O večnosť opretý

„Zo slov a jasu staval nám katedrálu, o večnosť opretý“ – spomienku na Jozefa Felixa (27. mája 1913 – 14. apríla 1977) žiada sa mi uviesť touto parafrázou posledných dvoch veršov z básne Valentína Beniaka Tulák, kde pojmy „katedrála" a „večnosť“ sú určujúce.

09.06.2013 07:00
debata

„Zo slov a jasu staval nám katedrálu, o večnosť opretý“ – spomienku na Jozefa Felixa (27. mája 1913 – 14. apríla 1977) žiada sa mi uviesť touto parafrázou posledných dvoch veršov z básne Valentína Beniaka Tulák, kde pojmy „katedrála" a „večnosť“ sú určujúce. Do spomienky vstupuje aj iný básnik, Viliam Turčány, pre ktorého podľa vlastných slov spolupráca s Jozefom Felixom na Danteho Novom živote znamenala „nový život ako prekladateľa a komentátora“ a vyústila do spoločného pretlmočenia prvých dvoch častí Božskej komédie, Pekla a Očistca, a po Felixovej smrti do samostatného prekladu Raja.

K Felixovi ako k vzoru a inšpirácii sa hlási listom prívetom aj jeho kolega a monografista profesor Július Pašteka, ako aj niekdajší poslucháči a terajší nasledovníci, bezprostrední účastníci konferencie Jozef Felix a cesta k modernej slovenskej romanistike, ktorá sa 18. mája konala v Bratislave na pôde Filozofickej fakulty UK a z iniciatívy tamojšej Katedry romanistiky, ako aj Ústavu svetovej literatúry SAV a Slovenskej spoločnosti umeleckých prekladateľov.

Stavanie kultúrnych mostov, cieľavedomá prekladateľská, editorská a pedagogická činnosť, jasnozrivá orientácia literárnovedného výskumu, čiže „cesty k veľkým“, ako hovorí aj názov Felixovho prvého knižne vydaného súboru štúdií (1957), objavné chápanie starej a staršej i modernej literatúry, vizionárstvo a erudícia, rozhľad a intuícia, nadšenie a vytrvalosť – ako kedysi napísal Alexander Matuška, Jozef Felix bol „hnaný svojím démonom, ktorého meno je poznanie“. Poznanie bolo vlastným zmyslom jeho života, poznanie, o ktoré sa vždy chcel podeliť aj sa delil s inými.

Človek kultúry

Fakt, že o Jozefovi Felixovi, tentoraz ako o predstaviteľovi modernej slovenskej slovakistiky, bude reč aj na kolokviu 17. júna v Ústave slovenskej literatúry, fungujúcom takisto pod hlavičkou SAV, je potešiteľný aj paradoxný. Jozef Felix totiž nikdy neoddeľoval Slovensko a svet, naopak, vždy bol presvedčený, že svet je aj Slovensko. Tento ružomberský rodák bol moderný slovenský a európsky intelektuál a v prvom rade kultúrny človek či človek kultúry, pokiaľ kultúru chápeme ako živé a životodarné Duchovno.

Patril k druhej priekopníckej generácii slovenskej umeleckej, vedeckej a technickej inteligencie (príslušníci tej prvej sa narodili okolo roku 1900), ktorá vstupovala do verejného života v medzivojnovom období 20. storočia. Pre túto inteligenciu bolo príznačné stredoeurópske a európske kultúrne vedomie, ale aj čosi, čo nadväzovalo na odkaz národných buditeľov v nových a priaznivých podmienkach, keď už literatúra nemusela v prvom rade plniť národnoobrannú funkciu – čosi, čo ďalšie pokolenia už v takej miere alebo vôbec nepoznali, prípadne poznali to iba ako čosi zvonka vnucované, no bytostne neprežívané a zvnútra nepociťované. Bolo to vedomie morálneho záväzku a kultúrnej povinnosti urobiť všetko preto, aby sa Slováci ako národ povzniesli, dozreli, vyspeli – aby sa dostali na úroveň blízkych i vzdialenejších európskych susedov, aby sa im vyrovnali, keď už dostali tú šancu, keď si „obuli míľové čižmy“, ako hovorí Ján Smrek v spomienkovej knihe Poézia, moja láska.

K výsostne pozitívnemu a napriek ťažkostiam a prekážkam optimistickému faktoru zakladateľstva, priekopníctva, budovania a nadosobnej služby však pristupuje faktor druhý a neblahý: mladosť Felixovej generácie v relatívne tolerantných kultúrnych pomeroch v medzivojnovom období vrátane prvého slovenského štátu kontrastovala s dospelosťou a zrelosťou v totalitnom komunistickom režime po februári 1948.

Pre väčšinu príslušníkov tejto generácie to znamenalo priznanú či nepriznanú tragédiu – u jedných v podobe vylúčenia z verejného života, u druhých v podobe spoločenského aj umeleckého konformizmu a podriadenosti totalitnej moci. A práve tu sa ukazuje cesta Jozefa Felixa ako príkladná a kladná, a zároveň podnetná v dnešných časoch, keď manipulácia s človekom nadobudla iné podoby: tento vedec a umelec po celý svoj život ostal verný sám sebe a svojmu svetonázoru, jeho kresťanským a humanistickým základom, vedený etickým a estetickým ideálom pravdy a krásy, mravnej zodpovednosti a slobodného myslenia.

Ako jeden z mála nepodľahol dobovej ideológii, dobovým požiadavkám a dobovým deformáciám a, pravdaže, za to platil. Zaplatil za to formálne nezavŕšenou, pretože politicky nežiaducou vedeckou aj univerzitnou kariérou, ktorú poznačili násilné ruptúry v podobe vyhodenia z Akadémie aj z filozofickej fakulty a ktorá za jeho života zastala pri titule kandidáta vied a pri docentúre (profesúru mu udelili in memoriam až po Nežnej revolúcii).

Jeho strastiplná, no zmysluplná cesta poznania sa zavŕšila predčasnou smrťou vo veku 64 rokov, a nielen preto, lebo konzumoval veľa čiernej kávy, veľa fajčil a veľa pracoval. Jeho pohreb v roku 1977 sa konal takmer ilegálne na cintoríne v Slávičom údolí v už komunisticky popreverovanom, znormalizovanom a stabilizovanom Slovensku v studený pochmúrny deň, ktorý bol prežiarený veršami z Danteho Božskej komédie v podaní fascinujúceho Gustáva Valacha, vyhodeného mimochodom v 50. rokoch pre náboženské presvedčenie zo Slovenského národného divadla.

Neveľmi sa líšil od pohrebu Zory Jesenskej v Martine v roku 1972, ktorý sa konal pod policajným dozorom a na ktorom prečítal Jozef Felix pamätnú reč na počesť svojej kolegyne, takisto ako on vylúčenej po augustovej okupácii 1968 zo Zväzu slovenských spisovateľov. Práve to mu vynieslo spomínané prepustenie z filozofickej fakulty, ako o tom podáva svedectvo Jesenskej manžel Ján Rozner v memoárovej próze či v dokumentárnom románe Sedem dní do pohrebu.

Takto sa z Jozefa Felixa napokon stala literárna postava – a vďaka dramatizácii Roznerovho románu z pera Petra Pavlaca, uvedenej v Slovenskom komornom divadle v Martine v réžii Ľubomíra Vajdičku, sa z neho stala aj postava divadelná. Magická zhoda okolností spôsobila, že inscenáciu Sedem dní do pohrebu uviedli tri dni pred felixovskou konferenciou v bratislavskom Mestskom divadle DPOH v rámci súťažnej prehliadky Nová dráma, kde navyše získala hlavnú cenu za najlepšiu divadelnú inscenáciu.

Dotyky a spojenia

V impozantnej konštelácii tvorcov a osobností medzivojnového aj bezprostredne povojnového Slovenska s takými erbovými postavami v oblasti literatúry ako Krčméry, Smrek, Lukáč, ale aj Beniak a Urban, Rázus a Cíger-Hronský, Novomeský a davisti, ale aj nadrealisti, aj naturisti, aj modernisti ako Tatarka a Bednár a, pravdaže, teoretici, kritici a umeleckí prekladatelia ako už spomínaná Zora Jesenská či Alexander Matuška a Mikuláš Bakoš, Jozef Felix sa vynímal ako osobitý a nezastupiteľný zjav. Vzbudzoval úctu kultúrnym obzorom, získaným štúdiami nielen v Bratislave, ale aj v Prahe a Paríži, filologickou a vedeckou akríbiou, kritickou nekompromisnosťou aj okruhom profesionálnych záujmov.

Patril k hŕstke tých, ktorí na tradične rusofilskom a slavianofilskom Slovensku, historicky formovanom aj germánskym duchom a kultúrou, vášnivo a pritom vytrvalo udržiavali dotyky a spojenia Slovenska so Stredomorím ako kolískou európskej kultúry a s tromi zakladateľskými modernými európskymi literatúrami, s literatúrou a kultúrou francúzskou, talianskou a španielskou. Týmto trojjediným záberom, výkladmi a prekladmi budoval na Slovensku základy modernej romanistiky, ale aj komparatistiky a moderného umeleckého prekladu.

Podobne ako český romanista Václav Černý aj on bol duchom slobodným a hľadačským a dobre vedel, že v národnej literatúre „všetko visí vo vzduchu“ (povedané ústami Černého monografistu Júliusa Vanoviča) bez postihnutia nadnárodných súvislostí, tobôž v literatúre „malej“, teda nie natoľko diferencovanej a viac-menej kontinuálne sa vyvíjajúcej ako „veľké“ literatúry. Vedel, že dosiahnuť kultúrnu úroveň porovnateľnú so „svetom“ bolo aj je u nás možné, otázne sú však spoločenské podmienky, za akých sa to deje či nedeje, a preto tieto podmienky treba premyslene a dôsledne stimulovať a spoluvytvárať. Vedel, že jedine hĺbkové poznanie iného a konfrontácia s iným rozhýbe stojaté vody slovenského hlivenia a nečinnosti, ako aj nechuti k nevychodeným cestičkám a k osobnostiam, ktoré sa na ne vydávajú, a na druhej strane zamedzí bezhlavému nadchýnaniu sa akýmikoľvek novotami a ich otrockému kopírovaniu.

Vždy mu šlo o obohacovanie domáceho kultúrneho života vnášaním impulzov zvonka, či už v podobe konkrétnych prekladateľských činov (preložil vyše päťdesiat diel), či v podobe internej aj externej editorskej a redaktorskej činnosti (najmä v členskej knižnici Spoločnosť priateľov klasických kníh, premenovanej neskôr na Spoločnosť priateľov krásnych kníh, či vo vydavateľstve Tatran, premenovanom prechodne na Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry…), či v podobe takmer päťročného pôsobenia vo funkcii dramaturga v Činohre Slovenského národného divadla po roku 1945, či v podobe formovania a hĺbkového motivovania mladej generácie z titulu vysokoškolského učiteľa a v neposlednom rade v podobe vedeckého výskumu.

Nikdy mu nešlo o samoľúbe „vyvyšovanie sa“ či „producírovanie“, ako sa to v našom zakomplexovanom slovenskom prostredí niekedy vnímalo, ba aj vníma, čo má za následok krajne opozičné reakcie a v konečnom dôsledku malomyseľné či depresívne nálady. Jeho vnútorné súznenie s tým-ktorým zahraničným autorom, prúdom či dielom sa vždy spájalo s objektívnym posúdením domácich potrieb a kultúrnych mánk.

Aj most som ja

Tento Turčányho palindrom, čiže obrateň, a zároveň názov jednej z jeho zbierok presne vystihuje podstatu aj zmysel práce sprostredkovateľa medziliterárnych a medzikultúrnych výmen. Jozef Felix editor a umelecký prekladateľ bol týmto mostom. Či už sám, či v spolupráci s inými (s básnikmi ako Ján Kostra a najmä Ján Smrek pri Villonovi, ako Viliam Turčány pri Dantem, alebo s prekladateľmi ako Jozef Brandobur v prípade Rabelaisovho Gargantuu a Pantagruela) budoval čosi ako Zlatý fond svetovej literatúry v slovenčine. Ten Zlatý fond, ktorý za starého režimu z politických dôvodov zastal na polceste, t. j. v rovine teoreticky vypracovaného, vrchnosťou viac-menej odobreného, no po auguste 1968 iba zlomkovite realizovaného projektu.

V novom režime po Novembri 1989 (napriek prepracovaniu a doplneniu zoznamu diel) neprejavila o Zlatý fond záujem nijaká štátna inštitúcia, nijaké ministerstvo kultúry (a školstva), ale ani „zväz spisovateľov“, teda všetky tie literárne spolky, spoločnosti, asociácie, združenia, obce, kluby, ktoré sa po revolúcii vyrojili, ba ani súkromní vydavatelia, ani zahraniční štátni sponzori, ktorí po obnovení slobodnej kultúrnej výmeny s „východným blokom“ uprednostňovali a dosiaľ uprednostňujú vydávanie inonárodnej spoločenskovednej literatúry pred literatúrou krásnou, teda beletriou, hoci v nej máme na Slovensku veľké manká, týkajúce sa aj ťažiskových umeleckých diel.

Okcitánski trubadúri, Dante, Villon, Cervantes, Rabelais, ale aj Molière, Flaubert, Valéry, Unamuno, Gide, Rolland, Mauriac, Vercors, Sartre a iní – šírka a náročnosť Felixovho prekladateľského, ale aj vedeckého a kritického záberu sa spája s koncepčnou sústredenosťou na podstatné zjavy, ako to vysvitá z jeho štúdií zahrnutých do šesťzväzkových Vybraných spisov Jozefa Felixa z druhej polovice 80. rokov, ktoré zostavili Stanislav Šmatlák a Július Pašteka.

Jeho výskumy pilierov európskej a svetovej literatúry sú na Slovensku iniciačné a vhľadom do problematiky aj šírkou záberu jedinečné, no edičnými činmi aj literárnohisto­rickými výskumami a neraz odvážne demystifikačnými kritikami osial Felix aj pole slovakistiky. Jeho state týkajúce sa jednak pôvodnej tvorby (začínajúc porovnaním textov Dobroslava Chrobáka a Jeana Giona pod výrečným názvom Závislosť Chrobákových literárnych prác od cudzích vzorov, 1938, či kritickým hodnotením „anjelských zemí“ slovenských naturistov, 1946, až po priaznivé „dobrozdania“, týkajúce sa filozoficky aj esteticky vypätých textov napríklad mladého Jána Johanidesa), jednak tvorby prekladovej (polemika s E. B. Lukáčom o slovenskú podobu poézie Victora Huga či kritika výberu z Guillauma Apollinaira z dielne slovenských nadrealistov) prezrádzajú aj vysoko účinné spojenie historika s kritikom a s teoretikom. Áno, Jozef Felix vedel precízne analyzovať literárny text, a nielen to – nebál sa vyvodiť zo svojej analýzy často nepríjemné závery, ani dať najavo a odôvodniť svoje literárne preferencie.

Nie je náhodné, že Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry, ktorej prvým predsedom sa stal Blahoslav Hečko, sa od svojho vzniku v roku 1990 hlásila k Felixovi, Jesenskej a ďalším veľkým predchodcom vrátane romanistu a prekladateľa Karola Strmeňa, ktorý žil v emigrácii v USA, pre ich vysokú profesionalitu a tvorivosť, vytrvalosť a odvahu, pre ich vieru vo vývinovú schopnosť nášho jazyka a ich obdivuhodné majstrovstvo v narábaní s ním, pre vyváženosť svetovosti a slovenskosti aj preto, že títo znalci a šíritelia inonárodných literatúr na Slovensku povýšili prekladateľstvo na umenie. Takisto nie je náhoda, že Fond na podporu vydávania francúzskej a frankofónnej literatúry v slovenských prekladoch pri francúzskom ministerstve zahraničia nesie meno Jozefa Felixa, kým obdobný fond pre české preklady pomenovali po F. X. Šaldovi.

Vedomie kultúrnej kontinuity, ktoré na Slovensku ešte vždy bolestne chýba, sa dá cieľavedome budovať len na aktualizovanom výberovom odkaze minulých generácií. Preto spomienkový hold dielu a talentu Jozefa Felixa a jeho mravnej a občianskej statočnosti by mal byť zároveň výzvou nadväzovať na jeho tvorivý odkaz vo vlastnej činnosti.

Michaela Jurovská
Venuje sa literárnej kritike a esejistike a umeleckému prekladu z francúzštiny a taliančiny. Pôsobila ako novinárka, redaktorka Revue svetovej literatúry, odborná asistentka na Katedre romanistiky FiFUK, prepustená v roku 1979, po Nežnej revolúcii ako diplomatka vo Francúzsku. Je nositeľkou Ceny Jána Hollého (1986, 2001) a Ceny ministra kultúry SR (2003), francúzskou Rytierkou umenia a literatúry a Rytierkou Radu hviezdy spolupatričnosti s Talianskom.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba