Družstevníctvo na Slovensku: Ako sa vrátiť k demokratickej tradícii?

Družstevníctvo už 170 rokov tvorí neoddeliteľnú súčasť slovenskej histórie. Počas tohto obdobia prešlo mnohými premenami a čelilo vážnym prekážkam.

23.02.2014 07:00
debata

Napriek tomu, že Slováci patrili medzi priekopníkov družstevníctva v Európe, vo všeobecnom povedomí prevláda jeho zdeformovaný obraz z čias „reálneho socializmu“.

Tento obraz však nezodpovedá skutočnému duchu a filozofii družstevníctva. Preto je užitočné pozrieť sa na korene, z ktorých vyrastá.

Jeden za všetkých, všetci za jedného

Kľúčovú úlohu pri vzniku slovenského družstevníctva zohral Samuel Jurkovič, ktorý sa narodil 9. februára 1796 v Brezovej pod Bradlom. Patril medzi významných obrodencov. Ako učiteľ sa podieľal na zakladaní čitateľských a učiteľských spolkov, vyučoval a písal učebnice. Spoluzakladal Slovenské národné divadlo nitrianske či Maticu slovenskú a bol členom Slovenskej národnej rady. Pri snahách o ekonomické a sociálne obrodenie spočíval jeho prínos predovšetkým v založení družstevnej tradície na Slovensku.

Po príchode do Sobotišťa v roku 1831 nadviazal spoluprácu s miestnym evanjelickým farárom Jánom Šulekom, ktorý rozvíjal osvetové a kultúrne aktivity medzi miestnymi obyvateľmi. Finančná politika vtedy nebola naklonená chudobnejšiemu vidieckemu obyvateľstvu. Jurkovič preto premýšľal nad založením sporiteľne, ktorá by slúžila drobným roľníkom a remeselníkom. V roku 1845, v deň svojich narodenín založil prvý úverový ústav na družstevnom základe na Slovensku: Spolok gazdovský v Sobotišti. Udialo sa tak len 50 dní po historicky prvom založení moderného družstva v anglickom Rochdale a išlo tak o historicky prvé družstvo v kontinentálnej Európe.

Spolok gazdovský sa riadil ekonomickými a morálnymi princípmi. Ekonomická činnosť spočívala vo zveľaďovaní miestneho majetku a postupnom zhromažďovaní drobných úspor. Morálne princípy vyžadovali oddanosť myšlienkam vzájomnej pomoci a striedmosti. Členovia spolku sa riadili krédom: jeden za všetkých, všetci za jedného. Spolok okrem toho plnil sociálnu funkciu, podporoval rozvoj kultúry a vzdelávanie členov. Družstvo bolo spoločným vlastníctvom všetkých členov, ktorí demokraticky rozhodovali o jeho činnosti. Vstup bol dobrovoľný a každý člen mal právo z družstva vystúpiť a dať si vyplatiť svoj podiel. Z družstva mohol byť člen vylúčený, ak porušil stanovy alebo nedbal na dobré mravy.

Podobné spolky začali vznikať v ďalších slovenských mestách. Mnohé zakrátko zanikli, ale výrazný rozvoj nastal počas 60. a 70. rokov 19. storočia. Prispením Daniela G. Licharda, ktorý publikoval viac ako 10-tisíc osvetových článkov, začali prekvitať najmä finančné družstvá ako tzv. vzájomné pomocnice. Bolo ich totiž možné založiť bez nutnosti disponovať značným finančným kapitálom. Vznikali v mnohých mestách a propagovali ich mnohí známi slovenskí intelektuáli a verejne činné osobnosti. Zaujímavou kapitolou je zakladanie školských sporiteľní, ktoré viedli deti k šetrnosti a hospodárnosti. V tomto období začali vznikať aj nákupno-predajné a poisťovacie družstvá.

O vznik výrobných družstiev sa zaslúžila svojrázna osobnosť Ján Liub, ktorý presadzoval inovatívne hospodárske postupy a vedenie kvalifikovaných ekonómov. V roku 1868 na základe iniciatívy Mikuláša Štefana Ferienčíka založil Samuel Ormis Potravný spolok vo Veľkej Revúcej. Išlo o prvé spotrebné družstvo, ktorého činnosť spočívala v zabezpečovaní potravín pre členov za prijateľné ceny. Od 70. rokov začal počet družstiev klesať.

Obdobie od 90. rokov do prvej svetovej vojny je charakteristické ťažkou ekonomickou situáciou, národným a politickým útlakom. Život na vidieku bol obzvlášť ťažký a veľa obyvateľov emigrovalo. V spoločenskom povedomí však ešte pretrvávala spomienka a zo zahraničia prichádzali správy o fungujúcich družstvách. O oživenie družstevníctva na západnom Slovensku sa zaslúžil Dr. Pavel Blaho a kňaz Ľudovít Okánik, ktorí v Skalici v roku 1898 založili Gazdovsko-potravný spolok. Spoločne na Záhorí pomohli založiť niekoľko desiatok družstiev a spolkov, napríklad družstvá na poistenie dobytka alebo roľnícke mliekarenské spolky.

Na strednom Slovensku od roku 1893 vznikali trojúčelové družstvá, v ktorých bola integrovaná hospodárska, potravinová a úverová činnosť. Išlo o iniciatívu Jána Vansu a Andreja Hlinku, ktorí tieto družstvá pomohli zakladať na Gemeri a v Liptove. Na prelome storočí vznikali okrem najrozšírenejších finančných družstiev najmä rôzne výrobné družstvá. Mnohé družstvá však pôsobili samostatne bez prepojenia s ďalšími družstvami a často ich viedli nekvalifikované osoby, čo negatívne ovplyvňovalo ich fungovanie. Na základe iniciatívy Dr. Milana Hodžu bolo v roku 1912 vytvorené Ústredné družstvo pre hospodárstvo a obchod, ktorého zámerom bolo zastrešovať slovenské družstvá. Pod jeho vedenie sa postupne pridávali rôzne družstvá, ale jeho ďalší rozvoj prerušila prvá svetová vojna. Napriek nepriaznivej situácii mali v roku 1919 napríklad „potravné spolky“ viac ako 130-tisíc členov a celkový dosah na trištvrte milióna obyvateľov.

Čarovný element

Po rozpade monarchie prišlo Slovensko o družstvá, ktoré sa nachádzali mimo nášho územia. Bývalá centrála v Budapešti dlhovala slovenským družstvám takmer 40 miliónov korún a mnohé zachránila len štátna finančná podpora. V roku 1919 vznikla centrálna organizácia Ústredné družstvo (ÚD) v Bratislave, ktorá však nedokázala zabrániť zániku mnohých výrobných a poisťovacích družstiev. Od roku 1923 sa začala situácia s pomocou Milana Hodžu zlepšovať. Ako minister poľnohospodárstva zohrával aktívnu úlohu pri zakladaní družstiev a podporil aj užitočné legislatívne úpravy. Nástup veľkej agrárnej krízy koncom 20. rokov Slovensko nepríjemne zasiahol, keďže v poľnohospodárstve pracovala viac ako polovica populácie. Práve preto vznikla potreba rozvoja družstevníctva a v 30. rokoch rýchlo rástol počet potravinových, výrobných, stavebných, finančných a pomocných družstiev. Od roku 1927 po rok 1936 sa počet družstiev zdvojnásobil a celkové vklady predstavovali miliardu Kč.

Po vzniku „samostatného“ slovenského štátu v roku 1939 sa museli všetky existujúce družstvá pridať pod niektorú zo slovenských centrál a povinne sa podrobiť revízii. Ich činnosť sa mala podriadiť potrebám štátu. Hlinkova HSĽS posilňovala svoj vplyv na roľnícke družstvá, ktoré boli nútené sa podrobiť jej politike. Po Viedenskej arbitráži prišlo Slovensko o viac ako štvrtinu rôznych typov družstiev a viac ako 1 milión hektárov pôdy. Napriek nepriaznivým okolnostiam dokázali družstvá naďalej fungovať a zohrali dôležitú úlohu aj v Slovenskom národnom povstaní. Pobočka Zväzu hospodárskych družstiev (ZHD) v Banskej Bystrici nakupovala produkty a dopravovala ich priamo účastníkom Povstania. Mnohí členovia družstiev boli za túto činnosť popravení alebo odvezení do koncentračných táborov.

Povojnová situácia priniesla príležitosť pre rozvoj rodinných družstiev a potrebu reorganizovať roľnícke družstvá po navrátení južných regiónov. V zničených oblastiach bolo potrebné urgentne riešiť nepriaznivú ekonomickú situáciu a obnoviť demokratické princípy fungovania družstiev. Najmä na východnom Slovensku bola situácia veľmi vážna a prekvital čierny trh. Centrály ako ÚD a ZHD boli rýchlo obnovené a ZHD dostala prednostné právo vykupovať všetky poľnohospodárske produkty. Po vydaní Benešových znárodňovacích dekrétov v roku 1945 skonfiškoval Fond národnej obnovy mnohé družstvá, ktoré patrili pod správu ÚD. Pred konfiškáciou majetku sa podarilo zachrániť niektoré najdôležitejšie družstvá. Slovenské družstvá dokázali odolávať centralistickým snahám a monopolizácii až do februára 1948. Napriek ťažkostiam sa situácia celkovo zlepšovala a rozrastala sa aj sieť družstiev.

Po roku 1948 dostalo slovenské družstevníctvo krutý úder nástupom komunistického režimu, ktorému sa postupne podarilo zlikvidovať základné princípy družstevníctva. Vládnuca komunistická elita si uvedomovala, že bez znárodnenia družstiev nebude schopná ovládnuť vidiecke oblasti, kde žila viac ako polovica obyvateľov. Práve ovládnutie potravinových družstiev na vidieku malo predstavovať čarovný element, po ktorom dôjde k nastoleniu socializmu pod politickým diktátom komunistickej strany. Družstvá mali predstavovať len dočasný historický stupeň vývoja a po splnení svojej úlohy mali skončiť na smetisku dejín. Pre toto obdobie je príznačné zavádzanie nedemokratických stalinistických praktík, násilné znárodňovanie majetku družstiev a centrálne riadenie. Znárodnením všetkých finančných družstiev prestalo pôvodné družstevníctvo po storočí na Slovensku de facto existovať.

„Nedožité“ 65. výročie JRD

V roku 1949 začala svoju činnosť monopolná organizácia Družstvo pre hospodárenie s poľnohospodár­skymi výrobkami, ktorá zabezpečovala všetky kľúčové úlohy v hospodárstve a v zásobovaní. Pred 65 rokmi, 23. februára 1949 prijalo Národné zhromaždenie zákon, ktorý definoval vznik jednotných roľníckych družstiev (JRD) na kolchozníckom kolektivistickom princípe. Veľkosť skolektivizovaného vstupného podielu sa neodrážala vo výške podielu na zisku družstva. Členstvo v družstve bolo povinné a obsahovalo stratu práva na dobytok, pôdu a majetok, ktorý nadobudli predchádzajúce generácie.

Napriek tomu veľa členov nedokázalo prerušiť svoj vzťah k pôde a pokračovali v činnosti aj v nových podmienkach. Proces centralizácie a združovania rozdrobených výrobných jednotiek a pozemkov do väčších celkov bol zavŕšený v 80. rokoch. Družstvá sa spájali neodborne bez dostatočnej analýzy a vedúci boli dosadzovaní na základe politických rozhodnutí. To malo za následok často neefektívne fungovanie a negatívne ekologické a ekonomické dosahy. Počas 40 rokov dlhého obdobia sa strojnásobila poľnohospodárska produkcia a na začiatku 80. rokov patrilo Slovensko medzi svetovú špičku v produkcii základných potravín na obyvateľa.

Ani po zmene režimu v roku 1989 nečakal družstevníctvo žiarivý osud. Začal byť presadzovaný argument, podľa ktorého družstvá nemajú v trhovej ekonomike opodstatnenie a patria do minulosti. Pre pochybné spôsoby nadobudnutia majetku boli považované za pseudodružstvá a mali byť sprivatizované. Napriek tomu bolo vyvíjané úsilie odstrániť deformácie predchádzajúceho režimu. Na úkor pôvodného družstevného vlastníctva a demokratického riadenia sa často ich vlastnícka štruktúra zmenila na akciové spoločnosti. Problém pri transformácii predstavoval fakt, že za ňou stáli najmä nekvalifikovaní politici a zákonodarcovia bez znalosti histórie a podstaty družstevníctva. Násilne zlúčené družstvá sa začali rozdrobovať na menšie a situáciu nezlepšila ani liberalizácia cien, ktorá sa odzrkadlila vo vyšších vstupných nákladoch a menšej ziskovosti.

Po vzniku samostatného Slovenska sa vyvíjali aktivity, ktoré mali zabrániť ďalšiemu negatívnemu vývoju. Išlo o zmeny vo vlastníckych vzťahoch a vo vyplácaní podielov. Pre družstvá však priniesli problémy s likviditou a nejasnú štruktúru podielov, majetku a kapitálu. Družstvá mohli riešiť problémy s likviditou vydávaním a obchodovaním s družstevnými podielnickými listami. Podielnické listy mohli skupovať aj osoby, ktoré neboli členmi družstiev, a ekonomické vzťahy sa komplikovali. Zvýšiť koncentráciu majetku v družstvách sa podarilo dosiahnuť opatrením, podľa ktorého mohli podielnické listy nakupovať len členovia jednotlivých družstiev za zlomok trhovej hodnoty. Po roku 1996 aj tak zaniklo viac ako 400 rôznych družstiev.

Vstup do Európskej únie predstavoval výzvu odolať silnej konkurencii a zachovať pôvodnú družstevnú filozofiu. Problémom je však nedostatok kapitálu v družstvách, nízka ziskovosť, neprimerane vysoké odvody a nevhodná legislatíva.

Veľký potenciál

Napriek hlbokým historickým koreňom slovenské družstevníctvo výrazne zaostáva za okolitým svetom. Veľké nádeje do družstiev v posledných desaťročiach vkladali obyvatelia a obyvateľky Latinskej Ameriky, ale v súčasnosti získavajú na popularite družstvá alebo kooperatívy napríklad aj v USA. Otvára sa priestor pre nové formy družstevného podnikania presahujúce obraz družstevníctva, ktoré v povedomí mnohých ľudí zanechala predchádzajúca éra.

Veľký potenciál pre družstvá sa skrýva v oblastiach poskytovania finančných a sociálnych služieb. Najmä pre sociálne slabšie vrstvy by mohli byť v súčasnej situácii prínosné. Pri správne nastavených pravidlách môžu mať pozitívny vplyv na zamestnanosť a lokálnu ekonomiku.

V súčasnosti na Slovensku chýba systematická podpora družstiev, ktorá by vyrovnala ich postavenie v konkurencii so štedro podporovanými nadnárodnými gigantmi. Ich budúcnosť závisí predovšetkým od uvedomia si ich dôležitej sociálnej funkcie, ktorá dopĺňa jednostranné ekonomické zameranie väčšiny fungujúcich podnikov.

Martin Jankovič (1979)
Študoval filozofiu na UK v Bratislave a Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Autor sa venuje publicistike a angažuje sa v spoločensky prospešných projektoch. Článok vznikol v rámci visegrádskeho projektu na podporu kooperatívov a opiera sa o publikáciu Pavla Martuliaka Stopäťdesiat rokov slovenského družstevníctva 1845 – 1995.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba