Zápas o Európu

Bol to tvrdý úder, ale nestačil – nebyť nečakanej pomoci z kláves Michala Davida, úbohý mladík by sa ocitol nadobro v pazúroch obskúrneho spolku, ktorý v prísvite mesiaca a zadymených kaviarní diskutuje o Kantovi a Heideggerovi. Nás to však privádza k zásadnej otázke: aký vplyv majú idey, všetky tie slová šepkané stáročia intelektuálmi, na beh dejín? A ako sa podieľajú na tvorbe budúcnosti?

Hneď od začiatku to uveďme na správnu mieru: toto mala byť pôvodne recenzia knihy Borisa Zalu Europeanizmus (Kalligram, 2014). Nie je to však práve jednoduché čítanie. Musíme ísť na ňu rafinovanejšie. Začnime otázkou, ktorá s knihou zdanlivo nemá veľa spoločného. A popremýšľajme, či sa ju má vôbec cenu pýtať.

Vzrušujúca myšlienka

Európu dlho vzrušuje myšlienka, že existuje niečo, čo tento výbežok eurázijskej pevninskej masy spája napriek geografickým vzdialenostiam, vojnám, rozdielom v kultúre, jazyku, pohľade na dejiny… Projekty politickej integrácie kontinentu – od Ríma a jeho franských pohrobkov, cez Jana z Poděbrad, Williama Penna, Immanuela Kanta, Saint-Simona, Richarda Coudenhove-Kalergiho, až po povojnových „otcov zakladateľov“ – často vychádzali z predpokladu, že sa európska jednota môže, či má, oprieť aj o niečo viac než silu zbraní či labilné dohody mocných. Môže čerpať z ideí či hodnôt, ktoré nás spájajú. A vydeľujú voči ostatným. Victor Hugo v prejave na Medzinárodnom mierovom kongrese v Paríži v roku 1849 prorokoval, že „príde deň, keď všetky národy nášho kontinentu vytvoria európske bratstvo“. Nemusíme však chodiť ani tak ďaleko – pár rokov predtým, v roku 1845, písal Ľudovít Štúr v článku v Orlovi tatranskom: „Nenadarmo je Európa považovaná za jeden celok, nie je len jedným celkom prirodzeným, ale aj duchovným.“

Nie sú to však všetko len „ideje“, ktoré „bába poleje“? Nejdú si dejiny svojou vlastnou cestou? Keď Victor Hugo sadil pri svojom dome na ostrove Guernsey strom, prorokoval mu, že dorastie už v Spojených štátoch európskych. Uplynulo storočie a pol a my dnes viac hovoríme o rozpade spoločného domu, ako o jeho ďalšom budovaní. (Na druhej strane, dobrou správou je, že strom stále žije.)

Čo je však omnoho dôležitejšie – potrebuje Európa vôbec spoločnú ideu, zdieľané hodnotové dedičstvo, aby sa mohla obnoviť v nejakej forme jednotnej politickej entity? Jednotná Európa by mohla byť len mocenským konštruktom, výsledkom mocenského kompromisu, ktorý starý kontinent lepšie pripraví na geopolitické zápasy 21. storočia. Ak je diplomacia „pokračovaním vojny inými prostriedkami“, ako svojho času povedal Čou En-laj, vďaka aspoň za to. Európske mocnosti sa poučili z neúspešných pokusov o vojenské zjednotenie kontinentu a namiesto boja o hegemóniu si vybrali kondomínium. Jedinou zjednocujúcou ideou je v tomto prípade poznanie, že európske štáty sa delia len do dvoch skupín: na malé a tie, ktoré si nechcú priznať, že sú malé. V tomto miléniu už žiadny z nich nemôže dúfať vo vlastné miesto v klube globálnej prvej ligy.

Hospodárska kríza oživila vnímanie spoločnej Európy ako politickej nadstavby, ktorá je jediná schopná nasadiť opraty súčasnému globálnemu kapitalizmu. Počas jedného z najhlbších rozvratov „západného sveta“, v 40. rokoch 20. storočia, prichádza Karl Polanyi s myšlienkou, že prežitie kapitalizmu závisí od schopnosti podriadiť jeho fungovanie širším spoločenským normám. Regulovať ho. Po druhej svetovej vojne to v západnej Európe ponúkli národné sociálne systémy. Redistribúcia, regulácia v mene sociálnej spravodlivosti, univerzálne garancie minimálneho životného štandardu a nádej na jeho zvyšovanie.

Dnes už však globálny kapitalizmus prerástol regulačné schopnosti individuálnych štátov. Rozpočtové politiky sa uchádzajú o „dôveru“ finančných trhov, pracovné zákonodarstvo a vzdelávaciu politiku formujú záujmy investorov. Ak nechceme rezignovať na ideu sociálne spravodlivej spoločnosti, musíme hľadať širšiu „politickú nadstavbu“. Projekt politicky zjednoteného kontinentu je pokusom o znovunájdenie kompromisu medzi požiadavkami trhu a sociálnej ochrany, o obnovenie viery v „kapitalizmus s ľudskou tvárou“, rekonštrukcie jeho legitimity. Takáto jednotná Európa nie je realizáciou nejakej idey, naplnením sebe vlastného hodnotového dedičstva. Naopak – je len nástrojom na realizáciou slobody, dosiahnutej prostredníctvom rovnosti, v duchu bratstva…

Skylla a Charybda

Jednotnú Európu si teda vieme predstaviť aj bez jednotiacej myšlienky. Hľadanie ideových koreňov kontinentálneho politického spolužitia kdesi v hmlách histórie je možno len pokusom o reprodukciu romantickej predstavy o „národnom charaktere“ – unikátnom súbore hodnôt, kolektívnych spomienok a nádejí, ktoré v očiach romantikov 19. storočia robili z „národov“ prirodzené politické jednotky. Odvolávanie sa na dedičstvo Karola Veľkého plní podobnú úlohu, akurát v mene nadnárodnej jednoty. Koniec koncov, pozornejší pohľad na historické projekty európskej jednoty nám odhalí, že mnohé z nich v nej v prvom rade videli spôsob prekonania večnej vojny, prekliatia kontinentu rozdeleného na suverénne, konkurujúce si štáty (William Penn), alebo prostriedok triumfu všeľudských ambícií (sloboda, spravodlivosť a mier Michaila Buchanina).

Ak by sme však aj ideu „európskosti“, čohosi špecifického, čo Európanov spája a vydeľuje voči ostatným, považovali len za záložný zdroj legitimity, užitočný v časoch, keď sa zdá, že integrácia prináša tak mnohým ľuďom tak veľmi málo, má zmysel sa pýtať: Čo má byť jej zdrojom? A aký by mal byť jej obsah?

Pri hľadaní odpovedí sa však musíme vyhnúť dvom rizikám – a navigovanie medzi nimi je riskantné, ako plavba medzi Skyllou a Charybdou. Prvým je subjektívna selekcia spoločných hodnôt. Či je dôsledkom nevedomej, hlboko zakorenenej viery v to, čo je dobré a čo zlé, alebo ide o skrytú politickú agendu, rozhodnutie o tom, čo nás spája a vydeľuje voči ostatným, je nevyhnutne mocenským aktom. Spomeňme si na diskusiu o zmienke o kresťanstve v preambule neúspešnej Ústavnej zmluvy EÚ. Jeho (ne)zahrnutie medzi zdroje duchovného dedičstva Európy implikovalo odpovede na mnohé iné otázky: patrí do údajne kresťanskej Európy Turecko? Ako liberálni máme byť v otázke ľudských práv? Je dôvod priznávať niektorým cirkvám výnimočné spoločenské a politické postavenie?

Druhým úskalím je privlastnenie si hodnôt, ktoré nie sú zviazané s konkrétnou geografickou, politickou či kultúrnou entitou. Je to mimoriadne zradná pasca. Ľudovít Štúr v spomínanom článku vôbec nepochyboval o tom, že „Európa, čiastka zeme, v ktorej bývame, je koruna sveta. V nej bývajúce ľudstvo na najvyšší stupeň v každom ohľade vystúpilo: politickom usporiadaní obcí, vo vedách, v umení, a v živote od toho všetkého závislom, spoločenskom“. Povýšenectvo „bieleho muža“ nebolo vzdialené ani Robertovi Schumanovi, považovanému za jedného z otcov súčasnej európskej integrácie, hoci ho zaodel do rúcha civilizačného poslania. Zjednotenie Európy považoval za cestu k poľudšteniu sveta. Kde inde sa zrodila sloboda, pokrok, demokracia, ak nie v Európe? A kde inde by mala nájsť svoje naplnenie?

No dve svetové vojny, nechutné totalitné diktatúry a hrôzy kolonializmu zatemnili morálnu auru európskeho sveta. Pre Frantza Fanona a jeho ideových súputníkov už nebola Európa majákom civilizácie, brániacim pred barbarstvom všetko cenné v gréckych Termopylách, pyrenejskom priesmyku Roncevaux, stredomorskom Lepante, pri Viedni… Bola jej katom. V Prekliatcoch Zeme volá: „Opustite túto Európu, kde nikdy neprestanú hovoriť o Človeku, no ľudí zabíjajú kdekoľvek ich nájdu, na rohu každej z ich ulíc, vo všetkých kútoch sveta.“

Dnešný scivilizovaný europocentrizmus má dve základné podoby. Prvá flirtuje s relativizmom. Uznáva, že iné kultúry či civilizácie majú plné právo žiť s odlišným hodnotovým rámcom. Aj keď „náš spôsob života“ nepovažujú za nadradený, určite nesúhlasia s tým, aby ho menili nejaké „cudzie elementy“. Rešpekt ešte neznamená ochotu viesť dialóg – cudzinci sa majú prispôsobiť, alebo zostať doma. Druhá podoba, naopak, nezakrýva pocit kultúrnej nadradenosti. Zdanlivo ho však humanizuje mesiášskym zápalom za polepšenie sveta.

Taktický obchvat

Navigovanie medzi týmito útesmi si vyžaduje prefíkanosť Odysea. Tým sa konečne dostávame ku knihe Borisa Zalu.

Naznačeným dilemám čelí takpovediac „taktickým obchvatom“. Autor verí, že našiel „isté hodnoty (a ich spredmetnenie v určitých praktikách, inštitúciách, v praxi…)“, ktoré sa nielen že v európskych dejinách opakovane vynárajú, ale sú aj špecifické, „nemajúce adekvátny pendant v iných spoločenstvách“. Jeho hľadanie „europeanizmu“ – niečoho, čo „prekonáva zemepisné určenie kontinentu Európa.., čo prekonáva európsky historický vývoj v podobe empirického opisu udalostí na časovej osi.., čo prekonáva geopolitické determinanty, ktoré určovali mocenské politiky rôznych útvarov a štátov na tomto kontinente“ – však nemá ambíciu odhaľovať skrytú alchýmiu európskych dejín, nie je ani apoteózou európskej výnimočnosti. Ponúknutý súbor hodnôt je autorom pevne zakorenený vo výklade európskej histórie (respektíve – v autorovej interpretácii európskej histórie), nijako však nedeterminuje budúcnosť. Je paletou, z ktorej si možno vybrať. Sú špecificky európske, zároveň však Európe nepatria a môžu byť základom univerzálneho humanizmu.

Sloboda výberu je momentom, ktorý Boris Zala opakovane zdôrazňuje v úvode a závere knihy. Neexistuje žiadna „nevyhnutná“ Európa. Europeaizmus je syntézou dedičstva a budúcnosti, ktorú si vedome vyberieme, rozhodneme sa ju rozvíjať. Možno na základe individuálnej slobody, rovnosti v ľudskosti a ideí práva, ktoré vidí autor prebleskovať v európskych dejinách – je to však na nás. Či sa nám autorov výber pozdáva, alebo by sme si z hodnotového rodinného striebra vybrali čosi iné.

No zdôrazňovanie slobodnej vôle dáva možnosť pritakať i protestovať. Či súhlasíme s predkladaným obrazom duchovných dejín Európy, vidíme v nich dva ontologické zlomy, prinášajúce „slobodu a rozum“ a „indivíduum a právo“, obdobia jej zatemňovania a presvitania, i tak je upokojujúce, že budúcnosť je v našich rukách.

Je to zvodná cesta. Môže byť však zradná. Výber sa totiž nedeje vo vzduchoprázdne, s jeho „slobodnou povahou“ je to zložitejšie. Ak by to tak bolo, pre lepší a krajší svet by si stačilo infantilne priať, ako hlása heslo na dúhových bilbordoch v susednom Česku: „Kéž jsou všechny bytosti šťastny.“ Lenže, ako hovorí klasik, „ľudia tvoria svoju históriu, no netvoria ju podľa svojej ľubovôle, netvoria ju v podmienkach, ktoré si sami vyberú, ale v podmienkach, ktoré už existujú, sú dané a prenesené z minulosti“. (Klasikom je, samozrejme, Karl Marx.)

Zápas o budúcnosť

Bez poznania týchto podmienok zostáva náčrt hodnotového dedičstva Európy len zoznamom zbožných želaní. Iste, bez želaní by bol život pustým a smutným miestom. No nevyhnutnou súčasťou „princípu nádeje“ Ernsta Blocha, tých dverí pootvorených do krajšieho sveta, latentnej možnosti vytvorenia lepšej spoločnosti, ktorá môže byť za určitých podmienok aktivovaná a viesť k novej politickej realite, sú práve tie „určité podmienky“. Sociálny svet, vrátane dominantných hodnotových orientácií, je výsledkom mocenských bojov, kompromisov, víťazstiev a prehier rôznorodých záujmov.

Voľne parafrázujúc historika Benno Teschkeho, hodnotová orientácia európskej politickej komunity a jej inštitucionálne ukotvenie bude výsledkom konkrétnej podoby mocenskej rovnováhy medzi spoločenskými triedami, v čase a priestore, ako aj miery solidarity a súdržnosti v každej z týchto tried.

Ak chceme poctivo premýšľať o hodnotovom dedičstve Európy, musíme sa kriticky zamýšľať aj nad podmienkami, v ktorých vznikalo. Myšlienka, že historickým poslaním Európy je civilizovať barbarský svet, vyrástla na podhubí silnejúceho domáceho liberálneho diskurzu, imperiálnej zahraničnej politiky a rasistických „vedeckých“ interpretácií biologickej evolúcie a kultúrneho vývoja. Podobne to, či individuálna sloboda implikuje právo na súkromné vlastníctvo, a v akej podobe, ťažko vnímať odtrhnuto od konkrétnych mocenských vzťahov.

Ak skutočne veríme, že určitá podoba hodnotového základu Európy dáva jej obyvateľom lepšie šance na dôstojný život, mali by nás trápiť aj podmienky, v ktorých je ho možné naplniť. Individuálna sloboda, rovnosť v ľudskosti a idea práva – to znie fajn. Sú ale realizovateľné v spoločnosti, ktorú Zygmunt Bauman nazval „spoločnosťou spotrebiteľov“, v ktorej sú v mene zisku a akumulácie postupne komodifikované životné funkcie?

O budúcnosť Európy bude treba zviesť zápas. Situácia sa nebezpečne podobá na prelom 20. a 30. rokov minulého storočia. Snívame o minulých „zlatých časoch“ a tým priznávame, že dobre už bolo. To najlepšie, v čo dúfame, je návrat k ich odleskom z doby tesne pred krízou. Európsku politickú scénu začínajú ovládať nebezpečné reflexy. Oportunisti, podľa ktorých si môžeme uchovať zvyšky „nášho spôsobu života“, ale len za vysokými múrmi. Maloburžoázna utópia, ktorá drží nebezpečných barbarov bezpečne za bránami a vylúči „parazitov“.

Extrémisti už nie sú uzavretí v politickom gete. Mainstream ich prijíma, niekedy ako potrebných koaličných partnerov, inokedy ako užitočný zdroj voličsky príťažlivých „riešení“. Pre elity sa spojenectvo s protofašistickými silami akoby stávalo prijateľnejším, než akceptovanie rekonfigurácie sociálno-ekonomických vzťahov, než obnova spoločenského kontraktu, na ktorom stála povojnová stabilita v Európe.

„Druhé presvitanie Európy“, ktoré Boris Zala spája s povojnovou integráciou, sa mení na súmrak.