Spomienky na budúcnosť?

Od jeho vzniku dňa 21. apríla 1967 až do pádu veľkoplošné plagáty s oficiálnym emblémom chunty – bájny vták Fénix so siluetou vojaka držiaceho pušku s bajonetom a nápisom v gréckej abecede „21. apríl“ – viditeľné skoro na každom kroku nenechávali nikoho na pochybách, kto je v štáte vládcom. Režim od svojho vzniku vládol tvrdou rukou. Obmedzil politické a občianske slobody, zaviedol cenzúru, zakázal politické strany, prenasledoval politických odporcov, mučil a väznil ich. Proti vojenskej chunte a zásahom do demokratických pomerov na univerzitách protestovali študenti. V roku 1970 sa grécky Jan Palach, študent Kostas Georgakis v talianskom Janove na protest upálil. Začiatkom roka 1973 sa rozbehli rozsiahle študentské demonštrácie.

Keď študenti aténskej Polytechniky dňa 14. novembra 1973 s podporou učiteľov zorganizovali protestný štrajk a zabarikádovali sa na univerzite, ich odpor o tri dni potlačili tanky. Oficiálne údaje hovorili, že zabitých bolo 24 osôb, ale nikto zo študentov. Po týchto udalostiach armáda nahradila Georgiosa Papadopoulosa umiernenejším prezidentom – generálom Phaedonom Gizikisom. Zdalo sa, že režim sa stabilizoval.

Nie nadlho. Puč gréckych dôstojníkov v Cyperskej národnej garde, ktorým sa podarilo zvrhnúť prvého prezidenta Cyperskej republiky arcibiskupa Makariosa, napokon vojenskú chuntu v Aténach položil. Päť dní po vojenskom puči dňa 20. júla 1974 turecké vojská obsadili časť ostrova, aby zabránili jeho údajnému pripojeniu ku Grécku. Udalosti dostali rýchly spád. Chunta začala mobilizovať, ale už o pár dní skolabovala. Dňa 23. júla 1974 vojenský režim v Grécku oficiálne prestal existovať.

Ako nedopustiť návrat chunty

Obnovenie demokracie v Grécku a snahy upevniť ďalšie demokratické smerovanie urýchlili vstup Grécka do Európskeho hospodárskeho spoločenstva, dnes Európskej únie. Grécko sa stalo členom EHS už v roku 1981, sedem rokov po páde chunty.

Rýchlosť jeho vstupu do EHS je prekvapujúca, ak to porovnáme s dĺžkou predvstupových procesov iných kandidátov na členstvo. Španielsko, v ktorom úmrtím generála Franca v roku 1975 padla aj najdlhšia vojenská diktatúra v Európe, sa členom EHS stalo až v roku 1986. Doba medzi podpísaním asociačných zmlúv postkomunistických štátov s EÚ po ich vstup do únie bola tiež omnoho dlhšia.

Prijatie Grécka do EHS urýchľovali napäté vzťahy medzi Gréckom a Tureckom, ktoré mohli vyústiť do návratu diktátorského režimu. Medzi týmito dvoma štátmi existovali historicky nepriateľské vzťahy, ktoré sa ešte vyhrotili rozdelením Cypru. A to napriek tomu, že obidva štáty boli od roku 1952 členmi NATO.

Po invázii Turecka na Cyprus vysoké výdavky Grécka na obranu ešte vzrástli. V niektorých rokoch aj po nastolení demokracie presahovali 7 percent a až po roku 2002 klesli pod 4 percentá. Je zrejmé, že takéto vysoké vojenské výdavky neprimerane zaťažovali štátny rozpočet. Tešil sa z nich iba zahraničný vojensko-priemyslový komplex. Najväčšími dodávateľmi zbraňových systémov a zbraní do Grécka boli USA, Nemecko a Francúzsko.

Strach, aby sa po vypuknutí hrozby bankrotu Grécka v roku 2010 neobnovila vojenská diktatúra, bol jednou z motivácií, ktorá nútila medzinárodné spoločenstvo konať. Európska únia v zastúpení Európskej komisie a Európskej centrálnej banky a Medzinárodný menový fond sa dohodli na poskytnutí – ako sa neskôr ukázalo – kontroverznej pomoci. Vznikol program Trojky pre Grécko.

Domáce hriechy

V roku 2001 vstúpilo Grécko do eurozóny. S najväčšou pravdepodobnosťou nesplnilo požadované maastrichtské kritériá. V referenčnom roku 1999 grécka vláda vyčíslila nižší deficit, než aký v skutočnosti dosahovala. Aby vykázala nižší dlh, neváhala s pomocou amerických bankových domov urobiť i niektoré pochybné finančné operácie. Finančná a ekonomická kríza, ktorá v roku 2008 vypukla v USA, postihla i Grécko. Odrazilo sa to na raste jeho deficitného hospodárenia a zadlženosti. V roku 2009 deficit dosiahol až 15,7 percenta a verejný dlh v roku 2010 až 140 percent HDP. Pri takom vysokom deficite a dlhu trhy začali strácať dôveru v schopnosť Grécka splácať svoje záväzky. Grécku začal hroziť bankrot.

Ako to, že Atény vyrobili také vysoké deficity a dlhy? Príčinou boli vysoké výdavky a nízke príjmy štátu a – korupcia. Nízky výber daní – najhorší v EÚ – a vysoké daňové úniky roky ochudobňovali grécky rozpočet. V roku 2005 sa daňové úniky odhadovali na úroveň 49 percent. V daňových rajoch bolo registrovaných desaťtisíc spoločností, vo Švajčiarsku uložených 20 miliárd eur. Výška korupcie sa odhadovala v priemere na občana na úrovni 1 335 eur.

Napriek tomu vláda na výdavkoch nešetrila. Veľkoryso sa pripravovala na Letné olympijské hry 2004. Len výdavky priamo na ne sa odhadujú na 8,9 – 10 miliárd eur. Okrem toho vláda vkladala obrovské investície do infraštruktúry: na nové medzinárodné letisko Eleftherios Venizelos, hoci možno stačilo modernizovať to staré; na nové železničné linky spájajúce letisko s Aténami a okolitými predmestiami; na novú okružnú diaľnicu; na rozšírenie metra a na nový ľahký dopravný systém v Aténach.

Týždeň pred začiatkom olympiády bol pokrstený nový most Rio-Antirrio, ktorý spája Peloponézsky polostrov s pevninou. Prví cezeň prebehli športovci s olympijskou pochodňou. Most získal v roku 2006 cenu Medzinárodnej asociácie pre mostné a konštrukčné inžinierstvo, ale jeho náklady financované z gréckych štátnych fondov, z úverov Európskej investičnej banky a čiastočne i z finančných zdrojov francúzsko-gréckeho konzorcia na čele so známou francúzskou firmou Vinci dosiahli 630 miliónov eur. Letné olympijské hry 2004 neboli jediné, ktoré zaťažovali štátny rozpočet. Okrem neúmerne vysokých výdavkov na obranu, o ktorých sme už hovorili, neprimerane vysoké boli aj výdavky na štátnu administratívu a výdavky na sociálny štát boli vyššie, než bolo Grécko schopné prefinancovať.

Hriechy, ktorých sa dopustili iní

Zoznam hriechov, ktorých sa voči Grécku dopustili iní, je dlhý a nezmestil by sa na jednu stranu. Uveďme iba niektoré. Grécko nespĺňalo predpoklady na členstvo v eurozóne a kompetentní európski politici – nech už boli dôvody akékoľvek – pred tým zatvárali oči. Gréci sa mohli po prevzatí eura radovať z nízkych úrokových sadzieb, no bolo to Pyrrhovo víťazstvo. Nemecké a francúzske banky tu rady dávali úvery, dopyt po ktorých doma klesal – a Grécko sa zadlžovalo. Spolkovej republike Nemecko sa roky darilo vyvážať časť svojej nezamestnanosti do Grécka. Pred krízou bolo Nemecko najväčším dovozcom do Grécka.

Grécko spolu s ostatnými štátmi tzv. južnej periférie sa na roky stalo teritóriom, do infraštruktúry ktorého investovali firmy zo severu EÚ, a odnášali si zisky domov. No základné štrukturálne nedostatky gréckeho hospodárstva sa neriešili. Okrem turizmu, lodiarstva a čiastočne farmaceutického priemyslu, výroby niektorých chemikálií a pomerne zaostalého poľnohospodárstva zostával už iba finančný sektor. Ani ten finančná kríza neobišla. Počnúc rokom 2008 sa grécky HDP dostal do červených čísel. Zadlžené Grécko sa stalo ľahkou korisťou trhov. Zaútočil naň americký finančný sektor.

Finančná a ekonomická kríza oslabila aj americký dolár, ktorý začal oproti euru rýchlo klesať. Rozhodnutie posilniť dolár napadnutím eura cez „najslabší“ článok eurozóny, t. j. Grécko, údajne padlo na povestnom „dinneri“ v apríli 2010, usporiadanom spoločnosťou Monness, Crespi, Hardt & Co., na ktorom sa zišli finančníci zo Soros Fund Management, Bank of America, Goldman Sachs, Merill Lynch, JPMorgan Chase, Barclays a pod.

Keby sa EÚ bola dohodla zareagovať okamžite a s dostatočnou silou, možno by ku kríze eurozóny ani nedošlo. Ale kancelárka Angela Merkelová rozhodnutie odkladala. Pomoc Grécku pred krajinskými voľbami mohlo jej CDÚ stáť prehru. Negatívny imidž Grécka, ktorý sústavne podávali nemecké médiá, si osvojilo skoro celé Nemecko. Gréci sa vykresľovali ako leniví, nespoľahliví, žijúci si nad pomery. Odchádzali do dôchodku skôr ako Nemci, ich dôchodky pravidelne rástli, kým v Nemecku boli za posledné roky zmrazené, dostávali 13. a 14. dôchodok a ich dôchodok dosahoval až 2 538 eura.

Boli to väčšinou polopravdy, a často aj klamstvá. Priemerný pracovný týždeň v EÚ bol najdlhší v Grécku; vysoký dôchodok poberalo iba niekoľko sto ľudí, tretina poberala dôchodok 360 eur, ďalšia tretina 675 eur a posledná 1 224 eur, atď. Polopravdy a klamstvá postavili radového nemeckého voliča proti tomu, aby sa Grécku akokoľvek pomohlo.

Odmietavý postoj proti pomoci Grécku zaujali aj niektoré iné štáty, odvolávajúc sa na európsku zmluvu, ktorá neumožňuje zachraňovať členský štát z európskych zdrojov.

Grécko po memorande Trojky

Ako je známe, v roku 2010 Grécko získalo prvú pôžičku od Trojky výhradne na splátku svojich dlhov u veriteľov – prevažne nemeckých a francúzskych bánk. Získalo ju za tvrdých podmienok, odsúhlasených v memorande gréckej vlády s MMF. Podmienky v memorande zahŕňali zvýšenie DPH a daní z príjmov a nové majetkové dane; zvýšenie veku na odchod do dôchodku a zrušenie 13. a 14. dôchodku; zníženie sociálnych dávok a dávok v nezamestnanosti; pokles minimálnej a priemernej mzdy; drastické škrty v zdravotníctve; zníženie počtu štátnych zamestnancov o 15-tisíc a zníženie miezd v štátnej službe; predaj štátnych podnikov za 50 miliárd eur, a pod.

Dôsledkom bol úplný rozpad sociálnej starostlivosti v Grécku. Alexis Tsipras, vodca novovzniknutej ľavicovej strany SYRIZA, to charakterizoval výstižne: „Grécko sa stalo pokusným králikom, ako rozbiť sociálny štát.“ Nezamestnanosť stúpla na viac ako dvojnásobok priemernej nezamestnanosti v únii, nezamestnanosť mladých dosiahla takmer 60 percent, počet ľudí žijúcich v riziku chudoby presiahol tretinu populácie, prudko narástol počet bezdomovcov, ktorí stratili svoje domovy, lebo neboli schopní splácať hypotekárne úvery.

Memorandum vyvolalo sociálne napätie, protestné zhromaždenia, štrajkové hnutia a silné protinemecké nálady. Angelu Merkelovú urážlivo zobrazovali v nacistickej uniforme, nápisy „Memorandum macht frei“ na transparentoch demonštrantov pripomínali nápis v Osvienčime „Arbeit macht frei“.

Grécka ekonomika na recepty Trojky reagovala hlbokým prepadom (v priebehu troch rokov o 17 percent), rastom deficitov a – rastom dlhu, ktorý vyskočil až na 170 percent. Evaluation Department MMF, t. j. oddelenie, ktoré hodnotí účinnosť politík organizácie, v júni 2013 konštatovalo, že MMF vážne podcenil škody, ktoré program úsporných opatrení spôsobil Grécku a že sa nepodarilo dosiahnuť ciele memoranda. Vedúci misie MMF „jastrab“ Poul Thomsen dokonca priznal, že „sociálna únosnosť a politická podpora“ programu Trojky prekročili svoje hranice a „dôraz na fiškálnu konsolidáciu prepadol“.

Ako ďalej?

Podľa oficiálneho názoru sa program Trojky osvedčil. V roku 2014 sa po prvý raz predpokladá rast gréckeho hospodárstva. Krajina sa vrátila na trhy a dopyt po jej dlhopisoch preskočil očakávania. Inými slovami, kríza je už zažehnaná.

Na stole je však aj skeptickejší názor, podľa ktorého Trojka dostala Grécko do bludného kruhu zadlženosti, záporného rastu a sociálnej nestability. Výsledkom je rast protieurópskych nálad, radikalizácia spoločnosti a vznik extrémistických a profašistických zoskupení, ktoré reprezentuje Zlatý úsvit.

V roku 2012 sa Grécku odpustilo 75 percent dlhu a doba splatnosti štátnych dlhopisov sa predĺžila na 30 rokov. Krok, ktorý sa mal urobiť ešte v roku 2010 a ktorý možno bude treba zopakovať. Bez neho a bez analógie Marshallovej pomoci – pomoci, aká sa poskytla vojnou rozbitej západnej Európe – sa Grécko bude spamätávať zo svojej krízy pridlho. Reminiscencii na vojenský režim, ktorý v Grécku padol pred štyridsiatimi rokmi, sa preto nevieme ubrániť.