Slovenská literatúra a prvá svetová vojna

„Konečne prišiel spomínaný čas, že ‘zahrmelo od východu’, západu a juhu a svetová vojna dovalila sa so všetkými hrôzami. Nastala dlho očakávaná doba rátania, čas zvratu, otvorila sa na obzore cesta k slobode, ale plná krvi, žiaľu, hrôzy a zúfania tisícov, ale len kdesi ďaleko na konci žiaril jasný cieľ. K nemu upierali sa oči všetkých… Každé slovenské srdce cítilo, že sa začal rozhodujúci zápas, ktorý určí osud národov na mnoho storočí, ale plnilo sa úzkosťou nad tým, či skloní sa naostatok víťazstvo na našu stranu, a či splní naše najtajnejšie nádeje,“ napísal literárny kritik, novinár a básnik František Votruba v stati Slovenská literatúra v boji za oslobodenie, ktorá je jedným z mála zásadných príspevkov o literárnej tvorbe s témou prvej svetovej vojny.

Votruba tu spojil dve veci, ktoré u nás bezprostredne súviseli: svetovú vojnu ako hybnú silu a oslobodenie ako rezultát. Takto to vnímali aj autori, ktorí čerpali pre svoju tvorbu z vojnového konfliktu. Toto zdvojenie odlíšilo slovenskú (aj českú a čiastočne stredoeurópsku) literatúru od západoeurópskej s témou svetovej vojny. Ale ani u nás to zdvojenie neplatilo bez výnimky.

Krvavé sonety

Do rokov vojny vchádzala slovenská literatúra zdecimovaná. Rady autorov cez vojnu nápadne zredli. Z relatívne početnej generácie prozaikov Kukučín sa stratil kdesi v Patagónii, Jégé sa odmlčal už koncom 19. storočia, Tajovský a Jesenský narukovali na východný front, Vajanský v roku 1916 zomrel. Slabnúci oheň v kozube slovenskej literatúry udržiavali ženy – Timrava, Vansová, Šoltésová.

Z básnikov ešte stále čnel najvyššie Hviezdoslav, hoci schúlený v Dolnom Kubíne ako v zátiší. No práve tu sa zrodil prvý a básnicky veľmi účinný protest proti vojne – Krvavé sonety. Autor ich písal hneď po vypuknutí vojny, v auguste a v septembri 1914. Knižne vyšli až v roku 1919 v Prahe.

Z mladších básnikov sa už pred vojnou odmlčal Ivan Krasko a podobne ako Jesenský či Tajovský, Vladimír Roy alebo mladý Ján Čietek (neskorší Smrek) musel si aj on obliecť vojenskú uniformu a odísť na front. Na slovenskej básnickej scéne zostali len mladí a najmladší. Z poprednejších 26-ročný Martin Rázus a 22-ročný Štefan Krčméry.

Vráťme sa však ku Krvavým sonetom. Je ich 32, ale žiaľ, počas vojny sa v tlači ocitol len jeden, a to v Cirkevných listoch v podobe modlitby. Nedalo sa z neho usudzovať o celom cykle. Na publikovanie takéhoto jednoznačného odporu proti vojne, ktorá sa v Uhorsku dlho velebila, sa nedalo myslieť, no starnúci básnik už ani veľmi nebojoval. Mladí, myslím tu najmä na Rázusa a čiastočne aj na Krčméryho, boli odvážnejší. Hviezdoslav odsúdil vojnu z hľadiska kresťanskej morálky, pokladal ju za trest, pretože ľudia sa nesprávali podľa Božích prikázaní. V závere sa pýta, aká budúcnosť čaká Slovanov, a teda aj Slovákov, a dúfa, že lepšia.

Básne nezlomnej vôle žiť

Martin Rázus väčšinu básní s témou vojny, ktoré písal pred rokom 1918, uverejňoval časopisecky v Živene, Cirkevných listoch či Robotníckych novinách. Zhrnul ich do zbierky Z tichých i búrnych chvíľ, ktorá vyšla v roku 1917. Tie, ktoré neprešli cenzúrou, resp. ktoré podržal v rukopise, zaradil do ďalších dvoch zbierok To je vojna a Hoj, zem drahá. Obe vyšli v roku 1919.

Niektoré Rázusove básne, i Krčméryho, sa počas vojny šírili v opisoch. Píše o tom Štefan Krčméry v Slovenskej spomienke na Bratislavu: „Z jeho iniciatívy (išlo o Ferdiša Jurigu, slovenského poslanca v Uhorskom sneme – pozn. autora) napísal som objemný verš Ohoľ ho!, ktorý potom v odpisoch koloval po kasárňach. Tak sme dostávali v odpisoch i niektoré verše Rázusove, ktoré cenzúra neprepustila.“

Spomenutú rebelujúcu báseň Ohoľ ho! zaradil Krčméry do zbierky Keď sa sloboda rodila (1920). Rázus bol typom básnika, ktorý sa nevedel zmieriť s daným stavom. Bol bojovníkom a takým aj zostal. Už v prvej zbierke má básne, v ktorých sa ozýva požiadavka, že vojna, vyhratá alebo prehratá, by mala ako krvavá obeť viesť k pozitívnej zmene v slovenskom osude. Bola založená na tom, že Slováci tiež bojovali a umierali za Uhorsko a tak by si zaslúžili viac uznania a práv.

Napríklad v alegorickej básni Pani Vlasta (čiže uhorská vlasť), prichádza k pani Vlaste na barlách ranený slovenský vojak a prosí ju, aby bola dobrou matkou pre všetkých, pretože dosiaľ takou nebola.

No čím bližší bol koniec vojny, tým viac prevažovala u Rázusa nádej, že vyhrá druhá strana a osud Slovákov sa naozaj zmení k lepšiemu. Rázusovu zbierku prijal s nadšením už spomínaný František Votruba, ktorý sa v tých časoch skrýval v Prahe pred odvelením na front.

Napísal: „Prvá kniha Martina Rázusa znamená pro Slovensko víc než událost čistě literární. Je to především čin mladé odvahy, stateční projev národní a lidské víry a naděje, která navzdory všemu, co prožila a prožívá za této války a co v ní viděla kolem sebe… nestratila s očí jasného cíle… Blízká budoucnost teprve ocení, čím bylo Slovensku slovo básnikovo v dobách nejhlubšího ponížení.“ Podobné svedectvo o dobovom význame zbierky vydal i Ján Smrek: „…Slováci posilňovali sa a žili vtedy skoro jedine týmito veršami, ktoré boli znakom nezlomnej vôle žiť… vedeli vyjadriť ducha viery a odboja a prelievať ho z duše básnikovej do stiesnenej duše národa.“

Rázus pokračoval v tomto duchu i v ďalších veršoch. V zbierke To je vojna cez dramatické výjavy ukázal, ako tragicky pôsobí vojna v zázemí, ako trhá citové a rodinné zväzky, tlačí k zemi úbohých, ako na druhej strane narúša mravný poriadok a pustoší ľudské duše. V tretej Rázusovej zbierke sa téma vojny postupne prechýlila k oslave oslobodenia.

Muž s protézou

Ako sa s vojnou vyrovnala zdecimovaná slovenská próza? Reagovala tiež veľmi promptne. Ján Hrušovský sa dostal na východný front už v prvom roku vojny. Keď ochorel, vrátil sa na Slovensko a na podnet Eleny Maróthy-Šoltésovej začal spracúvať svoje vojnové zážitky, ktoré ona postupne uverejňovala v Živene. Neskôr sa dostal na taliansky front a tak ich dokončil až po vojne. Knižne vyšli v roku 1919 s jednoduchým názvom Zo svetovej vojny a s podtitulom Halič, Ruské Poľsko. 1914.

Je to vecné zaznamenávanie každodennej rutiny: nuda, pijatika, ženy, pohuľanky atď., prerušenej útokmi (ranenými, mŕtvymi), ktoré zmenili dlhé ničnerobenie na krvavý kúpeľ. Hrušovský sa drží reality a hoci nepochybne fabuluje, výsledný dojem je, že takto to nielen vyzeralo, ale aj bolo, keď sa rozbiehala vojnová mašinéria na jednom z frontov. Hrušovský nikde nevykročil za osobný zážitok a skúsenosť a nevkladal do príbehu dodatočne aktuálnu oslobodzovaciu ideu. To urobil až neskôr.

Rovnako vecne, ale na nižšej, publicistickej úrovni sa vyrovnával s frontovou realitou Boleslav Bratislavský (vlastným menom Vincent Navara). Na rozdiel od Hrušovského vyberal si dramatické, teda bojové epizódy, kde mohol názorne ukázať, čo robí vojna s ľudským charakterom a ako rýchlo sa stane z človeka nemysliaci automat, resp. zviera. Ani on neideologizuje a jeho hrdinami sú obyčajní vojaci, dokonca bez zdôrazňovanej etnickej príslušnosti.

Roku 1925 vydal Ján Hrušovský pozoruhodnú novelu Muž s protézou, v ktorej načrtol psychologický portrét dôstojníka, žijúceho najmä pudmi, presnejšie erotickými dobrodružstvami, pretože všetko ostatné, čo ho robilo plnohodnotným človekom, vojna z jeho vedomia vytesnila. Keďže poručík Seeborn bol záporný typ, autor presunul celý prípad do Rakúska.

Ak sa v obidvoch spomenutých knihách držal viac-menej reality, hoci štylizovanej či psychologickej pravdepodobnosti, do centra románu Peter Pavel na prahu nového sveta (1930) vložil ideológiu oslobodenia. Románový príbeh situoval na rakúsko-taliansky front v poslednej fáze vojny.

Mužstvo má vojny po krk, a preto sa búri. Časť z nich sa pokladá za revolucionárov, ale s tými autor nesúhlasí a kreslí ich veľmi negatívne; druhá časť horlí za národnú slobodu, ale nič pre ňu nerobí, je to len túžba po „novom svete“, v románe nekonkretizovanom, pretože sa o ňom nerozhodovalo na talianskom fronte a medzi prostými vojakmi. Niektoré časti románu majú punc bezprostrednej skúsenosti, iné sú plné literárčiny. Vystihol to Alexander Matuška, hoci s príkrou formuláciou: „Je to beletria v najhoršom zmysle.“

Bez rešpektu ku konvenciám

Ďalší prozaik, ktorý mal osobnú skúsenosť s vojnovou mašinériou, no dlho ju obchádzal, bol Tido Gašpar. Po nedokončených stredoškolských štúdiách odišiel k jadranskému námorníctvu a tam ho zastihla vojna. Námorné motívy sa ťahajú celou jeho tvorbou. Tému vojny však vložil najmä do novely Červený koráb (zbierka noviel s týmto názvom vyšla v roku 1933). Opisuje v nej vzburu námorníkov na lodi Viribus unitis. Vzbúrení námorníci zajmú všetkých dôstojníkov a začnú sami rozhodovať o svojej budúcnosti.

Ani Gašpar nemá rád revolucionárov. Vie však, že keď sa vojna skončí, svet sa musí zmeniť. Starý svet tu predstavujú dôstojníci, pokus o nový svet vzbúrení námorníci. Cez kapitána, ktorý je Chorvát, sa autor snažil zviesť revolučnú situáciu do riečiska chorvátskeho národného pohybu. Z tohto hľadiska má kapitán v príbehu takú pozíciu, akú má v Hrušovského románe Slovák Peter Pavel. Napokon Gašpar nájde nové, radikálne riešenie: dá vyhodiť celú loď do povetria. Budúcnosť sa teda bude musieť odieť do úplne nových šiat a budú ju robiť iní ľudia.

Umelecky presvedčivejšie si počínali autori, ktorí sa sústredili na vojnové zázemie, teda na spoločenskú situáciu a pomery doma. Na to, ako vojna zasiahla do života tých, ktorí nebojovali, ale prežívali (a trpeli) vojnu ďaleko za frontom. Tu treba hovoriť najmä o dvoch knihách: o Timravinej novele Hrdinovia (1918) a o románe Mila Urbana Živý bič (1927).

Timrava je z predvojnovej generácie realistov takmer jediná, ktorá sa s vojnovou dobou vyrovnala ako prozaička. Úplná väčšina jej generačných druhov sa po roku 1918 spontánne obrátila do minulosti (Kukučín, ktorý sa vrátil domov, Jégé, Vansová, Tajovský ako dramatik, a ďalší). Nebol to útek od poprevratovej reality, ale spoločenská situácia po prevrate nebola pre ňu dostatočne čitateľná, preto si zvolila ako nástroj historické podobenstvo.

Vyprázdnenú súčasnosť vyplnila generácia mladých. Keď však Timrava písala Hrdinov, bola práve vojna jej súčasnosťou. Autorka nemala od tejto témy nijaký odstup, iba čerstvé zážitky. V tom je jej sila. Ako inde aj tu je jednou zo základných polôh príbehu irónia. Už nadpis je ironický, pretože ide o pseudohrdinov. Sú to panskí predstavitelia dediny, obyčajní ľudia trpia, ale hrdinsky to znášajú. No autorka neidealizuje ani predstaviteľov ľu­du.

Nielen pre túto prózu, ale pre celé Timravino dielo platí, ako to formuloval Stanislav Šmatlák, že vždy zobrazuje ľudí „bez najmenšieho rešpektu ku konvenciám estetického, národného či filantropického idealizovania umeleckého obrazu človeka“. Vždy vychádzala z konkrétnych charakterov, tie ostro sledovala a bez akýchkoľvek škrupúľ popisovala. Pri takomto stvárňovaní skutočnosti by sme tu darmo čakali nejaké náznaky budúceho aktu oslobodenia. Je to próza o vojnovej skutočnosti v zázemí, ako ho vojna, čo i vzdialená, osudovo poznačila – a nič viac.

Túžba po spravodlivosti

Trochu ináč vyzerá zázemie vojnovej reality v Urbanovom románe Živý bič, písanom s desaťročným odstupom. Vojnu zažil ako 10– až 15-ročný chlapec, ale prežíval ju, možno práve preto, veľmi hlboko, zaryla sa mu pod kožu. Na rozdiel od ironizujúceho prístupu Timravy Živý bič charakterizuje pátos, vyjadrený aj jazykom, ktorý vyrastá z tragických osudov obyvateľov jednej oravskej dediny v čase vojny. Stvárňovanie postáv charakterizuje monumentalizácia, napíše neskôr Ján Števček.

Hrdinom románu je dedinský kolektív či duša tohto kolektívu. Dedinský kolektív bol pre Urbana už predtým, napríklad v novele Za vyšným mlynom, nielen kolektívnym hrdinom, ale aj mravným zákonom. Román prijala slovenská kritika ako "udalosť“. Andrej Mráz ho pokladal za „vojnový román“ a porovnával ho s najlepšími vojnovými románmi v Európe (teda s románmi Ericha M. Remarqua, Ludwiga Renna, Ernsta Glaesera, Arnolda Zweiga). Prečo práve Živý bič? Andrej Mráz to zhrnul do jednej vety, pretože „Urban vedel nájsť všetko, čím vojna zaľahla na obyvateľstvo v zázemí, ako ho ruinovala, menila, zdemoralizovala a akými novými túhami naplňovala“.

To „všetko“ boli: vojnové vdovy, siroty, matky, ktoré prišli o synov, bieda, hlad, samovraždy vojakov, popravy, panské zneužívanie hladujúcich žien a detí… A nové túhy? Jednou z nich bola túžba po spravodlivosti. Okrem utrpenia je tu totiž i vzbura proti vojne a proti tým, ktorí ju vymysleli. Adam Hlavaj, vojnový zbeh, sa v závere románu vŕši na vinníkoch (a ako to vždy býva, aj na nevinných) a pokračuje tak v tradíciách zbojníckej praxe. Ak Hrušovský a Gašpar odmietli revolučný pohyb más, bojac sa anarchie, Urban stavil na čin, čiže na vzburu.

Trochu bokom stojí tvorba Janka Jesenského a Jozefa Gregora Tajovského, inšpirovaná vojnou, zajatím a legionárskymi aktivitami. Bokom preto, že vznikala mimo územia Slovenska a reagovala na iné podnety, nie domáce. Ide o Jesenského zbierku básní Zo zajatia, ktorá vyšla v Rusku a Spojených štátoch v roku 1918 a doma o rok neskôr. Ideovo jednoznačné verše majú aktivizačný a zároveň príležitostný charakter. Po návrate domov autor už na túto fázu vývinu nenadviazal.

Tajovského prózy Rozprávky z Ruska a Na front a iné rozprávky (obe 1920) sú o živote v Rusku, teda o legionároch, ale aj o boľševikoch a ruskom ľude vôbec, ako ho autor postupne spoznával. Skôr ako o poviedky ide o krátke črty zachytávajúce autorove stretnutia so zaujímavými ľuďmi, vojakmi a civilistami. Nesú všetky znaky Tajovského „ľudového“ prozaického umenia. V kontexte poprevratovej literatúry, ale aj ostatnej Tajovského tvorby veľmi nezavážili. Za socializmu sa viaceré z nich považovali za ideovo pochybné a nevychádzali. Svetovej vojny sa dotkol aj ako dramatik (Blúznivci, 1934).

Aj dnes má čo povedať

Vojnové motívy nájdeme roztratené aj v prózach ďalších autorov (Jozef Horák, Štefan Letz, Martin Rázus a i.). Vojna ako literárna inšpirácia vchádzala do diel autorov až do 40. rokov (Dobroslav Chrobák, Jozef Cíger Hronský a ďalší). Kým v prvej fáze išlo autorom o verné zachytenie vojnového zážitku (často osobného), v poslednej fáze majú vojnové motívy charakter ľudskej situácie ako symbolu.

Pokiaľ ide o slovenskú prózu, spájanie vojnovej skúsenosti, ktorá bola vždy individuálna a týkala sa človeka v hraničnej situácii (sem patria všetky európske vojnové romány, spomenuté Andrejom Mrázom), s ideou oslobodenia, ktorá sa viazala na národný kolektív (človeka a jeho osud nahradil príslušník národa), neznásobovalo, ale, žiaľ, odmocňovalo umeleckú stránku jednotlivých diel. Preto z Hrušovského tvorby má aj dnes čo povedať dielo Zo svetovej vojny či novela Muž s protézou, a nie román Peter Pavel na prahu nového sveta. Na rozdiel od tejto prózy zostali dodnes Timravini Hrdinovia, ale predovšetkým Urbanov román Živý bič aktuálnou súčasťou slovenskej literatúry.