Ukrajinka Taňa

Nebojte sa, toto nebude žiadna moja ďalšia strategicko-politická analýza.

03.08.2014 17:00
debata

Takto z diaľky, z Bratislavy, kde bývam teraz, je ako pod drobnohľadom vidieť, akými zajatcami politiky a ekonómie sme sa stali my Slovinci. Kde je pravý život, život pod domácou strechou, život, ktorý ťa môže urobiť šťastným? Táto sieť je jediné, čo nám kapitalizmus (a predtým komunizmus) nemohol roztrhať na márne kusy – aspoň nie úplne… Preto v poslednom čase odmietam povinnosť intelektuála reflektovať spoločenskosť v mene práva reflektovať spoločnosť.

Keď otvorene píšem o nepolitických udalostiach a o „obyčajných ľuďoch“ (vrátane mňa), ktorých vidím zblízka, bojujem za niečo, čo nás môže, aspoň mentálne, ak nie finančne, ochrániť pred kapitalistickou matériou (ak sa tak môže nazvať transformácia človeka na tovar).

Ďalej uverejňujem niekoľko zápiskov o Tani, vyňatých z môjho portugalského denníka. Písal som ho v čase, keď moja manželka pôsobila v Lisabone ako veľvyslankyňa Slovinskej republiky, t. j. v rokoch 2010 – 2012. Pre lepšie pochopenie som niektoré zápisky spojil a primerane upravil.


Taňa, respektíve oficiálnejšie Taťjana, je príjemná, okrúhla Ukrajinka, ktorá prichádza upratovať rezidenciu. Najprv robila trikrát týždenne tri hodiny, od jedenástej do druhej, a myslím si, že to aj postačovalo, keďže mala vždy dosť času, aby zakaždým oprala našej Ane pyžamo, ktoré hodí na posteľ alebo na zem vedľa nej, a ešte mokré ho vyžehlila.

Každý večer bolo pyžamo ako nové, no mierne vlhké. Okrem toho Taťjana vyberala všetok riad z umývačky, kam som ho ukladal predchádzajúce dva dni, ručne ho umyla a uložila. Takisto upratala, respektíve vyliala do kuchynského drezu, všetko, čo sa jej zdalo, že kazí čistotu šálok. Tak som bol ukrátený o mnohé osviežujúce nápoje z čakanky, ktoré si, aby som sa vyhol časovej strate, už ráno namiešam z extraktu a mlieka, šálky potom ako vojakov postavím okolo umývadla.

Pri upratovaní je vo všeobecnosti taká dôsledná, že už hodinu zbytočne hľadám osem lahodných „babičkiných bômb“ (pao da avo), ktoré som, ešte originálne zabalené, nechal na vnútornom o niečo chladnejšom „balkóne“ (v podstate o niečo väčšom otvore). Keďže vedľa stála kartónová škatuľa so štyrmi vreckami smetí, Taťjana zrejme všetko spolu zobrala a odniesla do kontajnera. Keby som vedel, kde je v kondomíniu uložený odpad, tak by som teraz išiel a všetko rozkopal. Takto počkám dozajtra na Taňu.

No pre túto udalosť sme jej počet hodín čoskoro zvýšili na päťkrát po tri hodiny tak, aby sa počas pridaného utorka a štvrtka mohla venovať hrabaniu v odpadkoch, dodatočnému žehleniu Aninho pyžama, miešaniu mojej kávy a ukladaniu riadu do umývačky predtým, ako by som si všimol, že bol umytý ručne.

Taťjana šla do sveta za prácou, doma nechala muža alkoholika a dcéru, ktorá je policajnou dôstojníčkou, aj keď momentálne na péenke, pretože jej pri telesných previerkach padol na nohu medicinbal.

Zamestnaná je na polovičný úväzok v súkromnej upratovacej firme, ktorá má zákazky v niektorých úradoch štátnej správy. Ona sama má na starosti poštu, a to za mikroskopický plat, má však zdravotné aj sociálne poistenie. Pracuje od šiestej ráno. O pol jedenástej príde k nám a zostane tri hodiny, a o druhej sa musí hlásiť u nejakej panej, ktorá býva neďaleko (pol hodiny chôdze).

Pani má psíka. Nechodí s ním na prechádzky, pretože centrum Lisabonu je úplne vydláždené (calçada portuguesa) a plné zaparkovaných áut. Paničkin pes je po celý čas na balkóne. Tanina hlavná úloha v tej tretej práci je, že odstraňuje psie výlučky z dlážky balkóna.

V skutočnosti je Taťjana hrdinkou práce a veľmi mi prirástla k srdcu. Rozprávame sa v ukrajinčine. Čiže, ja hovorím po slovinsky, no používam slovné spojenia z Pána prsteňov („cez kopec pricválal po chlieb", čo znamená, že som šiel po chlieb do horného obchodu), čomu Taťjana evidentne rozumie, ona potom odpovedá rusínsky, a nato sa potom ja pretvarujem, že chápem, ona moje pokyvkávanie považuje za povolenie, aby potom začala robiť rôzne neočakávané veci.


Ukrajinci sú momentálne treťou najväčšou skupinou prisťahovalcov v Portugalsku, hneď za Brazílčanmi a Kapverďanmi. Stretávam ich aj na prechádzkach s Ferrisom, kdekoľvek sa niečo kope. Prilákala ich práca na veľkých infraštruktúrnych projektoch (výstavba diaľnic). Medzi rokmi 1997 – 2007 sa počet Ukrajincov zvýšil 320-krát. V tomto pohľade nad nimi víťazia len Moldavčania, ktorých je 4 683-krát viac, no to je veľmi relatívny údaj, pretože v roku 1999 bolo Ukrajincov už 129, Moldavčania boli, tak ako vidíš a počuješ, traja.

Hovorím výlučne o registrovaných prisťahovalcoch – rezidentoch, ktorým štát umožňuje aj to, že sa časom úplne poportugalčia. Takto šla aj Taťjana v jeden deň zložiť skúšku z portugalčiny, ktorú potrebuje na získanie občianstva. Všetky zvyšné podmienky už totiž splnila.

Vrátila sa úplne zmätená: už dvakrát predtým s ňou konverzovali a boli celkom spokojní, no dnes, keď im dali písať najprv diktát a potom ešte sloh, sa po dlhšej hodnotiacej prestávke vrátili so zväzkami papierov a povedali, že tieto papiere idú inam na neskoršiu evalváciu, no nemôžu si pomôcť, musia ju poprosiť, aby trochu z nich nahlas prečítala, pretože oni, povedali, nemôžu prečítať ani jedno slovíčko, napriek tomu, že písmo sa zdá celkom úhľadné.

Taňa čítala nahlas bez problémov – oni sa opäť pokúsili, no nešlo im to – opäť to dali jej – opäť sa poradili a škrabali sa na hlave – dokiaľ nakoniec jednému z nich nesvitlo, posunul pred ňu papier a ceruzku a prosil ju, nech napíše abecedu. Napísala im: а б b ɦ ґ д е є j ɛ ж, a tak ďalej, ako to ide …

Ukázalo sa, že píše v cyrilike, pretože latinku nevie – v cyrilike podľa pravidla píš, ako počuješ nasleduje portugalskú výslovnosť.


O politike a domovine sme sa s Taňou takmer vôbec nerozprávali. Keď som sa jej raz opýtal, či existujú medzi ukrajinskou a ruskou komunitou nejaké podstatné rozdiely alebo rozpory, dlho dumala, a potom povedala: „Muži oboch národov sú alkoholici a my ženy ich živíme. Samozrejme, aj naši opilci sa medzi sebou pochytia a potom im vyhovujú aj staré historické krivdy.

V skutočnosti medzi nimi nie je žiaden podstatný rozdiel. Drvivá väčšina Ukrajincov a Rusov je zúbožená. Oba národy majú aj niekoľko boháčov. Títo boháči sa zaoberajú politikou. V skutočnosti na nej zbohatli, no teraz sa ňou nemôžu prestať zaoberať, pretože sa boja, že im politika všetko vezme. Politika má len jednu jedinú úlohu: presvedčiť chudákov, že skutočná solidarita je v tom, že sa dáš vykorisťovať príslušníkovi vlastného, a nie cudzieho národa. Však preto tak prehľadávajú minulosť Tymošenkovej, že je Lotyška a Židovka a Arménka, a ona dokazuje, že je Ukrajinka.“

Bavili sme sa na konci roka 2011, po tom, čo bola Tymošenková odsúdenou Tymošenkovou. „Okrem milionárov a opilcov máme aj strednú triedu. To sú tí šťastlivci, ktorí sú ešte zamestnaní. Platy sú síce príliš nízke na to, aby sa dalo s nimi prežiť, preto na Ukrajine nemôžeš dostať žiaden doklad a žiadny tovar, pokiaľ nepodplatíš, pričom stredná vrstva nehľadí na to, či si Ukrajinec, alebo Rus, alebo Žid, alebo Tatár, alebo, ak dovolíte, gospodin Branko, Slovinec.“

Život na Ukrajine, dodala, by bol pre Ukrajinku, ktorá vykonáva prácu upratovačky v Portugalsku, veľmi lacný, ak by neexistovala táto korupcia. Počas rokov, odkedy je v Portugalsku, ušetrila dostatočne na to, aby si mohla kúpiť veľký rodinný dom s pôdou v rodnom meste, teraz však nemôže realizovať nákup, registrovať zmluvu a uskutočniť zápis do katastra, pretože úplatky sú príliš vysoké.


Keď sme sa odsťahovali z centra Lisabonu, dostalo ju to do rozpakov, pretože sme boli teraz viac ako hodinu jazdy od pošty a toho balkóna. S Bernardou sme jej teda ponúkli, aby u nás pracovala päťkrát týždenne päť hodín s tým, že prevezme ešte varenie. S peniazmi, ktoré sme jej pridali, pokryla výpadok príjmov za upratovanie psích výkalov, a tak teda mohla dať výpoveď dáme so psíkom. Ako kuchárka potom veľmi ožila a zoznámila nás s dobrotami ukrajinskej kuchyne, predovšetkým s presláveným plovom, ako sa, ak správne chápem, povie po ukrajinsky variant miestneho pilafu.

Ako rád som jedol ten jej plov, najmä po tom, čo sa mi stalo v Sesimbre.


Predvčerom sme boli v Sesimbre. Mestečko, ktoré leží južne od Lisabonu, bolo kedysi evidentne veľmi pekné letovisko, pláž v závetrí, piesočnatá, no okolo neho sa ako rakovina rozrástli moderné hotely. Ale rybári ešte stále chytajú ryby v zálive a poobede predávajú úlovok na nábreží; môj výborný sprievodca sľubuje: „Úlovok je v rovnaký deň spracovaný do excelentných rybích pochúťok, je možné vyskúšať vo vynikajúcich reštauráciách pozdĺž pobrežia.“ Mm! Spýtal som sa všetkých domácich, ktorých som napoludnie odchytil na ulici, kde majú najlepšiu domácu kuchyňu, a každý z nich ukázal na napohľad zanedbaný malý podnik.

Objednali sme chocos assados, lulas, tie však boli takisto assados, potom ešte polvo de mar preenchido a na koniec veľkolepej rybej hostiny ešte espada preta. Chápali sme, že dostaneme rôzne formy sépií alebo kalmárov na grile, plnenú chobotnicu a čierneho mečiara. Čakali sme hodinu, dostali sme niečo vlažné, ledva dovarené, v podstate v strede ešte zamrznuté, horkasté. Majiteľ nám drsne vysvetlil, že to sú chocos (sépie). „To ste chceli a dostali.“

Bernardina espada bola takisto neopísateľne zlá, možno pokazená, v ľade určite viac rokov, my dvaja s Klemenom sme dostali miešané mäkkýše kompletné, aj s vnútornosťami, dokonca sme museli odstrániť sépiovú kosť a chrupavku z kalmárov, vlnité črievka radšej spomínať nebudem. Tváril som sa, že je to jedlé preto, aby som zlepšil náladu skľúčenej spoločnosti, no nepomohlo.

Platili sme 49,85 eura (ako predjedlo sme mali syr a tvaroh, a niečo malé sme aj vypili). Dal som 50 eur, a keď sa opýtal, či sa nám nepáčilo, povedal som, že sa nám páčilo presne tak, ako to vidno na výške prepitného, a ani o cent viac.

Možno som mu krivdil. Teraz som si spomenul na niečo; možno som si, keď som sa ako páv chvastal svojou portugalčinou, v ľahkomyseľnej zamyslenosti namiesto plnenej morskej chobotnice objednal plnené chobotničie výkaly (merda de polvo preenchida). Tie potom spravili svoje.

Včera som videl už ráno, že som ešte zo Sesimbry deprimovaný, ak nie dokonca duševne chorý (merditis gravis?). Nemohol som si totiž vybaviť správny kód na alarme brány do dvora. Vyťukal som pätnásť kombinácií číslic 5, 5, 0, 9 ale, bohužiaľ, netrafil som správnu. Otvorila mi až – Taňa, keď prišla do práce. Jej systém je oveľa lepší ako môj: nepokúša sa zapamätať si cifry, ale pohyby ruky: „Je to ako pletenie,“ vysvetlila, „ibaže tu nie sú dve ľavé, dve pravé, ale jedna pravá dole, dve stredné, jedna pravá dole, a otvoria sa.“

Potom som ešte viac spozornel a všimol som si, že aj na počítači robím veľa preklepov. Poobede som si nevedel uviazať kravatu (dával som užší koniec okolo širokého). Pocit telesného odcudzenia bol pritom veľmi výrazný.

Dnes sa neobjavili žiadne vážnejšie symptómy, iba to, že pri varení žgancov (tradičné jedlo slovinskej kuchyne, najčastejšie pripravované z pohánky) som bol nejaký zamyslený. Aj sa mi zdali nejaké bez chuti, nevýrazné, no to je možno následok účinku Taninej mastnej kuchyne. Tak som si teda išiel spraviť ešte test pamäti. V poradí, no s 5-minútovou prestávkou, som si musel prezerať dve série tvárí. S určitým oneskorením som potom z väčšieho výberu tvárí musel potvrdiť tie, ktoré som ešte nikdy nevidel a videné tváre rozdeliť do dvoch skupín.

Prvá záležitosť je „test spoznania“, pri ktorom treba vedieť len to, či ti je tvár odniekadiaľ známa, alebo nie. Tu som získal 98 %, zatiaľ čo priemer je len 92 %. Druhá časť testu sa vzťahuje na dočasnosť, treba totiž vedieť, odkiaľ ti je spoznaná tvár známa (teda z ktorej z dvoch skupín). Opäť boli výsledky lepšie, ako som sa obával, že budú: 84 %, zatiaľ čo priemer je 68 %.

Už viem, kde sa objavil taký dobrý výsledok. Rovnaký test som robil už vlani v máji, no potom som naň úplne zabudol! Respektíve zabudol som, že som ho robil, no evidentne vo mne zostala nejaká stopa pamäti a, samozrejme, dostatok podvedomých údajov o ponúkaných tvárach na to, aby som mohol pri druhom pokuse zažiariť. Napísal som si aj minuloročné výsledky: 88 a 64 %. Tento jav „implicitnej pamäti“ poznám aj odinakadiaľ: tak napríklad v strede nejakého Poirota bystro vydedukujem vraha, a potom mi Bernarda povie, že sme to pozerali už trikrát. Malé sivé bunky, kam ste šli?


Prehľadal som internet, aby som našiel niečo o vplyve výlučkov mäkkýšov na pamäť. Našiel som iba toto (prekladám z angličtiny): „Vedci ešte stále nevedia, ako konzumácia mäkkýšov a kôrovcov vplýva na pamäť, no zdá sa, že zlepšuje fungovanie hipokampa a neokortexu – teda tých častí mozgu, kde sú uložené dlhodobé spomienky. Predpokladá sa, že po takomto obede hipokampus počas prvého REM spánku premieta udalosti dňa neokortexu, a tu sa takto spracované spomienky uchovávajú dlhodobo.“

Začal som test ukazovať Tani, no prestal som potom, keď spoznala tri spomedzi prvých desiatich postáv, ešte predtým, ako som jej ich ukázal druhýkrát. Jeden bol vraj prednosta stanice v jej rodnom meste, druhá nejaká Portugalka, ktorá žije tu blízko, a pokiaľ ide o tretieho, muža s fúzmi a vypúlenými očami, nebola úplne presvedčená; usudzovala, že je to pravdepodobne televízna celebrita.

Určite by bolo etické, keby som písal tým vedcom a aspoň im naznačil, nech radšej preskúmajú submolekulárne reakcie medzi hipokampom a plovom, koniec koncov sú však platení za svoju prácu, tak nech sa posnažia sami.


Pred návratom do Slovinska sme sa pokúšali postarať o Taňu, aby ju prebral niekto iný z diplomatickej komunity. Žiaľ, na naše odporúčania sa nik neohlásil. Veľmi mi jej bolo ľúto, možno aj preto, lebo jej slovanská duša vždy ronila slzy pri myšlienke na rozlúčku. Keď som sa ju pokúsil pre potreby tohto postskripta vystopovať z Ľubľany, už sa mi nepošťastilo. Zmenila telefónne číslo alebo sa odsťahovala na Ukrajinu, verná duša. Dúfam, že na ňu nezabudnem.

Branko Gradišnik (1951)

Slovinský publicista a spisovateľ. Je autorom próz Roky (Leta, 1985), Niekto druhý (A nekdo drog, 1991), Ruka Voda Kameň (Roka Voda Kamen, 2007) a i. Získal dve z najvyšších národných ocenení za beletriu a preklady, ako aj cenu bývalej Juhoslovanskej republiky Golden Arena za najlepší filmový scenár. V poslednom období radí ľuďom v psychickej núdzi, na túto tému publikoval knihy Šťastie, Šťastie pre dvoch, Medzi nákovou a kladivom. V súčasnosti žije v Bratislave, jeho manželka Bernarda Gradišnik je veľvyslankyňou Slovinskej republiky na Slovensku.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Ukrajina