Alexander Dubček - tvár morálnej politiky

V týchto dňoch si pripomíname 46. výročie udalostí roku 1968. Nejde síce o okrúhle alebo polookrúhle výročie, ale aj tak je to predsa len dostatočný odstup na to, aby sme si, aj v kontexte aktuálnych udalostí, pripomenuli obrodný proces 1968, ktorý ukázal, ako veľa závisí od morálneho profilu politikov a občianskej aktivity, aby pomery nadobúdali ľudskú tvár a dávali novú nádej na život v pokojných podmienkach.

24.08.2014 17:00
debata (15)

Ako ukázali posledné prieskumy, naša minulosť a jej posolstvo sú pre určité skupiny populácie veľká neznáma, pre populáciu do 35 rokov je to napríklad rok 1968.

Túžba po sociálnej spravodlivosti

Túžba po lepšom a spravodlivejšom živote sprevádza vývoj spoločnosti už oddávna. A nezanikla ani v 20. storočí. Veľký sociálny experiment, náročný na vyzretosť ľudského potenciálu a ekonomiky, sa v ZSSR očividne dostával do závozu. V tom čase – v roku 1949 – Alexander Dubček vstupoval do verejného života. Jeho generácia sa po hrôzach a utrpeniach II. svetovej vojny nadchla ideami sociálnej spravodlivosti, ktoré sľubovala uskutočniť komunistická strana.

Pochádzal zo skromného sociálneho prostredia, jeho rodičia ako tisíce iných Slovákov odišli ešte pred I. svetovou vojnou za prácou do USA. Po skončení vojny a krátkom pobyte doma v Uhrovci, keď sa narodil Alexander (1921), odišli ako členovia družstva Interhelpo aj s ďalšími jeho príslušníkmi (Česi, Nemci, Američania a iní) do Strednej Ázie a Ruska, aby pomohli budovať „nový svet“. Pobudli tam trinásť rokov, ale pred vypuknutím II. svetovej vojny a po trpkých skúsenostiach z pomerov v ZSSR sa vrátili domov. Celá rodina sa zapojila do antifašistickej činnosti, za čo ich vysídlili z Trenčína do malej obce Velčice. Počas SNP sa Dubček ako vojak zapojil do bojov, bol ranený a jeho brat padol. Hodnotový vzorec mladého Alexandra bol zameraný rodinnou výchovou a prostredím, v ktorom vyrastal, na sociálnu spravodlivosť a teraz sa doplnil o antifašizmus a demokraciu.

Kríza systému a hľadanie východísk

Počas pôsobenia v politických funkciách v KSS sa Alexander Dubček čoskoro presviedča, že medzi ideálom a praxou je veľká diskrepancia. Otriasol ním 20. zjazd KSSZ (1956) a kritika enormného porušovania ľudských práv počas kultu osobnosti J. V. Stalina. Viedlo ho to k presvedčeniu o potrebe zmeny, a tak patrí k tým, ktorí sa usilujú o nápravu a postupne sa z nich utvára prúd reformátorov. Ťažko, ale predsa, sa dostávali z panciera dogmatizmu a prvotnej viery v ideál. Pôvodné hodnoty, hodnoty sociálnej spravodlivosti, kvôli ktorým Alexander Dubček vstúpil do politiky, však zostávajú. Jeho prednosťou bolo, že pred oslnením mocou dával prednosť realite a pravde. Postupne sa dostáva do sporu s dogmatikom, nepopulárnym prezidentom a šéfom strany Antonínom Novotným, ktorý ho z pôsobenia v aparáte ÚV KSČ v Prahe posiela späť na Slovensko.

Nová, mladšia generácia už nepatrila k tým, ktorí sa priamo podieľali na drastických opatreniach, keď sa komunisti dostali k moci a udržiavali si ju napríklad nezákonnými procesmi, ktoré sa končili až popravami, neprešla školou Kominterny v ZSSR. Bola „budovateľsky“ orientovaná a motivovaná a chcela konkrétne výsledky. Krajina však viditeľne zaostávala za západoeurópskymi štátmi. Zaradenie do zóny ZSSR, keď veľmoci rozhodli v rámci výsledkov II. svetovej vojny o rozdelení Európy, očividne vyspelejšiemu Československu neprospievalo. V tomto období vznikajú u Dubčeka aj zárodky jeho európanstva. Európa ako kritérium, spolupráca v Európe medzi krajinami napriek systémovým rozdielom, ako impulz pre ekonomiku.

V 60. rokoch dochádza k zmenám v sociálnej (triednej) skladbe spoločnosti, industrializácia mení tvár krajiny, veľké zmeny nastávajú na vidieku, ktorý preberá mnohé formy mestského spôsobu života, zvyšuje sa vzdelanostná úroveň a rastú nároky na kvalitu života a potreby občanov. Civilizačný posun sa prejavil aj v rozvoji kultúry, dnes sa hovorí o jej zlatých rokoch v tomto období. Počas pôsobenia Dubčeka vo vedúcej straníckej funkcii na Slovensku (1963 – 1967) sa výrazne uvoľnila spoločenská atmosféra, zvyšovalo sa národné povedomie, a začalo sa „bratislavské predjarie“.

Dochádza tu akoby k paradoxu – krajina síce za Európou zaostáva, ale predsa sa kultivuje a žiada si modernejšie formy riadenia. Stranícke elity zdržiavajú nevyhnutný prielom, ale aj v ich prostredí rastie podiel heretikov a reformátorov. V spore s Novotným ich okolo seba zoskupuje Alexander Dubček, stáva sa ich hovorcom a kritikom jestvujúcich pomerov. Tu sú príčiny januára 1968, na ktoré politik, ak nie je karierista, musí reagovať aj s rizikom, ktoré to prináša.

V máji 1967 na pléne ÚV KSS v Bratislave vystúpil Dubček s tvrdením, ktoré sa rovnalo, obrazne povedané, smrteľnému hriechu voči základnej dogme sovietskeho modelu socializmu o kľúčovom význame triedneho boja: „Triedny boj už prestal byť v čase vedecko-technickej revolúcie hybnou silou rozvoja spoločnosti… nastala nutnosť vytvárať podmienky, aby každý občan mohol prejaviť svoje schopnosti.“

Prekonáva obmedzený triedny prístup, ktorý zapríčinil veľa neprávostí, najmä v začiatkoch fungovania systému, a prechádza od politiky triedneho boja späť k občanovi, k možnostiam rozvoja pre každého, alebo v skratke od triedneho späť k všeľudskému. Takéto „revizionistické“ úvahy boli v tom čase ojedinelé v celej sovietskej zóne. Humanizácia spoločenských vzťahov a politiky, budúci dobový slogan „socializmus s ľudskou tvárou“ tu má svoje východiská. Dubček navrhuje ďalej uvoľnenie politiky od ekonomiky, rotáciu kádrov atď. Jeho úvahy nachádzame vo formuláciách Akčného programu KSČ a v praktických reformných opatreniach na jar 1968.

Osem mesiacov reforiem a sporov s dogmatikmi

Vnútrostranícke rozpory a ich súvislosť s celospoločenskou (nie „chlebovou“) krízou sa riešili v januári 1968, došlo k rozdeleniu funkcií. Novotný zostal prezidentom dočasne do apríla (nahradil ho generál Ludvík Svoboda) a Dubček sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ. Spoločnosť prijala zmeny síce s uľahčením, ale aj opatrne a s očakávaním, či nejde len o tradičnú výmenu osôb a ostatné zostane po starom.

Dubček presadil oproti názoru radikálnejšie orientovaných reformátorov (napr. Ota Šik, Zdeněk Mlynář), aby sa nerobila urýchlená kádrová čistka, ale aby sa spojila s novým programom strany, ktorý sa pripravoval.

Akčný program (marec – začiatok apríla 1968) obsahoval postupne zavádzané zmeny: zrušenie cenzúry, rehabilitácie (35-tisíc nevinne odsúdených), podporu malého a stredného podnikania, federatívne usporiadanie vzťahov Čechov a Slovákov, zmiernenie cirkevnej politiky, podporu obchodu, vzťahov a cestovania do krajín západnej Európy, atď. Na straníckych konferenciách dochádza k rozsiahlej výmene funkcionárskych kádrov v prospech tých, čo sa prihlásili k novému kurzu, česká a slovenská verejnosť nové stranícke a štátne vedenie výrazne podporuje a vyjadruje mu dôveru.

Obrodný proces tak v zmysle programových zámerov Dubčeka a reformátorov dostával systémový tvar hnutia, ktoré sa usiluje o prekonanie totality, o rozšírenie demokracie, aktivity občanov a o nové vzťahy s Európou. Išlo o celkovú humanizáciu systému. Ešte v roku 1963, keď sa Dubček ako člen tzv. Kolderovej rehabilitačnej komisie oboznámil s porušovaním ľudských práv a nezákonnými súdnymi procesmi, vyhlásil, že teraz je už iný človek.

Akčný program rozhorčil sovietske vedenie a nazvalo ho „československý vírus“. Začala sa séria porád (Drážďany, Varšava, Čierna nad Tisou, Bratislava) a výhrady sovietskeho vedenia sa stupňovali. Verejnosť i zahraničie s napätím sledovali statočný postoj Dubčeka a jeho spolupracovníkov. Vtedy 47-ročný neznámy slovenský politik sa stal stredobodom pozornosti.

Médiá teraz, asi prvýkrát, ukázali svoje kladné i záporné možnosti a význam. Dubček tvrdošijne hájil právo našich národov, aby si zvolili takú cestu svojho civilizačného vývoja, ktorá im najlepšie vyhovuje, a neporušovala by platné zákony a zmluvy. Na druhej strane, Československo (a to malo vedenie štátu a strany na pamäti) bolo členom Varšavskej zmluvy a povojnové rozdelenie Európy uznával vtedy aj Západ.

Osem mesiacov obrodného procesu sa odvíjalo vo dvoch rovinách. O reformách sa nielen hovorilo, ale aj reálne prebiehali. Mali pozitívny dosah a ohlas vo verejnosti, čo spätne zvyšovalo popularitu reformátorov, ale vyvolávalo aj ďalšie požiadavky. Ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť. V dôsledku to znamenalo ďalšie tlaky na prehĺbenie, ale aj urýchlenie obrodného procesu. Súčasne rástla aj nervozita sovietskeho vedenia, ako aj vedení okolitých krajín, personifikovaných Wladyslawom Gomulkom (Poľsko), Walterom Ulbrichtom (NDR), Todorom Živkovom (Bulharsko) a Jánosom Kádárom (Maďarsko). Otváral sa priestor pre požiadavky pluralizácie po roku 1948 paralyzovanej, a teraz zobúdzajúcej sa občianskej spoločnosti. A to bol asi najväčší kameň úrazu vo vzťahu Kremeľ a Pražská jar.

Riava rodiacej sa občianskej spoločnosti a jej prvé organizačné útvary (KAN, K-231, obnovovaná sociálnodemokra­tická strana, atď.) na strane jednej, a na opačnom póle vedúci politici štátov Varšavskej zmluvy (tu už nešlo len o dogmatizmus, ale o jeho súvislosti s mocenskými pozíciami v Strednej Európe) sa vzájomne podnecovali a polarizovali vzťahy medzi krajinami. Viac-menej živelne sa začala nová fáza obrodného procesu, objavovali sa nároky a požiadavky, ktoré definitívne mohol riešiť až November 1989 (Dubček sa k nemu po 20 rokoch diskriminácie aktívne prihlásil a zúčastnil sa na ňom). Uvedené skutočnosti sú dlhodobo predmetom diskusie o roku 1968. Autor tu vyjadruje svoje stanovisko.

Dubček v rozhovoroch a diskusiách (pokiaľ sa to môže tak nazvať, a ak nejde skôr o koncil, kde sa slabší zodpovedá pred silnejším inkvizítorom) vysvetľoval, že obdobné javy (t. j. uvedené nové zoskupenia) boli v tradíciách našej demokracie vždy prítomné. Ale sovietske vedenie v nich vycítilo (a je diskutabilné, či v istom zmysle slova aj nie opodstatnene), že môžu signalizovať nástup návratu k minulému systému, t. j. že nastáva kontrarevolúcia a hrozí zánik socializmu (pravdaže, v ich poňatí). A dodajme, že pokiaľ vtedajší model socializmu ostal zakonzervovaný pred civilizačnými posunmi, tak to tak bolo.

Sovietske vedenie sa snažilo, aby Dubček prešiel na jeho stranu, k jeho domácim dôverníkom (Vasil Biľak a iní). Brežnev písal Dubčekovi osobné listy, boli dlhotrvajúce telefonáty, vojenské cvičenia na našom území, až nakoniec sa rozhodlo pre silové riešenie. V noci z 20. na 21. augusta 1968 krajinu obsadili vojská piatich armád členských štátov Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska).

Okupácia vyvolala oprávnene mohutné protesty, ulice po celej republike boli plné rozhorčených obyvateľov. Okupanti boli zaskočení, ich pôvodný scenár krachoval. Okolo 9.00 ráno Dubčekovi, internovanému aj s blízkymi spolupracovníkmi, príslušník ŠtB za prítomnosti sovietskych dôstojníkov oznámil, že ich zatýka v mene robotnícko-roľníckej vlády vedenej Aloisom Indrom a že do dvoch hodín ich postavia pred tribunál, ktorému tiež predsedá Indra. Nech už boli pôvodné plány akékoľvek, tribunál nezasadal, nová vláda ustanovená nebola a zatknutých vo večerných hodinách letecky odtransportovali cez Poľsko na stráženú horskú chatu na Zakarpatskej Ukrajine. A onedlho ich pripojili k vládnej delegácii prezidenta Svobodu, ktorá rokovala v Moskve.

Tlak obyvateľov a ich podpora Dubčekovi boli jedným z rozhodujúcich faktorov pre to, že ho onedlho vrátili z Moskvy domov do pôvodnej funkcie, i keď kompetenčne obmedzenej. Takisto tlak občanov (,,Dubček na Hrad") v Novembri 1989 ho vrátil do poslednej funkcie z roku 1969, do funkcie predsedu FZ ČSFR. Bolo to morálne víťazstvo občanov.

Ústupová taktika, ktorú Dubček v tieto dni i mesiace zvolil, oddialila revanš, ale viac nie. Sovietski predstavitelia našli ochotných a utvorili z našich vedúcich pracovníkov nové, im poddajné vedenie (Husák, Biľak a iní), ktoré trestalo a vládlo, pri celkovej nehybnosti systému, do roku 1989. Dubček bol po vylúčení z verejného života ako občan druhej kategórie, ale s „družinou bodyguardov“, ktorá nad ním bdela, zamestnaný v Západoslovenských lesoch.

Vízie stále aktuálne

Rok 1968 mal, pochopiteľne, aj medzinárodný rozmer. Bol to kontroverzný rok. V USA zavraždili vodcu černošského hnutia Martina Luthera Kinga, ale aj brata zavraždeného prezidenta Kennedyho Roberta. Letectvo USA bombardovalo Vietnam, v rôznych krajinách vznikali proti tomu protesty, v Paríži boli barikády a pouličné boje študentov s políciou. Európska intelektuálna ľavica, mládež a protestné hnutia hľadali v našom obrodnom procese inšpiráciu pre svoje vízie nového sveta a my sme zase „pokukávali“ na Západ a hľadali podnety pre rozvoj demokracie a ekonomiky.

S odstupom času sa azda dá povedať, že to bolo hľadanie „tretej cesty“ (hoci tento termín nie je najvhodnejší). Aj keď obidve hnutia (naše i západné) skončili ako skončili, dnešný svet opäť hľadá spôsoby revitalizácie spoločnosti a uplatnenia dávnych civilizačných hodnôt ľudskej spoločnosti.

Oficiálne zostal Západ pri okupácii krajiny rezervovaný. Iba po rokoch Margaret Thatcherová, predsedníčka vlády Veľkej Británie, v prejave počas zasadania Federálneho zhromaždenia ČSFR 18. septembra 1990 na adresu Dubčeka a verejnosti povedala: „Slnko vám občas ukázalo svoju tvár. Bola to Pražská jar roku 1968, v ktorej ste vy, pán predseda, zohrali takú významnú úlohu predtým, ako bola nádej tak kruto zlikvidovaná. Výjavy onoho odvážneho pokusu sa nám nezmazateľne zapísali do pamäti a naša neschopnosť pomôcť vám stále ťaží svedomie slobodného sveta.“

Mohol Alexander Dubček invázii zabrániť? Mohol, ale to by bol musel zastaviť reformy a obrodný proces a spoločnosť by sa vrátila späť k obdobiu konca vlády Novotného. Dodnes sa vedú spory „čo by bolo, keby bolo“ (napr. keby bol Dubček vyhlásil ozbrojený odpor okupantom, alebo keby nebol býval Január 1968, ale iba výmena osôb, atď.). Pri historických udalostiach, ich hodnotení je nutné vychádzať z podmienok vtedajšieho miesta a času, kedy sa udalosť odohrala. Nehodnotiť ich pohľadom a možnosťami dnešných dní. Udalosť nemusí ihneď vyvolať zmenu, ale naštartuje trend vývoja, ktorý sa v priebehu deja presadí.

Mnohé z toho, o čo sme sa v roku 1968 usilovali, vtedy ešte nedozrelo. Pôvodný a hlavný cieľ okupácie krajiny, zastaviť obrodný proces a reformu sovietskeho modelu socializmu, ktorá už prekročila jeho krajné limity a hrozila eróziou systémov v celej sovietskej zóne, bol dosiahnutý. Úvahy o pokračovaní reformy ekonomického i politického systému, s ktorými Dubčekovo vedenie rátalo v najbližšej dvojročnej lehote, keď malo dochádzať napríklad k pluralizácii politického systému, prestali byť aktuálne. Dubčekovci boli v tomto smere optimisti. Podľa prieskumu z mája 1968 len päť percent obyvateľov ČSSR sa vyslovilo za kapitalistickú cestu rozvoja a 86 percent za ďalší rozvoj socializmu, ale na otázku, či by v ČSSR mohli existovať aj ďalšie politické strany, ktoré by s KSČ súťažili o hlasy občanov vo voľbách, v českých krajoch kladne odpovedalo 45,4 percenta a na Slovensku 26,1 percenta opýtaných. Myšlienka pluralitného socializmu sa stávala prijateľnou. Myšlienky reformátorov boli zhrnuté v diskusnom materiáli k predpokladanému 14. zjazdu KSČ v septembri 1968. Uvažovali o novom modeli spoločnosti, ktorý by bol príťažlivý najmä pre mladú generáciu.

Úvahy a vízie Alexandra Dubčeka a jeho spolupracovníkov reformátorov akoby boli „odviate vetrom“. Ale dnešné krízové momenty, už globálneho charakteru, ukazujú, že rok 1968 a hľadanie možností pri utváraní sociálne spravodlivej a humánnej spoločnosti nezanikli, menia sa len jeho formy a prejavy, ale podstata – implantovať základné ľudské cnosti do modelov nášho života – je permanentne aktuálna.

Ivan Laluha (1932)

V rokoch 1951 – 1957 študoval históriu na univerzitách v Moskve a Odese, v roku 1967 sociológiu v Belehrade. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na VŠE v Bratislave. V roku 1970 bol vylúčený z komunistickej strany. Počas normalizácie pôsobil ako výskumný pracovník v Ústave životnej úrovne, neskôr v Ústave sociálneho rozvoja a práce. Patril medzi blízkych spolupracovníkov Alexandra Dubčeka. Po Novembri '89 bol poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR, neskôr poslancom SNR. Prednášal na Ekonomickej univerzite v Bratislave, kde je od roku 2010 emeritným profesorom. Je nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. stupňa.

© Autorské práva vyhradené

15 debata chyba
Viac na túto tému: #august 1968 #okupácia Československa #Alexander Dubček