Strach, hnev, odvaha a pamäť

Boj o Slovenské národné povstanie nie je len bojom o našu minulosť, ale najmä o našu budúcnosť. Fašisti nič nezabudli. Ani my nesmieme zabudnúť. Ak by sme zabudli, čakala by nás s veľkou pravdepodobnosťou nová doba temna.

31.08.2014 17:00
debata (7)

Nešťastný je taký národ, ktorý príliš často potrebuje hrdinov na to, aby vôbec dokázal žiť sám so sebou. Šťastím v nešťastí je, keď takých hrdinov v núdzi nachádza.

Spomínať na Slovenské národné povstanie znamená spomínať na prirodzený strach ľudí o svoje životy a o životy svojich blízkych uprostred vojnového šialenstva. Strach, ktorý však nezabránil tomu, aby ich hnev napokon prerástol do odvahy vzoprieť sa. To je pravé hrdinstvo a to je to, na čo by naša kolektívna pamäť nemala nikdy zabúdať. Pretože ak zabudne, hrdinstvo budeme možno opäť potrebovať. A hrdinstvo znamená aj slzy, krv a zmar.

Možno to bude vyzerať čudne, ale namiesto vyratúvania dejepisných dát a faktov o Slovenskom národnom povstaní bude lepšie na tomto mieste povedať si čosi o ľudáckom slovenskom štáte.

Agresívny Slovenský štát

Slovenský štát 1939 – 1945 bol nepochybne vojnovým štátom, pretože jeho vznik a existenciu až do jeho konca inicioval a umožnil Adolf Hitler svojou agresívnou expanziou. To, že vypuknutie horúcej vojny sa oficiálne datuje až Hitlerovým vpádom do Poľska v septembri 1939, teda až pol roka po vyhlásení slovenskej farskej republiky, pritom nehrá veľkú úlohu. Rozbitie Československa bolo násilným aktom, ktorý sa ľahko mohol odohrať aj priamym vojenským útokom. Maľovať si, že nebyť Mníchova, Tretia ríša by nikdy nezaútočila, znamená rojčiť vo svete romantickej fantázie.

Slovenský štát bol totalitným a fašistickým štátom. Od prvého okamihu svojho vzniku bol budovaný ako štát jednej strany (HSĽS), jedného svetonázoru a násilných nedemokratických opatrení proti akejkoľvek opozícii. Názory nacistického krídla HSĽS na čele s Tukom a Machom možno naozaj boli hitlerovským ideovým importom. Kvázi stavovský fašizmus ľudákov, ich totalitné predstavy o politike i ekonomike boli však tunajšie, domáce. Vznikali ešte predtým, ako vznikol štát, v ktorom sa mohli uplatniť.

Slovenský štát bol agresívny. Navonok vtedy, keď ochotne poskytol svoju armádu na Hitlerovo ťaženie na východ a keď verne preberal a ozvučoval nacistickú vojnovú propagandu ešte i dávno po obrate vojny pri Stalingrade, ba do samotného jej konca. Bez ohľadu na to, koľko slovenských vojakov medzitým už dávno prebehlo k Sovietom a koľko slovenských vojakov sa zapojilo do národného Povstania. Dovnútra bol štát od začiatku nemilosrdný voči svojim vlastným obyvateľom, ktorých postupne zbavoval všetkých občianskych práv a napokon ich vydal do rúk Tretej ríše.

Mimochodom, tých judášskych päťsto ríšskych mariek, ktoré štát platil Hitlerovi za každého deportovaného človeka, Slovenský štát platil jednak ako náhradu za výdavky, ktoré tým vraj ríši vznikli, ale aj ako kompenzáciu za to, že si mohol privlastniť majetok deportovaných. Napokon, sám Eichmann slovenskú vrchnosť uisťoval, že ani jeden z deportovaných sa už na Slovensko nikdy nevráti. A ten dobre vedel, o čom hovorí…

Nakoniec bol tento štát, keď už išlo do tuhého, k svojim vlastným obyvateľom nesmierne krutý a surový. Represálie po vypuknutí Povstania vôbec neboli len nemeckým dielom. Svoj nezanedbateľný podiel na týraní a masových vraždách mali samotní ľudáci, gardisti a ich udavači a pomocníci.

Maslo a vajcia

Vojnový štát s takýmto životopisom nemohol ani omylom prežiť koniec vojny. A jeho predstavitelia to dobre vedeli, keď až do posledného dychu prisahali vernosť hitlerovcom a ich zabijakom.

Takýto štát si nezasluhoval prežiť a nezaslúži si nijakú svetlú spomienku. Sentimentálne rozprávať o cenách masla či vajec, alebo, ak sa nostalgici chcú povzniesť nad materiálno, o údajnom nebývalom kultúrnom a umeleckom rozmachu, ktorý vraj vtedy Slováci zažívali, neznamená iba primitívne kaliť vodu. Znamená to tiež vysmievať sa všetkým obetiam ľudáckeho štátu a režimu, ktoré idú ruka v ruke dohromady a nemožno ich oddeľovať.

Za tú údajnú oázu mieru a pokoja na Slovensku uprostred besniacej svetovej vojny zaplatilo svojou krvou a svojimi životmi príliš mnoho nevinných ľudí na to, aby bola morálne oprávnená vôbec existovať. Nieto ešte, aby sa na ňu spomínalo ako na svetlú stránku slovenských dejín. Nehovoriac už, že reči o tom vraj neobyčajnom kultúrnom rozmachu sú obyčajný bluf. Koľko diel ľudáckych autorov, napísaných či poskladaných v čase Slovenského štátu, naozaj prežilo svoju dobu? Je ich naozaj viditeľne viac ako hodnotných diel – v niektorých prípadoch aj od tých istých autorov – pred- či povojnových?

Rozprávať o Povstaní znamená jedným dychom rozprávať o vojnovom Slovenskom štáte. Práve v ňom sa totiž odohrávali osobné osudy tých desiatok tisícov ľudí, ktorí prekonávali svoj strach, pretože hnev, ktorý v nich narastal, bol priveľký na to, aby sa dal utíšiť. Desiatok tisícov ľudí, ktorí sa nakoniec odvážne postavili na otvorený odpor. Mnohí so zbraňou v ruke a mnohí materiálnou a morálnou pomocou povstalcom.

Politické motivácie všetkých tých ľudí mohli byť akokoľvek rôznorodé, rovnako ako aj ich predstavy o budúcnosti Slovenska po vtedy už nespochybniteľnej porážke Tretej ríše. Jedno však mali spoločné: nikto z nich nepochyboval o tom, že porážku Hitlera a nacizmu v Nemecku musí sprevádzať aj porážka ľudákov a ľudáctva na Slovensku.

Tak ako Jozefa Tisa nemožno oddeliť od deportácií, ale ani od Nemeckej či Kremničky, ľudácky štát ako celok nie je možné oddeliť od toho, čo sa vtedy dialo nielen v ňom, ale ani od toho, čo vtedy robil garant jeho existencie a jeho hlavný spojenec, Tretia ríša. Preto každý, kto bojoval proti Hitlerovmu vernému spojencovi (hoci fakticky skôr devótnemu vazalovi), bojoval proti fašizmu a nacizmu ako celku.

Slovenské národné povstanie bolo skrátka bojom proti fašizmu. Fakt, že sa odohrávalo na vtedajšom Slovensku, znamená toľko, že na vtedajšom Slovensku existoval, ba vládol, fašizmus a nacizmus. To nie je len hra so slovíčkami. To je pravda, o ktorej vypovedajú všetky dostupné dobové fakty a vypovedajú o nej i všetky dobové či neskoršie svedectvá.

O tejto pravde, paradoxne, vypovedajú dokonca i svedectvá vtedajších ľudákov či dnešných apologétov ľudáctva na Slovensku. Nie preto, lebo by sa azda k fašizmu či nacizmu otvorene hlásili. To určite nie, naopak, oni budú do krvi popierať, že čosi také na Slovensku vôbec kedy existovalo. Dokazujú to však svojimi vlastnými názormi na svet, na národ, na ostatné národy, na menšiny, na to, ako by mal byť na Slovensku podľa nich usporiadaný verejný život. Len sa pozorne započúvajte do ich rečí. Ak niekto vyzerá ako kačica, chodí ako kačica a kváka ako kačica, čo to asi tak môže znamenať?

Ľudácke sentimenty

Priamo do srdca našej kolektívnej pamäti mieria apologéti ľudáctva, ktorí neustále znevažujú Povstanie ako čosi nepodstatné, nepripravené, babrácke, ba kontraproduktívne. Dokonca občas tvrdia, že za vypálené dediny a osady, za povraždených starcov, ženy a deti v nich vlastne môžu partizáni, pretože nebyť ich aktivít, nebolo by ani represálií. No iste, stará finta, zo zločinu obviniť jeho obete.

Nejde len o staré známe mená neoľudáckeho panteónu. Vnuk či Ďurica a podobní majú u nás už dávno množstvo snaživých žiakov. Je tragédiou Matice slovenskej, že práve ona im v takej miere poskytuje strechu a legitimitu. Je tragédiou slovenskej sociálnej demokracie, že považuje ľudácke sentimenty vo vlastných radoch za záležitosť akejsi normálnej národnej diskusie. Tak ako od Matice by sa očakával ostrejší pohľad na to, čo to znamená skutočné dobro a zlo pre národ, od sociálnej demokracie sa očakáva, že bude tou poslednou, kto by vo svojich radoch toleroval ľudí s takýmto presvedčením.

Opäť sme pri starej otázke: ako si môžeme dovoliť tvrdiť, že každý, kto spochybňuje význam Povstania, je neoľudák? Vcelku jednoducho. Každý, prakticky celkom každý z tých, čo dokážu tak presvedčivo vykladať vojenské alebo iné dôvody, pre ktoré vraj Povstanie bolo chybou a partizáni boli teroristi, skôr či neskôr začne vykladať aj báchorky o Slovenskom štáte ako o zázračnej oáze pokoja uprostred vojny. Každý z nich aspoň na verejnosti pripustí tú „nešťastnú židovskú otázku“, ale hneď po nej pridá jedno veľké Ale. „Ale“ nebyť deportácií, Tiso by bol dnes oslavovaný ako záchranca národa a podobne.

Úplne tragikomickí sú potom tí mladí, vraj „ideologicky nezaťažení“ historici, ktorí budú opakovane rozprávať o tom, ako medzi Tisom a Hitlerom vraj panoval „vzájomný rešpekt“. Nuž, okrem známych Hitlerových výrokov „o tom malom tučnom farárkovi zo Slovenska“, dochovalo sa aj svedectvo o ich stretnutí v roku 1943. Na audiencii u führera boli vtedy okrem Tisa postupne aj Horthy a niektorí iní kolaborantskí predstavitelia stredoeurópskych štátikov. Po stretnutí Hitler utrúsil, že celé to stredoeurópske smetie bolo treba „zlikvidovať tak skoro, ako sa len dá“. To bol vzájomný rešpekt ako hrom, všakže?

A keď potom na Slovensko prišli jednotky SS a Wehrmachtu, aby tu rozpútali peklo, ten „malý tučný farárko", ktorý bol Hitlerom taký „rešpektovaný“, myslel iba na to, ako si osobne zachrániť krk. Opätovnou prísahou vernosti Tretej ríši a posväcovaním jej zbraní, ktoré prišli decimovať slovenský národ. Ten národ, ktorého bol Tiso vraj svätým záchrancom.

Tragikomické je to však najmä preto, lebo rečičkami o údajnom vzájomnom rešpekte masového vraha s jeho slovenským quislingom vystavujú obhajcovia ľudáctva Tisovi v skutočnosti rovnako nemilosrdnú vizitku ako tí, čo ho rovno považujú za zločinca. Tisovi obhajcovia sú najlepším dôkazom toho, že hovoriť o Slovenskom národnom povstaní nemožno bez toho, aby sa hovorilo aj o štáte a režime, proti ktorému bolo Povstanie primárne namierené.

Píše sa rok 2014?

Na Krajskom úrade v Banskej Bystrici sa na chodbách holohlaví náckovia zdravia „Na stráž!“. Nemusia sa báť. Sú tam predsa riadnymi zamestnancami svojho holohlavého šéfa. Demokraticky zvoleného. Nevedno kým platená partia šíriteľov konšpiračných teórií, protieurópskej a často otvorene protidemokratickej propagandy, ktorá bežne dáva priestor ľudákom a ich obhajcom, drzo nazve svoje hlavné médium Slobodný vysielač, podľa názvu povstaleckého rozhlasu. Do „národnej diskusie“ prispievajú šírením sprisahaneckých teórií o svete, nie nepodobným tým, ktorými sa opájal Hitler, keď blúznil o svojom svätom boji proti „medzinárodnej plutokracii“.

V štáte sa šíria agresívne protirómske nálady. Štát samotný už nepovažuje Rómov za problém v prvom rade sociálny, ale za problém, ktorý má riešiť ministerstvo vnútra a jeho represívne opatrenia. Polícia v Trnave či inde nijako neobťažuje pochodujúcich neonacistov, vyhrážajúcich sa Rómom likvidáciou, zato ju však nesmierne zaujíma identita tých ľudí, ktorí proti pravicovým extrémistom protestujú. Nezriedkavé sú prejavy dehumanizujúce národnostné, sexuálne a iné menšiny, pričom nikto nie je potrestaný ani len viditeľným morálnym opovrhnutím prizerajúcej sa väčšiny.

Pripomeňme, že pred deportáciami tiež prebiehala najprv dehumanizácia budúcich obetí, ich prirovnávanie k všiam či potkanom, skrátka „parazitom na tele slovenského národa“. To zďaleka nebolo iba verejné ventilovanie primitívnej xenofóbie a nenávisti. To bol predovšetkým účinný propagandistický prostriedok, ktorého účelom bolo zabezpečiť, aby nikto z prizerajúcej sa väčšiny veľmi nahlas neprotestoval, keď sa začne samotná likvidácia menšín.

Píše sa rok 2014 a nikto sa ani veľmi nečuduje, keď minister kultúry za sociálnu demokraciu (!) považuje neoľudácku propagandu proti Slovenskému národnému povstaniu vo verejnoprávnej televízii za vítanú „rôznorodosť názorov“. Keď rímskokatolícka cirkev, ktorej významná časť považuje dodnes odsúdenie Tisa za útok na seba, ktorej predstavitelia dlhodobo pestujú sentimentálny pohľad na farskú republiku ako na svetlú stránku našich dejín, má otvorené dvere k najvyšším poschodiam moci so svojimi ideologickými požiadavkami.

Píše sa naozaj rok 2014?

Nepriateľ menom strach

Fašistický Slovenský štát 1939 – 1945 bol štátom, ktorý by nevznikol, nebyť druhej svetovej vojny. To ale vonkoncom neznamená, že čierna či hnedá totalita nemôže ovládnuť národ inými spôsobmi. Nemecko samotné nech je odstrašujúcim príkladom za všetky ostatné.

Boj o Slovenské národné povstanie preto nie je len bojom o našu minulosť, ale najmä o našu budúcnosť. Fašisti nič nezabudli. Ani my nesmieme zabudnúť. Ak by sme zabudli, čakala by nás s veľkou pravdepodobnosťou nová doba temna. Ako pred dvomi desaťročiami ukázala Juhoslávia a ako dnes ukazuje Ukrajina, ani v Európe nie je nič dané. Dejiny sa neskončili happy endom, ba neskončili sa vôbec. Nesmieme zabudnúť na to, že popri všetkých známych rozdieloch v názoroch demokratov na politiku, ekonomiku či spoločnosť ako takú, stále ešte existuje náš spoločný nepriateľ. Vynára sa zas a znova z dejín ako stohlavá hydra, živí sa našimi chybami a nedostatkami a ide mu o to isté, o čo vždy: vyvolať v nás strach.

Nesmie sa mu to znova podariť, pretože len čo sa začneme báť, čaká nás opäť dlhá doba, kým nahromadený hnev vyústi do odvážneho odporu. A potom budú opäť potrební hrdinovia a ich obete. Slzy a krv. Ak má niekto pocit, že toto je príliš patetický pohľad na vec, nech láskavo uteká do najbližšieho kníhkupectva a nazrie tam do svetového atlasu. Uvidí v ňom toľko sĺz a krvi, až sa mu hlava zakrúti.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #70. výročie SNP