Slovenské národné povstanie bolo po celé desaťročia socializmu najfrekventovanejšou a najdlhšie trvajúcou témou slovenskej literatúry. Vznikli stovky diel, nebolo takmer autora, ktorý by sa nebol s ním nejakým spôsobom vyrovnal alebo sa ho aspoň nedotkol. Keďže išlo o významnú udalosť, osvojili si ho najmä prozaici.
V 70-ročnej histórii prešlo SNP rozličnými hodnoteniami podľa toho, aká politická garnitúra bola práve pri moci. Po februári 1948 sa ako jeho protagonisti vyzdvihovali najmä Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Karol Šmidke a niektorí ďalší. Po politických procesoch s tzv. buržoáznymi nacionalistami začiatkom 50. rokov sa z týchto hrdinov stali zradcovia a vystúpili nové hviezdy: Karol Bacílek, Viliam Široký et comp. Po rehabilitácii buržoáznych nacionalistov sa ťažko, ale znovu presadil prvý model. Husákov pohľad na SNP (Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, 1964) sa postupom času oficializoval a v čase normalizácie platil bez výnimky. Ak niekto proti nemu vystúpil, hoci vedecky kvalifikovane (Jozef Jablonický: Z ilegality do povstania, 1969), tvrdo na to doplatil. Až do roku 1989 platilo, že hlavnou organizátorkou Povstania bola komunistická strana (túto tézu Jablonický narušil, keď položil dôraz na občiansky odboj). Menilo sa aj hodnotenie partizánov a vojakov a hýbalo sa aj jednotlivými bojovými situáciami či globálnym hodnotením SNP; ale celkový obraz zostával. Po roku 1989 sa tento obraz rozčesol. Okrem prívržencov (stali sa objektívnejšími i kritickejšími) sa totiž nahlas ozvali aj jeho odporcovia. Tento stav trvá dodnes.
Tí, čo vedeli, za čo bojujú
Obraz SNP v literatúre tiež prechádzal rozličnými vývinovými etapami. Tie sa čiastočne kryli s politickými, ale rozhodujúcim bol aktuálny stav literatúry, z ktorého sa vychádzalo. A ten sa postupne – po roku 1948 už z ideologických dôvodov – menil. Hlavným kritériom hodnotenia jednotlivých diel bolo: aký význam autor pripisoval Povstaniu, ako ho videl, čo na ňom vyzdvihol či nedocenil; umelecká stránka sa uplatnila až neskôr. Časť autorov (pred rokom 1948) ho vnímala ako spontánnu (a živelnú) vzburu, druhá časť (uplatnila sa po roku 1948) ako uvedomelý odpor proti nacizmu a (prípadne) boj za socialistickú budúcnosť. Účasť komunistov v SNP túto predstavu zdôvodňovala. Socializmus ako ideál sa stal pre autorov postupne normou a čoraz dôraznejšie vstupoval do obrazu Povstania.
Leví podiel na tejto premene mal Jilemnického román Kronika (1947), ktorý sa čoskoro začal pokladať za vzor. Jilemnický priamo v románe forsíroval tézu, že na prvom mieste majú byť tí, „čo vedeli, za čo bojujú“. Bola to racionálna požiadavka, odmietajúca živelnosť (spojenú u nás so zbojníckymi mýtmi), ale mala jednu chybu krásy: bola totožná s Jilemnického komunistickým svetonázorom. (Napokon, všetky poznatky o SNP získal na Čiernom Balogu, vtedy komunistickej dedine.) Na jednej strane bola Kronika pokusom priblížiť literatúru realite (v tom sa kryla s aktuálnou vývinovou tendenciou), ale na druhej strane nebola objektívnym rozprávaním, teda kronikou; hoci autor veľmi dbal, aby sa románový obraz SNP čo najviac zhodoval s jeho priebehom a odmietal akúkoľvek fabuláciu; skrátka, bola ideologicky vyhraneným výkladom faktov. Začiatkom 50. rokov bola situácia v spoločnosti a kultúre taká, že sa tento model stal reálnym vzorom.
Vráťme sa však pred rok 1948, teda do obdobia, keď vznikali prvé práce o SNP spontánne, čiže ešte bez ideologického tlaku. Pokiaľ ide o prózu, možno hovoriť najmä o Jozefovi Horákovi a jeho románe Hory mlčia (1947), Jánovi Bodenkovi a jeho knihe noviel Z vlčích dní (1947), Františkovi Švantnerovi a jeho novelách Dáma (1966; časopisecky 1946 – 1948) a Vladimírovi Mináčovi a jeho románe Smrť chodí po horách (1948; román vznikal rok predtým, ocenený bol zároveň s Jilemnického Kronikou). Prví traja autori mali za sebou už viacero kníh rozličnej proveniencie, Vladimír Mináč bol debutant. Aj Jozef Horák, aj Ján Bodenek podľahli lyrizujúcim tendenciám, rozširujúcim sa v slovenskej próze od polovice 30. rokov a vrcholiacim v naturizme, ktorého popredným predstaviteľom bol práve František Švantner. Tzv. lyrizácia, pokračujúca v naturizme, sa netýkala len jazyka a štýlu, bola aj koncepciou sveta a človeka. Naturisti vyzdvihovali hodnoty, vytrácajúce sa v čase vojny z medziľudskej komunikácie: priateľstvo, solidaritu, lásku.
S takouto poetickou a noetickou „výbavou“ sa Jozef Horák v románe Hory mlčia pustil do stvárnenia povstaleckej témy. Do stredu príbehu postavil starého Bugalu – Vahana, ktorý býval na okraji hory a tá bola jeho domovom. Hora je aktívnou zložkou sujetu, chráni svojich a pomáha im v boji proti Nemcom. Tí vypaľujú okolité majere, hľadajú partizánov, zabíjajú a mučia. O život príde aj Bugalov syn a on sa im za to pomstí. Kritika vyčítala Horákovi nepomer medzi realitou a jej trochu mátožným odrazom v románe a, pochopiteľne, živelnosť v konaní postáv. Román môžeme považovať aj za svojsky poňatý obraz zápasu o domov, ľudské šťastie a slobodný život.
Keď sa z človeka vylúpi jadro
Bodenkova kniha noviel má iný charakter. Pozornosť vzbudzuje novela Jed, ktorá sa začína takto: „… okrem blata za nechtami všetko na mne bolo sprešované zo zlosti.“ Zlosť je základná tónina, ktorá znie až do konca. Hrdina a rozprávač sa zlostí na Nemcov, pred ktorými musia zle vyzbrojení partizáni ustupovať. Rozprávačov jed a zlosť sa však potom prenesú na vlastných. Celú jednotku (aj s ním) Nemci zajmú a na druhý deň ich majú popraviť. On sa pokúša nahovoriť ich na vzburu, aby – ak sa im nepodarí utiecť – aspoň čestne umreli. Nepresvedčí ich. Sám sa vzbúri a dokaličený zachráni, ostatných popravia. Je to pozoruhodná kritická sonda do ľudských charakterov zoči-voči smrti. Podobne kriticky sú ladené i ďalšie novely. Aj Bodenkovi sa vyčítala živelnosť postáv a málo ideovej jednoznačnosti.
V novelách Dáma, Sedliak, List, Kňaz sa František Švantner zameral na vnútro postáv a všímal si, ako sa každá z nich začala správať v aktuálnej vojnovej situácii, prípadne, ktoré vlastnosti (takmer vždy negatívne!) sa predrali na povrch. V tom čase, ako sa autor vyjadril, „z človeka sa vylúpilo proste jadro“. Švantnerove novely znamenali v autorovom vývine posun k realistickejšej a spoločensky nosnejšej téme.
V rámci povstaleckej problematiky si „uvedomelo“ počínal Vladimír Mináč, hoci aj jeho hrdina mal „zlosť na všetko a na všetkých“. Ani jeho partizáni nemajú spočiatku pred sebou jasný cieľ. Usilujú sa len prežiť. Situácia ich napokon prinúti zbaviť sa strachu zo smrti a pustiť sa s Nemcami do boja. Na rozdiel od Horáka a Bodenka Mináč zažil Povstanie a potom aj koncentračné tábory. Mal osobnú skúsenosť a tá ho nútila vyjadrovať sa vecne (prvé kritiky hovorili o reportážnosti), no silná zážitkovosť vnášala do príbehu aj istú dávku lyrizmu. Zo všetkých spomenutých diel sa Mináč svojím románom najviac priblížil Jilemnického „modelu“, ale, paradoxne, zo všetkých sa mu dostalo najviac kritiky, a to priamo z ideologických a politických miest. Vyčítali mu nihilizmus, pesimizmus, málo straníckeho videnia atď. Po čase Mináč kritiku prijal a zaviazal sa, že napíše o SNP nový román. Záväzok splnil trilógiou, ktorá neskôr vychádzala pod spoločným názvom Generácia.
Ak by sme mali určiť charakter prvých literárnych realizácií povstaleckej témy v slovenskej próze, mohli by sme povedať, že napriek rozličným prístupom autori sa zamýšľali najmä nad tým, ako sa s dramatickou situáciou vyrovnávali obyčajní ľudia, riadiaci sa svojimi povahami a nie ideológiou, a tí sa stávali zároveň nositeľmi príbehov. Po roku 1948 sa však hlavnou „hrdinkou“ stala práve ideológia a trvalo dosť dlho, kým sa charakter, teda človek, so svojím ľudským vybavením vrátane osobnej skúsenosti dostal znovu na to miesto, z ktorého ho ideológia vytlačila.
Útlm priniesol diela, čo zavážili
Päťdesiate roky, najmä ich prvá polovica, boli v literatúre a umení rokmi úpadku. Týkalo sa to aj diel s povstaleckou tematikou, hoci kritika po rokoch tvrdila, že schematizmus zasiahol túto oblasť menej. Tvorba, ktorá sa týkala SNP, vychádzala apriórne z idey a tej autori prispôsobovali postavy a príbehy. Tento apriorizmus sa pričinil o to, že tvorba, ktorá vznikala, mala síce „správne“ ideové vyznenie, ale bola bez života. Osobný zážitok bol pre ňu nadbytočný. Týkalo sa to takmer všetkých autorov. Výnimkou bol Alfonz Bednár (Sklený vrch, 1954; Hodiny a minúty, 1956; Cudzí, 1960), ktorý sa vzbúril proti praxi plodiacej lacný optimizmus a neživotnosť. Do povstaleckej témy vniesol niekoľko nových prvkov. Nebál sa zbrutálniť príbeh (podľa neho každú takúto dramatickú udalosť sprevádza „špina, krv a des“ a začal merať realitu nielen ideou, ale aj morálkou. Porovnával čas a zmysel Povstania s prítomnosťou (v podstate mu šlo o ňu) a zistil, že sa spreneverila odkazu tejto veľkej udalosti. Celú Bednárovu tvorbu – permanentne režimom kritizovanú – sprevádza myšlienka, že bez morálky sa socializmus vybudovať nedá. Spomenutými Bednárovými dielami sa začala obroda nielen povstaleckej prózy, ale celej slovenskej literatúry.
Šesťdesiate roky priniesli ďalšie politické uvoľnenie a pocítila to aj literatúra. Rok 1964 bol rokom rehabilitácie tzv. buržoáznych nacionalistov (L. Novomeský, G. Husák, D. Okáli, I. Horváth a i.) a aspoň formálneho odsúdenia stalinizmu. Šesťdesiate roky však zároveň znamenali útlm povstaleckej témy. V období normalizácie sa táto okolnosť kládla do súvislosti s „krízovým obdobím“, ale bol to skôr signál, že predtým išlo o nadprodukciu. No diela, ktoré vtedy vznikli, v literatúre naozaj zavážili. Na prvom mieste treba spomenúť Mináčov „druhý román“ o SNP, teda trilógiu Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959), Zvony zvonia na deň (1961). Je to obraz mináčovskej generácie, ktorej veľká časť v povstaleckých bojoch dorástla až do idey socializmu. Tomuto ideovému rastu podriadil autor románový príbeh i jeho postavy, čím posilnil ideologický rozmer trilógie. Kompenzoval ho sondami do vnútra každej postavy a tzv. vnútorným monológom. SNP poňal ako jednu fázu socialistickej revolúcie a natoľko ho zovšeobecnil, že sa mohlo odohrať hocikde. Stratilo totiž črty konkrétnej udalosti. Potom bolo len logické, že v treťom zväzku pripojil k nemu februárové udalosti ako dovŕšenie socialistickej revolúcie, hoci tieto dva medzníky súviseli len veľmi okrajovo.
Ďalším dielom, ktoré v 60. rokoch vzbudilo pozornosť, bol román Rudolfa Jašíka Mŕtvi nespievajú (1961). Striedajú sa v ňom kapitoly z východného frontu a domácej reality pripravujúcej sa na Povstanie. Autor nestihol román dokončiť (v roku 1960 zomrel), ale jeho realizovaná časť vytvárala predpoklad, že obraz SNP dostane primeranú hĺbku a tým aj presvedčivosť. Idea Povstania prebleskuje aj knihami Ladislava Ťažkého (Amenmária, 1964; Kŕdeľ divých Adamov, 1965), ktorých deje sa odohrávajú zväčša na východnom fronte. Spojenie idey SNP so scénami druhej svetovej vojny sa ukázalo umelecky produktívne. Komorná novela Dominika Tatarku Kohútik v agónii (z Rozhovorov bez konca, 1959) dala povstaleckej téme novú dimenziu: smrť blízkeho (tentoraz syna), ktorého zastrelia Nemci, zanechá v tom druhom (v matke) nezahojiteľnú ranu. Povstaleckú skúsenosť z druhej strany rieky Moravy priniesol Mňačkov román Smrť sa volá Engelchen (1959). Autor v ňom rieši niekoľko mravných dilem, z ktorých väčšina sa končí tragicky.
Dobová požiadavka kritiky, že hrdina a dejiny majú byť v rovnováhe a v popredí má byť hrdina „so svojimi ľudskými problémami“ (Ján Števček), spĺňali viaceré diela s povstaleckou témou, ktoré vychodili v priebehu 60. rokov. Ba v Tatarkovej novele je už dôraz vyslovene na „ľudských problémoch“ a dejiny sú len impulzom. Práve táto perspektíva viedla (či mohla viesť) slovenskú prózu o SNP k objektivite a ku skutočnému úspechu.
Netypicky o SNP
V ideologicky a politicky zmenenej situácii (70. roky boli časom tzv. normalizácie, ktorá sa pokúšala ponad 60. roky vrátiť pomery do východiskového Povstania, teda do obdobia, ktoré otvoril február 1948) vyšla trilógia mladého prozaika Vincenta Šikulu Majstri (1976), Muškát (1977), Vilma (1979). Šikula prišiel s novou koncepciou Povstania, ktorá bola polemikou s Mináčovým výkladom tohto dejinného medzníka. Kým Mináč striktne postavil proti sebe povstalcov a režimových profašistov, privolávajúcich si na pomoc nemeckú brannú moc, Šikula vložil obe antagonistické strany do jedného celku. Tým celkom bol domov, čo bola v tomto prípade metafora Slovenska ako takého. Autor nikoho nesúdil a neodsúdil, všetci sme rodina. Román vzbudil rozsiahly kritický ohlas. Tí, čo ho bránili, tvrdili, že Šikula vníma SNP z horizontu obyčajných ľudí, teda zdola, kam sa ideológia ešte nedostala. Dve románové postavy, ktoré objektívne stáli na opačných pozíciách: partizán a žandár, sú blízki príbuzní a pre oboch má autor rovnaké porozumenie. Trilógia sa však dá chápať ako postupujúci proces odideologizúvania témy a vyzdvihovania ľudského momentu nad ideológiu a politiku. Týka sa to aj charakteristík „nepriateľa“. Pod uniformami hľadajú autori (o. i. napríklad Leopold Lahola) ľudské jadro. Tento trend sa začal už v 60. rokoch a u Šikulu len nadobudol vyhranenú podobu.
Banskej Bystrice ako povstaleckého mesta, obsadeného Nemcami, sa dotkli dva romány – Čierny slnovrat (1979) Kláry Jarunkovej a Noc v mojom meste (1979) Petra Karvaša. Klára Jarunková odpatetizovala povstaleckú tému: je vecná a drží sa vlastnej skúsenosti. Do stredu románu postavila matku, ktorá cez životnú filozofiu lásky a porozumenia vyrástla na symbol ľudskosti, vzdorujúcej vojnovej katastrofe. Peter Karvaš sa znovu vrátil k SNP (predtým o. i. vydal S nami a proti nám, 1950). Takmer s dokumentárnou presnosťou zobrazil zložité medziľudské vzťahy, skomplikované v hraničnej situácii, ktorá nemilosrdne odhaľovala skutočné charaktery.
Netypický obraz SNP má Milo Urban v poslednom diele trilógie Zhasnuté svetlá (1957), Kto seje vietor (1964), Železom po železe (1996). Fakt, že tretí zväzok mohol vyjsť až po roku 1989, signalizuje, že jeho obsah bol pre socialistický režim neprijateľný. Autor chcel byť objektívny, ale bol len opatrný, a tak takmer všetky negatíva hodil na nemeckých okupantov; nepomohlo mu to.
Principiálne proti SNP vystúpil v románe Svet na Trasovisku (v emigrácii 1960, doma 1991) Jozef C. Hronský. Román si podržal viaceré kvality predošlej Hronského tvorby. Románové postavy však autor koncipoval tak, že každej vopred určil, akú úlohu bude plniť vo vzťahu k SNP. Tento voluntárny prístup, autorom predtým nikdy nepoužitý, podstatne znížil úroveň diela. Hronského hlavná výhrada proti SNP: zrušilo samostatný slovenský štát. Tento názor, zjednodušený a historicky nesprávny, má dodnes silu „argumentu“ pre tých, ktorí vystupujú proti Slovenskému národnému povstaniu.
Téma SNP – ako impulz – sa postupne vyžila a hoci bola prítomná aj v 80. rokoch, veľa nového nepriniesla. Po roku 1989 takmer zapadla prachom. Spočiatku sa, aj v literatúre, Slovenské národné povstanie vnímalo len ako jeden z prejavov odporu proti Nemcom, v našom prípade aj proti domácemu režimu, spriaznenému s hitlerovským Nemeckom. Jeho význam vzrástol po roku 1948, keď sa zdôraznilo, že zásadným spôsobom ovplyvnilo celé spoločenské vedomie a posunulo ho smerom k socialistickej budúcnosti. V tomto zmysle sa ho chopila aj literatúra. Nielen próza, o ktorej bola reč, ale aj poézia, vznikajúca už v povstaleckých bojoch a realizovaná všetkými generáciami, aj dráma, hoci s menším počtom pokusov. (Úspech dosiahol Peter Karvaš hrou Polnočná omša, 1959 a Ivan Bukovčan hrou Kým kohút nezaspieva, 1971). Vo vrcholných dielach téma SNP obohatila slovenskú literatúru, hoci veľa diel zapadlo ako plod aktuálneho plnenia požiadavky. V niektorých obdobiach určovala jej vývinovú trasu. Dočkala sa aj systematického výskumu (Zdenko Kasáč, Ivan Kusý). Súčasný prepad záujmu o ňu znemožňuje zaujať k nej literárnohistorický objektívny postoj a bráni včleniť jej hodnotovo relevantnú časť do dejín slovenskej literatúry.
Význam Slovenského národného povstania je nepochybný a nespochybniteľný, bez ohľadu na meniace sa interpretácie. Bolo to najmasovejšie vystúpenie v slovenskej spoločnosti a cieľ, aj keď zahmlievaný, bol: sloboda, demokracia, šťastnejšia, a vari aj sociálne spravodlivejšia, budúcnosť.