Jurij Ľubimov: Človek - epocha

Patetické rozlúčkové reči rázne zakázal. Rodina a vyše tritisíc ľudí – priatelia, spolupracovníci, divadelníci i diváci – mu vzdali hold za zvukov hudby, v záplave kvetov, pred otvorenou rakvou, v ktorej pokojne spal tento nepokojný človek, vnímaný v období 60. – 80. rokov 20. storočia ako symbol slobody. Preslávil sa predovšetkým ako reformátor ruského divadelného umenia, zakladateľ a tvorca vari najslávnejšieho a najprovokatív­nejšieho divadla konca sovietskej éry – Taganky.

Jurij Ľubimov bol vskutku unikátny človek a umelec, jeho dlhý život plný zvratov by vystačil na niekoľko životov. Začal pracovať ako štrnásťročný (bol vyučeným elektrikárom), až potom išiel študovať herectvo, v šestnástich prvýkrát stál na javisku, vyviazol živý z fínsko-sovietskej aj z Veľkej vlasteneckej vojny, stal sa úspešným hercom. Na prahu päťdesiatky radikálne zmenil smerovanie: stal sa režisérom, postavil sa na čelo Divadla na Taganke, vytvoril vlastný súbor a neopakovateľný divadelný štýl, s ktorým takmer celé dvadsaťročie slávil nebývalé úspechy.

Po celý ten čas v napätom dialógu s vládnucou mocou dokazoval právo umelca na slobodu tvorby. V osemdesiatych rokoch prežil politické vyhnanstvo, neskôr návrat, početné peripetie a krízy, ktoré vyvrcholili v roku 2011 odchodom z Taganky a pokračovaním v režijnej tvorbe na iných scénach. V apríli 2014 oslávil osemdesiate (!) výročie svojej divadelnej práce, z toho päťdesiat rokov venoval réžii. Poslednú premiéru mal štyri mesiace pred smrťou v moskovskom divadle Nová opera. Rok predtým na javisku svetovo prestížneho moskovského Veľkého divadla novátorsky inscenoval operu Alexandra Borodina Knieža Igor. Blížil sa k magickej stovke, no neprestával pracovať a prekvapovať okolie svojou energiou, ostrosťou vnímania a pracovným nasadením.

Revolučný ročník 1917

Narodil sa v Jaroslavli 30. septembra 1917 – v osudnom roku ruských dejín, v čase medzi dvoma revolúciami: februárovou buržoáznou a októbrovou socialistickou. Otec bol úspešným obchodníkom, matka učiteľkou. Medzi jeho predkami boli nevoľníci, roľníci i Rómovia, možno práve vďaka nim mal búrlivý temperament. V poslednom rozhovore pre 1.¤kanál ruskej televízie spomínal, ako šesťročný šiel na Leninov pohreb, zobral ho tam starší brat David – sľúbil Jurovi, že si to zapamätá na celý život, aj sa tak stalo.

Jeho pamäť fakticky obsiahla udalosti a osobnosti bezmála jedného storočia. Mladý Ľubimov videl hrať ikonu ruského herectva Konstantina Sergejeviča Stanislavského, videl tancovať Isadoru Duncanovú, podľahol čaru jej umenia a pokúsil sa stať tanečníkom. Ako začínajúci herec z javiska Vachtangovovho divadla zazrel v lóži sedieť Stalina. (Neskôr sa sám stal nositeľom Stalinovej ceny za herecký výkon.)

Počas vojny pochopil, že už sa nemá čoho báť, lebo nič strašnejšie sa nemôže prihodiť. Na fínskom fronte slúžil ako vojak, počas Veľkej vlasteneckej pôsobil vo frontovom umeleckom súbore ako konferencier. Dostal vyznamenania za obranu Leningradu, Moskvy, víťazstvo nad Nemeckom a neskôr množstvo pamätných medailí ako vojnový veterán.

Po vojne sa úspešne rozbehla jeho herecká kariéra, vďaka príťažlivému vzhľadu a temperamentu sa uplatnil ako hrdina milovník, hral napr. Shakespearovho Romea, obsadzovali ho aj do filmov. Ako neskôr konštatovala ruská divadelná kritika – nikto neočakával bleskový režijný vzostup herca Jurija Ľubimova. Zrejme na vyjadrenie svojho tvorivého potenciálu potreboval priestor v inej profesii. Ten priestor však bolo potrebné najprv vybojovať.

Od Brechta k Vysockému

Odrazovým mostíkom pre Ľubimovovu režijnú kariéru sa stala divadelná pedagogika. Učil na divadelnej škole pri Vachtangovovom divadle, ktorú kedysi sám absolvoval. Prelomovou udalosťou sa stalo vynikajúce naštudovanie hry Bertolta Brechta Dobrý človek zo Sečuanu so študentmi v roku 1963. Táto inscenácia zapôsobila ako rozbuška, vyvolala obrovský ohlas nielen na pôde školy, ale v ruskom profesionálnom divadelníctve ako takom.

Brechtove hry totiž boli pre sovietske divadlo tvrdým orieškom. Kým pre ruské herectvo bol v tom čase záväzný tzv. systém Stanislavského, hlásajúci emocionálne stotožnenie sa s javiskovou postavou, Brecht žiadal herca zaujať voči postave určitý odstup, podrobiť ju kritickej analýze, nestotožňovať sa s ňou, ale predvádzať a komentovať. Systém Stanislavského a Brechtove princípy epického divadla sa vnímali ako nezmieriteľné opozitum. Bertolt Brecht síce bol vďaka svojmu ľavičiarstvu v Sovietskom zväze ideologicky prijateľný, ale divadelníci ho hrali málo a bez väčšieho porozumenia.

Ľubimova Brechtove hry nadchli, stali sa preňho výzvou, navrhol ich inscenovať. Vachtangovovo divadlo zaujalo rezervovaný postoj. Vyjadrilo sa v tom zmysle, že dramatik Brecht je cudzí ruskému cíteniu, prostredníctvom jeho hier sa nedá vyjadriť emocionalita a duchovnosť ruského človeka, ale ak si to Jurij Petrovič želá, nech skúsi so študentmi zahrať Dobrého človeka zo Sečuanu. Pokus bol natoľko úspešný, že už v roku 1964 odštartoval novú divadelnú éru.

Ľubimov si vybojoval možnosť naďalej pracovať so svojimi žiakmi. Ponúkli mu menšiu divadelnú budovu v moskovskej štvrti Taganka, kde pôsobil umelecky nevýrazný lokálny súbor. Až po príchode Ľubimova a jeho tímu sa tu etablovalo renomované Divadlo na Taganke, do ktorého sa nedali zohnať lístky, ktoré večer čo večer obliehali davy ľudí v nádeji, že sa stane zázrak, že získajú voľnú vstupenku alebo ich niekto prepašuje do hľadiska.

Študentský Dobrý človek zo Sečuanu bol plný vervy, vynaliezavosti, poézie, vtipu a energie, so skvelými hereckými výkonmi, s novou estetikou. Odrážal ducha doby. Žiadne tradičné MCHAT-ovské pauzy či nuda, naopak: nový dynamizmus, strhujúce tempo, prekvapujúce zážitky, provokujúce témy. Ľubimov sa prejavil ako suverénny tvorca nezabudnuteľnej divadelnej mágie a javiskovej poézie. Inscenácia sa udržala v repertoári pol storočia.

Režisérovi sa podarilo reinkarnovať stalinizmom potláčané tradície ruskej divadelnej avantgardy, využiť dedičstvo ruskej hereckej školy, obohatiť to všetko o podnety moderného európskeho divadla. Vytvoril sériu kultových inscenácií s výraznou formou a silným ľudským a spoločenským posolstvom (napr. Život Galileiho, Antisvety, Padlí a živí, Desať dní, ktoré otriasli svetom, A rána sú tu tiché, Zločin a trest, Dom na nábreží). Ponúkal vyberaný repertoár, okrem divadelných hier využíval dramatizácie a textové koláže. Inscenoval divadelnú klasiku, ruskú poéziu, prózu súdobých autorov, vyhýbal sa sovietskej dráme, ktorá ho neoslovovala.

So Shakespearovým Hamletom (premiéra 1971) v titulnej úlohe s Vladimirom Vysockým Taganka slávila svetové úspechy. Ľubimov bol jedným z mála, kto rozpoznal Vysockého básnický dar a jeho poetický talent si cenil dokonca viac než herecký. Tragický bard mu venoval tri zo svojich piesní. Keď zomrel, Ľubimov mu napriek zákazu prichystal na Taganke dôstojnú rozlúčku. Pohreb Vysockého v čase moskovskej olympiády v lete 1980 vyznel ako masová manifestácia.

Svedomie v pokrivených časoch

Ťažiskovou v legendárnej Taganke bola téma obhajoby svedomia v pokrivených časoch. Obsah aj forma predstavení provokovali konflikty s úradníkmi ,od umenia, čomu Ľubimov dlho a neohrozene čelil. Pridržiaval sa hesla, že divadlo musí byť obklopené škandálmi, inak neexistuje. Tvoril legendy a stal sa ich súčasťou. Roky úspešne lavíroval medzi svojimi nepriateľmi a obdivovateľmi, odporcami a zástancami. Mal veľkú charizmu, ale zároveň zložitú a ťažkú povahu. Považovali ho za režiséra tyrana, diktátora podrobujúceho divadlo drezúre. Ešte aj počas predstavenia riadil jeho priebeh za pomoci baterky, ktorou blikal z hľadiska a udával hercom tempo a rytmus akcie. Ľubimov svoj spôsob vedenia divadla nekompromisne obhajoval, mal preň iné, jemnejšie pomenovanie: „osvietená monarchia“.

Začiatkom 80. rokov, keď Taganke zakázali inscenáciu venovanú pamiatke Vysockého, naštudovanie Bulgakovovho Divadelného románu aj Puškinovho Borisa Godunova, sa konflikt medzi Ľubimovom a mocou vyhrotil až natoľko, že režiséra zbavili občianstva. Z politického vyhnanstva sa vrátil na prelome 80. a 90. rokov. Súboru ponúkol západný kontraktný systém práce, čo vyvolalo vzburu a rozpad divadla na dve časti. Tak sa skončila éra starej Taganky a nastala nová, krívajúca za zenitom minulej slávy.

Režijné majstrovstvo Ľubimova zostalo nespochybniteľné, v 21. storočí však jeho poetika už vyznievala staromódne. Jurij Petrovič sa tiež zmenil: opozičný divadelník sovietskej doby nadviazal dobré vzťahy s novou mocenskou elitou, prijímal vyznamenania od Jeľcina aj Putina. Pri hodnotení jeho javiskových výpovedí sa v recenziách začal objavovať pojem „konzervativizmus“.

Osudným pre novú moskovskú Taganku sa stal konflikt medzi súborom a režisérom, ktorý eskaloval počas vystúpenia divadla v Prahe v lete roku 2011. V konečnom dôsledku Jurij Petrovič pretrhol dlhoročné väzby a z divadla odišiel. Následne sa po polstoročí vrátil na javisko svojej alma mater, vo Vachtangovovom divadle pripravil štvorhodinovú adaptáciu románu Dostojevského Besy. Kruh sa uzavrel.

Bez Ľubimova už Taganka nie je Tagankou, hľadá sa a nevie sa nájsť. Púť legendárneho divadla sa skončila. A teraz sa zavŕšila životná cesta jeho tvorcu. Odišiel človek – epocha, zosobnenie divadla, ktoré bolo nositeľom svedomia doby.

Pochovali ho na cintoríne pri Donskom kláštore v Moskve, v blízkosti rodičov a brata, neďaleko od starého priateľa Alexandra Solženicyna. Obaja obohatili ruskú kultúru, obaja tvoria jej významnú súčasť, obaja sa ešte za života stali legendami.