Tvorivý život v opozícii

Na jar minulo sto rokov od narodenia prozaičky Kataríny Lazarovej. Na tú sa už dávno zabudlo, hoci v päťdesiatych rokoch patrila k popredným a vari aj odvážnym autorom.

Ani Bednárova storočnica nevzbudila väčšiu pozornosť, no filozofická fakulta bystrickej univerzity pripravila o ňom zborník. Pred pár rokmi (2010) mali storočnice Alexander Matuška, Ján Kostra, Michal Chorváth, kultúrny ohlas bol minimálny. Nie sme my Slováci veľmi všímaví k tým, ktorí už odišli, hoci sa predtým viacerí z nich zapísali veľkými písmenami.

Alfonz Bednár sa narodil 19. októbra 1914 v Neporadzi (rodina starého otca prišla z Moravy), do škôl chodil v Nitre, Trenčíne, študoval na filozofickej fakulte v Prahe a v Bratislave, bol stredoškolským profesorom v Liptovskom Mikuláši a v Bratislave. Po roku 1945 bol redaktorom, dramaturgom a filmovým scenáristom (tri jeho scenáre Slnko v sieti, Organ, Tri sestry vyšli aj knižne), prekladal z anglo-americkej prózy.

Do literatúry vstúpil dosť neskoro, na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov vydal dve knižky pre deti, ale kritika si ich nevšimla. Presadil sa až neskôr. Na tvorbu predtým veľmi nemyslel. („V živote mi nezišlo na um, že budem písať knihy. Odkiaľ sa vzal ten popud, bohvie.")

Podnetov mohlo byť viac. Jednak prekladal významných západných autorov, jednak ho zaujímala antika (študoval latinčinu, o gréckych mýtoch, filozofii a umení kompetentne písal v cestopisnej práci Grécke zátišie, a po tretie, ako spomína, v dizertácii (nerealizovanej) sa podrobne zaoberal slovenskou baladou.

Pritom si osvojil názory nemeckého bádateľa, že v epike balady možno povedať všetko: „Stále som to nosil v hlave, až som si raz zaumienil, že sa pokúsim nie esejisticky, ale príbehom, udalosťou čosi o čomsi napísať.“

Preklady mu okrem iného priblížili románovú štruktúru, antika určitú osudovosť (dá sa nájsť v jeho textoch) a balada všetko ostatné.

Návrat charakteru

Alfonz Bednár nebol veľmi milý bývalému režimu. Krátko po vstupe do literatúry ho režimoví kritici a kultúrni politici tvrdo napadli, pretože jeho knihy próz (román Sklený vrch, 1954, novely Hodiny a minúty, 1956 a Cudzí, 1960) nezodpovedali ich predstavám o tom, ako má vyzerať socialistická literatúra. Jeho monografista Július Vanovič nazval knihu o ňom Prozaik proti totalite. Zora Prušková ho v doslove k výberu z diela nazvala „iným“ autorom.

Inakosť vidí v tom, že „roztláčal hranice“, to znamená, že rozširoval priestor vykolíkovaný pre spisovateľov totalitným režimom. Ďalej, že jeho príbehy sú príbehmi „morálneho mementa“, teda, že znovu zdvihol mravnosť ako nevyhnutnú aj pri budovaní socialistickej spoločnosti. A po tretie, že Bednára na rozdiel od väčšiny dobových prozaikov, ktorí cez svoje postavy stvárňovali veľké historické udalosti, zaujímali „individuálne osudy“ so všetkými konzekvenciami. Teda, že z hrdinov urobili znovu normálnych ľudí, neistých, tápajúcich, odvážnych i zbabelých, so sklonom k dobru aj ku zlu. A všetkých poznačených, popísaných minulosťou, ktorá sa v prítomnosti vždy presadí.

Bednár nevrátil do literatúry len mravný princíp, ale aj viaceré predtým bežné sujetovokompozičné prostriedky – subjektívneho rozprávača, striedanie časových pásiem, prvok tajomstva (uňho veľmi častý), denníkové zápisky alebo symbolizáciu niektorých javov. Tohto všetkého sa autori v revolučnej horlivosti zriekli. Najzávažnejším bol však návrat charakteru ako nositeľa individuálneho o­sudu.

Historicko-spoločenským pozadím románového príbehu v Sklenom vrchu (aj následných knihách noviel) je Slovenské národné povstanie. Bednár sa ho nezúčastnil, ale bola to dobovo aktuálna téma. Rezignoval na jeho priebeh a poňal ho nielen ako ideový odkaz, ale aj mravnú hodnotu. Sústavne ho konfrontuje so súčasnosťou (o tú mu predovšetkým ide) a prichádza so záverom, že súčasnosť zradila povstalecké ideály a ich mravné hodnoty.

Celkom otvorene hovorí o tom v poslednej novele z knihy Hodiny a minúty, ktorú symbolicky nazval Rozostavaný dom. Dej v nej plynie v súčasnosti, ale konanie ľudí sa odvodzuje od ich účasti v Povstaní. Rozostavaný dom znamená spoločnosť na ceste k socializmu. Budujú ho aj účastníci Povstania, ale aj tí, ktorí ho zradili. A zradili ho aj tak, že hľadali nových nepriateľov, na ktorých sa vyvŕšili. Rozbitá spoločnosť nemôže napredovať.

Vyzerá to na najlepší slovenský román

Rozsiahly román Hromový zub (1964) je kronikou slovenskej dediny medzi dvoma vojnami. Aj tento názov je symbol. Hromový zub je kameň, ktorý hrom vrazí deväť siah do zeme, ale za deväť rokov sa zas vynorí na povrch. Tak je to aj s ľuďmi, po rokoch z nich vyliezajú zločiny či prečiny a volajú svedomie pred súd. V románe sú dôležité dva momenty. Po prvé, zápas moderného, racionálneho vedomia s odvekými návykmi – predsudkami.

Po druhé, zápas s vlastným vedomím, ktoré sa vyvinulo tak, že bude prekážkou, keď sa začne proces kolektivizácie dediny. Tam totiž smerovalo ďalšie pokračovanie románu, ktorému dal autor názov Deravý dukát. Román však nemohol vyjsť, pretože autor okrem toho, že kritizoval roľnícky egoizmus, ostro odsúdil násilné metódy združstevňovania. Vyšiel až po zmene režimu spolu s Hromovým zubom pod spoločným názvom Role I – IV.

Prvé časti tohto široko poňatého románu pochádzajú ešte z päťdesiatych rokov (vychádzali časopisecky) a kultúrna verejnosť ich prijímala veľmi pozitívne (Alexander Matuška sa vyjadril, že to vyzerá na najlepší slovenský román). Zdá sa, že Bednára vyprovokoval Hečkov román Drevená dediny (1951), tiež zasvätený práve prebiehajúcej kolektivizácii. Hečko poňal tento proces ako prirodzený a v podstate dobrovoľný akt, marený len nepriateľmi socializmu. Bednár, sledujúci túto gigantickú premenu dediny, mal na ňu iný názor a ten sa usiloval sformulovať.

Kolektivizácia sa presadzovala ťažko, roľníci sa museli vzdávať nielen pôdy a svojich návykov, ale aj svojich stáročných istôt, a to bolelo. Režim pritom používal nielen metódu presviedčania, ale aj násilie, zavieral odporcov do väzenia, vyvíjal nátlak, ktorým trpela celá rodina. Bednár vychádzal zo skutočnosti, ale forsírovaná metóda socialistického realizmu bola spätá s ideológiou, nie s realitou.

O celom procese sa vyjadril takto: „Bolo by nezmyslom a nerozumným popieraním skutočnosti, keby niekto tvrdil, že tento prechod sa odohráva idylicky a príjemne. Nie, tak sa to neodohráva.“ Bednár poňal kolektivizáciu ako drámu, ako ťažkú hodinu slovenského roľníka.

Aj ako antisocialistický autor

Po fáze Bednárových tvorivých vstupov do aktuálnych problémov, spojených so zmenenou spoločenskou situáciou po roku 1948, meranou ideálom Povstania (Sklený vrch, Hodiny a minúty, Cudzí), začrel hlbšie do minulosti, aby ju mohol presvedčivejšie konfrontovať s dneškom (Hromový zub, Deravý dukát). Keďže mu režim znemožnil vydať druhý román, posunuli sa jeho záujmy do inej polohy. Nechcel sa však vzdať spoločenskej kritiky, a tak sa vzdal použitej metódy a stavil na alegóriu a grotesku.

Sedemdesiate roky boli rokmi tvrdej normalizácie, veľa autorov sa ocitlo na indexe a tí, ktorí mohli publikovať, hľadali cestičky, ako nenaraziť a povedať to, čo chceli povedať. Alfonz Bednár si zvolil cestu alegorizácie (trilógia Za hrsť drobných, 1970, 1974, 1981), kryjúca tak spoločenskú kritiku za psieho rozprávača, za siahodlhé popisy a rozličné vedľajšie motívy, za presťahovanie príbehu na vymyslenú planétu. Romány majú rodinný charakter, rodina tu zastupuje celú spoločnosť. Rodinné vzťahy (starí rodičia, rodičia, deti) majú aj spoločenský rozmer.

Z troch generácií je najkritickejší ku generácii otcov, teda k tej generácii, ktorá budovala socializmus, socialistickú spoločnosť. Vyčíta jej malomeštiacke maniere, konzumnosť, plytkosť, citovú vyprahnutosť a amorálnosť. Keďže išlo o generáciu zodpovednú za stav spoločnosti, možno Bednárovu kritiku považovať aj za kritiku socializmu vôbec. (Bednára možno naozaj čítať aj ako antisocialického autora.)

Nádej Bednár vidí v generácii „detí“ (tá má bližšie k starým rodičom, nekompromitujúcim sa budovaním „novej“ spoločnosti, kde cíti túžbu po opravdivosti, odpor voči životnej falošnosti a túžbu po mravnom živote. Základom Bednárovej kritiky (tu, ale aj inde) je nedostatok mravnosti, absencia morálky, bez ktorej nemôže prosperovať spoločnosť a bez ktorej človek nie je kompletným človekom. V jeho tvorbe cítiť závan toho, čo bolo pred socializmom. Ak socializmus urobil nad minulosťou kríž, Bednár ho zdvihol a postavil ako symbol mravného (a duchovného) života.

Tvorba, o ktorej bola reč, najviac zarezonovala u čitateľov v kritickej reflexii i v kultúrnej sfére. Ďalšie diela (Balkón bol privysoko, Pri holbách smoly, Ako sme sušili bielizeň, Ad revidendum, domini a. i.) sú tematicky zaujímavé, ale neprinášajú už nové pohľady na človeka či na spoločnosť. Z nich sa vyníma próza Balkón bol privysoko, inšpirovaná kafkovskou literatúrou. Hlavná postava sa mení na rozličné zvieratá, keď predtým zhodí z balkóna nevernú ženu. Próza vyšla v roku 1968, teda v čase spoločenského odmäku. Ukázalo sa, že Bednár bol literárne úspešnejší, keď mal odporcu, teda totalitu.

Ostať samým sebou

Za pozornosť ešte stojí posledný Bednárov román Osamelý havran, ktorý je účtovaním so všetkými aktivitami a vlastne aj so životom. Vyšiel v roku 1989, už po autorovej smrti. Hlavná postava Martin Zátroch si na sklonku života vyvoláva v pamäti minulosť a svojich blízkych. Rozpráva sa s nimi, hoci sú už všetci mŕtvi.

Túto „zásvetnú“ komunikáciu si odôvodňuje životnou filozofiou, ktorej jadrom je, že človek sa „skladá“ z mnohých ľudí, všetkých, čo prešli jeho životom a vtlačili mu svoju pečať. To ho, pravda, zaväzuje niesť spoluzodpovednosť za ďalší osud sveta, za budúcnosť ľudstva, ba priam planéty. Treba bojovať proti všetkým, ktorí pokladajú človeka iba za nástroj, a proti tým, ktorí využívajú každú situáciu na vlastné obohacovanie či na presadzovanie vlastných cieľov. Je to smutná kniha lúčenia, presakujú v nej tóny rezignácie.

Ale je to aj kniha ironická, a v tej irónii (použitej autorom už v predošlej trilógii) horí ešte plameň života, vzdoru a aktívnosti, ktorá je vlastná človeku a ktorú treba stále pestovať; to znamená nerezignovať. To je Bednárov odkaz nám, čo sme ešte živí.

Ľudský aj umelecký profil tohto autora dotvára kniha rozhovorov Alfonz Bednár spomína, ktoré viedol s dcérou Katarínou. Dotýkajú sa mnohého, čo Bednár za dlhé roky od detstva zažil a prežil. Prejdeme s ním dlhý kus cesty životom, od škôl a štúdií až po profesorské štácie. Striedajú ich obsažné kapitoly zo spisovateľskej či z prekladateľskej praxe vrátane inšpirácií a podnetov, zámerov a cieľov.

Bednár žil v dramatickej dobe a dráma poznačila aj jeho vnútorný život. Osobitnú kapitolu tu tvorí svetová vojna so všetkou svojou krutosťou i s odvláčaním Židov do koncentračných táborov. Tento neľudský exodus zažil v Bardejove, vracia sa mu ako zlý sen a nedovoľuje mu vyrovnať sa s ním racionálne. Preto krásnu mladú Židovku Edele a jej krutý osud vníma a poníma už len ako legendu.

Byť celý život v opozícii chce silu a vôľu. Bednár ich mal, preto sa nesklonil pred mocou, ostal sám sebou a v tom je jeho veľkosť i hodnota jeho tvorby.