Ľudská dôstojnosť v neoliberálnom kapitalizme

Ideály spojené s dodržiavaním ducha a princípov tejto deklarácie sa stali jednými z najdôležitejších hýbateľov nežnej revolúcie v novembri a decembri 1989 a takto sa stali neoddeliteľnou súčasťou našich dejín. Dnes sme však svedkami spochybňovania niektorých základných princípov tejto deklarácie vo verejnej a aj v politickej sfére. No okrem toho vidíme aj rastúce vzájomné zápasy rôznych skupín, z ktorých sa každá zasadzuje za ochranu jedných práv, a ich konfrontácie s právami inými.

Oslavy a výročné konferencie by však nemali byť len rituálnym pripomenutím si historickej udalosti, ale predovšetkým znovuoživením najzákladnejších princípov, na ktorých sviatok ľudských práv stojí, a ich konfrontáciou s realitou, v ktorej žijeme. Otázky o pôvode a súčasnom stave ľudských práv na Slovensku preto môžu byť najlepším spôsobom ich oslavy.

Otázkou môže napríklad byť, ako je možné, že sa práve ľudské práva s ich univerzalistickými ambíciami stávajú v súčasnosti predmetom konfliktov a spoločenských sporov? Vo viacerých prípadoch už nevytvárajú medziľudské puto, ale zápas o ich výklad stavia jedných ľudí proti ľuďom iným. Ako mohla vzniknúť takáto situácia? Môžeme sa dnes považovať za skutočných podporovateľov a realizátorov Všeobecnej deklarácie ľudských práv? Je vôbec Slovenská republika dedičom ideálov nežnej revolúcie a skutočnou súčasťou sveta, v ktorom sú ľudské práva základným východiskom právneho a normatívneho systému?

Na poslednú z otázok sa dá odpovedať áno. Slovenská republika má už vo svojej ústave ukotvené princípy povyšujúce ľudské práva nad iné právne normy. No nie bezpodmienečne, a práve to je problém vedúci k viacerým konfliktom.

Slovenská republika ako nástupnícky štát Československa sa vo svojom základnom a zakladajúcom dokumente z roku 1992 prihlasuje k základom európskej civilizácie, od roku 1948 artikulovanom práve vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a slobôd. Najmä v II. hlave Ústavy SR je uvedené, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách, teda aj Všeobecná deklarácia ľudských práv, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd, majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. No čo je ešte dôležitejšie, v tejto časti ústavy sa zároveň okrem rovnosti práv spomína rovnosť v dôstojnosti občanov Slovenskej republiky. A práve otázka dôstojnosti človeka je jedným z neoddeliteľných pilierov akejkoľvek fundamentálnej diskusie o ľudských právach.

Je človek mierkou všetkých vecí?

Nemecký sociálny filozof a sociológ Jürgen Habermas vo svojej eseji Koncept ľudskej dôstojnosti a realistická utópia ľudských práv vychádza z predpokladu ľudských práv a neskôr dôstojnosti človeka ako základných pilierov modernej civilizácie. Jeho prístup k problému ľudskej dôstojnosti a ľudských práv je doslovne realistickou utópiou, pretože ich cieľom je pomôcť dosiahnuť spoločnosť s rovnými podmienkami a šancami pre všetkých ľudí. Ide o snahu vytvoriť práve spoločnosť, za akú v roku 1989 aj obyvatelia Československa vstúpili do politického zápasu a za akú stáli na námestiach. Je to spoločnosť, kde práve človek v celej svojej jedinečnosti a celistvosti je mierkou všetkých vecí.

Habermas celý problém ilustruje na príklade z oblasti legislatívy, na ktorom chce ukázať, aké základné ideály a princípy by mali držať spoločnosť pohromade. V roku 2006 nemecký parlament prijal „zákon o vzdušnej bezpečnosti“, ktorým chceli zákonodarcovia, stále vystrašení obrazmi padajúcich dvojičiek v New Yorku, splnomocniť ozbrojené sily, aby mohli zostreliť osobné lietadlá premenené na bomby, ak by sa tým ochránil veľký počet ľudí ohrozených na zemi. Teda šlo o u nás veľmi známy a často využívaný princíp, keď sú v mene všeobecnejšieho záujmu (vyššieho cieľa) obetovaní alebo aspoň inak na dôstojnosti ukrátení iní ľudia. Na tomto príklade ilustruje Habermas zásadný rozdiel medzi politikou ľudských práv a politikou ľudskej dôstojnosti. Nemecký ústavný súd vtedy rozhodol, že takýto zákon je protiústavný, pretože takým je akékoľvek usmrtenie pasažierov štátnymi orgánmi. Povinnosť štátu ochraňovať život potenciálnych obetí teroristického útoku musí ustúpiť povinnosti zachovania ľudskej dôstojnosti pasažierov. Umožnenie zostrelenia „živých bômb“ by znamenalo jednostranné upretie ľudskej hodnoty samotným cestujúcim. Tej hodnoty, „ktorá prislúcha človeku pre neho samého“.

Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti každého človeka zakazuje štátu rozhodovať o jednotlivcovi len ako o prostriedku na iný účel, hoci by to bolo aj pre záchranu života mnohých iných osôb.

Tento príklad je dôležitý práve pre dôkladné porozumenie konceptu ľudskej dôstojnosti a jej úlohe v súčasnej veľmi diskutovanej ľudskoprávnej agende. Príklad ukazuje na vzťah moci a ľudskej dôstojnosti, teda na vzťah jedinečného a neopakovateľného ľudského života a ochrany záujmov skupiny alebo väčšiny v spoločnosti. Jürgen Habermas tým, že právnicky odlišuje termíny ľudská dôstojnosť a ľudské práva, ukazuje na možné riešenia zlepšovania životných podmienok ľudstva a aj na možné zabránenie zneužívania agendy ľudských práv pri presadzovaní osobných alebo politicko-ekonomických záujmov rôznych vlád. Habermasov žiak Georg Lohmann ukazuje na úzky vzťah medzi ľudskými právami a dôstojnosťou práve preto, lebo ľudské práva sú ochranou pred špecifickými porušeniami ľudskej dôstojnosti.

Pramene nerovnosti

V uvedenej časti Ústavy Slovenskej republiky nachádzame explicitné odkazy na ochranu ľudskej dôstojnosti: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“ Práve tieto slová ukazujú na rozdvojenosť východísk ľudských práv.

Ľudské práva totiž majú dvojakú, jánusovskú tvár, ktorá sa zároveň obracia na morálku aj na právo. Ako upresňuje Lohmann, ľudské práva môžeme chápať ako morálne práva alebo ako práva z právneho pohľadu. Prvé z nich – morálne – sú však len slabé práva, lebo sa ich nemožno domáhať pred súdom a nemožno ich v prípade núdze pomocou štátnej moci ochraňovať alebo presadzovať, možno na ich dodržiavanie len apelovať a moralizovať o nich, a to napriek tomu, že adresátmi týchto práv sú všetci ľudia. Na druhej strane práva z právneho hľadiska sú silné práva, ktorých sa možno domáhať pred súdom a možno ich pomocou štátnej moci presadzovať a ochraňovať.

Aj táto dvojaká povaha ľudských práv sa stáva zdrojom napätí, pretože právne normy a proces ich kodifikácie sa často stávajú súčasťou procesu morálnych a politických sporov či morálnych ospravedlňovaní ich záväznej podoby. V týchto sporoch sa ukazuje ako veľmi dôležité spojenie morálnych zdôvodnení s predpokladom a zdrojom ľudských práv, ktorým je ľudská dôstojnosť. Preto je dôležité ukazovať, ktoré z práv získali status silných a ktoré zostali len slabými právami a ako sú napojené na svoj zdroj, ktorým je ľudská dôstojnosť.

Ľudská dôstojnosť je seizmografom, ktorý ukazuje, na čom je postavený demokratický právny poriadok. Totiž ide presne o tie práva, ktoré si musia vopred určiť občania istého politického spoločenstva, aby sa mohli vzájomne rešpektovať ako členovia dobrovoľného združenia slobodných a rovných ľudí. Ako konštatuje Habermas, až zabezpečenie týchto ľudských práv vytvára status občanov, ktorí ako subjekty rovnakých práv majú nárok na to, aby boli rešpektovaní vo svojej ľudskej dôstojnosti.

Ak by tieto východiská práva, ktoré povinnosti nahrádzajú rešpektom, boli aplikované aj v právnom systéme na Slovensku, neboli by ústavne prijateľné návrhy zákonov, ktoré celým skupinám ľudí odoberajú práve tento základný predpoklad demokratickej spoločnosti, teda rešpekt voči človeku ako rozumne a zmysluplne uvažujúcemu tvorovi.

Zavádzanie špecifických kontrolných mechanizmov na najchudobnejších, znižovanie sociálnych dávok na úroveň len biologického prežitia, prípadne ich podmieňovanie inými povinnosťami, obmedzovanie možností celých skupín občanov na základe ich vzdelania, sexuálnej orientácie, profesie alebo pohlavia byť rovnocennou a rešpektovanou súčasťou tvorby „spoločného dobra“, podriaďovanie vzdelávacieho systému ekonomickým a politickým záujmom alebo negarantovanie možností napĺňať viaceré základné sociálne práva – napríklad na zabezpečenie dôstojnej životnej úrovne a bývania, dôstojnej a primeranej práce a zaobchádzania – znemožňujú naplniť tento základný predpoklad občianstva v demokratickom štáte, čím ukazujú na nedemokratické pozadie tých z politikov, ktorí v mene ekonomických ukazovateľov alebo „vyššieho záujmu“ obetujú ľudskú dôstojnosť.

Porušená dôstojnosť človeka

Ľudské práva vzišli vždy až z odporu proti svojvôli, utláčaniu a ponižovaniu. Odvolávanie sa na ľudské práva je napájané rozhorčením ponižovaných nad porušovaním ich ľudskej dôstojnosti. Z tohto dôvodu Habermas považuje ľudskú dôstojnosť za „morálny prameň“ všetkých základných ľudských práv, pričom zároveň zdôrazňuje, že všetkých – nerozlučne spojených – ľudských práv. Možno povedať, že ak majú ľudské práva zdroj v ľudskej dôstojnosti a sú jej vyjadrením, nemožno dať prednosť jednému právu pred iným. A to platí aj v prípade, na ktorý upozorňuje Georg Lohmann, t.¤j. individuálna a verejná autonómia sa vzájomne podmieňujú ako zdroj seba-zákonodarstva, inými slovami, ani ľudské práva, ani národná suverenita sa nemôžu dožadovať prvenstva.

Ako je teda možné, že sú ľudské práva stále predmetom sporov a zápasov – na jednej strane o ich rozširovanie, na druhej strane o ich zužovanie alebo obmedzovanie? Príklad Slovenska je v tomto veľmi ilustratívny. A to najmä absenciou kultivovania významu ľudskej dôstojnosti a jej dostatočného garantovania zo strany orgánov a legislatívy štátu. Až priveľa ľudí je vo svojej ľudskej dôstojnosti zranených a v posledných rokoch prijímaná legislatíva zosilňuje zraniteľnosť a zároveň aj priamo zraňuje ľudskú dôstojnosť mnohých občanov Slovenskej republiky. Viaceré v posledných rokoch prijímané zákony a právne normy rozširujú okruh občanov, ktorí nemajú zabezpečenú primeranú účasť na sociálnom, kultúrnom a politickom živote, čo je predpokladom nielen ľudskej dôstojnosti, ale aj občianstva.

Sociálna politika a najrôznejšie reformy by nemali slúžiť na zdisciplinovanie a štandardizáciu človeka, ale na takú podporu jeho rozvoja, aby mohol byť súčasťou politického spoločenstva občanov. Aj ľudia na okraji by nemali byť predmetom našich experimentov a opatrení, ale subjektom, ktorému rôznymi opatreniami dodávame možnosti, aké máme my sami. Každý by mal byť súčasťou idey dobrého občana, ktorá podľa nemeckého filozofa Axela Honnetha vychádza z predpokladu formovania (už v školskom systéme) v človeku schopnosti kooperácie, individuálnej sebaúcty a súčasne vlastnej morálnej iniciatívy. Demokratické vzdelávanie má zabrániť podkopávaniu týchto možností a zabrániť aj sprostredkovávaniu poslušnosti voči autoritám či morálnemu konformizmu.

Každodenná politická prax, v podstate už od vzniku Slovenskej republiky, učí občana práve protikladu tejto idey dobrého občana a asymetricky posilňuje lojalitu a konformnosť s kolektívnymi identitami alebo národom, čím vo svojich dôsledkoch nedeliteľnosť a rovnocennosť základných ľudských práv preklápa do modelu asymetrických vzťahov práv vyšších a nižších, dôležitejších a menej dôležitých, legislatívne ukotvených a len morálne zdôvodnených.

Ochrana cti alebo dôstojnosti?

Vyše štvrťstoročia platná Ústava SR má však aj druhú tvár, v mene ktorej sú iniciované alebo legitimizované viaceré konflikty, spochybňujúce ľudskú dôstojnosť ako spoločný prameň všetkých ľudských práv. Je ňou preambula ústavy, ktorá zakladá principiálnu nerovnosť medzi ľuďmi na základe ich príslušnosti k rôznym skupinám a kategóriám a za zdroj legitimity dáva princíp tradície a majority. Preambula naznačuje hierarchiu identít odvodzujúcu legitimitu politických vzťahov od národných princípov: slovenský národ, kresťanstvo a slovanstvo, národnostné menšiny a etnické skupiny žijúce na území Slovenskej republiky v tomto hierarchickom usporiadaní vytvárajú politické spoločenstvo občanov Slovenskej republiky a dávajú príslušníkom rôznych kolektívnych identít rôzne možnosti byť normotvornými aktérmi.

Táto nerovnosť skupinových identít problematizuje možnosti realizácie obsahu ústavy a napriek viacerým iným deklaráciám z textu ústavy legitimizuje nerovnosť ako zdroj právnych noriem, čo v kapitalistickej spoločnosti „voľného trhu“ znižuje možnosti a legitimitu ochrany ľudskej dôstojnosti. Na druhej strane zvyšuje šance silných a veľkých aktérov na presadenie si svojej predstavy o fungovaní politického spoločenstva a politických záujmov. Už spomínaný Jürgen Habermas v súvislosti s geneaológiou ľudských práv upozorňuje na historicky pôvodne nerovnomerné uznanie dôstojnosti človeka v podobe statusovej diferencie.

V tradičných hierarchicky členených spoločnostiach býval dôležitý pojem „spoločenskej cti“, keď si mohla osoba odvodzovať svoju dôstojnosť a sebaúctu z kódexu nejakej privilegovanej skupiny šľachty, stavovského étosu alebo korporatívneho vedomia. Absencia rozvinutia konceptu ľudskej dôstojnosti nescitlivuje chápanie a ochranu rovnakého občianskeho statusu pre všetkých v organizovanom spoločenstve súčasnej Slovenskej republiky. Rozširujúcemu sa okruhu na dôstojnosti zranených občanov poskytuje skôr obmedzený pocit dôstojnosti, postavený nie na princípoch spolupráce na budovaní vzájomného rešpektu, ale na ochrane zdedenej statusovej alebo skupinovej cti.

Nie za všetko však môžu vnútorné rozpory v znení ústavy a hierarchia v jej preambule. Paradoxne aj obhajoba dokumentov týkajúcich sa podpory a rozširovania ľudských práv veľmi často tým, ako sa prispôsobuje politickým požiadavkám ekonomickej a politickej moci, podkopáva svoje vlastné korene.

Obhajcovia práv na slobodu náboženského vyznania, rovnako ako aj obhajcovia rodovej rovnosti, reformátori vzdelávacieho systému, či propagátori všetkých foriem nediskriminácie sa v záujme presadenia a legitimizácie svojich ľudskoprávnych požiadaviek často uchyľujú k argumentom neopierajúcim sa o ľudské práva alebo dôstojnosť. Veľmi často sa pri presadzovaní rôznych práv hovorí o podpore ekonomického rastu, ekonomickej prosperity či efektivity a podpore politických cieľov vlády alebo nadnárodných aktérov, prípadne o nutnosti prispôsobiť sa modernému svetu, duchu doby a nebyť stredovekým tmárom. Veľakrát sa hovorí o ľudskoprávnych prioritách, čím je porušený princíp ich nedeliteľnosti. Ľudské práva sú takto zdôvodňované politicky a ekonomicky, ich predpokladom je teda lojalita k existujúcej moci, čo zároveň oslabuje ich univerzalistický charakter.

Inšpiratívnosť Habermasovho chápania ľudských práv a projektu vytvárania demokratickej Európy a sveta spočíva v tom, že na rozdiel od prevládajúcej ekonomickej argumentácie záchrany hospodárstva je preňho cieľom vytvoriť reálnu verejnosť a ochrániť tak základné hodnoty modernej demokracie – univerzálne ľudské práva, a najmä ľudskú dôstojnosť. Lebo len krajina (prípadne Európa) opierajúca sa o solidarizujúce spoločenstvo ľudí sa dokáže brániť silnejúcim neosobným tlakom „trhu“, teda kapitalizmu s jeho ekonomickými pravidlami, ktoré ohrozujú demokratický charakter spoločností. Tento projekt je preto možné chápať ako výzvu na ochranu politiky (ako vyjadrenia spoločnej vôle ľudí) pred kapitalizmom (ako realizáciou ekonomických záujmov niektorých a najsilnejších aktérov).

Rešpekt pre všetkých

Ako však vytvoriť ústavný priestor (štát), v ktorom sa ľudia stávajú občanmi demokratickej spoločnosti, v ktorom nie sú vnútorní nepriatelia (dokonca ani v boji proti terorizmu), ale kde môžu existovať len páchatelia trestných činov?

Ekonomická kríza po celom svete odhaľuje ústavný deficit, teda absenciu politických pravidiel a mechanizmov, ktoré by umožnili vytvoriť sociálny zmier. Naopak, práve v období krízy dochádza k nárastu vnútorných konfliktov, a to aj v mene (veľmi redukcionisticky chápaných) ľudských práv. Aj preto mohli ekonomické záujmy vytlačiť politiku a posilniť desolidarizáciu v rámci národných štátov, ale aj medzi európskymi národmi, kde sú vytváraní rôzni vnútorní nepriatelia. Práve pre pochopenie jadra projektu lepšej Európy je nutné uvažovať nad tým, ako sa vytvorili predpoklady nového druhu solidarity, ktorý vychádza z ochrany ľudskej dôstojnosti ako predpokladu ľudských práv.

Rovnaká ľudská dôstojnosť je normatívnou substanciou vpísanou od počiatku v ľudských právach. A práve z tohto východiska vychádzajú viaceré rozhodnutia, ktoré priznávajú každému základné existenčné minimum, umožňujúce znevýhodneným osobám (a ich deťom) primeranú „účasť na sociálnom, kultúrnom a politickom živote“. Lebo v neúnosných sociálnych životných pomeroch marginalizovaných a zbedačených spoločenských skupín a tried, v súvislosti s nerovným postavením mužov a žien na pracovisku, s diskrimináciou cudzincov alebo príslušníkov iných jazykových, kultúrnych a náboženských menšín, no aj v súvislosti s brutálnym odsunom ilegálnych prisťahovalcov a žiadateľov o azyl, všade tam je prítomná skúsenosť s porušenou ľudskou dôstojnosťou. Odstránenie základných zdrojov narušenia ľudskej dôstojnosti môže byť východiskom k zastaveniu zápasu o partikulárne práva a k rozširovaniu ľudských práv ako práv rovnocenných a nedeliteľných, ktoré len ako celok dokážu umožniť človeku zažiť pocit ľudskej a občianskej dôstojnosti.

Oslabovanie legislatívy umožňujúcej reálnu možnosť ochrany ľudskej dôstojnosti, ktorému je Slovenská republika dlhodobo vystavená, ukazuje na silný demokratický deficit našej spoločnosti, no na druhej strane ukazuje na slabnúce možnosti národného štátu tieto predpoklady zabezpečovať. Práve preto Habermas vkladá toľko nádejí do európskeho projektu, lebo len ten ako dostatočne silný aktér medzinárodnej politiky a ekonomiky môže vytvoriť priestor, kde je realizácia ľudských práv možná.

Aj preto je možné pri príležitosti Dňa ľudských práv vyzvať na rozširovanie zápasu o ľudskú dôstojnosť nielen v rámci národných štátov, ba nestačí takýto zápas ani na úrovni Európskej únie. Ľudskú dôstojnosť treba chrániť a umožniť vstup do diskusie o jej konkrétnom obsahu ktorejkoľvek ľudskej bytosti na celom svete.

(článok je upravená verzia príspevku predneseného na Konferencii pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv, ktorú 8. 12. 2014 pripravilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky)