Prekliaty básnik Laco Novomeský

Bol komunistom aj „buržoáznym nacionalistom“, vlastencom aj kozmopolitným „zradcom“, svätcom mestskej kaviarne za slovenskou dedinou, politik modernosti, znepokojujúco oddaný prastarému melancholickému kultu krásy. Ladislav Novomeský sa narodil presne pred 110 rokmi.

Pred niekoľkými rokmi čítali prekladatelia v budmerickom kaštieli ukážky svojich prekladov zo slovenskej literatúry do iných jazykov. Zvuk rôznych rečí znel ako dobre zladený orchester bez sólistu, ktorého melódia sa dá len tušiť. Potom zaznela báseň, z ktorej všeobecný dojem si dobre pamätám: publikum onemelo a v bezčasí, ktoré zavládlo, počúvalo hudbu slov nesúcu sa sálou rovnako bolestne priezračne ako hobojové sólo Mozartovho Requiem pod klenbou katedrály. Nikto tomu neveril. Je toto slovenský autor?

„Je to básnik, ktorý by si veľmi oprávnene zaslúžil európske uznanie ako najväčší básnik našej doby,“ vysvetlil vykoľajenému obecenstvu, zaskočenému svojím vlastným dojatím, jeho prekladateľ do angličtiny. Ladislav Novomeský, možno najsvetovejší spomedzi slovenských básnikov, sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti.

Vždy, keď myslím na Laca Novomeského, nedokážem sa ubrániť dotieravo sa vracajúcej otázke, ako je možné, že na Slovensku poklady, ktorých je toľko a ktoré sa zväčša ukrývajú priamo pred našimi očami, vidí málokto. V najhoršom – a vôbec nie menej častom prípade – strieda to ticho celkom okaté opovrhnutie či dokonca nenávisť, dieťa historického bezvedomia. Na Slovensku je to často tak, že musí prísť niekto z cudziny, aby nás upozornil na krásy, ktoré doma máme.

Hlavne, ak sa týkajú tej sféry umeleckého a politického života, ktorá vysoko prekračuje všetky starostlivo vykonštruované rustikálne klišé o našej periférnosti ako o národe „dedinských poddaných“ či „pohrobkoch boľševizmu“.

Keď pomerne nedávno prehrmela Slovenskom kauza o umeleckom happeningu, v ktorom jeho autor protestoval proti buste Laca Novomeského v Košiciach, pretože ho považoval za beštiálneho normalizačného politika – priznávajúc azda nepatrné zásluhy za poéziu (súc oboznámený s ňou z povinných osnov hodín literatúry), zdalo sa mi, že som časť odpovede na otázku našla priamo v rozporoch Novomeského.

V storočí ovládanom vojnami, zmenami zriadení, štátnych hraníc a ideami surovej modernosti velebiacej technokratický progres sa básnik pokúšal zachrániť staroveký kult krásy, ktorú sa modernosť politiky – aj tá, na ktorej sa podieľal – podujala „dobiť“.

Spoločnosť nemá rada to, čomu nerozumie, priveľa rozporov narúša politicky výhodnú jednoznačnosť. Vtedy sa mení téma, lepšie je mlčať. Komunistickí ideológovia nedokázali prijať poetický smútok Novomeského „buržoáznej mestskej kaviarne“ a, naopak, literárny svet sa v jeho postave až pričasto usiloval oddeliť to, čoho syntézu sa sám Novomeský tak zaťato usiloval povýšiť na univerzálny modus vivendi: umenie a život. Ale ako porozumieť politikovi, ak nedokážeme prijať boľavé protirečenia jeho intímnej umeleckej spovede? Ako porozumieť básnikovi, ak nechceme vidieť jeho život vášnivo zapálený pre spoločenskú zmenu?

„Nečítam ho, žijem ho,“ povedal Novomeský o svojom najmilovanejšom bratovi duše, Sergejovi Jeseninovi. Paradox umenia a života dohnal vo svojej dobe oboch mužov rôznym spôsobom k nevyhnutnej smrti, ale kým žili, ich syntéza bola naplnením zmyslu najlepších hodnôt, ktoré sa im napokon „ceruzkou podarilo prepašovať“ z labyrintu 20. storočia do súčasnosti a v ktorého porozumení plného protikladov tkvie porozumenie dejín nás všetkých a našej prítomnosti.

Oj, život zvláštny / do sveta vplieta mnohé veci, / na ktoré človek nezlorečí. / Básnik z tých vecí veniec vije / a tvorí novú krásu poézie.

Rozdvojenie

„Dobijeme ťa, nečinná romantika sveta,“ napísal Vladimír Majakovskij, najslávnejší básnik proletárskej revolúcie, v básni 150 000 000. Bolo treba skoncovať s rustikálnou romantikou, pôvabmi buržoázie, žobrákmi, s utiekaním sa k slepej viere. Bolo to treba nahradiť novými mýtmi všeľudského pokroku – duchom elektriny, parou rušňov, dobytím vesmíru, veľkolepým kolektívnym budovaním namiesto salónnej dekadencie.

Ale ideový futurizmus sa v básňach Majakovského obdivovateľa Novomeského sotvakde nájde, jeho poézia začala vznikať v období „jari“ slovenskej literatúry, ktorá sa paradoxne začala po katastrofickej vojne, politicky ohlasujúcej zánik strnulého, odmietaného „sveta včerajška“.

Básnicky bol bližšie k Seifertovým pražským poetistom, ktorých bohom bol Apollinaire, moderný pokračovateľ dekadentných francúzskych básnikov. Guillaume Apollinaire, ktorý, pozorujúc v rozpuku modernosti sa rozplývajúcu romantiku zachádzajúceho sveta, vytrvalo zbieral franforce jeho pôvabov. Akoby práve ony mali dať vôňu novému a spravodlivejšiemu svetu, ktorý sa moderný človek rozhodol vybudovať bez ohľadu na minulosť.

Akoby pociťoval tú istú obavu, akú vyslovil Heinrich Heine svojmu priateľovi Karlovi Marxovi: že v tom novom svete nového človeka nezostane miesto pre krásu. Obavu, pre ktorú Jaroslav Seifert tak nemilosrdne ironizoval pátos ruského futuristu, stavajúc vieru v umenie nad politiku: BÁSNIK MAJAKOVSKIJ JE MŔTVY, ale poézia / medový mesiac / kvapká šťavy / do kalicha kvetov.

Novomeský chcel byť konštruktérom nového sveta futuristickej avantgardy túžiacej „z koreňa prerábať život“, nechcel sa však vzdať práve „koreňov“ opovrhovaného „včerajška“, z ktorých vzišiel a nedokázal bez nich dýchať. Inými slovami, chcel byť „Marxom aj Heinem“ v jedinej entite ašpirujúcej na univerzálny ideál, tak ako túto možnosť videl v Majakovskom. Až do chvíle, kým hrubá sovietska realita „nečinnú romantiku sveta“ skutočne dobila a Majakovskij sa v apríli 1930 zastrelil.

Báseň, ktorá pred pár rokmi odznela na budmerickej konferencii a spôsobila zbožné ticho v konferenčnej sále, bola báseň Rozdvojenie z roku 1971, pravdepodobne posledná, ktorú Laco Novomeský napísal. Isto patrí aj k najmenej známym – v normalizačnom období musela z nej presakujúca bolesť utrápeného človeka znieť nepochopiteľne pre tých, ktorí v tom či onom zmysle vidia v Novomeskom chladnokrvného, pragmatického politika.

Ale básnik, ktorý sa na nás pozerá z fotografií a ktorý ostal ako človek žiť v pamäti tých, ktorí ho poznali, má smutný, plachý pohľad, ušľachtilé črty tváre a jemné ruky zložené na stolíku niektorej z legendárnych bratislavských kaviarní, v ktorých komunistickí intelektuáli hľadali východisko zo situácie rýchlo sa valiacej v ústrety fašizmu.

Na nostalgiu či duševné rozdvojenia nebolo času. Ako však má človek nemať na mysli tie „veci a vecičky“, pre ktoré svet miluje, chce ho vylepšovať a najmä nevytrhávať človeka z pôdy, z ktorej vyrástol, v dobe, ktorá si to vytýčila ako ideál? Prekladateľ Laca Novomeského do angličtiny John Minahane v nádhernej životopisnej eseji tvrdí, že až do konca 30. rokov sa Novomeský prikláňal k (poetistickej) téze, že umenie stojí nad politikou. Čo však neznamená, že aj umelec môže byť nad politikou.

Báseň, napísaná na sklonku života, nie je len syntézou protirečení jedného človeka, ale obrazom čias, v ktorých ten človek musel žiť, pretože „umrieť ťažké nie je / , oveľa ťažšie je život prerobiť“, ako Vladimír Majakovskij parafrázoval Jeseninovu predsmrtnú báseň.

Básnik 1931

„Ten, komu nebol daný do kolísky dar nespokojnosti ducha so všetkým doterajším a existujúcim, nikdy nepríde k objavom niečoho nového.“

Krátko po Majakovského smrti napísal v roku 1931 Laco Novomeský esej Básnik 1931, ktorá nebola uverejnená celých 35 rokov. Z dobrej príčiny: esej je radikálnym odmietnutím „puritánskej chladnosti“, „filisterského národného šovinizmu“, je oslavou šialenstva prekliatych básnikov, ktorí sa „zúfalo usilovali o to, aby poetické dielo korešpondovalo s tokom udalostí“. Ktorých dielo bolo nie preto veľké, že vznikalo vďaka spoločenskému zriadeniu reprezentovanému „blbučkými vykladačmi umenia“, ale bolo veľké preto, lebo vzniká filisterskému poriadku navzdory.

Laco Novomeský nemohol tejto úzkoprsosti vyhovovať ani inak: ak podľa neho Janko Kráľ „predstavil poéziu slovenskej literatúre“, bol to on sám, kto predstavil slovenskej poézii svet. Ak sa voľakedy od slovenských básnikov očakávalo, že budú predovšetkým kazateľmi národnej otázky nekompromisne ukotvenej v bukolickej krajinke slovenského vidieka, ako oslobodzujúci príklad velebil (opäť!) Guillauma Apollinaira: „Medzi nami Slovákmi pomohol mladým básnikom oslobodiť sa od zastaraných didaktických povinností poézie, hľadať a nachádzať zmysel poézie v poézii samotnej.“

Esej, uvedená Wagnerovou myšlienkou, sa po rokoch od svojho vzniku – po druhej svetovej vojne a vzápätí paranoidnom stalinistickom ťažení proti „buržoáznym živlom“ z komunistických radov – musela javiť ako nastavené zrkadlo priemernosti do šíku zaradeného indivídua, zbaveného schopnosti myslieť. Kapitalizmus a jeho nenávidená vyprázdnenosť boli preč, ale socializmus, keď sa šíky dali na pochod, sa zdal práve taký vyprázdnený.

„Zdôrazňujeme, že veľkosť našich básnických postáv, veľkosť duchov, ktorých tu dnes vyvolávame, aby sa vysmiali dnešným držiteľom ich titulov, táto veľkosť bola podmienená tou wagnerovskou nespokojnosťou so všetkým doterajším a existujúcim.“

Novomeský, ktorý zanietene naskočil na vlak progresu a modernosti, otvorene uvažuje o dotieravo sa vkrádajúcej neodbytnej otázke: je to tak, že progresívne moderné spoločnosti posadnuté produkciou – kapitalizmus a komunizmus – skutočne likvidujú zdroje poézie?

Plnokrvnosť Novomeského básnika oveľa viac ako „z najreálnejšej básne súčasnosti, traktora“ vychádzala z pochmúrnej nespokojnosti Baudelaira, Rimbauda či Nervala a ich nedoceneného slovenského brata, „dedinského vagabunda Janka Kráľa“ – prekliatych básnikov, ktorých poéziu prekliala modernosť. So smrťou Majakovského boli napokon prekliati básnici, podľa Novomeského „jediní skutoční básnici“, definitívne mŕtvi. Poézia zomrela.

Básnik 1971

Dokumentárne zábery z augusta 1968 zachytávajú Ladislava Novomeského, ako zúfalo plače na ulici plnej okupačných tankov, keď ním tak úzkostlivo chránený kult krásy a poézie naposledy v jeho živote narazil na nemilosrdný nôž politickej reality. Obraz tragédie zlomeného človeka dramaticky podfarbujú trasúce sa ovisnuté plecia, chvejúce sa pery a vlasy rozstrapatené vetrom v agónii ustrnutej Štúrovej ulice. Redakcia Kultúrneho života bola hneď na tej ulici. Novomeský podpísal petíciu proti okupácii okamžite. Potom sa, takisto naposledy, ako mytologický hrdina Bellerofontés strmhlav pustil zvíťaziť nad súdobými bohmi. Veril, že situácia napokon nebude taká zlá. Naivné? Hlúpe? Možno.

Novomeský, politik, bol predovšetkým básnik. Básnik má nielen právo, ale aj poslanie nikdy nezanevrieť na ideály, ktoré ho formujú, a na kult krásy, ktorý musí uchovávať navzdory všetkým nástrahám vyprázdneného diktátu rozumu. Tak ako Bellerofonta ho však z výšav jeho ideálov normalizační bohovia zrazili, a pri troche zveličenia môžeme povedať, že rovnako ako antický opovážlivec, aj Laco Novomeský ešte začas blúdil svetom ako pomätený, kým ho z neho nevyslobodil boh smrti Thanatos.

Oscar Wilde po prepustení zo žalára už nikdy nič nenapísal a definitívne zlomený zakrátko zomrel. Sergej Jesenin a Vladimír Majakovskij vyriešili nezmieriteľné dilemy rýchlo sa meniacej doby guľkou do hlavy. Novomeský sa vtedy rozhodol žiť. Po roku 1968 však napísal jedinú kompletnú báseň, tragické Rozdvojenie, priznanie porážky, straty nádeje, smrť. Jeho duševné aj telesné zdravie chradlo. Do svojho posledného žalára sa na rozdiel od Wildea zavrel dobrovoľne, odhodlaný vylámať mreže, o ktorých vedel, že sa ich nepodarilo vylámať generáciám vzbúrených básnikov. Nevylámal ich ani on.

Ilja Ehrenburg v roku 1966 napísal, že Novomeský, ktorý prežil všetko, čo mohol osud pripraviť človeku 20. storočia, napriek tomu ostal mladým. Bol to on, kto napísal, že Laco Novomeský si právom zaslúžil získať v Európe povesť jedného z najväčších, ak nie najväčšieho básnika našich čias.

Cez toľké dejinné zvraty a zlyhania 20. storočia, v ktorom musel žiť, sa mu predsa podarilo prepašovať z „prekliateho básnictva“ minulosti do súčasnosti ten rozpor, bez ktorého poznania a snahy pochopiť ho nemá prítomnosť chuť a zmysel ostáva neviditeľný. Bol komunistom aj „buržoáznym nacionalistom“, vlastencom aj kozmopolitným „zradcom“, svätcom mestskej kaviarne za slovenskou dedinou, politik modernosti, znepokojujúco oddaný prastarému melancholickému kultu krásy.

Dejiny často vyprázdňujú „blbučkí vykladači života a umenia“ v šíkoch práve užitočných politických zriadení, ale, slovami Borisa Pasternaka, „svoje porážky od svojich víťazstiev ty sám nesmieš oddeliť."

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ
Jozef Tiso, Adolf Hitler, prvá republika, slovenský štát

Ospravedlnenie neexistuje

16.03.2017 17:00

SILVIA RUPPELDTOVÁ: S dátumom vzniku vojnového Slovenského štátu, narastá aj spoločenské napätie, ktoré sa v posledných rokoch dá čoraz jednoduchšie krájať.

Mexico Gabriel Garcia Marquez

Gabriel García Márquez, Cervantesov dedič

06.03.2017 16:00

Pred deväťdesiatimi rokmi sa v Kolumbii narodil jeden z najstrhujúcejších magických realistov, Gabriel García Márquez.

Karel Čapek

Muž, čo zachraňoval svet – slovami

02.03.2017 17:00

PETER DAROVEC: Pred 80 rokmi v Československu vyvolala obrovský ohlas hra Karla Čapka Biela nemoc. Varoval ňou pred nastupujúcim fašizmom.

Lucia Kurilovská

Bašternáka neobvinili z daňového podvodu pre medzeru v Trestnom zákone

23.03.2017 13:01

Podnikateľa Bašternáka mohli obviniť len z trestného činu neodvedenia dane a poistného, pretože v roku 2012 ešte nebol zakotvený trestný čin daňového podvodu.

František Imrecze

Daniari výrazne zvýšili efektivitu výberu DPH

23.03.2017 13:01

Efektivita výberu dane z pridanej hodnoty na Slovensku stúpla vlani na 15,2 %. V roku 2012 bola nižšia ako 12 percent.

06-kohut-2x

Odmietol vojenčinu. Súd ho očistil po 60 rokoch

23.03.2017 13:00

Osemdesiatnik Vladimír Kohút sa bráni označeniu zločinec za to, že pre vieru odmietol vojenskú službu. Súd trestné stíhanie zastavil.

Keith Palmer, Londýn, kvety

Učiteľka, ktorú v Londýne zabil terorista, išla po dcéry do školy

23.03.2017 12:51

Učiteľku španielčiny Ayshu Fradeovú (43) je jednou z dvoch civilných obetí stredajšieho útoku v Londýne.