Príbuzenský predslov a poďakovanie

Na sklonku uplynulého roka vyšiel v Maďarsku preklad pozoruhodného trojgeneračného románu slovenskej spisovateľky Veroniky Šikulovej Miesta v sieti. Cudzojazyčné preklady slovenských autorov nie sú každodennou udalosťou. A ak sú prijaté s porozumením u susedov, s ktorými nás spája spoločná história aj turbulentná súčasnosť, je to udalosť. Knihu v Budapešti osobne uviedol maďarský spisovateľ Pál Závada, ktorý u slovenského čitateľa zarezonoval románom Jadvigin vankúšik. Pre Pravdu poskytol svoj predslov k Šikulovej románu, ktorý vydavateľstvo L'Harmattan publikovalo pod názvom Menettérti (Spiatočný lístok).

15.02.2015 17:00
debata
Veronika Šikulová: Menettérti (Miesta v sieti),...
kniha Veroniky Šikulovej Veronika Šikulová: Menettérti (Miesta v sieti), preklad Tünde Mészárosová, editorka Renáta Deáková, vyd. L'Harmattan, Budapešť 2014

Skôr, než by som ako „predčitateľ“ a autor sprievodných riadkov upriamil pozornosť „domáceho“ publika na dielo „zahraničnej“ kolegyne spisovateľky preložené z „cudzieho“ jazyka, zamyslím sa v prvom rade nad tým prechodným stavom, ktorý ma už v úvodnej vete núti používať úvodzovky.

Veď nech už beriem do úvahy národnosť a jazyk, ktorým hovoria protagonisti románu, či sa zamýšľam nad miestami deja týchto takmer osemdesiatročných udalostí (a do máp ktorých krajín a kedy by sme ich mali umiestniť), alebo si predstavujem, ktorí čitatelia z ktorých obcí si asi vezmú do ruky maďarský preklad tohto slovenského románu – pojmy ako „vlastný“ a „cudzí“ nadobúdajú naozaj len prechodný a relatívny význam, lebo sa ocitám v dôverne známom prostredí.

Pravda, takéto príbuzenské väzby vo vzťahu ku konkrétnemu dielu nie sú automaticky prednosťou, len danosťou. Inak povedané, s knihou, ktorej dej sa odohráva väčšinou v dedinke Čeklís neďaleko Bratislavy v tieni esterházyovského kaštieľa a kde sa jedna z postáv nazýva naďmama, podľa ktorej si dieťa nesmie zašpiniť biele zokničky a niektorí muži, ktorí chodia pracovať s hónapošmi, nadávajú že basszanďalát, teda s takouto knihou máme mnoho do činenia aj bez toho, že by sme sa vedome takto rozhodli alebo si takto zvolili. Ihneď pochopíme, že náš príbeh vedie čitateľa na miesta na Slovensku, resp. v Československu, kde žije maďarské obyvateľstvo, presnejšie, že v rodostrome tejto trojgeneračnej rodiny objavíme popri slovenskej väčšine aj Maďarov, alebo ak chcete, poloslovensko-polomaďarskú vetvu.

Keď to štimuje

Veronika Šikulová, ktorá kedysi začínala poviedkami a detskou literatúrou, sa v roku 2011 objavila s románom Miesta v sieti, ktorý v preklade do maďarčiny Tünde Mészárosovej dostal názov Menettérti (Spiatočný lístok). V románe prehovoria postupne tri rozprávačky v prvej osobe (,,ich" forma): Verona, jej mama Alica a stará mama Jolana. Podľa všetkých znakov ide o faktografický rodinný román, zdá sa, že v ňom „štimujú“ nielen miestne názvy a dátumy, ale aj mená a zamestnanie účinkujúcich. Vrátane Veroninho priezviska a mena jej otca. Hneď na začiatku teda vysvitne, že ide o známeho slovenského prozaika Vincenta Šikulu (1936–2001), ktorý napísal aj román Majstri (knihu, ktorej názov spomína Verona, keď hovorí o svojom otcovi), a ktorý umrel v Modre, kde sa autorka knihy, jeho dcéra, narodila a kde dodnes žije.

Predčasné ukončenie manželstva otca spisovateľa a jeho manželky Alice, diskrétne vyrozprávané Veronou, je však len jednou z nitiek v príbehu. Mohutnejšie poplazy príbehu vyrastajú z rozprávania Alice a Jolany, prepletajú sa navzájom, pričom korene majú v minulosti, ktorú rozprávačka Verona, zrejme totožná s autorkou narodenou v roku 1967, nemohla prežiť. Najväčšou bravúrou románu je však práve to, že Šikulová svoje alteregá, mamu a starú mamu, dokáže primať k prinajmenšom takej bohatej a vierohodnej literárnej výpovedi ako seba samu, a to vrátane inšpirácie osobnosti, li­terárneho stvárnenia či bohatých „spomienok“ na tridsiate, šty­ridsiate a päťdesiate roky.

Čokolom, dobrý deň, dovidenia a basta

Miešaný jazyk, ktorý je naozaj vlastný zrejme len jej mame a starej mame, používa na majstrovskej spisovateľskej úrovni a práve vo Veroninom monológu čítame, že: „pečieme zákusky, ale aj hájoše a maďarské torty z naďmaminho zošita, Bežka ukazuje, ako Naďjánoš öregapa tancoval čapáše“. Keď však prehovorí Alica o miškovaní prasiat, spomína si takto: „ráno prišli vymiškovať kanca a už má, bassza meg, chudáčisko, po tom“. Na Vianoce babička Dudunka spieva starodávnu pieseň Elindult Márija o tom, ako Panna Mária v bruchu s dieťaťom ide do sveta, takto: „Chodila Mária po širokém svete, nosila synáčka vo svatém živote.” Ale ešte aj pani Antoniadesová, manželka židovského lekára, občas zo žartu povie paholkovi: „Ty pudeš dostat facku a pudeš padnut na zem!“

Keď opitú babičku Dudunku musel jej syn na tragači viezť domov, „cestou jej nadával po slovensky aj po maďarsky, a už sme išli, šejhajrijá, azapádmindenit, basanďalátterem­tete, fixnomolátnekyt, kristušátfagot“. Nuž a to sa rýmuje s nadávkami, ktoré si popod nos v hlbokom smútku po smrti naďmamy mrmle Alica celou cestou až po cintorín: „Hovno, hovno, riť, sračka, čurina, azapánmindenit, basanďalát, teremtete, prasa, kristušátneky, riť, riť, hovno, riť…“ Maďarské putovné výpožičky v slovenskom románe – teda už aj v pôvodnom slovenskom vydaní Miest v sieti.

Stretneme sa však aj s opačným príkladom, keď sa do maďarského prekladu prešmykne výraz zo slovenčiny: Oleandre na oštaru celú zimu „zavadzálujú“ v špajzi, ilavská babička píše, že má „gripku“ (po maďarsky náthaláz, influenza), ale už jej je lepšie a potom že ju trápi „skleróza“ (érelmeszesedés) a že sa to už asi nezlepší. A aj okrem toho sa jazyky miešali: „pozdravili sme sa čokolom, dobrý deň, dovidenia a basta“.

Bez predsudkov a zábran

V jazykovo zmiešanom kraji, ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti Viedne (hoci politické udalosti 20. storočia zväčša všetky cesty vedúce do tohto mesta „zarúbali“) a kde ešte celkom nezanikli jazykové spomienky na rakúsko-uhorskú monarchiu, nie je zriedkavý ani nemecký výraz resp. jeho slovenské spotvoreniny: „Öregapa sedávali na drevenom štokerlíku“, na šporhelte sa varilo  pripravovali sa krémšnity a šamrhóle. A vďaka železničiarskemu povolaniu Alicinho čeklískeho i ilavského starého otca – jeden bol rušňovodič, druhý prednosta stanice – román sa hemží ajzenboňákmi, medzi koľajami sú síce podvaly a pražce, ale aj švelere a šlipre, ktoré öregapa kupoval na kúrenie. A počas vojny žartoval: „abendtma a guten tank“.

Takto Šikulová s odzbrojujúcou samozrejmosťou, bez predsudkov a zábran, zaraďuje cudzie jazykové a národnostno-konfesionálne prvky do spoločnej národnej tradície – napríklad rodinu spomínaného židovského lekára či nepriateľskými historickými konotáciami zamorenú slovensko-maďarskú minulosť. V rodinnej ságe autorky nenájdeme vyhrotené konfliktné slovensko-maďarské príbehy, hoci iste by sa našli, pretože po trianonskom pričlenení k Československu sa Čeklís v roku 1938 znova ocitá v hraniciach Maďarska, pravda iba prechodne, aby sa v roku 1945 mohlo koleso dejín opäť obrátiť.

Dôsledky podobných historických zlomov sa do zorného poľa autorky dostávajú skôr v podobe príbehov zo školy, podľa toho, ktorú stranu musia deti na oslavách velebiť básničkami a v akom jazyku – pričom vojna je neúprosná. O naďmame nakoniec vysvitne, že v hajlochu v maďarbélskom katastri po celý čas schovávala židovské dievča. „Potom si po ňu prišiel otec. Nevošiel do dvora, len zastal pod hruškou a zavolal: Lejla! Dievča práve zametalo dvor. Odhodila metlu a vybehla na ulicu. Bez slova odišli. Ani sa nepoďakovali.“

Čitateľská potrava pre zmysly

Jolana medzitým na jeseň v roku 1944 roku porodila dcéru, kým jej muž, šarmantný žandár Jožko, umrel v Slovenskom národnom povstaní. Ani komunistický režim však nebude milosrdnejší, nech mi je však dovolené neprezradiť aspoň to, aký osud bude mať Jolana so svojou druhou láskou Štefanom.

Ešte by som sa však pozastavil pri presídľovaní časti maďarských Slovákov. V našom príbehu prichádzajú repatrianti z dolnozemského Pitvaroša a prinášajú so sebou neskutočne úchvatnú a neodolateľnú klobásu. Muži pomaly, väčšinou predčasne, z rodinného portrétu vymiznú, i keď v tomto ohľade tvoria dvaja „ajzenboňácki“ dedovia výnimku. Zrejme im vďačí román Miesta v sieti za niektoré základné motívy. Príbeh sa takto stáva prehliadkou osudov žien a detí, náčrtom ťažkých desaťročí a bohato rozvetveným lyrickým odtlačkom útrap, skúšok, patálií a pretĺkania sa.

Do rozprávania sú premenlivým a rozmanitým jazykom citlivo zapracované také miestopisné a rodinné príbehy, legendy a anekdoty, pamätné farby, chute, vône, zvuky, spomienky, gestá a zlomky písomností, také myšlienky, nálady a túžby, ktoré povyšujú tento román na skvelú čitateľskú potravu pre zmysly. V mene maďarských čitateľov posielam autorke Verone Šikulovej poďakovanie a príbuzenský pozdrav.

Preložil Ľubomír Navrátil

Pál Závada (1954)

Maďarský spisovateľ, novinár a sociológ slovenského pôvodu. Rodák zo Slovenského Komlóša (Tótkomlós, Maďarsko), je nositeľom mnohých maďarských literárnych a umeleckých cien. Vyštudoval ekonómiu na Univerzite v Pécsi, neskôr sociológiu na Univerzite Loránd Eötvös v Budapešti. Pracoval ako sociológ v Maďarskej akadémii vied. Od roku 1990 je redaktorom časopisu Holmi. Vydal sociologickú štúdiu Kulákprés (Lis na kulakov, 1986, 2006), zbierku poviedok Mielőtt elsötétül (Kým sa zotmie, 1996) a po nej romány Jadviga párnája (Jadvigin vankúšik, 1997; sl. preklad vyšiel v Kalligrame 1999), Milota (2002), A fényképész utókora (Potomkovia fotografa 2004; sl. preklad Kalligram 2010), Idegen testünk (Naše cudzie telo, 2008). Je autorom filmových scenárov a rozhlasových hier. Maďarská režisérka Krisztina Deák nakrútila v roku 2000 podľa románu Jadvigin vankúšik oceňovaný film.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #preklad #Veronika Šikulová #román Miesta v sieti