Krok k spoločnosti bez násilia páchaného na ženách

Počas niektorých dní v roku je dobrým zvykom upozorňovať na špecifické ľudskoprávne problémy, ktoré sa týkajú životov žien.

Napríklad na Medzinárodný deň žien sa akosi intenzívnejšie hovorí o celom balíku problémov, ktorým ženy čelia – zlé finančné ohodnotenie, viacnásobná záťaž či rodovo podmienené násilie. Závažnému spoločenskému problému, akým je násilie páchané na ženách, je venovaný aj februárový V-day či novembrový Medzinárodný deň boja proti násiliu páchanému na ženách. Ženy však zažívajú násilie každý deň. Je to problém, ktorý po uplynutí „osvetových“ dní nezmizne a týka sa státisícov žien aj u nás na Slovensku. Preto naň potrebujeme myslieť stále, a čo viac – potrebujeme podniknúť kroky, aby sme ho dokázali účinne riešiť. Nádej by mohol predstavovať napríklad Istanbulský dohovor. Napriek tomu, že na seba vláda dobrovoľne prevzala záväzok ho ratifikovať, dodnes sa tak nestalo. Mohlo by k tomu však prísť už v najbližších mesiacoch.

Čísla sú alarmujúce

Násilie páchané na ženách je problémom vo všetkých krajinách na celom svete. Dokážeme si vôbec uvedomiť jeho závažnosť? Skúsme si predstaviť napríklad nasledujúce čísla: V celosvetovom meradle je násilie najčastejšou príčinou smrti žien. Spôsobuje dokonca viac úmrtí ako rakovina, nehody, malária a vojny spolu. V Európe zažíva zo strany súčasného alebo bývalého partnera násilie každá štvrtá žena a viac ako desatina žien sa pravidelne stretáva so sexuálnym obťažovaním. A čo vy, koľkokrát ste sa vo svojom blízkom či širšom okolí stretli s násilím páchaným na ženách alebo so sexuálnym obťažovaním?

Podľa výskumov sú čísla alarmujúce i pre Slovensko. Pre 588-tisíc Sloveniek je domov denne miestom, kde sa obávajú o svoje zdravie a život. Zo strany manžela alebo partnera zažíva násilie 21,2 percenta žien vo veku 18–64 rokov a pri bývalých partneroch je toto číslo ešte vyššie (27,9 percenta). Závažnosť tohto problému ešte narastá, ak zoberieme do úvahy, že v mnohých prípadoch nie je násilie identifikované či oficiálne nahlásené v najbližších mesiacoch. Dôvody môžu byť rôzne – foriem násilia je mnoho a svoju úlohu často zohráva aj strach o bezpečnosť, obavy zo spoločenskej stigmatizácie či neznalosť.

Násilie – štrukturálna téma

V porevolučnom čase sa v našej občianskej a politickej spoločnosti o násilí páchanom na ženách iba začínalo diskutovať. Ľudskoprávnym organizáciám pracujúcim s touto problematikou sa postupne podarilo dosiahnuť mnohé čiastočné úspechy, napríklad diskurzívnu akceptáciu tejto témy alebo vypracovanie (a náročné prijatie) Národného akčného plánu na prevenciu a elimináciu násilia. Napriek tomu v tejto oblasti existuje ešte stále mnoho systematických a štrukturálnych problémov.

Primárnu prevenciu a vzdelávanie by bolo treba posilniť, potrebné sú aj legislatívne zmeny a prínosné by bolo napríklad i vytvorenie centra, ktoré by koordinovalo prácu s problematikou násilia páchaného na ženách na jednotlivých ministerstvách. Najlepšia nie je ani vykonateľnosť právnych opatrení a podporu by potrebovala aj celá sféra sociálnych služieb poskytovaných ženám zažívajúcim násilie. Nehovoriac o tom, že organizácie pracujúce s touto problematikou už dlhodobo avizujú finančné a kapacitné vyčerpanie.

Ak nebude na násilie nahliadané ako na prierezovú tému, ktorú je potrebné riešiť komplexne, stále sa budeme točiť v bludnom kruhu. V kontexte spomínaných čísel a faktov vyznieva až neuveriteľne, že by niekto mohol brojiť proti opatreniam, ktoré by tento problém pomáhali riešiť. A predsa je to tak!

Kto sa bojí Istanbulu?

Zdá sa, že na rozdiel od 90. rokov, v ktorých konzervatívne kruhy bojovali skôr proti reprodukčným právam žien, sa v ostatných mesiacoch a rokoch ich pozornosť sústreďuje najmä na boj proti kategórii rodu a na snahy o reštrikciu práv sexuálnych minorít. V jednom balíku však odmietajú aj riešenie takého javu, akým je násilie páchané na ženách. Prečo?

Mnohé a mnohí z nás v ostatných mesiacoch zaregistrovali, že sa z týchto skupín ozývajú hlasy proti tzv. genderideológii, genderloby a pod. Rod pre tieto skupiny predstavuje hrozbu, a nie nástroj, ktorý umožňuje pomenovať a analyzovať špecifické spektrum súčasných spoločenských neduhov. Nuž a keďže násilie páchané na ženách je rodovo podmienený fenomén (definujú ho tak i viaceré významné medzinárodné dokumenty), tu nastáva zádrh. Konzervatívci síce deklarujú, že sú „proti násiliu páchanému na ženách“, ale nechápu ho ako rodovo podmienené. V situácii, keď absolútnu časť klientely azylových domov a štatistickú väčšinu zasiahnutú týmto fenoménom tvoria ženy, je toto tvrdenie naozaj absurdné.

Samozrejme, nikto nehovorí, že násilie nezažívajú aj muži, to je však celkom iná problematika a v rámci nej by bolo potrebné diferencovať i to, kedy v týchto prípadoch ide o rodovo podmienené násilie a kedy nie (násilie, ktoré zažíva muž, by bolo rodovo podmienené napríklad vtedy, ak by bolo dôsledkom toho, že muž nespĺňa očakávané atribúty hegemonickej, dominantnej maskulinity).

Najhorším dôsledkom takéhoto prekrúteného chápania násilia páchaného na ženách sú však jeho reálne politické dosahy. Finančne a organizačne dobre zabezpečená záujmová skupina – v podstate totožná s tou, ktorá zohrávala rolu v referendovej kampani – dokázala na Slovensku zastaviť ratifikáciu jedného dôležitého dokumentu. Je ním Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, známy aj pod názvom Istanbulský dohovor.

Napriek tomu, že sa Slovensko po jeho podpise zaviazalo ratifikovať ho najneskôr do roku 2013, prišlo k zastaveniu tohto procesu. Konzervatívne náboženské skupiny (ktorým údajne tak veľmi záleží na hodnotách a dobre rodín) tak dokázali zmraziť riešenie závažného spoločenského problému. Rod sa stal strašiakom, na ktorý nezmyselne doplácajú státisíce žien denne zažívajúce násilie. Slovensko zažíva konzervatívny backlash, ktorý, žiaľ, negatívne ovplyvňuje životy mnohých konkrétnych žien.

Smutnou myšlienkou, ktorá v tejto súvislosti prichádza na um, je, kam sme to 25 rokov po revolúcii dospeli. Štrngali sme v roku 1989 na námestiach preto, aby sme podporovali násilie a jeho bujnenie? Alebo dokážeme uplatniť našu občiansku zodpovednosť, ktorá získanú slobodu vždy nevyhnutne sprevádza?

Prečo tento krok potrebujeme

Násilie páchané na ženách je potrebné riešiť špecificky a prierezovo, hoci v súčinnosti s inými problematickými oblasťami (násilie páchané na deťoch, na hendikepovaných ľuďoch, senioroch a seniorkách a pod). Existuje veľké množstvo dokumentov, ktoré túto tému pokrývajú, napríklad CEDAW dohovor, no Istanbulský dohovor je výnimočný tým, že ako jediný v súčasnosti túto problematiku sceľuje. Pokrýva všetky oblasti týkajúce sa násilia – pomenúva zmeny, ktoré sú žiaduce vo sfére médií, vzdelávania, sociálnych služieb, ale i ďalších oblastiach. Násilie páchané na ženách tak umožňuje riešiť do hĺbky, strategicky a štrukturálne.

Ratifikácia dohovoru by Slovensku pomohla vymeniť si skúsenosti a dobrú prax s inými, možno skúsenejšími, zahraničnými krajinami. Je predsa ilúziou domnievať sa, že sme akýsi osamelý ostrov, svet pre seba, ktorý si vystačí i sám.

Ratifikácia dohovoru by priniesla zásadnú zmenu, na ktorú už dlho čakajú mnohé ženy a dievčatá, ale aj všetci ľudia, ktorí si vážia ľudské práva a veria v ľudskú dôstojnosť. Každý a každá z nás má právo žiť svoj život v bezpečí, v zdraví a dôstojne. Násilie v akejkoľvek podobe je však, už len zo svojej samotnej povahy, namierené proti týmto právam.

Chápe to Slovinsko, Chorvátsko aj Poľsko

Slovenská republika urobila prvý dôležitý krok k spoločnosti bez násilia páchaného na ženách, keď Istanbulský dohovor podpísala. Teraz však potrebujeme aktívny (nie pasívny, vyčkávajúci) prístup zodpovedných politických predstaviteľov a vlády, aby bol dohovor ratifikovaný. Inšpirovať by sme sa pritom mohli blízkymi krajinami, v ktorých sa zrejme berie problematika násilia páchaného na ženách na politickej úrovni vážnejšie. Dohovor už ratifikovali také krajiny ako Slovinsko či naposledy vo februári Poľsko a Chorvátsko.

Predseda vlády Robert Fico sa pri príležitosti MDŽ každý rok stretáva so ženami a vyjadruje im svoju podporu a úctu. Namiesto symbolického ocenenia ružou a slovami však všetky ženy Slovenska potrebujú reálnu podporu a konkrétne politické opatrenia, ktoré by pomohli odstrániť negatívne fenomény štrukturálne napojené na ich životy. Napríklad aj v podobe ratifikovania Istanbulského dohovoru. Veď napokon sám premiér sa v decembri 2013 na Fóre podnikateliek Slovenska o Istanbulskom dohovore vyjadril takto hrdo: "Výraznou mierou sme sa zasadzovali o prijatie Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Boli sme medzi prvými štátmi, ktoré túto medzinárodnú zmluvu podpísali.“

Teraz, keď už ratifikácia nie je zmrazená, je čas si tieto slová pripomenúť a urýchlene sa za tento krok zasadiť.