Veľké mlčanie o Veľkom zle

Presne pred sto rokmi, v noci z 23. na 24. apríla 1915, polícia v Istanbule zatkla viac ako 250 arménskych intelektuálov. Nasledovalo systematické masové vraždenie, pri ktorom zahynulo 1,5 milióna Arménov.

26.04.2015 17:00
jerevan, arménsko, ženy Foto: ,
Bohoslužba za kanonizované obete genocídy v centre arménskej cirkvi pri Jerevane.
debata (3)

Tí genocídu nazývajú Metz Yeghern – Veľké zlo. Hlavný páchateľ však doteraz nenašiel odvahu pomenovať veci pravým menom.

Turecko, ako nástupnícky štát Osmanskej ríše, o týchto udalostiach nielenže mlčí, ale dokonca všetko popiera. Naopak, oficiálna propaganda Tureckej republiky vo svete šíri svoj vlastný revizionistický obraz toho, čo sa udialo.

Niečo, čo je absolútne nepredstaviteľné v súvislosti s holokaustom Židov za druhej svetovej vojny, sa v tomto prípade stalo oficiálnou štátnou doktrínou.

Spoločenská amnézia

Snaha vytesňovať negatívne spomienky je pre ľudské ego prirodzená. To, čo možno zaberá v individuálnej rovine, však v kolektívnom vedomí národa spôsobuje vážny problém. Výsledkom je stav „spoločenskej amnézie“.

O tom, ako to funguje, som mal možnosť presvedčiť sa pred pár rokmi v Berlíne. V jazykovej škole som sa pravidelne stretával so skupinou tureckých študentov, štipendistov z Ankarskej univerzity. Keď sa debata zvrtla na tému Arménov, nastalo ticho. Nikto z budúcich právnikov – elity národa – ani len netušil o genocíde spáchanej v ich vlasti, resp. ak aj o nej vedel, tak zaťato mlčal. Vie si niekto predstaviť, že by mladý Nemec nevedel nič o holokauste?

Príhoda mala nádych absurdnosti, lebo sa odohrávala len pár blokov od bývalého bunkra Adolfa Hitlera, ktorý si počas príhovoru k armádnym generálom tesne pred začiatkom druhej svetovej položil rečnícku otázku: „Kto dnes ešte hovorí o vyhladení Arménov?“ A sám si aj odpovedal: „Svet nerešpektuje nič iné ako úspešné výsledky.“

Politika popierania

Ak by niekto v súčasnosti verejne popieral židovský holokaust, vystavil by sa nebezpečenstvu, že ho obvinia zo šírenia tzv. osvienčimskej lži. V Turecku sa deje presný opak. V roku 2005 Orhan Pamuk, spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, v rozhovore pre prílohu švajčiarskych novín Tages-Anzeiger povedal: „V Turecku bolo zabitých 30-tisíc Kurdov a milión Arménov a ja som jediný, kto má odvahu o tom hovoriť.“

Tieto slová tak rozbesnili tureckých ultranacionalistov, že sa spisovateľ musel niekoľko mesiacov skrývať v zahraničí. Nasledovalo pálenie jeho kníh, žaloba a proces, lebo na jeho výrok sa vzťahoval kontroverzný paragraf 301 trestného zákonníka, podľa ktorého dokonca plánoval atentát (o tom, že ultranacionalisti myslia svoje vyhrážky vážne, svedčí aj prípad tureckého novinára arménskeho pôvodu Hranta Dinka, ktorého 19. januára 2007 zabil extrémista priamo pred redakciou).

Vytesniť z pamäti hrozný zločin, sebareflexiu. Lenže minulosť každého dobehne. Na rozdiel od Turecka, trpiaceho kostlivca v skrini. Lebo ako povedal Pamuk: „Zemepisne patríme do Európy, ale politicky?“

Zakázané slovo

Mlčanie politikov pred dvomi týždňami prelomil pápež František. Veci pomenoval jasne: „Ľudstvo zažilo v minulom storočí tri neslýchané tragédie obrovských rozmerov: tá prvá, všeobecne označovaná ako ,prvá genocída 20. storočia‘, zasiahla váš arménsky ľud – prvý kresťanský národ – spoločne so sýrskymi katolíkmi a pravoslávnymi, s asýrskymi, chaldejskými a gréckymi veriacimi. Zavraždení boli biskupi, kňazi, rehoľníci, ženy, muži, starí ľudia a dokonca i bezbranné deti a chorí.

Ministerstvo zahraničných vecí si predvolalo veľvyslanca Vatikánu v Ankare „na koberček“, aby mu oznámilo svoje „hlboké sklamanie“. Prezident Recep Erdogan sám predviedol, ako si predstavuje zmierenie medzi oboma krajinami.

V snahe odpútať pozornosť od spomienky v Jerevane usporiadal oslavy 100. výročia bitky pri Gallipoli, ktoré pripadá na 25. apríla, už o deň skôr a Arménsko obvinil z plánu „uraziť Turecko“ počas osláv. Čo vlastne vzbudzuje v tureckých elitách toľkú zúrivosť?

Arméni pred prvou svetovou vojnou

Príčiny treba hľadať hlboko v histórii Osmanskej ríše. Tá stratila veľkú časť svojho európskeho územia v 19.¤storočí a následne v balkánskych vojnách. Arméni sa potom stali najväčšou národnostnou menšinou v Osmanskej ríši. V tom čase sa však zmenila štátna idea vládcov Turecka. Obnoviť pôvodnú Osmanskú ríšu už nebolo možné.

Presadila sa idea panturkizmu. Národy hovoriace jazykmi podobnými turečtine žili na území Ruskej ríše a Číny. Lenže územie Turkov, ktorí žili medzi Čiernym a Stredozemným morom, oddeľovalo od najbližšieho turkického národa Azerov teritórium osídlené Arménmi.

Z geopolitického hľadiska bolo teda hlavnou prekážkou zjednotenia všetkých turkických národov a etník pod vedením Turecka Rusko. To sa po páde Byzantskej ríše považovalo za „tretí Rím“ a ochrancu pravoslávnych národov, z ktorých niektoré boli pod tureckou nadvládou.

Úspechy balkánskych národov inšpirovali Arménov už na sklonku 19.¤storočia, aby sa tiež snažili o oslobodenia spod osmanskej nadvlády. Podľa tureckých prameňov začali ozbrojený boj, na ktorý musela turecká vláda odpovedať silou. Turecká vláda tak rozpútala mohutný masaker.

Abdulhamidovo panovanie

Sultán Abdulhamid II., ohrozovaný vzrastajúcou silou nemoslimských hnutí za samostatnosť na Balkáne, sa snažil posilniť moc islamu v Osmanskej ríši. Z Kurdov vytvoril pluky tzv. hamidiye, ktoré mali udržiavať Arménov „pod kontrolou“.

Kurdské oddiely terorizovali arménsku komunitu a vo východných provinciách Anatólie narastalo napätie. Arméni reagovali tým, že odmietli platiť „legalizovaný úplatok“ Kurdom. V deväťdesiatych rokoch 19.storočia oddiely hamidiye svojvoľne uväznili a neskôr umučili desaťtisíce Arménov.

Britskí konzuli nepochybovali o tom, že masakry sa konali na príkaz miestnych úradov. Odpor voči autokratickému režimu narastal aj v sídle Osmanskej ríše. V úsilí upútať pozornosť európskej verejnosti 26.¤augusta 1896 skupina mladých Arménov obsadila Osmanskú banku v Konštantínopole a hrozila jej vyhodením do vzduchu.

Tento čin mal za následok neuveriteľné represálie voči nevinným Arménom žijúcim v meste. Tisíce z nich boli zavraždené, uväznené a mnohí sa museli vysťahovať do východnej Anatólie. Celkový počet zavraždených Arménov v tomto období sa odhaduje asi na 200-tisíc osôb.

Abdulhamidom organizované masakry nadobudli svojou systematickosťou a selektívnosťou genocídne formy. Sultán si pred zrakom európskych veľvyslancov vyskúšal, čo všetko si môže dovoliť. Západ sa obmedzil len na protesty. Masakry však posilnili odbojové hnutie.

Sklamanie z Mladoturkov

Novou nádejou pre mierové spolužitie Arménov a Turkov v Osmanskej ríši sa javila skupina Mladoturkov zoskupených v strane Jednota a pokrok. Prevrat, ktorý uskutočnili v júli 1908, skoncoval s Abdulhamidovou despociou.

Spočiatku sa zdalo, že Mladoturci sú vedení tými najlepšími úmyslami. Okyptenie ríše o posledné európske a africké dŕžavy však viedlo k radikálnemu nacionalizmu – panturkizmu až rasizmu. Sled porážok a ideologické besnenie sa stali štrukturálnymi podmienkami arménskej genocídy. V rokoch 1908 až 1914 došlo k úplnému zvratu situácie bez toho, aby sa samotní Arméni nejako zmenili.

Po strate európskych provincií ríša prestala mať multietnický charakter. Strana Jednota a pokrok sa zmenila na čisto nacionalistické hnutie s cieľom zjednotiť všetky turkické národy od Malej Ázie cez Azerbajdžan až po Strednú Áziu.

Prekážkou pri zjednocovaní sa v tomto smere stále javili predovšetkým Arméni oddeľujúci Turkov z ríše od ich bratov Azerov žijúcich v Rusku na brehu Kaspického mora. Vypuknutie vojny sa stalo pre Mladoturkov vhodnou príležitosťou na likvidáciu „vnútorného nepriateľa“.

Prehratá vojna a údajná zrada

Osmanská ríša vstúpila do vojny 2.novembra 1914. Minister vojny Enver Paša pripravoval inváziu na Kaukaz, aby si otvoril cestu do Baku – ropného centra Azerbajdžanu. Uprostred drsnej zimy poslal vojská bez logistickej prípravy na arménsku náhornú plošinu. Turecká armáda sa stretla s lepšie vycvičenými ruskými jednotkami, ktoré ju v januári 1915 porazili. Tureckí dôstojníci i vojaci zvaľovali zodpovednosť za porážku na Arménov, hoci v skutočnosti ju zavinila chybná stratégia.

Ich obvinenie sa opieralo o existenciu štyroch cárskych légií zložených z „ruských“ Arménov. Osmanská vláda pritom nemala dôkaz o údajnej zrade Arménov z osmanských provincií. Najradikálnejšia frakcia Mladoturkov vypracovala vyhladzovací plán, nad ktorým mal dohľad minister vnútra Talaat Paša. V období od januára do apríla 1915 arménskych vojakov odzbrojili, zaradili do pracovných táborov a potajme zlikvidovali.

Dňa 24.apríla v Istanbule zatkli a neskôr zabili vyše 250 arménskych intelektuálov. V ten istý deň zadržali aj redaktorov hlavných arménskych novín Azadamart, zavraždili ich 15.júna. Od mája do júla boli Arméni zabíjaní alebo deportovaní v siedmich východných provinciách.

Všetko sa dialo pod pláštikom legality. Arménom oznámili nariadenie o deportácii a tí museli za niekoľko hodín opustiť domovy a zbaliť si len najpotrebnejšie veci. Významné osobnosti zlikvidovali ešte pred vyhlásením príkazu.

Mužov po ich zhromaždení zabíjali, prípadne ich použili na otrockú prácu pri výstavbe ciest. Ženy, deti a starci putovali do mezopotámskej púšte. Väčšina z nich cestou zahynula. V Osmanskej ríši žilo na konci 19.storočia približne 2,1 milióna Arménov. Z nich dve tretiny zahynuli. Iba nepatrnému množstvu sa podarilo prežiť. Genocíde uniklo odhadom asi 600-tisíc osôb.

Popieranie genocídy

Snahy západných politikov pomenovať udalosti z roku 1915 pravým menom stále narážajú na zúrivý odpor tureckej strany. Keď napr. v roku 1990 presadzoval Bob Dole v americkom Senáte rezolúciu označujúcu 24.apríl za pamätný deň tejto genocídy, napokon musel ustúpiť požiadavkám vlády, lebo Turecko sa vyhrážalo, že prehodnotí prítomnosť amerických vojsk na svojom území. Tento scenár sa v podstate opakuje dookola, či v Bielom dome sedí demokrat, alebo republikán.

Sú známe prípady, keď ulice vo Francúzsku (kde žije silná arménska diaspóra) nemohli na nátlak tureckých štátnych orgánov niesť názov Rue du 24.avril 1915.

Turecko stále nie je schopné uznať fakty bez toho, aby ich skreslilo a súhlasilo s tým, že ponesie následky, podobne ako to dokázalo povojnové Nemecko. Všetky doterajšie režimy v Turecku sa, naopak, sústredili na popieranie. V situácii, keď v Ankare vládnu náboženskí konzervatívci, ktorí svojou politikou Turecko vzďaľujú od Západu, len ťažko možno očakávať zmenu postoja. Sám súčasný prezident sa v minulosti vyjadril, že v dejinách jeho krajiny niet kapitoly, „za ktorú by sme sa mali hanbiť“.

Na lži postavená novodobá štátnosť má však veľmi krehké základy. Ak sa raz bude Turecko chcieť stať rovnoprávnym členom únie, bude musieť prelomiť svoje mlčanie.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #genocída #Arménsko