Osemnásty brumaire... ale koho?

Opisov a analýz rozpadu európskeho sna je v poslednom čase ako maku. A hoci sa správy o bezprostrednom rozpade Európskej únie zatiaľ ukazujú ako „značne prehnané“(prepáčte, Mark Twain), nemožno zatvárať oči pred križovatkou, na ktorej tento starý, hriešny, utrápený kontinent stojí.

11.05.2015 17:00
Európa, EÚ Foto:
Európsky projekt - nepochopený, alebo vždy dobrý...?
debata (5)

Dejiny kašľú na našu záľubu v symbolických dátumoch a okrúhlych číslach, ale predsa: nie je paradoxom, práve počas „narodenín“ jednotnej Európy máme dôvod špekulovať, ako dlho ešte dve krajiny kvôli výsledku národných volieb zostanú jej členmi? Každá z iných dôvodov, ale obe na odstredivej trajektórii: Grécko (hoci nie z vlastnej vôle) a Británia.

Pekne zoširoka

Pred viac ako jeden a pol storočím dokončil Karl Marx brilantnú analýzu neúspechu revolúcie vo Francúzsku v rokoch 1848/1849 a vývoja vedúceho k nástupu takzvaného druhého cisárstva. Bradatý Karl mal pravdepodobne rád aforizmy (koniec koncov, trefné zosmiešnenie je účinnejšie ako zdĺhavá analýza), a tak rozvinul slová svojho (zavrhnutého) učiteľa Hegela: obe udalosti boli pre neho opakovaním Veľkej revolúcie z roku 1789 a sebakorunovácie malého ambiciózneho Korzičana, Napoleona Bonaparta. Pokračovaním, ktoré robí z tragédie frašku.

No žarty nabok. Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta je vážnou analýzou, v ktorej konflikty, víťazstvá a prehry nie sú výsledkom osobného génia či, naopak, nízkosti, nie sú dielom prírody ani nevyhnutného osudu. Sú výsledkom konfliktov rôznych spoločenských skupín, tried, ktorých záujmy – a koniec koncov aj sila – sú dané konkrétnymi historickými okolnosťami. Teatro politiky je pevne ukotvené v ekonomike a v spoločnosti.

Tento text však možno čítať aj inak. Ako analýzu boja za odstránenie starého poriadku, zvyškov Ancien Régime, ktoré prežívali v karikatúre júlovej monarchie. Na ich miesto sa už tlačil nový, kapitalistický svet, ktorý vraj nahrádzal krvou dedené privilégiá pochybnou slobodou trhovej meritokracie, štátnou mocou odstraňujúcou prekážky akumulácie kapitálu. Starý režim padol, ale ak chcel nový poriadok získať podporu, musel pristať na nové obmedzenia. Nechať sa spútať pravidlami a inštitúciami, ktoré mali zabezpečiť, aby víťaz predsa len „nebral všetko“. Pravda, najprv sa musel nechať poučiť dvoma svetovými vojnami, niekoľkými hospodárskymi krízami a revolúciami a pár desiatkami miliónov mŕtvych…

Ešte jedna odbočka

Kyvadlo sa však vracia späť. Nepísaná spoločenská zmluva, ktorá zabezpečovala relatívnu stabilitu (západnej) Európy, sa rozpadá. A so starým povojnovým poriadkom sa rozpadá aj projekt, ktorý mal byť vraj jeho korunou. Politickým, ale aj morálnym zavŕšením. Zmierením – najprv Francúzov a Nemcov, potom Západu s Východom (respektíve, s jeho šťastnejšou, bohatšou časťou, ktorá sa považuje za „stred“ kontinentu), neskôr možno so susedmi na východnej a južnej periférii. Občania prestávajú veriť politikom nos medzi očami (nech už je vychýlený na ktorúkoľvek stranu), dá sa preto očakávať, že nebudú nadšení ani z politického projektu, ktorý má „elitárstvo“ zapísané vo svojej DNA.

Odmyslime si teraz všetky pokusy o psychologizáciu európskej krízy. Trápne reči o národných charakteroch, o cnostných-sporovlivých, a nezodpovedných-rozhadzovačných národoch. Nie že by som bol naivný optimista. Časy, keď britskí koloniálni úradníci merali Indom pomer vzdialenosti očí k dĺžke nosa, aby zistili, kto sa hodí do armády a kto za chaiwallu (kancelárskeho poslíčka), sú už dávno preč. Aj gróf Gobineau hlásal svoje nezmysly o predurčenosti „ľudských rás“ na vládnutie či slúženie už pekne dávno. Verejná diskusia o príčinách problémov menovej únie je pre nás však dostatočným varovaním, že týmto, prepytujem, myšlienkam je priskoro písať epilóg. Odmyslime si ich však, lebo sa potrebujeme venovať dôležitejším veciam.

Muška jenom zlatá…

Príčiny európskej krízy (ale pokojne môžeme hovoriť aj širšie – krízy zastupiteľskej demokracie) sú často hľadané v rozpore medzi „zodpovedným vládnutím“ a „zastupiteľskou politikou“. Vezmite si také Grécko, a jeho rokovania s európskymi partnermi (slovo „partneri“ by sa malo v tomto prípade asi dávať do úvodzoviek). Vláda Syrizy sa snaží o zastupiteľskú politiku. Chce realizovať čo najrýchlejšie čo najväčšiu časť programu, s ktorým ju občania zvolili. Ostatné krajiny únie ju však tlačia do zodpovedného vládnutia. Dohody sú dohody. Syriza prebrala s mocou aj záväzky, povinnosti. Ich ignorovanie je nezodpovedné voči európskym partnerom (zas sa tlačia tie úvodzovky), ktorí zachránili Grécko pôžičkami (no dobre, tými pár percentami, čo nepretečú cez Atény zahraničným veriteľom), a samozrejme, čakajú ich splatenie. No je nezodpovedné aj voči gréckym občanom: ak sa na hlavu Syrizy znesie – ako inak oprávnený – hnev, odnesú si to oni.

Európska kríza sa tak razom mení na neriešiteľný rozpor medzi „input“ a „output“ legitimitou. V komplexnom svete dnešnej politiky a globalizovanej ekonomiky musí byť stále viac rozhodnutí izolovaných od tlaku inštitúcií, ktoré sú rukojemníkmi väčšiny. Napríklad parlamentov. O komplexných otázkach dôchodkov či zákonníkov práce predsa nemôže rozhodovať občan. Máš ho vidieť, ako prepočítava demografické trendy, analyzuje medzinárodnú konkurenciu a očakávania investorov. Občana musí zachrániť pred ním samým expert. Legitimitu mu nedávajú voľby, ale poznanie, čo ľudia potrebujú.

Na európskej úrovni, kde je rozhodovanie ešte zložitejšie a kde tak úplne neexistujú štandardné inštitúcie zastupiteľskej demokracie – parlament hodný toho mena a exekutíva, ktorá by sa mu spovedala – je tendencia „vlády filozofov“ (ktovie, čo by na to povedal Platón) samozrejme silnejšia. Otázka legitimity integrácie sa tak mení na hľadanie nestálej rovnováhy medzi „demokraciou“ a „výsledkami“. Legitimita ako Heydukova neposedná muška zlatá. Možno len stačí vydržať v kurze stanovenom múdrymi hlavami, odolať tlaku más, sirénam populizmu…

Obete

V tom prípade by sme boli odsúdení na nikdy sa nekončiace hľadanie kompromisu medzi tým, čo chceme a čo smieme chcieť. Všetko bude dobre. Potrebujeme len expertnejších expertov, nezávislých od tlakov rôznych „záujmových skupín“ (odborov, pestovateľov kukurice, betonárov, nespokojných učiteľov… doplňte podľa potreby). Potrebujeme politikov, ktorí by trochu viac načúvali občanom (v konzervatív­nejšej verzii toho istého príbehu stačí, ak vedia dobre vysvetliť svoje „nevyhnutné rozhodnutia“). A občanov, ktorí chápu, že treba prinášať obete.

Akurát na tej otrepanej fráze o rožkoch, ktoré sú stále rovnaké, len ústa rastú, čosi nesedí. Minulý rok si globálna elita vypočula na Svetovom ekonomickom fóre správu organizácie Oxfam, podľa ktorej počas súčasnej hospodárskej krízy (2009 – 2014) narástol podiel majetku najbohatšieho percenta obyvateľov planéty zo 44 percent na 48 percent. Spodných 80 percent dnes vlastní len 5,5 percenta. Týmto tempom bude toho roku horné jedno percento kontrolovať polovicu celosvetového majetku. Čím bližšie k špici spoločenskej pyramídy, rýchlosť rastu nerovností sa zvyšuje. Osemdesiat najbohatších ľudí na svete má spolu taký majetok, ako 3,5 miliardy tých najchudobnejších.

Tak obrovské a rýchlo rastúce rozdiely – omnoho viac ako posledný bestseller Thomasa Pikettyho – akosi oberajú o presvedčivosť bájky o bohatstve ako spravodlivej odmene za talent, odvahu či vytrvalosť. Oxfam k tomu pridáva pár faktov: z 1 645 miliardárov evidovaných časopisom Forbes viac ako tretina svoj majetok či jeho časť zdedila. A podľa všetkého sa ho snaží ochrániť. Správa upozorňuje, že bohatí využívajú stále viac svoj majetok ako nástroj politického presadzovania vlastných záujmov – financovanie kampaní, podpora politických strán a politikov, vydieranie odchodom investícií…

Politológ Giandomenico Majone poznamenáva, že inštitúcie izolované od väčšinového rozhodovania fungujú omnoho lepšie pri politikách súvisiacich s „efektívnosťou“, ako tých, ktoré majú zabezpečovať „prerozdeľovanie“. Asi to nebude náhoda. Čím viac je rozhodovanie odtienené od „tlaku más“, tým menej musí prihliadať na ich názor. A obety tak prinášajú len… obete.

Občania a podielnici

Kríza európskej integrácie súvisí so zmenami v povahe štátov, ktoré zostávajú, napriek všetkému, jej najdôležitejšími aktérmi. Nemecký sociológ Wolfgang Streeck to nazýva posunom od „štátu daní“ k „štátu dlhu“. Hoci je štátny dlh historicky starým fenoménom, pravidelné refinancovanie štátnych funkcií pôžičkami (a refinancovanie pôžičiek novými úvermi) v súčasnej podobe je relatívne novým fenoménom. Jeho dôsledkom dnes je, že politici sa musia zodpovedať dvom výrazne odlišným skupinám voličov: občanom a investorom.

Zatiaľ čo tí prví sú podľa demokratickej politickej teórie „stakeholdermi“ štátu, majú svoj záujem na spôsobe jeho fungovania, druhí sú jeho akcionármi. Rovnováha moci sa nakláňa na stranu investorov. V najhorúcejších fázach európskej krízy s napätím sledujeme rozhodnutia ratingových agentúr, vývoj úrokov, s ktorými sa na finančných trhoch predávajú štátne dlhopisy. O zásadných politických otázkach – vrátane miery a spôsobu redistribúcie príjmov – rozhodujú viac zdanlivo neosobné „objektívne“ čísla, ako vôľa ľudí vyjadrená vo voľbách. Tých druhých zaujíma predstava spravodlivej spoločnosti. Tých prvých splatenie dlhov.

Finančné trhy či investori nie sú prírodnými zákonmi (či katastrofami). Sú úplne osobní, s veľmi konkrétnymi záujmami. Kapitalizmus má byť opäť zbavený obmedzení a pravidiel, ktorými ho spútali populistickí politici tlačení masami.

Osemnásty brumaire

Náreky nad strácajúcim sa európskym snom pôsobia občas neúprimne. Európsku integráciu predstavujú ako cieľ sám osebe. Apolitický, nedotknuteľný, možno nepochopený (čo iné by mohlo vysvetľovať ten nedostatok nadšenia, však áno), ale vždy dobrý.

Príčinou súčasnej krízy však nie je mimoriadna malosť politikov či kognitívna nedostatočnosť voličov. Korení v súčasnom vývoji kapitalizmu, ktorý ho vzďaľuje demokracii. Nie lepšie komunikačné kampane. Ale zvrátenie financializácie ekonomiky, potlačenie sociálnych nerovností, férové zdanenie elít… Európskej integrácie sa to týka bytostne: je buď súčasťou riešenia, alebo problému.

Stojíme na križovatke. Kdesi vpredu, neďaleko, je osemnásty brumaire. Nízki ambiciózni Korzičania aj ich gýčoví synovci vedia, že sa hrá o veľa.

Radovan Geist (1978)

Radovan Geist Foto: Archív Radovana Geista
Radovan Geist Radovan Geist

V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džavaharlála Nehrúa v New Delhi, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba