Niet divu, keď sa na medzinárodných športových, kultúrnych a dokonca diplomatických podujatiach stáva, že organizátor zahrá namiesto slovinskej Zdravljice (Prípitku – slovinskej štátnej hymny) slovenskú Nad Tatrou sa blýska – a opačne.
Teraz, keď bývam už vyše roka ako muž slovinskej veľvyslankyne, Mojej Excelencie Bernardy, v Bratislave, však môžem povedať, že rozdielov je oveľa viac.
Pri dvoch adoptovaných psoch plemena "slovenský útulkovec” (pozri moju poviedku vo Víkende Kto by chcel psa z 11. mája 2014) sa zdržujem viac-menej doma, bývame v Líščom údolí, na okraji mesta, v Karlovej Vsi. Príroda je tu ešte stále živá – škovránky ešte stále súperia s vranami, cez leto skúšam čítať Morseovu abecedu svätojánskych mušiek a cvrčkov, pred domom v tráve som stretol užovku, suseda teta Marta vyrába med, v zbierke nájdených vecí mám jazvečiu a líščiu lebku, včera som takmer pred domom našiel blankytné perie, jediné, čo zostalo zo sojky po tom, čo ju chmatol myšiak…
Ľubľana je veľmi zelené mesto, ale Bratislava je ešte zelenšia. V podstate je Bratislava velikánska rezervácia s veľriekou, jazerami, lesmi a kopcami, v ktorých strede sa chúli prívetivé mestečko. Obyvateľov je síce viac ako 500-tisíc, prevláda však dojem osady. Napríklad: predné sklo mi menia v Autoskle Jurišta, škvarky nakupujem v mäsiarstve Jurišta, kokosové koláče si kupujem v bufete Jurišta. Všetci títo Jurištovci sú v úzkom príbuzenstve, aj keď sú vzdialení jeden od druhého niekoľko kilometrov.
Hneď za domom máme les, ktorý sa tiahne po jednom z vnútorných mestských kopcov Sitina. Tu zbieram bazu a bedle jedlé. Žiaľ, les je plný odpadkov, najmä na jeho okraji, domnievam sa, že od nelegálnych záhradkárov, ktorí nemajú odvoz smetí a chýba im aj pocit vlastníctva. Myslím si, že tých niekoľko detí, ktoré vyvádzajú psy toť z blízkeho útulku, nie je schopných pri prechádzke so psom hryzkať zabalené sladkosti. Slovinci sa pri pohľade na smetiská prežehnávajú, zabúdajú však na lesné skládky, kam slovinskí stavitelia vozia odpad, aby nízkym rozpočtom úvodného "búrania a odvozu” presvedčili investora podpísať zmluvu.
Radšej mám Kráľovu horu, ktorá sa týči nad Dunajom na južnej strane našej príjazdovej cesty. Milovníci prírody sú tu výborne zorganizovaní, bránia ďalšiemu zastavaniu a pravidelne informujú, kedy bude upratovanie lokality. Z prekrásnej čistiny je nádherný výhľad, a bolo by vidieť aj do Ľubľany, keby nebola priďaleko.
Naše hlavné psie promenády, kde psy môžu naozaj ožiť, sú viac na okraji mesta. Na severe niekoľko minút jazdy autom sa pomaly zdvíha pohorie Malé Karpaty. Tu sa rozprestiera Bratislavský lesopark s približne 3-tisíc hektármi nedotknutých lesov a potôčikov, v ktorých je zakázaný akýkoľvek lov divej zveri. Zvieratá sa naučili čítať a hromadne sa sem sťahujú z menej prívetivých lokalít. Och, tá radosť stretnúť rodinu diviakov! – a pokojne ísť každý svojou cestou.
Odtiaľto sa dá ísť pešo lesom až do Vysokých Tatier a do Poľska. No to som ešte nevykonal, preto sever krajiny nepoznám zvlášť dobre. Vlani v júli sme boli na predĺženom víkende v prekrásnej Vrátnej doline – veľmi podobnej slovinskej doline Vrata – keď sme odcestovali, nasledujúci týždeň ju zničila storočná povodeň a potom som sa rozhodol, že svojou prítomnosťou už nebudem vyzývať hnev Jánošíkovho ducha. Naľavo od Malých Karpát leží na ľavom brehu Moravy mystické Devínske jazero. Tu sme odhalili mnoho nádherných lúk, čistín a mokradí, len jazero sme zatiaľ nezbadali. Každý nám prstom ukáže na ďalší háj, ale keď tam prídeme, opäť žiadne jazero nenájdeme.
Teraz mi prekladateľka hovorí, že ide len o záplavové územie – po slovinsky „loka“, tu lúka – ktoré je väčšinou suché, len občas ho zaplaví rieka Morava. To ma utešilo, pretože na niekoľkých hektároch lúky severozápadne od dvojúrovňového prechodu medzi železničnou traťou Devínska Nová Ves – Marchegg a Mlynskou cestou (prístup je prvý tunel v železničnom násype) som zozbieral osemnásť 150-litrových vriec (starostlivo stlačených) plastových fliaš a teraz mi je jasné, že ich sem Morava zaniesla odinakiaľ.
Sem vodím diplomatických hostí, aby som im ukázal krásy Slovenska; problémom však je, že na vyčistené územie sa nasťahovali vretenice, ktoré si na moje zohýbanie a zbieranie tak zvykli, že sa nám neuhnú z cesty, ani keď im mávame vlajkou Európskej únie.
Rieka Morava sa nižšie pri hrade Devín vlieva do veľrieky Dunaj; popri Dunaji ďalej objavujeme prírodné znamenitosti, povedzme rezerváciu Ostrovné lúčky pri Rusovciach. Psy si pri Čunovskom jazere výborne rozumeli s bobrami, takže majú time-sharing, keď sme tam my, nie sú tam bobry, keď my odídeme, vrátia sa.
Niekde tam dole sa začína Panónska nížina. Je starostlivo obrobená bez toho, aby opustené polia čakali na prekvalifikáciu na "greenfield joint ventures”, ako čoraz častejšie vidím v Slovinsku. Je aj pomerne nezastavaná. To ma prekvapuje. V Slovinsku niet geografického bodu, z ktorého by si – ak nie si práve v strede Kočevského Rogu alebo v Postojnskej jaskyni – neodhalil pohľad na prinajmenšom jednu čiernu novostavbu.
Možno je to preto, lebo Slováci sa ešte stále starajú o vlastnú poľnohospodársku produkciu. Možnože je taliansky Terst priďaleko, aby tam chodili do tržnice po hydroponický taliansky tovar, ako to začínajú robiť niektorí ľubľanskí "ekologickí poľnohospodári”.
Vo farmárskych obchodoch v Bratislave je možné nájsť vajcia sliepok z voľného chovu, domáce oškvarky, bryndzu, žinčicu, čerstvé maslo, ktoré zostáva tvrdé, biely jogurt s 12 percentami tuku, v mliekomatoch dokonca predávajú surové mlieko: Slováci sú evidentne takí „zaostalí“, že sú pre nich živočíšne tuky už veky vekov dobré a zdravé, zatiaľ čo u nás to nanovo objavujeme až v posledných rokoch.
V podstate je Bratislava velikánska rezervácia s veľriekou, jazerami, lesmi a kopcami, v ktorých strede sa chúli prívetivé mestečko.
lavnými plodinami pri Dunaji sú kukurica, potom rep(k)a a zemiaky. Odniekiaľ však zrejme dovážajú pšenicu, keďže hlavné skúsenosti slovenského jedálneho lístka vychádzajú, podobne ako v Slovinsku, z obilia.
Čo sa týka dezertov a koláčov, Slováci a Slovinci úspešne zvádzajú boj: kokosové ježe Jurištovej mamky z bufetu Horná stanica v budove lanovky na Kamzík a makové štrúdle s višňami krásavice Andrey z pekárne Aysa blízko hlavnej cesty, ktorá vedie na Kamzík/Kolibu, sú rovnako neprekonateľné ako slovinský kysnutý orechový koláč potica z ľubľanského kopca Rožnik alebo povedzme praclíky z pekárne Damijana Jagodiča. Kokosové ježe som raz položil na strechu auta počas toho, ako som dával do kabíny vozidla psy, a zabudol som na ne. Neskôr, keď sa psy usalašili, ma závislosť pohnala nazad a zjedol som ich zo zeme. Myslel som si pritom: ak vznikne snímka muža v obleku, ktorý zo zeme zbiera zvyšky a tlačí si ich do úst, a tá sa stane virálnym videom, opäť sa vyhovorím, že vznikla typografická chyba, došlo k zámene "slovinského” a "slovenského” diplomata.
A čo živé pokušenia? Mnohé Slovenky sú pekné, vysoké, s iskrou v očiach, predovšetkým však vedia počúvať a zvonivo sa smejú komplimentom a vtipom. Kedysi prekrásne Ľubľančanky oprávnene hviezdili, ešte pred dvadsiatimi, pätnástimi rokmi bola prechádzka po ľubľanských uliciach ozajstná pastva pre mužské oči. Teraz sa však pod vplyvom západného stravovania celkom zaguľatili. No, aj v Bratislave si všímam tento úkaz, rozdiel je však v tom, že tu obezita ešte nie je politicky korektná cnosť, zatiaľ čo v Slovinsku moletky už preberajú moc. Dokonca v štátnej televízii, ktorá je inak závislá od predaja vzhľadu, som dnes ráno mohol pozorovať vizuálne vlastnosti rosničky ranného programu TV SLO, ktorá mala oblečený plantavý variant kroja.
Slovenky sú dostatočne sebavedomé, takže neupierajú pohľad do zeme a pekne reagujú na mužské žmurknutie, Slovinky, ktoré sú ešte viac pokrokové, ho odignorujú alebo dokonca prevrátia oči.
"Falošných priateľov” – slov, ktoré rovnako znejú, no znamenajú niečo iné, si slovenčina a slovinčina delia niekoľko.
Bol som napríklad prekvapený, keď som na záchodovej mise v bufete Horná stanica počas sanitárneho dňa zbadal kartón s nápisom (v preklade) NEJEDZ TO! Nápis NEPOUŽÍVAJ vo mne evokoval slovinský NE POŽIVAJ (nekonzumuj)! Keď už sme pri nápisoch: na budove oproti nášmu veľvyslanectvu na Ventúrskej ulici je tabuľa: V tomto dome koncertoval roku 1762 ako šesťročný Wolfgang Amadeus Mozart 1756 – 1791.
Niekoľkokrát som muzikálnejších diplomatov upozornil na túto zaujímavú skutočnosť, ktorá potvrdzuje Mozartovu geniálnosť. Veľký virtuóz Chopin kedysi zložil skladbu, v ktorej boli v určitom momente zamestnané všetky prsty oboch rúk, ešte s jednou notou ako dodatok. Problém vyriešil tak, že tento tón zahral – nosom! Dômyselné, priznávam, no nemôže sa to rovnať Mozartovmu výkonu – čítal som už o virtuózoch, ktorí hrali na klavír štvorručne, no ešte nikdy pred Mozartom nebol ani jeden, ktorý by hral šesťručne! No čo, génius!” Ukázalo sa však, že ide o ďalšie nedorozumenie: čo v slovinčine znamená "šiestimi rukami”, v slovenčine znamená, ak správne rozumiem, v šiestich rokoch. Vidíte, dostali ma!
Všeobecne váš slovník naznačuje, že Slováci sa vôbec neboja cudzincov. V písomnej a spisovnej slovinčine je smrteľný hriech, ak použijeme nejaký germanizmus. Spisovná slovenčina je plná výpožičiek z nemeckého jazyka, napr. taška, cukor, kancelária, futbal, sporák – pre ne vôbec neexistujú synonymá. Slováci teda nie sú historicky precitlivení. Vidieť to aj v tom, že pokojne ponúkajú české TV programy a knihy. U nás ani v kníhkupectve Konzorcium nenájdeš knihy z iných krajín, ktoré sa osamostatnili na pôde niekdajšej Juhoslávie! V knižnej ponuke som našiel aj zborník demystifikačných príspevkov s titulom Mýty naše slovenské. Slovinci, žiaľ, nie sú schopní mať takú knihu vytriezvenia.
Čo sa týka televízie, rozdiely medzi krajinami sú diametrálne. Slovenská štátna TV vysiela reklamné vstupy len v krátkych prestávkach medzi dvoma reláciami, naša televízia relácie len v krátkych prestávkach medzi dvoma reklamnými blokmi. Slovenská TV ponúka rovnaké licenčné programy ako slovinská (Milujem Slovensko, 5 proti 5), no v Slovinsku by ich nespoznali. Moderované sú totiž tak, aby sa mohli diváci tešiť z úspechu vystupujúcich, zatiaľ čo tie slovinské tak, aby sa diváci mohli tešiť z ich neúspechu. Geniálny Andrej Bičan (5 proti 5) si uvedomuje, že súcitiaci humor môže zahojiť každú ranu v súťažení. Jeho reláciu sledujem s vážnosťou a pomocou nej si obohacujem slovník a poznanie slovenského humoru, chutí i predsudkov.
Platí, Slováci sú pozadu. Bičan hovorí politické nekorektnosti, pre ktoré by ho inde v Európskej únii muži vyhodili z práce, ženy vykastrovali. (Príde v ružovej košeli a trikrát povie, že ide, prosím, aby neprišlo k nedorozumeniu, o farbu lososa!) Slovenská zaostalosť príde vhod aj viedenským milovníkom opernej hudby, ktorí sa radi chvália, že majú štyri opery, okrem Staatsoper, Volksoper, Theater an der Wien a bratislavskú Operu SND; tam sa hrnú rakúski milovníci klasiky, ktorí neznesú viedenské režisérske vyžívanie sa. Cesta pritom trvá len necelú hodinu.
Premávka na Slovensku je podstatne prívetivejšia ako slovinská. Najspoľahlivejším znakom kultúry šoférovania – aspoň čo sa mňa týka – je to, že pomalší vodiči sa z rýchlejšieho pruhu včas uhýbajú. V Slovinsku im musím blikať pomaly za golier. Priestupkov je málo. Možno preto, lebo dopravní policajti tu zarábajú na chlieb ešte nevirtuálne, teda naživo. Zároveň sú kultúrnejší ako naši: vždy, keď ma zastavia, komentujú hudbu, ktorú počúvam v rádiu Devín alebo Regina slovami: „Pekná hudbička!”
Veľký vplyv má aj dlhoročná bratislavská dopravná politika, ktorá maniacky nevytŕhala koľajnice, keď prišli trolejbusy a nedávala dole vedenie, keď prišli kĺbové autobusy atď., ako sa to stalo v Ľubľane. Preto majú bratislavskí chodci, ktorí by sa radšej stali pasažiermi, k dispozícii vlaky, električky, autobusy, trolejbusy, minibusy, taxi, katamaran, bicykle a, dokonca, myslím si, jednu rikšu. Naozaj radi sa vezú všetkými prostriedkami, pretože podľa tunajších predpisov, ktoré pozerajú skôr na praktické následky ako na ochranárstvo Európskeho súdu pre ľudské práva, chodec na zebre nemá absolútnu prednosť. Musí totiž počkať, kým sa naberie skupinka, a tá môže prejsť až potom, keď naznačí svoj zámer. Zvyčajne vtedy, keď je chodcov už toľko, že tí vzadu tých prvých vytlačia na prechod. Práve preto musia byť motoristi oveľa pozornejší, pretože chodcom sa nepáči riskovať kvôli tlačenici pred prechodom a radšej si cestu krátia po vlastných neviditeľných chodníčkoch, práve tak, ako srnky v Bratislavskom lesoparku.
To je vlastne aj jediné, čo musí vedieť Slovinec – či už chodec, alebo motorista – ktorého osud alebo náhoda privedú na Slovensko…
(Preklad: Romana Pirih Marušková)
Branko Gradišnik (1951)
Slovinský publicista a spisovateľ. Je autorom próz Roky (Leta, 1985), Niekto druhý (A nekdo drog, 1991), Ruka Voda Kameň (Roka Voda Kamen, 2007) a i. Získal dve z najvyšších národných ocenení za beletriu a preklady, ako aj cenu bývalej Juhoslovanskej republiky Golden Arena za najlepší filmový scenár. V poslednom období radí ľuďom v psychickej núdzi, na túto tému publikoval knihy Šťastie, Šťastie pre dvoch, Medzi nákovou a kladivom. V súčasnosti žije v Bratislave, jeho manželka Bernarda Gradišnik je veľvyslankyňou Slovinskej republiky na Slovensku.