Sivovlasý 'ogar' s večnou túžbou po zmieri

Ludvík Vaculík bol novinár, spisovateľ, a najmä verejný intelektuál. Tí, čo čítajú občas Lidové noviny a zoznámili sa s jeho najznámejšími knihami, si napríklad pamätajú, že napísal: Lietadlá majú padať, keď sa toľko ľudí chce presúvať z jedného miesta na druhé, alebo medvede majú žrať deti, keď sa s nimi chcú kúpať.

V predvolebnom čase ho nahneval návrh na zníženie vekovej hranice pre tých, ktorí môžu voliť. Pýtal sa: Prečo by tí, ktorí nemajú žiadnu životnú skúsenosť, mali rozhodovať o našich životoch? To je nerozumné. Mali by sme sa skôr starať o to, aby budúci diktátori, ktorí sa po blížiacej sa katastrofe i u nás ujmú moci, mali poriadne vzdelanie a boli trochu osvietení. Aký človek sa za týmito výpoveďami skrýval? Prečo pán Vaculík provokoval a čo tým sledoval?

„Túžba po zmierení prenasleduje ma celý život. Neviem, za čo ju mám skôr považovať, vlastnosť vhodná do boja to nie je. Mal som niekedy i strach, aby ona ma nezradila. Ale nedokážem si predstaviť život v nezmieriteľnosti, k nikomu, i keď tak možno budem musieť žiť s povinnosťou víťaziť nad silnejším, čo nie je väčšinou možné, takže z toho vyjde skrivená jedovatá nenávisť mrzákov, ktorá vie otráviť vzduch azda ešte viac, ako nálady nažraného pána. Mne moja stála ochota k zmieru občerstvuje sily: keď teda nechcete mier, som dnes znovu, sviežo ako včera, proti vám.“

Napísal päťdesiattriročný Ludvík Vaculík v Českom snári 8. marca 1979, jedenásť rokov po okupácii, desať rokov po začiatku normalizácie, ako sa hovorilo uzurpátorskému totalitnému režimu krycím menom a dva roky po zverejnení Charty 77, jedinom kolektívnom slobodnom čine po mnohých rokoch, teda v čase, keď sa začalo medzi disidentmi veľa zatýkať a v Prahe aj inde bolo cítiť zupácku čižmu Kremľa.

V predvečer svojich osemdesiatin, ktoré tento svojbytný autor slávil pred ôsmimi rokmi 23. júla, mi povedal: „Najprv by som mal povedať, že som nikdy svoje narodeniny neslávil a nechcel sláviť, a keď sa niečo konalo, tak to vždy zavinili priatelia, rodina alebo tak. Ja to nemám rád. Radšej slávim každý deň a túžba po zmierení je tým, čo tieto dni spája. Priznajme si: narodeniny ničím nevynikajú.“

Spisovateľ i človek Ludvík Vaculík bol však nielen muž, ktorý vždy vedel, že nielen pre duševnú, ale hádam aj biologickú rovnováhu treba zmier, ale zároveň bol urputným bitkárom, ktorý si zmier chcel zaslúžiť, vyvzdorovať, aby bol pre obe strany záväzný. A to tak v živote, ako aj v písaní. Bol a dodnes je a dlho bude udalosťou v jazyku i v živote. Jeho provokácie boli testy: skúšal tým nás i seba.

Jeho priatelia, ktorí s ním pracovali v Československom rozhlase na Vinohradskej triede v Prahe, spomínajú na nasledujúcu historku zo začiatku 60. rokov, ktorá je – zdá sa mi – pre neho príznačná: Kolegyni v kancelárii niekto zo stola ukradol peňaženku i s dokladmi. Keď to išla ohlásiť, vedenie Československého rozhlasu jej oznámilo, že podnik neručí za veci, ktoré sú na stole. Len čo sa o tom dozvedel Ludvík Vaculík, chytil zo stola písací stroj a vynášal ho z rádia. Vrátnik ho zadržal s odôvodnením, že stroj nesmie opustiť budovu. Ludvík Vaculík sa bránil, že rozhlas nezodpovedá za veci, ktoré sú v redakcii na stole. Konflikt viedol k zmieru.

I v Českom snári nájde pozorný čitateľ stopy podobnej snahy: pochopiť aj v ťažkej situácii druhú stranu. Len o pár riadkov pred úvodným citátom nájdeme opis sna, v ktorom Vaculík stretne člena vtedajšieho ústredného výboru komunistickej strany Auersperga, s ktorým sa poznal, a hovorí mu: „No, len sa neboj, poď kúsok ďalej a tvár sa, že nič. Nikto za mnou nejde.“ Monológ pokračuje: „Ja proti tebe nič nemám, ak budem rozumieť. Zatiaľ všetci čakáme, ako to myslíte. Máte nejaký plán na záchranu? Chápem, že s nami hovoriť nemôžete, ale teraz hovor.“ Auersperg (pôvodom tuším gróf), odpovedá v sne: „Nemôžeme urobiť vôbec nič. Nikto na našom mieste nemôže urobiť nič. Veríš mi?“

Pán Vaculík nebol spisovateľ konštruktér (nevychádzal z karteziánskeho románu á la téza ako Milan Kundera) ani „pábitel“ (nevychádzal z krčmového rečového prúdu ako Bohumil Hrabal), ani situačný, myšlienkový a jazykový konštruktér (ako Václav Havel). Vychádzal len zo sebaprežívania, spresňovania a osobitého uchopenia jazyka. Bol si vedomý toho, že práve v ťažkých časoch sa musí osobnosť vedome pestovať a uvádzať do poriadku, ak má odolať vplyvom, ktoré ju chcú rozbiť. Osobnosť bola pre neho skôr ako niečo stále a ohraničené, než pevná sošnosť; ustavičné úsilie o pevnú jednotu, nekonečný proces.

Vaculík ako autor z nás robil svedkov tohto úsilia, a tým sa dotýkal tajomstva skutočnej tvorby, ktorá je – ako sústavne pripomínal Jan Lopatka – vo svojich výbojoch vždy trochu „nevkusná“ (čo Vaculíkovi práve vďaka Českému snáru, ktorý je veľmi intímnym rezom do normalizačných rokov, niektorí nedôkladní čitatelia-kritici vyčítali), pretože je dosiaľ nezaradená aj nezaraditeľná: od takej knihy potrebujeme veľký odstup. Vaculík zlyhával len tam, kde čitateľ môže tušiť, že miera krutosti k iným nie je rovnaká voči sebe samému, či keď ho túžba po zmieri s mocnými (ako napríklad pri debate s Václavom Klausom kedysi v Českej televízii) celkom odzbrojí a prestane byť partnerom. Tieto zlyhania však jeho výkon neznižujú, skôr len pripomínajú, že i dobrý spisovateľ je len človek a má tiež svoje chyby ako všetci ostatní, že sú situácie, v ktorých podľahne.

Keď sa mu pred rokmi blížilo veľké okrúhle výročie, opýtal som sa ho, či si svoje starnutie pripúšťa a on mi odpovedal: „Vedomie veku som si po prvý raz začal uvedomovať po sedemdesiatke. Od toho okamihu žijem s tým, že mám nejaký termín. Stále sa divím, že pánboh mi dopriava tak dlhé čakanie. Ale nehnevajte sa, o starobe nebudem hovoriť, je to smiešne, keď čítate listy napríklad Petra Bezruča, ktoré písaval svojej milej v šesťdesiatich a má tam sťažnosti na ,staré kostečky'. Už preto som si povedal, že nebudem veku robiť reklamu.“

Ludvík Vaculík sa narodil 23. júla 1926 v Brumove pri Valašských Kloboukoch v rodine tesára (otcovým a svojim politickým ilúziám venoval svoj druhý román Sekyra, ktorý vyšiel v roku 1966). Po absolvovaní obecnej a meštianskej školy sa stal „mladým mužom“ Baťovej školy práce. Počas vojny pracoval vo firme Baťa ako robotník najprv v Zlíne a potom v Zruči nad Sázavou a súčasne študoval odbornú dvojročnú obuvnícku školu (1941 – 1946). V roku 1950 absolvoval Vysokú školu politickú a sociálnu v Prahe (rovnako ako napríklad Arnošt Lustig, obaja majú titul inžiniera, ktorý hádam nikdy nepoužili) a na umiestenku sa dostal ako vychovávateľ do učňovského internátu Združených bavlnárskych závodov v Benešove nad Ploučnicí (skúsenosť z tohto obdobia spracoval v prvej próze Rušný dům). Po návrate z vojenskej služby bol redaktorom politickej literatúry v nakladateľstve Rudé právo a neskôr v poľnohospodárskom týždenníku Beseda venkovské rodiny. Od roku 1958 pracoval v rozhlase v oddelení pre mládež, kde sa podieľal na programoch Mikrofón mladých (neskôr Mikrofórum) a Včera som mal pätnásť. V tejto redakcii vtedy pracoval okrem iných i dnešný profesor sociológie Ivo Možný z Masarykovej univerzity v Brne či skvelý rozprávač a autor množstva večerníčkov Jaroslav Pacovský (neskôr prešiel do Mladého světa).

„Nedávno som si prečítal jednu zo svojich relácií odvysielanú v cykle Včera som mal pätnásť. Volala sa Deň podľa snu a podľa skutočnosti. V tejto relácii sme vyzvali poslucháčov, aby nám napísali, ako si predstavujú svoj vysnený deň. Vstane, otvorí okno, slniečko svieti, na tráve je rosa, na lúčku vyjde srna, zje chutné raňajky, ide do školy, autobus hneď ide, v autobuse je príjemná spoločnosť atď. Toto dievča som niekoľkokrát navštívil a jej skutočný deň nakrútil. Je neuveriteľné, ako sa to zhodovalo. Ona bývala na okraji Prahy, otvorila oči, svietilo slniečko, na tráve bola rosa, na lúke srnček, ale raňajky boli úbohé, autobus prepchatý. Sčasti to tak bolo a sčasti sa ona tomu rozdielu bránila tým, že to tak nevnímala. Škola ju veľmi bavila, ale niečo tam nesedelo, až mi to raz povedala: Aby ste tomu rozumeli, ja som nechcené dieťa,“ rozprával mi Ludvík Vaculík pred rokmi a mal vtedy v úmysle toto dievča plné energie, ktoré študovalo umeleckú školu, dnes nájsť a jej príbeh dopísať. Ako viem, nepodarilo sa mu to.

Do všeobecného povedomia sa Ludvík Vaculík zapísal až v druhej polovici 60. rokov, keď v septembri 1965 nastúpil do Literárnych novín (neskôr Literárnych listov a Listov, v čase svojej najväčšej slávy mali tieto noviny náklad 300-tisíc predaných exemplárov a často boli vypredané, aj keď, samozrejme, okrem krátkeho obdobia okolo roku 1968 neboli nikdy slobodné v dnešnom zmysle slova), kde sa venoval kritickej spoločensko-politickej publicistike. Ak si ho však zvedavejší občan nevšimol tam, určite zaznamenal jeho vystúpenie na IV. zjazde zväzu spisovateľov 27. až 29. júna 1967, z ktorého na protest proti predneseným príspevkom odišiel vtedajší tajomník komunistickej strany Jiří Hendrych (druhý najmocnejší muž v štáte po Antonínovi Novotnom, prvom tajomníkovi ÚV KSČ a prezidentovi republiky), čo signalizovalo blížiace sa konflikty.

Tento zjazd býva niekedy historikmi označovaný za začiatok Pražskej jari, ktorá bola prerušená sovietskymi tankami 21. augusta 1968. (Na zjazde Vaculík okrem iného povedal: Občan, to bolo kedysi slávne, revolučné slovo. Označovalo človeka, nad ktorým nemohol nikto nekontrolovateľne panovať, ktorému bolo možné len šikovne vládnuť, aby mal dojem, že si vládne takmer sám. Podobne pozoruhodný prejav na zjazde predniesol Milan Kundera, ktorý v ňom pripomenul otázky Gordona Schauera z roku 1896 z časopisu Čas: Čo je úlohou nášho národa? Aká je naša úloha v dejinách človečenstva? Stojí naša národná existencia skutočne za tú námahu, je jej kultúrna hodnota taká ohromná? A Václav Havel sa spýtal: Čo pre nás bude naďalej dôležitejšie: skutočnosť, alebo jej fasáda?)

Alebo manifest Dvetisíc slov (z júna roku 1968), ktorý okrem Literárnych novín publikovali i Mladá fronta a Zemědělské noviny. Ten zasa býva považovaný podľa niektorých historikov za posledný dôvod okupácie Československa 21. augusta 1968. Po zákaze Listov v roku 1969 (naposledy publikoval v máji toho roku, do roku 1971 písal do cyklostylovaného časopisu Jonáš divadla Semafor) prišiel čoskoro pre Ludvíka Vaculíka i zákaz publikovania kníh (a vstupu do Klubu spisovateľov v Prahe na Národnej triede v Topičovom dome), ktorý sa však vzťahoval len na domáce a socialistické trhy. V zahraničí jeho knihy vychádzali ďalej, a to tak v prekladoch, ako aj česky v nakladateľstvách Sixty Eight Publishers v Toronte (manželia Škvoreckí) či v Indexe (Adolf Müller a Bedřich Utitz) v Kolíne nad Rýnom. Pripomeňme aspoň základne tituly z tejto doby: Morčata (1973), Český snář (1981, knihu inicioval pri rozhovore v kaviarni Slavia Jiří Kolář, ktorý sa pána Vaculíka spýtal, čo píše, a keď on odpovedal, že nič, pretože vedie príliš nesústredený život, pán Kolář povedal: Tak to napíšte), Milí spolužáci (1981). Okrem toho v roku 1973 založil a konšpiratívne organizoval najznámejšiu samizdatovú edíciu Petlice, v ktorej len v niekoľkých kópiách vydával zakázané knihy kolegov. Bolo ich celkom 367.

Tiež celý čas písal do samizdatového Obsahu fejtóny, z ktorých asi najznámejší bol jeho každoročný text s názvom Jaro je tady. V exilových periodikách nájdeme jeho príspevky v Proměnách (New York), Svědectví (Paríž) a Listoch (Rím a Kolín nad Rýnom).

Po roku 1989 sa ako jeden z mála spisovateľov príliš do politického života nezapojil (Všetky veci politiky som bral len osobne. Dávno som zistil, že nemôžem nikoho organizovať, povedal v rozhovore s Jiřím Ledererom. V novembri 1989 ho na pódium v Prahe na Letnej nepustili, pretože sa organizátori báli, aby národu nevynadal napríklad za zbabelosť. Chceli vopred vedieť, o čom bude hovoriť, a to on odmietol povedať. Keď som s ním o tom hovoril, povedal mi: „A tým som zachránil sám seba.“) a venoval sa výhradne spisovateľskej a novinárskej tvorbe najmä pre Literárne noviny a Lidové noviny, kam písal takmer do posledných dní tzv. Poslední slovo. Po novembri 1989 sa vynorili úvahy, či by nemal byť pán Vaculík prezidentom. Keď som mu to povedal, usmial sa a riekol: „Áno, ale keď som o tom premýšľal, zistil som, že je to veľmi neslobodné povolanie a že mám na to svojho človeka – Václava Havla.“

Pripomeňme ešte aspoň jeho knihy napísané po novembri 1989: Jak se dělá chlapec (1993 – kniha o súvislosti mužskej vášne a syna), Nepaměti (1998) a Loučení k panně (2003 – kniha o Božom páde): celkovo ich vyšlo jedenásť. Nevydané zostávajú jeho erotické prózy Stará postel a Chléb náš vezdejší, či majú vyjsť, alebo nie, o tom rozhodnú teraz po Vaculíkovej smrti jeho synovia. Za zmienku iste stojí ešte okrem zobraných fejtónov kniha Polepšené pěsničky, autobiografická próza, v ktorej dominuje rozprávanie o spievaní, pesničkách a hudbe, ku ktorým Ludvík Vaculík pripísal nové slohy.

Keď som ho pred rokmi vyzval, či by sa nechcel so mnou porozprávať pre Mladú frontu Dnes, odmietol s odôvodnením, že do seriálu Ľudia, na ktorých by sa nemalo zabúdať, nepatrí, pretože sa naňho aj tak nikdy nezabudne.

Ako sa s rokmi mení váš vzťah k starým textom, opýtal som sa pri príležitosti jeho osemdesiatin. Odpovedal: „Všetko, čo som napísal, bolo spôsobené nejakou životnou chybou. Za všetkým je nejaký omyl. Počínajúc Českým snárom za všetkými mojimi knihami je nejaká chyba. Uznávam svoje chyby a snažil som sa vo svojich chybách konať čo najlepšie. Vezmime moje druhé, mladšie deti: Keď som otec, tak som otec. A toto bola tiež chyba: zásah do cudzieho života, ale tá žena si to pýtala. Ale bola to moja slabosť, nemalo to byť. Ale môže človek toto povedať, keď vidí tie deti? Zaplať pánboh, moja rodina to uniesla.“

Na otázky o svojich knihách mal pán Vaculík vopred pripravenú jednu odpoveď: „So všetkými knihami súhlasím, i keď Rušný dům a Sekyru vynechávam, pretože v týchto knihách nemám čo revidovať a nad nimi si už nekladiem žiadnu otázku.“ O najdiskutova­nejšej knihe Český snář mi vtedy povedal: „Táto kniha práve opisuje všetky moje chyby a bez nich by nedržala pohromade. Ja som napríklad pri práci na Snáři dlho v texte zapieral ženský prvok, ale text nefungoval, tak som ho tam musel dodatočne pravdivo vpísať a zistil som, že kniha sa bez ženy nezaobíde! Celkom spokojný život by sa bez ženy obišiel, ale dobrá kniha nie!“

V roku 1984 mi Ludvík Vaculík do exilu napísal: „Ako český novinár a spisovateľ som sa akosi nikdy dosť necítil ním byť, a keď sa mi tá funkcia nehodila, porušil som ju. Nie som schopný hovoriť niečo len ako novinár či spisovateľ, nemal som nikdy tú disciplínu. Ak som sa dal do reči, nerozlišoval som už. Nesnažím sa narušovať žiadnu ortodoxiu ani súbor názorov, zvlášť keď ich dnes ani nepoznám. Záväzok stále čosi narušovať by ma obťažoval. Mám rád poriadok, a kde ma chráni a dáva mi slobodu, rád s ním splývam. Vzpieram sa len nerád a čím ďalej menej. Na vojne – nech je trochu zábavy – bol som vedúcim speváckeho krúžku. Na vojne je dobré všetko, čo vyvažuje duševný život a vyvádza človeka z kasární: na divadelné javisko, na ihrisko, do ‚patronátneho závodu‘… Raz sme nacvičovali, ale chlapci nedávali pozor, stále sa bavili, nechceli ani vziať tón. ,Tak prosím vás, tak chlapci, no tak ticho…,' prosíkal som kamarátsky. Až som sa dopálil a zreval: Pozor! A oni se postavili, vzali tón a spievali sme. Dodnes nie som normálne s touto príhodou úplne vyrovnaný. Primkol som sa vtedy k ortodoxii vojny, alebo sa rozišiel s ortodoxiou kamarátstva? Robiť, čo treba. Kiež to len človek vždy zistí.“

Možno, že by sme si mohli dovoliť povedať, že všetky Vaculíkove knihy, provokácie i večné úsilie o zmierenie boli len pokusy o to, aby zistil a presnejšie si pre seba a pre svojich čitateľov artikuloval, čo treba robiť. Alebo ešte ostrejšie povedané: Čo treba robiť, aby človek zostal sám sebou, aby sa sebe nestratil. A keď tak nekoná, keď má pauzu, zdá sa mu, že je jeho existencia zbytočná.

Keď sme bývali oproti sebe v Dobřichoviciach pri Prahe, chodil k nám s deťmi na Veľkú noc na šibačku. Prichystal si vždy nejakú valašskú vetu ako napríklad: „Přestaň babóňat a vezmi si baňku!“ Preložené, prestaň niečo porábať a vezmi si štamperlík! Navrhujem, aby sme urobili to isté na jeho pamiatku, pretože tak, ako som ho poznal, odišiel iste zmierený aj so smrťou.