Láska dnes - diaľková a tekutá

Tieto dve nezvyčajné prídavné mená - „diaľková“ a „tekutá“ - pochádzajú od dvoch pánov, ktorí sa na súčasné podoby lásky dívajú ako sociológovia. Keď si ich knihy človek prečíta, uvedomí si, že keby to boli urobili aj účastníci nedávnej diskusie pred referendom o rodine, mohol byť tón výmeny názorov oveľa plodnejší a hádam aj pokojnejší. Možno.

29.06.2015 17:00
debata
Tizian: Láska nebeská a pozemská (1514, Galeria... Foto: Wikimedia.org
Tizian, láska, obraz Tizian: Láska nebeská a pozemská (1514, Galeria Borghese, Rím).

Pred referendom o rodine sa u nás síce hovorilo o rodičoch, deťoch, výchove, medziľudských vzťahoch, ale menej sa diskutovalo o tom, čo sa dnes za týmito slovami skrýva.

Práve na to upozorňujú autori dvoch spomínaných kníh. Ulrich Beck napísal knihu Diaľková láska, s podtitulom Životné formy v globálnom veku a Zygmunt Bauman je autorom knihy Tekutá láska, s podtitulom O krehkosti ľudských pút. Nové prívlastky pri pomenovaní medziľudských vzťahov upozorňujú na novú kvalitu v tejto premenlivej a ťažko uchopiteľnej oblasti života.

Bauman chcel vo svojej knihe „odhaliť, opísať a pochopiť prazvláštnu krehkosť ľudských pút, onen pocit neistoty vyvolaný vrtkavosťou a z neho plynúcou rozporuplnou túžbou nadväzovať vzťahy a zároveň sa príliš neviazať“.

Naši súčasníci sa cítia zúfalo opustení, pripadajú si ako veci na jedno použitie, túžia po pocite bezpečnosti, po nadviazaní vzťahu, ale zároveň sa boja, že trvalejší vzťah bude pre nich príťažou, ktorú nebudú schopní a ochotní znášať.

Zo všetkých strán sa na nich hrnú dobré rady, aby vyskúšali vreckový vzťah, ktorý by bol poruke vždy, keď by ho potrebovali, a keď by sa zunoval, strčili by ho späť do vrecka. Je stelesnením „instantného a jednorazového vzťahu“. A vzťahy by mali podobne ako autá prechádzať pravidelnou technickou kontrolou, či sú ešte schopné prevádzky.

Čoraz častejšie sa miesto o vzťahoch hovorí o prepojení a miesto partnerov sa hľadá spojenie s ostatnými osobami v sieti. V sieti sa kontakty nadväzujú podľa požiadania a podľa ľubovôle sa zasa prerušujú. Zavŕšením takéhoto spojenia sú virtuálne vzťahy na internete, ktoré sú zvládnuteľné a pohodlné, vedľa ktorých sú tie skutočné ťažkopádne a komplikované.

Hlavnou výhodou elektronického zoznámenia oproti stretnutiu v bare je, že vždy môžete kliknúť na „delete“. Osamelosť a neistota však zostávajú. Ako sa im vyhnúť? „Sobáš je,“ hovorí Bauman, „prijatím príčinnej súvislosti… ktorú náhodné stretnutia odmietajú prijať.“ Neistotu nahrádza istota, na činoch záleží, lebo majú svoje následky, ktoré môžu trvať dlhšie ako ich príčiny.

Dá sa však neistoty zbaviť bez toho, aby sme zaplatili vysokú cenu manželského zväzku? Milan Kundera v Nesmrteľnosti píše, že pokiaľ si nikto nikdy nemôže byť istý, že nejaká epizóda je naozaj iba epizódou, tak nie.

Láska skapína na geografiu

Bauman si uvedomuje, že žijeme v konzumnej dobe a „konzumný spôsob života má rád ľahkosť a rýchlosť; a tiež novosť a rozmanitosť, ktoré by ľahkosť a rýchlosť mali prinášať. V živote Homo consumens sa úspech nemeria objemom nákupu, ale jeho obratom“.

Ulrich Beck si všíma omnoho viac ekonomický a sociálny rámec, v ktorom sa uplatňujú „životné formy v globálnom veku“. S koncom východno-západnej opozície došlo podľa neho k ďalšiemu rozdeleniu moci medzi politikou národného štátu a nadnárodnými ekonomickými aktérmi. Vplyv firiem sa zväčšuje, lebo sa vymaňujú z väzieb k jednému miestu, otvorenie hraníc pre kapitálové a informačné toky im umožňuje vyviezť pracovné miesta tam, kde sú mzdové náklady a dane najnižšie.

Rozdiely v príjmoch medzi bohatými a chudobnými krajinami však pretrvávajú, čo vedie k masovému presunu obyvateľov z jednej krajiny do druhej.

Obvykle odchádzajú len živitelia rodín alebo jeden z partnerov. Dnešné komunikačné možnosti im síce dovoľujú udržiavať kontakt, ale je to kontakt na diaľku, umožňujúci len diaľkovú lásku. Tá kladie na partnerov a na členov rodiny nové nároky, ktoré nemusia vždy zvládnuť.

„Láska skapína na geografiu,“ napísal už v roku 1936 Erich Kästner. V roku 1990, keď sme si my do západnej Európy iba pootvorili dvere, to už bol problém, ktorý sa tam dotýkal miliónov ľudí. Turistika a pracovná mobilita umožnili kontakty medzi ľuďmi bez ohľadu na politické, kultúrne, etnické a náboženské rozdelenie sveta. Rodinné a partnerské vzťahy sa menili, vznikali zmiešané manželstvá, ktoré museli riešiť celkom nové výzvy.

Podľa rozšírenej definície normálnu americkú rodinu (Standard North American Family), podobne ako európsku, tvorí jeden heterosexuálny manžel, jedna heterosexuálna manželka a ich biologické deti, ktorí žijú pod jednou strechou a živiteľom rodiny je muž.

Všetky tieto piliere normálnej rodiny realita podkopala: heterosexualitu manželského páru, biologické rodičovstvo aj živiteľskú úlohu muža. V mnohých krajinách sveta sú homosexuálne manželstvá dnes legálne, reprodukčná medicína otvára nevídané možnosti, no zároveň komplikuje otázku rodičovstva a kladie ťažko zodpovedateľné otázky.

Pre zmenu živiteľa rodiny sú dobrým príkladom Filipíny. Chudoba v krajine viedla k tomu, že štát pracovnú migráciu priamo podporuje. Dávno pred našimi opatrovateľkami seniorov v Rakúsku sa učiteľky, účtovníčky či veterinárne lekárky v prístavnej časti Manily učili, ako sa v Amerike a Európe stelú postele, ako sa púšťa umývačka riadu a s akými hračkami zabíjajú čas nemecké či kanadské deti. V Taliansku bola ich prítomnosť natoľko rozšírená, že označenie Filipínka sa bežne používalo miesto výrazu pomocníčka v domácnosti.

Tie ženy boli živiteľkami rodín, lebo muži bez práce zostali doma s deťmi. A tento jav má stúpajúcu tendenciu. Pred tridsiatimi rokmi tvorili ženy medzi filipínskym vysťahovalcami 12 percent a dnes je to už 70 percent.

Sociálna nerovnosť a ženy v pasci

V posledných desiatich rokoch sa do sťahovania národov za prácou zapojila aj východná Európa. Česi odchádzajú do Nemecka, Slováci do Čiech a na Slovensko prichádzajú Ukrajinci. V Rakúsku si bez slovenských ošetrovateliek starostlivosť o seniorov pomaly nevedia ani predstaviť.

Kto sa však postará o slovenských či ukrajinských seniorov? A ako to poznamená rodinu, keď manžel alebo manželka trávi veľkú časť roka v cudzine?

Sociálna nerovnosť zasahuje aj do nenahraditeľnej úlohy žien ako matiek. Reprodukčná medicína natoľko pokročila, že to, čo bolo pred niekoľkými rokmi nemysliteľné, je dnes bežnou praxou. Vo svete sa rozbehol biznis s náhradným materstvom, hoci sme si ešte nestihli vyjasniť ani odpovede na otázky o základných normách a hodnotách, ktorými sme sa doteraz riadili. Hnacou silou konzumnej spoločnosti sú peniaze a pred chamtivosťou sa neubráni ani prirodzená túžba ľudí mať potomka. Zarobiť sa dá na každej ľudskej potrebe.

Morálku týchto obchodníkov s materstvom vyjadril majiteľ ruskej sprostredkova­teľskej agentúry Právo na život. Morálne je podľa neho to, čo pomáha naplniť túžbu po dieťati, nemorálne naproti tomu to, čo naplneniu bráni.

Zásadou každého obchodu je lacno kúpiť a draho predať. Pri dnešnej nerovnováhe v životnej úrovni rôznych časti sveta sa aj v tejto oblasti hneď ponúka dobrý kšeft. Zatiaľ čo celkové náklady na dieťa narodené vďaka náhradnému materstvu sa v USA vyšplhajú na 70– až 100-tisíc dolárov, rovnaká služba v Indii je už za 12– až 20-tisíc dolárov.

Príslušné štúdie odhadujú, že v Indii už funguje 350 kliník, ktoré ponúkajú náhradné materstvo. Samotná náhradná matka za to dostane päť- až sedemtisíc dolárov, čo by si takáto žena inakšie zarobila za roky práce.

Na námietky, že takéto postupy sú v rozpore s elementárnymi zásadami morálky a ľudskej dôstojnosti, sa v textoch týchto agentúr neváhajú odvolať na Bibliu. Z príbehu o Sáre a Hagar z Prvej knihy Mojžišovej sa v ich podaní stáva raná forma náhradného materstva.

Politici kortešujú, akademikov nepočuť

Pri diskusiách o ľudských právach nemôžeme ignorovať ekonomické a sociálne podmienky, v ktorých si ich ľudia môžu uplatňovať. Materiálne zabezpečenie, možnosti zamestnania, pracovné tempo, státisíce Slovákov zamestnaných v zahraničí, to všetko hlboko zasahuje do rodinného života, do medziľudských vzťahov a do hierarchie hodnôt. Keď hovoríme o rodine a výchove detí, musíme si odpovedať, aká je dnešná rodina a akú úlohu plní v živote jednotlivca a spoločnosti.

Keď do diskusie o týchto otázkach vstupujú ľudia s náboženským presvedčením, mali by sa k nim pripojiť aj predstavitelia cirkvi.

Zdá sa, že komunistický režim poškodil slovenskú cirkev dvojakým spôsobom. Jednak priamym prenasledovaním a potom tým, že jej znemožnil vyvíjať sa v bezprostrednom kontakte so spoločnosťou a zakonzervoval jej postoje k mnohým otázkam života v roku 1948. Veriacej i neveriacej časti spoločnosti, ale aj samotnej cirkvi by prospelo, keby nenechávala za seba hovoriť rôznych aktivistov, ale sama by viedla rozhovor s ľuďmi, ktorí majú odlišné názory na život a spoločnosť.

Ako príklad môže poslúžiť verejný dialóg, ktorý na stránkach talianskych novín La Repubblica viedol riaditeľ týchto novín, ľavicový intelektuál, novinár a spisovateľ Eugenio Scalfari s milánskym arcibiskupom, kardinálom Carlom Maria Martinim v rokoch 1996 až 2011.

Kultúrne a názorovo stáli na opačných póloch, jeden bol neveriaci ateista a druhý vysoký predstaviteľ katolíckej cirkvi, ale to im neprekážalo, aby si vymieňali názory na etiku súčasnej konzumnej spoločnosti, na rozvod, na moc, cirkev a inkvizíciu a na zmysel života v slovách Ježiša Krista.

Carlo Maria Martini bol kardinálom dialógu s predstaviteľmi iných cirkví i s ateistami, pripúšťal, že v každom z nás môže byť veriaci i neveriaci, ktorí si navzájom kladú otázky a hľadajú odpovede.

Ukázalo sa, že už návrh zákona o ľudských právach u nás vyvolá polemiku. Dôležité je, aby sa zmenila na dialóg, v ktorom sa budú používať argumenty, nie ojedinelé a tendenčne podávané príklady, ako to bolo v prípade českého homosexuálneho páru, ktorý si adoptoval dve deti. Mal to byť odstrašujúci príklad, hoci informácie v novinách hovorili, že v skutočnosti šlo o prejav lásky k blížnemu a o ukážku ľudskej obetavosti, lebo tí dvaja muži sa ujali dvoch mentálne i fyzicky postihnutých detí, hoci sami mali zdravotné problémy.

V televíznej diskusii k návrhu zákona o ľudských právach bolo málo počuť hlas našej akademickej obce. Pani Dagmar Horná, odborníčka na ľudské práva z Katedry politológie Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK bola presvedčivou tvárou tejto časti spoločnosti, ale v diskusii s politikmi a ochrancami tradičných náboženských postojov to bol osamotený hlas.

Pri vyjadreniach politikov o hodnotách musíme mať na pamäti, že ich hlavnou hodnotou sú hlasy voličov a na verejnosti hovoria predovšetkým to, čo chcú počuť ich voliči. Jasne to bolo vidieť vo vyjadreniach pred referendom o rodine. Politici opierajúci sa o konzervatívnu časť voličstva obhajovali tradičné hodnoty, liberáli boli za čo najväčšiu slobodu a tí, ktorí majú voličov v oboch táboroch, sa zahrali na mŕtve chrobáky a ponechali voľbu na svojich voličov.

Informovanosti spoločnosti a tým aj hodnote verejnej mienky by prospelo, keby naši sociológovia, psychológovia a filozofi neuverejňovali svoje poznatky o premenách v spoločnosti len v špecializovaných časopisoch, ale keby ich ponúkali aj širokému publiku.

Ministerstvo školstva vo svojom bodovaní ich výkonu akoby zabúdalo, že jednou z hlavných úloh spoločenských vied je prispievať ku skvalitňovaniu spoločenského vedomia a tým aj verejnej diskusie, nie písať hlásenia ministerstvu.

František Hruška (1944)

Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FiF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #láska #rodina #referendum o rodine