Nebojme sa maďarskej literárnej moderny

Pohľad na maďarskú literatúru zužujú na Slovensku – trúfam si povedať – tri faktory: 1. stále živé predsudky voči Maďarom (platí to, samozrejme, aj opačne, aj v Maďarsku je ťažké predať slovenského autora); 2. nedostatočný počet prekladateľov (áno, ten jazyk je aspoň taký náročný ako fínčina, turečtina či mongolčina, no predsa len je to reč našich susedov a spolupútnikov dejinami); 3. záujem vydavateľov o potenciálne bestsellery (ak má nejaké dielo úspech na Západe, zrazu nezáleží na tom, či je maďarské; okamžite sa pristúpi k slovenskému prekladu. (Hoci podľa „trhákov“ sotva možno posudzovať charakter tej či onej literatúry.)

Čo povedať k prvému bodu? Argumenty hungarofóbnych Slovákov poznáme: Maďari sú v podstate kočovníci, čiže sú kultúrne menej vyvinutí; Maďari rozprávajú desivým jazykom, ktorý pripomína psí brechot, čiže aj ich myslenie musí byť nepochopiteľné (správny Slovák na menej chápavého človeka zvolá: „Čo si Maďar?“); Maďari nás utláčali, nebudem konzumovať ich kultúru; Maďari žijú v strednej Európe, a tak mi nemôžu povedať nič, čo by som už nepoznal.

K druhému bodu. Prekladateľov z maďarčiny je na Slovensku síce málo, ale sú kvalitní. Žiaľ, kvalita ešte neznamená, že vždy vedia, ktoré maďarské diela by bolo hodno prekladať v prvom rade. Niekedy to aj vedia, no ich možnosti nie sú neobmedzené – finálne slovo patrí vydavateľovi. A sme pri treťom bode.

Vydavateľstvo, ktoré na území Slovenska predstavuje najvýznamnejší most medzi maďarskou literatúrou a slovenským kultúrnym kontextom, je nepochybne Kalligram. No i tento vydavateľ sa riadi predovšetkým úspešnosťou maďarského autora doma i v zahraničí. Veľavravným príkladom je Sándor Márai.

Kým v 90. rokoch minulého storočia sa Kalligram ešte zdráhal Máraiho vydávať, už v prvých dvoch dekádach nového tisícročia ho začal priam chrliť – zrejme aj vďaka popularite, ktorej sa Máraiho prózy tešili na Západe. A podobne to bolo aj s ďalšími autormi ako Péter Esterházy, Imre Kertész (nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 2002), Péter Nádas či György Dragomán.

Podotýkam, že na Slovensku funguje vo vydavateľskom svete akási čudesná logika, podľa ktorej to, čo je úspešné na Západe, môže byť úspešné aj pod Tatrami. Často to však dopadne úplne inak. A ešte jedna poznámka bokom.

Kým u štyroch spomínaných autorov možno hovoriť o pomerne vysokom niveau písania, o Máraim to neplatí vždy. Preferovanie jeho próz uberá priestor oveľa pozoruhodnejším dielam maďarskej modernistickej klasiky. I keď Kalligram si zaslúži pochvalu za vydanie prózy Mihálya Babitsa Kalif bocianom a výberu poviedok Gézu Csátha – Matkovražda, ktoré vyšli ako reedícia tatranovského vydania z roku 1987, predsa sa len vynára otázka, prečo takýchto reedícií nie je viac?

Veď v posledných dekádach 20. storočia sa na Slovensku podarilo vydať maďarské diela svetovej úrovne (napr. Frigyes Karinthy, Dezső Kosztolányi, Gyula Krúdy a i.), v porovnaní s ktorými sú výkony súčasnej maďarskej literatúry len aromatizovaným ča­jom.

Autor, ktorý takmer dostal Nobelovu cenu

Spisovateľ, ktorý by si zaslúžil nielen reedíciu románu, ale aj preklad jeho ďalších diel, je Milán Füst (1888–1967), jeden z najcharizma­tickejších otcov maďarskej moderny a (popri Lajosovi Kassákovi – k nemu sa o chvíľu vrátime) iniciátor maďarského voľného verša priam amerických rozmerov.

Ale Füst sa zaskvel najmä ako prozaik: ako mizantropický priekopník prózy s anachronickou, až starozákonnou dikciou. Zjednodušene povedané: do poézie vnášal prozaickú dimenziu a svoje prózy zas obohacoval o básnickú (napr. jambickú) rytmiku, o podivnú syntax a lexiku, ktoré akoby pochádzali zo zašlých, no bližšie nedefinovateľných, vlastne akoby fiktívnych čias.

Napriek týmto atribútom, ktoré mohli/môžu komplikovať preklad, Füstov román Príbeh mojej manželky (1957) vyšiel vo viacerých svetových jazykoch a v roku 1965 bol autor nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru. Na Slovensku túto knihu vydali v roku 1970 pod názvom Ľúbil som svoju ženu, v preklade M. M. Dedinského.

Pre úplnosť ešte dodávam, že vyšli aj iné Füstove texty – novely (medzi nimi geniálna próza Tí, ktorí sa smejú) pod titulom Advent a iné (Tatran, 1982). Tak či onak, v osobe Milána Füsta máme do činenia s autorom svetového formátu. S autorom, ktorý by si zasluhoval zo strany slovenských vydavateľov viac pozornosti.

Rovnako ako Tibor Déry (1894–1977), ktorého Füst považoval za omnoho lepšieho štylistu ako Máraiho. Déryho prózy preložili do viacerých jazykov. Film nakrútený podľa jeho poviedok Láska a Dve ženy roku 1971 získal na filmovom festivale v Cannes Cenu poroty.

Slovenský čitateľ sa mohol s Déryho prózou oboznámiť už roku 1970, keď Tatran vydal román Milánsky exkomunikátor. V Česku vyšlo od tohto autora viacero kníh, z ktorých stoja za zmienku Pomyslná reportáž o americkém popfestivalu (1986), Nedokončená věta I, II (1980) a azda najvýraznejší Déryho román Cesta pana A. G. do X. (1966).

Déryho diela sú však žánrovo i štýlovo ohromne rozmanité. Na začiatku jeho tvorby nájdeme dadaistické básne, surrealistické romány (Prebuďte sa!; Zmráka sa, ovečky vykrvácajú), expresionistické novely (Lia).

Neskôr však prevládne príklon ku „konvenčnému“ rozprávaniu, a to znamená – aj k výletom do „nižších“ žánrov, ako horor, detektívka (Muž s jedným uchom) či historický román. A práve toto obdobie by mohlo byť príťažlivé pre dnešného slovenského vydavateľa, najmä hororová próza Dvojhlasný výkrik.

Rovnako ako aj faktografický životopis Bez rozsudku, v ktorom sa – okrem kuriozít zo života maďarských autorov v prvej polovici 20. storočia – možno dočítať aj o najväčšej postave maďarskej moderny Lajosovi Kassákovi (1887–1967).

Lajos Kassák a európske avantgardy

Kassák pochádzal z Nových Zámkov a stal sa nielen najvýznamnejšou osobnosťou avantgardných hnutí v Maďarsku, iniciátorom aktivizmu, autorom výrazných konštruktivis­tických obrazov („obrazová architektúra“), ale aj najvytrvalejším priekopníkom voľného verša.

Áno, najvytrvalejším, lebo v maďarskej poézii viazaný verš mal a dodnes má nezničiteľné korene. K veľkorysému rozpínaniu básnických foriem dospel v rovnakom čase ako Apollinaire či Blaise Cendrars. Kým Cendrarsova Veľká noc v New Yorku vyšla v roku 1912, Apollinairove Alkoholy v roku 1913, Kassákova prvá, už značne avantgardne ladená zbierka básní – Epos v maske Wagnera – v roku 1915. Kassáka so Cendrarsom zoznámil Emil Szittya, ďalší predstaviteľ maďarskej avantgardy, s ktorým Cendrars v roku 1912 založil v Paríži časopis Les Hommes Nouveaux.

Azda najpresvedčivejším Kassákovým básnickým počinom zostala skladba Kôň zomrie, vtáky sa rozletia. Pokiaľ ide o kompozičný postup, ide tu o refrén či paralelu k Cendrarsovej Veľkej noci v New Yorku a k Apollinairovmu Pásmu. Za pozornosť stojí, že Kassákova skladba vyšla v roku 1922, čiže v tom istom roku ako Pustatina T. S. Eliota či Odyseus Jamesa Joycea. Existuje aj slovenský preklad tejto básne.

Kassák bol však rovnako zdatný aj v prózach. Jeho autobiografiu Život človeka možno vnímať ako monumentálny dobový dokument, porovnateľný s Gorkého autobiografickou „trilógiou“, ktorý svojimi literárnymi kvalitami môže čitateľom pripomínať Kerouacov román Na ceste, až na to, že dielo vznikalo desaťročia pred Kerouacovým, teda v rokoch 1927–1935.

Nevšedný čitateľský zážitok predstavujú aj Kassákove kratšie, experimentálne texty, pohybujúce sa na pomedzí poviedky a básní v próze (Tragické postavy, 1919). Prozaik Kassák by si zaslúžil pozornosť, aj pokiaľ ide o jeho neskoršiu, umiernenejšiu, prístupnejšiu tvorbu. V tomto smere by stálo za to vydanie románu Pochybnosti jednej duše (1941).

Ďalší jazdci avantgardy

Prehľadný zborník – taký, aký bol venovaný ruskej a nemeckej avantgarde – by si určite zaslúžili aj „okrajoví“ maďarskí modernisti. Napríklad Kassákov spolubojovník a inšpirátor Emil Szittya (1886–1964).

Szittya, pôvodným menom Adolf Schenk, vagabund, spisovateľ a maliar, sa priatelil s osobnosťami ako Lenin, Trockij, Stravinskij, Darius Milhaud či Erik Satie. Okrem toho sa zaslúžil o rozpoznanie kunsthistorickej hodnoty diel Henri Rousseaua, Chagalla a Légera.

Väčšina jeho diel vyšla po nemecky a po francúzsky, v maďarčine sa zachovala próza Kabinet kuriozít (1923). Szittyu však treba vnímať ako iniciátora, pre ktorého je dobrodružstvo dôležitejšie ako ambícia zanechať umelecké dielo klasickej závažnosti.

Ďalej by sa v zborníku mohli vyskytnúť mená ako Sándor Barta (1897–1938), Erzsi Újvári (1899–1940), Aladár Komját (1891–1937) a Andor Németh (1891–1953). Kým poslední dvaja zo spomínaných mali bližšie k surrealistickej poézii, Barta písal radikálne, dadaisticky ladené básne. Už veľavravný je aj názov časopisu, ktorý založil – Obesenec. Mimochodom, Barta bol zapáleným komunistom. Oženil sa s Erzsi Újvári (bola to Kassákova sestra, pseudonym Újvári znamená po maďarsky „novozámocká“) a spolu sa vysťahovali do Sovietskeho zväzu, kde Bartu v roku 1938 – na základe vykonštruovanej obžaloby – popravili. Erzsi Újvári vydala síce len dve zbierky poézie – Prózy (1921) a Básne (1923) – no o to originálnejšie, výraznejšie ako lyrika mnohých známejších poetiek.

Významné miesto by v antológii mohli dostať aj básne Károlya Siratóa Tamkóa, známeho aj ako Charles Sirató (1905–1980), a Ödöna Palasovszkého (1899–1980). Tamkó svojimi vizuálnymi básňami – prvú napísal v roku 1924 – ohlasuje vlastne nástup postmoderny. K tvorbe vizuálnej poézie však nepristupoval cez typografické riešenia písma, ale prostredníctvom rozmiestňovania slov v priestore, pričom pozoruhodné sú aj jeho námety a lexika, ktoré sa inšpirujú vedou a neskôr aj určitými spirituálnymi tendenciami.

V roku 1936 vydáva v Paríži svoj Manifest dimenzionizmu, ktorý – okrem iných – podpísali Hans Arp, Francis Picabia, Vasilij Kandinskij, Robert Delaunay, Marcel Duchamp a Prampolini. V roku 1969 mu vychádza vedecko-fantastický román Tri vesmírne ostrovy, spracúvajúci jeho osobnú skúsenosť s cvičením jogy, vďaka ktorej prekonal vážne ochorenie. Tieto poznatky zhrnul aj v teoretickom texte nazvanom Prestaň byť chorý! (v rukopise).

Pokiaľ ide o Ödöna Palasovszkého, ten do literatúry vstúpil v roku 1924 knihou Reorganizácia. V roku 1926 vydal zbierku Punalua, ktorá sa považuje za jedno z najcennejších diel maďarskej avantgardy. Texty zbierky charakterizuje príklon k akejsi neoprimitívnej, prírodnej mýtickosti.

V tridsiatych rokoch sa Palasovszky zameral na divadlo, kde sa snažil presadiť aktivizmus, resp. „autentické herectvo“. Horthyovská vláda ho považovala za komunistu a komunisti zasa za dekadenta, takže zvyšok života prežil na periférii literárneho diania.

Titan experimentálneho baroka

Ďalší autor, voči ktorému máme na Slovensku isté literárne podlžnosti, je Miklós Szentkuthy (1908–1988). Vlastne v roku 1990 k prvému kontaktu už došlo. V tom roku totiž vydavateľstvo Tatran – v edícii Osudy slávnych – vydalo (v preklade Kataríny Kráľovej) Szentkuthyho román Divertimento – variácie na Mozartov život.

Nejde o žiadny epický a spoľahlivý životopis; autor sa skôr vyžíval v náladách a fantáziách, ktoré v ňom vzbudzovalo umenie mozartovskej doby. Ostatne Divertimento patrí do cyklu piatich životopisných románov, súhrnne nazvaných Autoportrét v maskách.

Szentkuthy totiž – v pestrých prestrojeniach – vždy písal len o sebe, o svojich vášňach a sneniach. V spomínanom cykle sa postupne „vžil“ – okrem Mozarta – do Haydna, Händela, Goetheho a Dürera. Všetky tieto romány vznikali v povojnovom období a Szentkuthymu umožnili uniknúť do bujných svetov historických kulís.

Nevravím, že by sa niektoré slovenské vydavateľstvo malo ujať vydania rovno najvýstrednejšieho Szentkuthyho diela (a zároveň jeho debutu) – románu Prae (1934) – tejto vyše 1 200-stranovej eklektickej prozaickej eseje či esejistickej prózy, schopnej konkurovať predovšetkým Musilovmu Mužovi bez vlastností či Joyceovmu Odyseovi; úplne by stačilo, keby sa pokúsilo o „menšie“ (čitateľnejšie) opusy, akými sú napríklad (ako ich nazvať?) historické frašky (?) Burgundská kronika (1959) či Obliehanie Jeruzalema (1965).

Možno by obstál aj niektorý „román“ z cyklu Breviár Svätého Orfea (1939–1988), na ktorom Szentkuthy pracoval od polovice tridsiatych rokov prakticky až do smrti a ktorý – na rozdiel od jeho denníka v rozsahu 150-tisíc rukopisných strán – má vyše 3 500 strán.

Szentkuthy pri svojom nezadržateľnom spôsobe písania vytrval celý život a napriek tomu, že ho mnohí vnímajú ako čitateľského strašiaka, začína byť vo svete známy. V posledných rokoch začali jeho knihy vychádzať po anglicky (Marginálie ku Casanovovi; K jedinej metafore; Prae – 1. zväzok), nehovoriac o francúzskom, španielskom, portugalskom a tureckom preklade.