Grécko – veľká práčka na peniaze

Keď som kolegovi Ladislavovi E. Rothovi napísal, že sa chystám na konferenciu Nanotexnology 2015 v Solúne (Thessaloniki), odpísal: „Uvidíš to z lóže.“ Konferencia sa konala 7. až 10. júla, práve v týždni, keď znova raz vrcholila grécka kríza, ale teraz už celkom vážne a slovo „grexit“ – grécky exit z eurozóny sa komentoval vo všetkých médiách.

Populistický premiér Alexis Tsipras pár dní predtým zorganizoval referendum, v ktorom Gréci odmietli podmienky veriteľov, bankárov, vášnivých zberateľov úrokov a úrokov z úrokov. Bol to prejav odporu proti valcujúcej globalizácii, ktorú ľudstvo nevie kontrolovať, lebo výpočtová technika sa mu vymkla z rúk. (Jadrovú energiu si udržalo pod kontrolou, preto jadrová vojna nevypukla.)

Účastníci referenda dali vraj premiérovi silný mandát, aby v Bruseli „vykorčuľoval“ z problémov. Dal mu ho aj taxikár, ktorý nás viezol po prílete do Solúna z letiska do hotela Porto Palace, miesta konferencie. „Hlasovali ste yes alebo no?“ prezvedám sa. „Samozrejme no! Euro nie je dobrá mena pre Grécko.“ Drachma bude lepšia. Budú si s ňou robiť, čo chcú.

Taxikár je šarmantný, zaodetý v národných farbách, v modrej košeli a bielych nohaviciach. Vezie nás cez centrum mesta. Je dopravná špička, plazíme sa, máme dosť času, aby nám ukázal zaujímavosti. Prechádzame po ulici Egnatia a Nea Egnatia, ktoré sú súčasťou antickej cesty Via Egnatia, vedúcej z albánskeho Durrësu (Drač) cez Solún do Istanbulu.

Upozorní aj na neďalekú štvrť Ladadika, kde sú typické grécke reštaurácie. Ja mu ďakujem za miestnych rodákov, našich vierozvestov, sv. Cyrila a sv. Metoda. Práve včera mali sviatok. Ale taxikár nevie, o kom hovorím. Som zvedavý na účet. Taxameter v špičke nabieha na sumu 40 eur. Keď som taxík prostredníctvom hotela objednával, garantovali 25 eur. A toľko taxikár aj účtuje. Prvý dobrý bod pre Grékov.

Keby existoval Zorba

Ale Alexis Tsipras nie je Alexis Zorba, ktorý by bol výborným premiérom, keby existoval. Tsiprasovi mandát nepomohol. Potešilo ma, že dostal od partnerov odklad do soboty, kedy sme leteli domov. Videl som kedysi dobrodružný film, v ktorom sa lietadlo s cestujúcimi vznieslo pár sekúnd predtým, ako štartovaciu dráhu zničilo zemetrasenie. Toto sa nám teda nestalo. Ďalší vývoj v Grécku, v tejto obrovskej práčke na peniaze, som už sledoval v pokoji doma.

Niektorí analytici tvrdia, že podstatná časť pomoci Grécku končí v pokladniciach bankárov, na ktorých sa skladáme. Nepoužívam pri peniazoch z opatrnosti slovo „špinavé“. Pecunia non olet (peniaze nepáchnu). Takto poučil cisár Vespazián svojho syna, ktorý mu vyčítal, že zdanil verejné záchody. V Solúne som žiadne verejné záchody nevidel. Ale keďže som dodržiaval pitný režim, viackrát som vbehol do kaviarní a poprosil o možnosť použitia WC. Vyhoveli mi s úsmevom. 2 : 0 pre Grécko.

Pred odchodom do Solúna som nasával rady. Natankujte pred hranicami. Berte si hotovosť, bankové karty nebudú použiteľné. A ak áno, pred bankomatmi budú dlhé rady. A berte si malé bankovky, budú problémy s vydávaním. Týždeň som šetril malé bankovky. Zabalil som si aj lieky, lebo zásoby v lekárňach sa vraj míňajú. A nezabudnime ani na sucháre a nejakú tú konzervu, Gréci vykupujú potraviny. Krajina bude potrebovať čoskoro humanitárnu pomoc.

Zaviesť novú menu trvá obvykle mesiace, ale v súčasnej situácii Grécka to môžu zvládnuť počas víkendu. Vzal som si preto so sebou aj doláre a kufor sa svojou váhou blížil tomu, s ktorým som chodil do sveta, keď pre nás bola konvertibilná mena ešte nedostupná.

Teraz sedím v „lóži“ na solúnskom lungomare- plážovej promenáde. Je to stolík na vyvýšenej podlahe reštaurácie, ktorá je otvorená na promenádu. Spredu sála teplo, zozadu fučí klimatizácia. Čašník nosí objednané jedlá, „antický“ šalát, pastu, zákusok, čuduje sa, že nechceme víno (na víne sa dá najlepšie zarobiť).

Pol metra pod nami na chodníku je ďalší rad stolíkov. Pri jednom sedia nemeckí dôchodcovia, dobre známi z reklamných bilbordov. Doniesli im obrovskú rybu. Nedá sa zjesť. Majú dosť peňazí, smejú sa, robia si s rybou fotky alebo „selfíčka“. Potom sa pristavia ďalší Nemci a tiež sa fotografujú. Škoda, že po lungomare jazdia autá, aj keď iba jedným smerom, od starého prístavu a colnice smerom k Bielej veži.

Videl som dosť

Starý prístav bol svedkom mnohých dramatických udalostí. Staré fotografie svedčia o vojenských výsadkoch počas prvej svetovej vojny, o výmenách obyvateľov medzi Gréckom a Tureckom. Počas nemeckej okupácie z mesta deportovali do koncentračných táborov 56-tisíc Židov.

Dnes je na ulici rušno, smiech, pred bankomatmi takmer žiadne rady. Gréci sú relaxovaní. Malé deti nepríjemne kričia a rodičom to neprekáža. Žobráci žobrú, milenci sa objímajú. Hlavy si držia a nad situáciou sa zamýšľajú iba sochy antických filozofov, prípadne mytologických bohov. Majú ich v meste niekoľko vrátane Aristotela. Od prístavu k Bielej veži, symbolu mesta a tureckému dedičstvu, sa plaví plachetnica ovešaná turistami. Plachty má zvinuté, v bezvetrí by ju brzdili. Vodu za kormou víria lodné skrutky.

Platím. Čakám účet do 20 eur, ale čašník chce 36 eur. „A toto je čo?“ pýtam sa na jednu položku napísanú v gréčtine gréckymi písmenkami. „To je víno… Vy ste nemali víno?!“ Tak za toto padá zodpovednosť naozaj na moju hlavu. Odkiaľ mohol čašník predpokladať, že sme nemali víno. Ale je tu ešte jedna položka, ktorá ma zaujíma. „To je taká jemná, veľmi dobrá omáčka…Vy ste nemali omáčku?“ O tej sme ani nevedeli, že sme ju mohli mať. Čašník ide dozadu, radí sa s kolegom.

Potom chvíľu oprašuje stoly. Klepem si ukazovákom na hodinky. Nakoniec donesie účet, na ktorom je suma 36 eur rukou prepísaná na 16 eur. Skóre dobrých a zlých bodov sa upravuje na 2 : 1. Odchádzam z mojej lóže, videl som dosť.

Pri jednej tohtoročnej návšteve v Bruseli som si v miestnych Euronews prečítal článok od gréckeho novinára, v ktorom napísal: „Milá Angela, milý François, nedúfajte, že z Grécka vydolujete svoje peniaze. To sa ešte nepodarilo nikomu od čias, keď stavali Akropolu v Aténach, ktorej rozpočet sa mnohonásobne prekročil.“ Pravdupovediac, neviem kde je pravda a či chcem, aby Gréci dlhy vôbec splatili.

Šlágrom je grafén

Konferenciu Nanotexnology organizovala miestna Aristotelova univerzita. Konferencia neputuje, konala sa už dvanásty raz v Solúne alebo v jeho okolí. Predseda organizačného výboru, profesor Stergios Logothetidis vedie miestne nanotechnologické centrum. Prezentujú asi dvadsaťpäť príspevkov, pri všetkých je spoluautorom. Neprekáža, medzi tisíckou spoluautorov takmer päťsto príspevkov tristopäťdesiatich platiacich účastníkov sa to stratí.

Ešte som však nezažil konferenciu, ktorá by tak agresívne a do posledného dňa pred otvorením robila nábor na účasť. Vedecká turistika je dnes súčasťou všeobecnej turistiky a v dnešnom Grécku je to iste jedna z priorít.

Aj ja som patril k tým, ktorí prihlásili „last minute poster“. Kvôli tomu program konferencie uverejnili iba týždeň pred začiatkom. A prázdna zostala nakoniec iba asi tretina posterových tabúľ. Na otvorení sa zúčastnilo stopäťdesiat účastníkov. Ostatní zrejme prichádzali postupne alebo sa túlali po meste za peniaze svojich daňových poplatníkov.

Šlágrom súčasných nanotechnologických konferencií je grafén, archetyp dvojrozmerných materiálov. Grafén však nemá tzv. energetickú medzeru, vďaka ktorej elektróny voľne cestujú a neuplatní sa preto v elektronike. Pripravujú sa preto iné dvojrozmerné materiály (s dvojrozmernou kryštalickou mriežkou – pozn. red.), ktoré sa na rozdiel od grafénu v prírode nevyskytujú.

Patrí k nim silicén, germanén, stanén a i. Je to téma na niekoľko ďalších rokov. Ako poznamenal laureát Nobelovej ceny Roald Hoffmann, ťaží sa z grafénovej mystiky. Argumentuje sa tým, že trend ďalšej integrácie v elektronike narazí čo nevidieť na stenu, čo nie je veľmi korektné. Pre úradníkov a politikov to však stačí.

K slovu sa hlásia aj nanobiológovia. Sľubujú neurologickú regeneráciu, liečenie Alzheimerovej aj Parkinsonovej choroby. „Každý chce byť predsa aktívny aj v staršom veku, nielen anglická kráľovná,“ hovorí pozvaná rečníčka z amerického kontinentu s indiánsko-mexickými črtami.

Upozorňuje na deficity legislatívy pre nanooblasť. Sudcovia musia rozhodovať o veciach, ktorým zatiaľ nerozumejú ani vedeckí pracovníci. Nuž, nikdy sa nepýtajme, ako sa robia párky a zákony. Účastník z Francúzska je mi menej sympatický. Je potrebné pomáhať si po každej druhej vete slovíčkom OK? A čo by povedal Winston Churchill na rečníka z grafénového centra z Cambridgea, ktorý vystupuje v tričku a trampkách? A ja mám v kufri dve kravaty!

Taviaci kotlík svetových kultúr

Solún je mesto, v ktorom sa konceptori svetového kultúrneho dedičstva UNESCO naozaj „vybláznili“. Kultúrne a architektonické pamiatky sú svedectvami gréckej antiky, éry Ríma, Byzancie, Osmanskej ríše, slovanských vplyvov aj súčasnej gréckej epochy. Už názov stará rímska agora svedčí o tom, aký „melting pot“ (taviaci kotlík) svetových kultúr je Solún, založený v 3. storočí pred Kristom.

Mňa však najviac zaujímali svetoznáme ranokresťanské chrámy sv. Sofie a sv. Demetera. Do sv. Sofie sme sa dostali až na druhý raz. Nápad využiť na to obedňajšiu prestávku konferencie bol nerozumný.

Po prvom tepelnom šoku (40 – 50 oC) pri jazde neklimatizovaným hotelovým minibusom do centra mesta sa vidina ochladenia v chráme rozplynula. Počas siesty medzi 13. a 18. hodinou sú chrámy zatvorené. Navyše som prehliadol varovanie v turistickom sprievodcovi, ktorý hovorí, že v lete tu býva často neznesiteľné teplo, lebo relatívne malá plocha zálivu nemá výrazný vplyv na ochladenie vzduchu.

Päťloďová bazilika sv. Demetra je zasvätená mučeníkovi éry prenasledovania kresťanov († 304, Sirmium – dnes Sremská Mitrovica) a neskôr patrónovi Benátok, Solúna aj Konštantinopola. Skántriť ho dal neskorší rímsky cisár Gaius Galerius, vtedy spoluvládca provincie Ilýria, ktorý sídlil v Sirmiu.

V Solúne nechal na počesť svojho víťazstva nad Peržanmi postaviť víťazný oblúk, ktorého pozostatky sa zachovali dodnes. (Spolieham sa tu na údaje Encyklopédie Beliana a žasnem, koľko dezinformácií o sv. Demetrovi ponúkajú turistické príručky.)

Aristoteles dohliada

Povyše oblúka stojí Rotunda, zamýšľaná ako Panteón alebo Galeriovo mauzóleum. V Demetrovom chráme sa možno zdržať dlho. V relikviári sú ostatky svätca, je tu aj obraz Cyrila a Metoda, konečne nejaký odkaz na ich existenciu. Ale v chrámovej predajni zaplnenej ikonami sa ikona našich misionárov nenašla. Neodolám, aby som na papierik nenapísal svoje prosby a do pokladničky nevložil pár mincí. Nech mi Jan Hus, ktorý mal práve šesťstoročnicu svojho upálenia, toto kupčenie s odpustkami prepáči.

Návštevník Solúna nemôže obísť ani jazdeckú sochu Alexandra Macedónskeho neďaleko Bielej veže. Veď sme v historickom Macedónsku a Alexander sa tu narodil v meste Pella, neďaleko neskôr založeného Solúna. Bol Aristotelovým žiakom (zomrel v hlavnom meste svojej veľkej ríše – v Babylone).

Alexandrov kôň sa vzpína na zadné nohy, ako sa to na jazdecké sochy vojvodcov patrí, jeho pláštenka vykonáva protipohyb a vlaje mu až nad hlavu, hoci podľa fyzikálnych zákonov by sa mala pritlačiť k telu. Našťastie, fyzikov sem asi veľa nechodí a tento nedostatok neznižuje veľkosť odkazu Alexandra III. Veľkého.

Nový Solún vybudovaný po veľkom požiari v roku 1917, ktorý údajne zapríčinila neopatrná kuchárka, koncipoval francúzsky architekt Ernest Hébrard. Aristotelovo námestie a Aristotelova ulica, ktorá vyúsťuje na ulicu Egnatia, mi pri odmyslení extrémnych prejavov socialistického baroka pripomína kyjevský Kreščatyk. Denne sa tu minú hektolitre kávy a metráky zmrzliny.

Dohliada na to Aristoteles, ktorého veľký palec vyčnievajúci spod tuniky je vyleštený rukami poverčivých turistov. Na križovatke oboch ulíc je obrovský plagát, spomienka na nedávne referendum, ktorý hlása: NO AUSTERITY, NEIN ZUR AUSTERITÄT, NON A L'AUSTÉRITÉ (Nie úsporným opatreniam), a to isté v ďalších jazykoch. Stihneme ešte navštíviť Ladadiku a ochutnať grécke špeciality, medzi ktorými nechýba tzatziki.

Remíza je spravodlivý výsledok

Piatkový záverečný ceremoniál konferencie prilákal pomerne veľa (hádam aj osemdesiat účastníkov). Mnohí si, tak ako aj ja, kúpili letenky až na sobotu, lebo program konferencie bol známy až v poslednej chvíli. Aj takto možno plniť hotely.

Komisia zhodnotila najlepšie prednášky a postery mladých do tridsaťpäť rokov. Dostali diplomy, fotografovali sa s organizátormi. Predseda sekcie, rozložitý a relaxovaný Grék, predsedal s nohami vyloženými na susednej stoličke. Víťazom vrátia vložné, ale neskôr, až budú mať „cash“.

Po vyrovnaní skóre na 2 : 2, po jazde neklimatizovaným minibusom som už ďalej nebodoval. Zdá sa, že remíza je spravodlivým vyjadrením mojich pocitov. Grécku prajem, aby sa čo najskôr postavilo na nohy. Je predsa symbolom demokratických tradícií. Ale pozor, demokracie spravidla zanikajú tak, že sa rozložia zvnútra. Tým sa líšia od diktatúr, ktoré sa likvidujú zvonka.