„Ak ste si mysleli, že reality show dosiahla hranice predstavivosti a dobrého vkusu, tak Česká republika otvorila úplne nové hranice.“ Tak znie druhá veta článku v The New York Times s názvom Czech TV Makes Game of Nazi Era, ČT robí hru z nacistickej éry, ktorý vyšiel dňa 8. júna. Text sa zaoberá programom Českej televízie Dovolenka v Protektoráte.
Pripomeňme, o čo išlo: Televízia vyslala sedemčlennú rodinu Dočekalovcov-Lustykovcov z Doksov na dva mesiace do Beskýd. Vo vieske Staré Hamry si jej členovia mali vyskúšať, aké to asi bolo žiť za Protektorátu. Ohrozovali ich herci-gestapáci, jedlo dostávali akoby na prídel a okolo seba mali údajných kolaborantov.
O osemdielnom seriáli čoskoro veľmi kriticky písali a hovorili i ďalšie médiá, Süddeutsche Zeitung, The Telegraph, The Guardian, spiegel.de, Focus, FAZ či televízne stanice ABC a NBC v USA atď. Izraelský denník The Times of Israel koncom mája, ktorý reagoval na Süddeutsche Zeitung, bol asi najtvrdší a napísal:
„Čo by mohlo byť zábavné na sledovaní ľudí zastrašených (hranými) nemeckými vojakmi a nacistickými informátormi… našťastie pre rodinu s ňou nebude zaobchádzané ako s 82 309 Židmi, ktorí žili v Protektoráte… ktorých nacisti deportovali do koncentračných a vyhladzovacích táborov, alebo boli zabití kolaborantmi z Československa či iných krajín.“
Denník ešte pripomína, že spolu počas šoa zomrelo asi 71-tisíc Židov, ktorí žili v Protektoráte. Izraelský denník citoval i jedného z kritikov, ktorý napísal: „Ľudia vedia, čo sa dialo a aké to bolo zlé. Čo urobia nabudúce? Big Brother z Osvienčimu?“
Nápad nechať cestovať rodinu v dávnych časoch nie je český: i ďalšie televízie, napríklad britské, nechali cestovať rodiny do edwardovskej a viktoriánskej doby, na vidiecky statok v 19. storočí alebo sa snažili priblížiť život stredostavovskej rodiny v roku 1940 za bombardovania Londýna, a žiadny škandál to nevyvolalo. Nebezpečná otázka preto znie: Prečo to bolo s naším seriálom inak?
Jednoduchá odpoveď je: Pretože výlet Českej televízie do minulosti sa týkal doby nie tak príliš vzdialenej, ktorá ešte u mnohých žijúcich ľudí po celom svete vyvoláva bolestivé spomienky: nacizmus ako prvá ideológia prišiel s technicky prepracovaným vyhladzovaním rasovo odlišných skupín obyvateľstva.
Zložitejšiu odpoveď však treba hľadať vo filozofii.
Nový realizmus
V posledných pár rokoch pozvoľna dochádza najviac v USA a dnes i v Nemecku a inde k odklonu od postmoderny k tzv. new reality (viď Manifesto del nuovo realismo) a tento posun v myslení možno registrovať nielen na univerzitách a odborných seminároch, ale i v médiách.
Pri troške zjednodušenia si azda môžeme dovoliť povedať, že postmoderna, ktorá odvrhla skutočnosť (pravdu) a nahradila ju interpretáciou, je v poslednom čase považovaná za príčinu mnohých ziel v politike i médiách, ktoré od sedemdesiatych rokov minulého storočia Lyotardove, Derridove a Foucaultove myšlienkové konštrukcie zbanalizovali v známe: každý má pravdu, pravda je banálna a všetky interpretácie sú si rovné.
New reality, naopak, zase tvrdí, že skutočnosť (pravda) existuje a že sa musíme snažiť k nej približovať, presne ju pomenovať, a preto podobné hry na skutočnosť (pravdu) zatracuje a odvracia sa od nich.
Filozof Maurizio Ferraris v už zmienenom manifeste píše: „Pre mňa návrat k realizmu nemá význam nejakého smiešneho filozofického monopolu na reálno, čo by v dôsledku trebárs znamenalo si privatizovať vodu. Ale skôr ide o to, trvať na tom, že voda nie je sociálny konštrukt…, pretože všetky filozofie, ktoré sú hodné tohto mena, sa musia merať realitou, inak ide o neplatnú hru, pretože každá dekonštrukcia bez rekonštrukcie je nezodpovedná.“
Inými slovami, postmoderna nastolila nasledujúce dogmy. Po prvé: všetka realita je spoločenskou konštrukciou a je nekonečne manipulovateľná, a preto pravda je nepotrebný termín. Po druhé: solidarita je dôležitejšia ako objektivita.
Lenže reálna potreba, reálny život a reálni mŕtvi, ktorých nemožno redukovať nejakou interpretáciou na abstraktné hypotézy, potvrdzujú svoje práva a presvedčenie, že realizmus nemá len vplyv na výsledok, ale aj na etiku a politiku.
Inak by platilo, že žiadne fakty neexistujú, všetko sú len interpretácie, pretože skutočný svet sa končí a stala sa z neho rozprávka alebo hra. Presne podľa tohto hesla sa správali médiá, a tak sa zrodil mediálny populizmus, systém, v ktorom každý môže veriť čomukoľvek.
V správach a talkshow či doku show, ktoré ovládli pôvodne prevažne televízie, systematicky podporovali predstavu, že neexistujú žiadne fakty, len interpretácie, lenže je to, bohužiaľ, skutočnosť, žiadna interpretácia, ktorá ukazuje len na jedno: dôvody silnejšieho sú vždy tie lepšie.
Postmoderna teda ustupuje zo scény nie preto, že filozoficky a ideologicky nedosiahla, čo chcela, ale presne z opačných dôvodov, pretože ciele naplnila. To, po čom postmoderna túžila, populisti uskutočnili.
„A až pri tomto prechode od snu k skutočnosti sme pochopili, o čo ide. Došlo nám, že populisti v médiách nám vnútili predstavu, že takto zbanalizovaná postmoderna predstavuje systém, ktorý nemá alternatívu,“ napísal Ferraris.
A na túto chybnú interpretáciu upozorňujú aj sociológovia, zatiaľ čo ekonómovia hovoria o dlhodobej kríze ekonomiky, ktorá nakoniec vždy pominie. Ale v skutočnosti podľa nich prežívame zmenu celého ekonomického systému, akou bola priemyselná revolúcia, zmenu, v ktorej buď obstojíme, alebo sa celkom marginalizujeme. Alternatíva teda existuje a my ju odmietame vidieť.
Všetko je inak
Lenže pôvodne to bolo inak. Keď Jean-Francois Lyotard vyslovil v knihe La condition postmoderne vetu: „Všetko, čo je uznávané, hoci od včerajška, má byť predmetom podozrenia“, chcel protestovať proti tomu, že zdanlivo neutrálna a objektívna veda sa dáva do služieb rôznych ideológií, takže z pôvodnej polemiky so zneužitou vedou, ktorá inkarnovala v ideológii, sa stal univerzálny svetový názor. Inými slovami: z útoku na pravdu zneužitú rôznymi ideológiami sa stal útok na samu skutočnosť (pravdu).
Z postmoderny sa stal životný program, ktorý nás zásadným spôsobom ohrozuje, len čo stojíme pred nutnosťou čokoľvek vážne verejne riešiť či jasne pomenovať. Vo verejnom priestore kvôli tomu chýba normatívny jazyk, na ktorom by sa všetky strany zhodli a ktorý by umožňoval dohovor.
Verejný priestor ovládla medialita: nekonečný prúd informácií, poloprávd, výmyslov, lží a šteklivých historiek, účelových interpretácií a sprisahaneckých teórií, ktorý spôsobil zmätok v pojmoch.
Taký stav nedovoľuje dohovor, zvlášť za situácie, keď niektorí ľudia zabudli na to, že niečo sa dozvedieť, vytvoriť si názor je práca, ktorá potrebuje sústredenie a čas konfrontovať informácie z viacerých zdrojov so skúsenosťou vlastnou a vierohodných odborníkov, a hľadajú len to, čo a priori potvrdzuje ich názor.
Dôsledkom tohto stavu verejného priestoru sú i myšlienky, ktoré sa objavili v nedávnej americkej debate, v ktorej bolo možné vyčítať tézu, že z komikov sa stali v našej civilizácii poslední skutoční kritici. Podobne v Nemecku kultúrny vedec Dietz Bering pred piatimi rokmi zverejnil štúdiu, v ktorej vyslovil tézu, že epocha intelektuálov sa skončila v roku 2001.
Aj posledné aktuálne vydanie časopisu Kursbuch, ktorý založil nemecký intelektuál Hans Magnus Enzensberger, prinieslo diagnózu pádu intelektuálov. A koniec koncov i švajčiarsky historik Caspar Hirschi nedávno hovoril o absolútnej politickej a spoločenskej irelevancii a bezmocnosti otvorenej kritiky a pokúsil sa hľadať dôvody.
Podľa neho za túto marginalizáciu intelektuálov do značnej miery môžu nielen masové médiá, ale prevažne internet. Internetové sociálne siete zmenili arénu boja o pozornosť a urobili ju celkom neprehľadnou. V súboji s internetom, ktorý spôsobil zásadnú a radikálnu štrukturálnu zmenu, klasické médiá prehrávajú a nemajú skoro šancu udržať si čitateľa, poslucháča či diváka.
Preto – podľa neho – už pri internete nejde o konzum, ako v prípade starých médií, ale hovorí sa o používaní. Rozdiel medzi týmito pojmami je zásadný: ťarcha dôkazov sa vďaka tejto zmene kompletne zmenila. Konzument zaplatil skôr, než ho médium sklamalo. Užívateľ väčšinou neplatí vôbec a vyberá si portály, ktoré ho nesklamú, ktoré len potvrdzujú jeho predsudky.
Komédia len potvrdzuje predsudky
Tento rozdiel mení nielen kritický verejný rozhovor, ale v princípe všetko a vedie priamo ku komédii, ktorú zažívame. Absurdná je súčasne i reakcia tradičných médií: namiesto aby sa snažili na seba upozorniť odlišnosťou a pritiahnuť čitateľov a poslucháčov tým, že budú dôkladnejšie a presnejšie, snažia sa vehementne prispôsobiť zbanalizovanému a zjednodušenému vkusu väčšiny, menia sa v popmédiá a približujú sa bulváru.
Dobrovoľne sa marginalizujú, pretože si zvolili tú najľahšiu cestu. Podľa profesora Bernharda Pörksena z Univerzity Tübingen zvyšujú dopyt po škandáloch, ale súčasne i všeobecné rozhorčenia nad médiami.
Proti dôsledkom tejto komédie, ktorá viedla k mylnej predstave, že hlavnými kritikmi v postmodernej spoločnosti sú komici, sa v poslednom čase ostro ohradila v New Republic Elizbeth Stoker Bruenig, keď napísala:
„Komedianti sú veselí, ale nie sú intelektuáli. Bodka. Komédia nie je nakoniec nič iné než zábava, a preto i tí najlepší, ako napríklad Jon Stewart, sa musia podriadiť zákonom zábavy.“
Ich úlohou je vzbudiť u divákov smiech, pritiahnuť ich k obrazovke, a tým zvyšovať sledovanosť stanice, teda príjmy z reklamy. Lenže toto všetko podľa autorky vo výsledku znamená potvrdzovať morálne a politické predsudky divákov. Robiť z politikov klaunov neznamená konať nejakú subverzívnu činnosť, ale len potvrdzovať mienku väčšiny. Rozhodne teda nejde o pestovanie kritického myslenia. Showmaster a komediant zostanú vždy len tým, čím sú.
Dôsledkom tejto debaty je okrem iného zrejme i súmrak postmoderny a nástup new reality a na ňu nadväzujúcej diskusie o premene mediálnej krajiny. Niektorí intelektuáli i pracovníci médií si uvedomili, že ďalej nariekať nemá cenu a rozhodli sa skúsiť niečo nové.
Česká republika so seriálom Dovolenka v Protektoráte prišla akurát v čase, keď sa naša civilizácia začala k tomuto druhu zábavy obracať chrbtom a najviac to vidieť na premene pôvodne komických programov (Late – Night – Comedy) napríklad Johna Olivera (čo je americký komik anglického pôvodu), keď mal program o korupčnom konaní funkcionárov FIFA: pracoval preňho už tím investigatívcov a on len trochu iným jazykom prinášal miesto gagov prekvapujúce fakty.
V Nemecku sa o niečo podobné snažia programy Maxa Uthoffa a Clausa von Wagnera, pozri satirická show Die Anstalt na ZDF. Dňa 18. júna zasa štartoval nový seriál Spiegel Geschichte na Sky, ktorý spracováva autentické denníky vojakov z prvej svetovej vojny. Prvý diel sa volá Abgrund (Priepasť).
Slová bez úvodzoviek
Zvlášť verejnoprávne televízie prestávajú pracovať s potvrdzovaním mainstreamových stanovísk, aby zvyšovali kvóty a snažia sa ponúkať sofistikovanejšiu zábavu, ktorá viac zodpovedá rozporuplnej skutočnosti. Preto výkonný riaditeľ dánskeho verejnoprávneho rozhlasu Ulrik Haagerup vydal knihu s názvom Constructive News, ktorá prináša návod, ako by riadne spravodajstvo malo vyzerať.
Naša civilizácia po rozlúčke s postmodernou začína byť zrejme všetkými hrami (reality show či doku show) už presýtená a cíti v strate viery v skutočnosti ohrozenie: preto sa snaží naše myslenie nejako zmeniť či azda spresniť.
Nové programy ukazujú jasne jedným smerom: opúšťajú bezbrehé hry a vieru v nekonečné množstvo rovnako hodnotných interpretácií a snažia sa o návrat príbehu, pretože práve rozprávaním sa odovzdávajú skúsenosti a rady. Vďaka tomu zasa dostáva naratív svoj epický rozmer: má morálnu či hodnotovú dimenziu.
O tom už však kedysi hovoril prezident Václav Havel, keď apeloval na princíp osobného ručenia. Vtedy povedal: „Pravda nie je len voľne prenosnou informáciou, ale životným postojom, záväzkom a nárokom. Tým sa vlastne stáva rozhodujúcou spoločenskou veličinou konkrétna a jedinečná ľudská bytosť a jej transcendentálne zakotvená zodpovednosť. Teda presne to, čo by mala ctiť a o čo by sa mala opierať celá moderná civilizácia, ak nechce dopadnúť zle.“
Lenže postmoderna všetkým veľkým slovám, ako je pravda, objektivita, rovnosť, ale i sex primaľovala úvodzovky, pretože sa domnievala, že práve veľké príbehy moderny stáli pri základoch každej dogmy. Filozofia vtedy urobila sama so sebou niečo podobné, napísal Ferraris, ako urobil Duchamp, keď primaľoval Mone Lise fúzy.
Teraz vari nastal zasa konečne čas, keď by sme mali začať veriť slovám bez úvodzoviek, rozlúčiť sa s mylnými sloganmi, že komediant je väčší filozof ako Schopenhauer a zhliadnuť Monu Lisu v pôvodnej kráse.
Písané pre Salon Práva a pre Pravdu.
Karel Hvížďala (1941)
Český novinár, dramatik a spisovateľ. Narodil sa v Prahe. Absolvoval Strojársku fakultu na ČVUT (1963), neskôr študoval politické vedy v Moskve (1967 – 1968) a nemčinu a nemeckú literatúru v Nemecku (1978 – 1979). V rokoch 1966 – 1970 pracoval ako redaktor v časopise Mladý svět, v čase tzv. normalizácie bol redaktorom v nakladateľstve Albatros, kde založil a viedol edíciu Objektiv (1971 – 1974).
V rokoch 1978 – 1990 bol v exile v NSR, kde žil v Bonne, pracoval v nakladateľstve Index v Kolíne nad Rýnom a spolupracoval s rozhlasovými stanicami Rádio Slobodná Európa, Deutschlandfunk, Deutsche Welle, BBC, písal rozhlasové hry a prispieval do exilových časopisov.
Od roku 1990 bol šéfreportérom (do roku 1992) Mladej fronty/MF Dnes. V roku 1993 bol šéfredaktorom Mladého světa, v rokoch 1994 až 1999 šéfredaktorom a spoluvydavateľom spravodajského týždenníka Týden.
Od roku 1999 je voľným novinárom a spisovateľom, spolupracuje s denníkmi i týždenníkmi, pravidelne prispieva komentármi o politike i médiách do vysielania Českého rozhlasu. Je autorom dvoch až troch desiatok kníh rozhovorov (spolu s ďalšími), románov, noviel, kníh pre deti a vyše dvoch desiatok rozhlasových hier.