Eco a chvála otvorenosti

Na pultoch slovenských kníhkupectiev sa v lete objavila kniha Umberta Eca Otevřené dílo (Otvorené dielo, s podtitulom Forma a neurčitosť v súčasných poetikách). Pričinilo sa o to české vydavateľstvo Argo, ktoré už vydalo viacero Ecových diel a teraz sa rozhodlo zoznámiť nás s Ecom zo začiatku jeho vedeckej kariéry. Otvorené dielo vyšlo v Taliansku v roku 1962 a bolo prvou významnejšou publikáciou autora.

10.09.2015 17:00
debata
Umberto Eco: Otevřené dílo/Forma a neurčenost v...
Umberto Eco Umberto Eco: Otevřené dílo/Forma a neurčenost v současných poetikách, Argo, Praha 2015.

V šesťdesiatych rokoch sa Taliansko stále viac odpútavalo od svojej nedávnej minulosti, keď sa bolo treba vyrovnať s dvadsiatimi rokmi fašistického režimu, vojnou, odbojom a povojnovou obnovou. To boli hlavné témy umeleckých diel päťdesiatych rokov.

V estetickom myslení ešte doznieval vplyv koncepcie umenia Benedetta Croceho, v li­teratúre udávala tón poetika neorealizmu, ktorá kládla dôraz na ľudovosť a národnú špecifickosť. Taliansko sa však stávalo rozvinutou priemyselnou krajinou a muselo sa vyrovnať s problémami, ktoré táto fáza vývoja prinášala.

Kultúru angažovanej elity, často poznamenanú marxistickou ideológiou, vytláčala masová kultúra s komerčným zameraním. Život spoločnosti bol čoraz diferencovanejší, jeho jednotlivé prejavy čoraz ťažšie čitateľné, nebolo ich možné jednoznačne hodnotiť ani pomenovať.

Aby sme pochopili jeho inovatívnosť i polemiky, ktoré vtedy vyvolalo, treba Ecovo Otvorené dielo vnímať v tomto kontexte. Počítalo s nepripraveným publikom, odchovaným na historických a idealistických poetikách, na realizme, s ľavicou, ktorá považovala avantgardné experimenty za formalistickú zábavu bez vzťahu k politickej a spoločenskej realite. Eco však videl v avantgardných experimentoch súčasných umelcov prejavy nového videnia sveta.

V predhovore k prvému vydaniu o tom hovorí: „Jednotlivé štúdie spája téma reakcie umenia a umelcov (formálnych štruktúr a poetických programov, ktoré tieto štruktúry riadia) na stimuly náhody, neurčitého, nepravdepodobného, dvojznačného a polyvalentného, a teda reakcie súčasnej senzibility na podnety matematiky, biológie, fyziky, psychológie, logiky a nového epistemologického obzoru, ktorý tieto vedy otvorili.“

Obrazy nového sveta

Zmenu „tvárneho módu“, formotvorného procesu pri vzniku umeleckého diela, Eco vníma ako súčasť celkových zmien v spoločnosti. Ak malo byť umenie životaschopné, muselo reagovať na to, ako sa jeho postavenie menilo v ekonomickom a sociálnom prostredí.

„Súčasné umenie sa tak pokúša nájsť – s predstihom pred vedou a spoločenskými štruktúrami – riešenie našej krízy a nachádza ho v jedinej možnej podobe, akú má k dispozícii – v rovine imaginácie. Predkladá nám obrazy sveta, ktoré majú platnosť epistemologických (gnozeologických – pozn. red.) metafor a predstavujú nový spôsob videnia, cítenia, chápania a prijímania univerza, v ktorom sa tradičné vzťahy celkom rozpadli a v ktorom prácne odhaľujeme nové možnosti, ako vzťahy znovu nadviazať.“

Nové umelecké formy sú  „pokusom postaviť vedľa tohto nového metodologického prístupu k pravdepodobnej štruktúre vecí možný obraz tohto nového sveta, obraz, ktorý si senzibilita doteraz neprisvojila, pretože senzibilita je vždy pozadu za výdobytkami inteligencie. Dodnes máme tak ako kedysi dávno dojem, že ,slnko vychádza', hoci sa ľudia už tri a pol storočia v škole učia, že slnko sa nepohybuje.

Preto má teda Otvorené dielo funkciu epistemologickej metafory: vo svete, kde nespojitosť javov spochybnila možnosť jednotného a definitívneho obrazu, nám ukazuje cestu, ako môžeme svet, v ktorom žijeme, vidieť, a tým ho prijať a začleniť do našej senzibility… Je sprostredkovateľom medzi abstraktnou kategóriou vedeckej metodológie a živou hmotou našej senzibility, predstavuje akúsi skoro transcendentálnu schému, ktorá nám umožňuje pochopiť nové aspekty sveta“.

Otvorené dielo vyvolalo rozsiahlu diskusiu v talianskej i zahraničnej tlači. Bolo preložené do francúzštiny, nemčiny, španielčiny, portugalčiny, ale aj do rumunčiny či poľštiny. Z početných súhlasných a ešte početnejších kritických ohlasov sám Eco vyzdvihuje príspevok Gianniho Scaliu, ktorý mu vyčíta, že sa v Otvorenom diele nezaoberá lingvistikou, štrukturálnou sémantikou ani semiológiou.

Chýba mu štrukturalistické hľadisko, ktoré by ako jediné dodalo koherenciu a konzistenciu téze predkladanej v knihe. V roku 1968 sa ukázalo, prečo ho zaujal práve tento príspevok: Eco sám pociťoval potrebu pokračovať vo výskume týmto smerom a vydal knihu Neprítomná štruktúra s podtitulom Úvod do semiologického výskumu.

Semiotika a cesta na Východ

Súčasný preklad Otvoreného diela je pre mňa spojený aj s osobnou spomienkou. Prvý raz som ho čítal spolu s Neprítomnou štruktúrou počas študijného pobytu v Taliansku krátko po ich vydaní. Videli sa mi veľmi zaujímavé a napísal som o nich obsiahlu informačnú recenziu. Keď som sa v roku 1971 vrátil domov, dal som ju kolegovi z fakulty, ktorý bol v redakčnej rade jedného z akademických časopisov. Po niekoľkých dňoch mi ju vrátil s tým, že  žiadny redaktor nebude riskovať miesto pre to, že ju uverejní. A ja môžem tiež prísť o to moje na fakulte.

Odísť z Československa v atmosfére, aká panovala ešte v roku 1969, a vrátiť sa tam v roku 1971 bolo príkladom odchodu zo spoločenského systému, ktorý sa otvára, do systému, ktorý sa zatvára. Mohol som byť rád, že mi kolega len priateľsky vysvetlil, aká je situácia. O niektorých témach sa nesmelo hovoriť vôbec, samotné slovo štrukturalizmus sa stalo strašiakom. Presvedčil som sa o tom o niekoľko mesiacov neskôr.

Tomáš Štrauss mi už pred mojím odchodom do Talianska nosil na preklad články od talianskych výtvarných kritikov. Bol medzi nimi aj Gillo Dorfles, na ktorého sa v kapitole o výtvarnom umení odvoláva aj Eco v Otvorenom diele. V Taliansku som sa s ním stretol a ponúkol mi na preklad svoju knihu s názvom Preme­ny vkusu.

Odporučil som ju vydavateľstvu Smena, to môj návrh prijalo, knihu som preložil, prešla aj redakčnou jazykovou korektúrou, ale potom skončila ako moja recenzia. Ruka normalizácie vtedy siahla na viaceré vydavateľstvá, a tak aj Smena musela vyradiť nielen niektoré diela zo svojej edičnej činnosti, ale aj niektorých redaktorov.

Krátke pootvorenie československej spoločnosti v šesťdesiatych rokoch ukázalo, že aj otvorené spoločnosti západnej Európy boli z mnohých stránok voči vývoju vo východnej Európe uzavreté. Eco sám priznáva, že až okolo roku 1963 sa zoznámil s prácami Romana Jakobsona a ruských formalistov, čo na neho urobilo veľký dojem.

V Taliansku vyšli Jakobsonove State zo všeobecnej lingvistiky v roku 1966 a Teória literatúry Cvetana Todorova, pod názvom Ruskí formalisti, bola do taliančiny preložená v roku 1968. Keď som mal v rámci doktorandských seminárov na Scuola Normale Superiore v Pise v roku 1970 prednášku o Janovi Mukařovskom, o českom štrukturalizme a semiotike sa tam nevedelo nič, hoci jazykovedný výskum v Prahe bol už od konca dvadsiatych rokov minulého storočia jedným z najvýznamnejších prínosov modernej lingvistiky. Ruskí štrukturalisti boli novinkou, pritom na Slovensku ich Mikuláš Bakoš kriticky hodnotil už v tridsiatych rokoch.

Talianske filozofické, jazykovedné a estetické myslenie čerpalo námety predovšetkým z francúzskych a amerických zdrojov. O výskume v krajinách východnej Európe nevedeli skoro nič. Až v roku 1979 vyšiel v Taliansku obsiahly výber z prác vedcov z krajín východnej Európy pod názvom Semiotika v slovanských krajinách, ktorý ukázal, ako sa v tejto časti Európy rozvíjalo semiotické skúmanie, s rôznymi peripetiami, už od dvadsiatych rokov minulého storočia.

Ale Dublin nebol obsadený Rusmi

Otázky literárnej komunikácie a interpretácie textov sa stali jednou z nosných tém ďalšieho Ecovho výskumu. Po Otvorenom diele a Neprítomnej štruktúre rozpracoval Eco svoju teóriu o literárnom znaku v knihe Lector in fabula z roku 1979, s podtitulom Interpretačná spolupráca v naratívnych textoch, a tiež v Úlohe čitateľa z toho istého roku, ktorá vyšla v angličtine (The Role of the Reader). Slovenské a české publikum sa s jeho teoretickými prácami začalo zoznamovať až po roku 1990, prevažne v prekladoch do češtiny.

V slovenčine sa objavil prvý Ecov teoretický text v roku 1995. Kalligram vydal jeho tri prednášky, ktoré mal v roku 1990 v Cambridgei, pod názvom Interpretácia a nadinterpretácia. V tom istom roku vyšla v Taliansku aj Ecova kniha I limiti dell'interpre­tazione, ktorú české vydavateľstvo Karolinum vydalo v roku 2004 pod názvom Meze interpetace.

Od jeho prvého vystúpenia, keď začal hovoriť o účasti čitateľa na interpretácii umeleckého diela, uplynulo v roku 1990 skoro tridsať rokov. Vtedy musel Eco aktívnu úlohu čitateľa pred tradičnou literárnou kritikou obhajovať, teraz sa situácia zmenila. V prednáške v Cambridgei už poznamenal: „Mám dojem, že v priebehu posledných desaťročí boli práva interpretov zdôrazňované nadmieru.“

V sedemdesiatych rokoch došlo k zmene paradigmy v teórii interpretácie textov. Vychádzalo sa z predpokladu, že fungovanie textu sa dá vysvetliť nielen jeho generatívnym procesom, ale aj skúmaním úlohy adresáta a spôsobu, akým text predpovedá a riadi takúto interpretačnú spoluprácu.

V knihe Medze interpretácie preto Eco poukazuje tak na hranice neobmedzenej semiózy, keď sa každá interpretácia stáva východiskom pre nekonečný rad ďalších interpretácií, ako aj na postupy, ktorými by sa mal riadiť pragmatický prístup k textu.

Priznáva, že „síce neexistujú pravidlá pre rozhodovanie, ktoré interpretácie sú tie ,najlepšie', ale existuje pravidlo, ktoré nám umožňuje poznať, ktoré sú tie ,zlé'. Toto pravidlo hovorí, že vnútorná koherencia textu musí byť braná ako parameter pri jeho interpretácii“. Rozlišuje interpretáciu a používanie textu, keď text slúži na iné ako estetické ciele.

Pri vysvetľovaní svojho modelu interpretácie kladie Eco dôraz na rozdiel medzi empirickým a modelovým čitateľom. Text berie ako nástroj vynájdený na to, aby vytvoril modelového čitateľa, lebo modelový čitateľ si vytvára domnienky v súlade so zámerom textu, zatiaľ čo empirický čitateľ si vytvára domnienky podľa vlastného zámeru. Modelový čitateľ tak hľadá modelového autora, ktorý potom splýva so zámerom textu.

Akú dôležitosť prikladal Eco interpretácii textov, potvrdzujú aj témy viacerých jeho prozaických diel, venované záhadám ľudských dejín. Už prvý román Meno ruže možno brať aj ako akúsi semiotickú detektívku. A stal sa aj príkladom, čo sa môže prihodiť, keď sa text neinterpretuje, ale používa.

Eco spomína, ako mu pred perestrojkou z Východu (bolo to pravdepodobne z Prahy a z Moskvy) telefonovali, že je ťažké hneď na začiatku knihy spomenúť ruskú inváziu do Československa. V úvode, ktorý s témou románu nijako nesúvisí, totiž píše, že bol v Prahe s priateľkou, keď tam prišli sovietske vojská, a musel odtiaľ narýchlo odísť. Nič viac.

Pre neho to nebol vôbec problém: „Dal som Prahu na začiatok, pretože je to jedno z mojich magických miest. Ale mám rád aj Dublin. Dajte namiesto Prahy Dublin. Nie je v tom nijaký rozdiel.“ Reagovali: „Ale Dublin nebol obsadený Rusmi“, na čo odpovedal: „To nie je moja chyba.“

Zmienka o tom, prečo musel v auguste 1968 z Prahy narýchlo odísť, sa nakoniec v českom vydaní z roku 1985 neobjavila. Eco dal prednosť tomu, aby si českí čitatelia mohli jeho knihu prečítať a dovolil inkriminovanú vetu vypustiť. V slovenskom vydaní z roku 1991 už mohol byť text v pôvodnom znení.

V januári tohto roku vyšiel nový Ecov román Nulové číslo a nám už chvalabohu odpadli starosti, či ho máme preložiť tak, ako ho autor napísal.

František Hruška (1944)

Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Umberto Eco