Foto: Wordpress.com
Béla Bartók s obľubou cestoval po celom svete, a to najmä počas komplikovaného vzťahu s rodným Maďarskom, ktoré síce miloval, no cítil sa v ňom nechcený. Podstatnú časť svojej mladosti prežil v Bratislave, kde nadviazal celoživotné priateľské vzťahy, napríklad s Alexandrom Albrechtom a jeho rodinou.
Patril medzi malý okruh skladateľov, ktorí sa venovali bádateľskej oblasti na špičkovej vedeckej úrovni a vďaka snahe byť moderným komponistom bol vždy o krok vpred pred svojimi „včerajšími skladbami“. Celý život ho sužovalo chatrné zdravie, ale viackrát vstal takpovediac zo smrteľnej postele a nakoniec sa mu podarilo zaradiť k najväčším osobnostiam dvadsiateho storočia.
Skladateľ, pedagóg, interpret, folklorista a hudobný vedec Béla Bartók sa narodil 25. marca 1881 v mestečku Nagyszentmiklós (Sânnicolau Mare v dnešnom Rumunsku). Prejavoval veľké hudobné nadanie už ako dieťa, no malé mesto s dedinským charakterom neposkytovalo dostatočné možnosti na hudobné vzdelanie.
Preto si Bartókova matka po manželovej smrti našla prácu v Bratislave, kde panoval spomedzi všetkých uhorských miest najživší hudobný život, hoci naďalej zostávala v tieni Budapešti a Viedne. Bratislava sa vyznačovala rôznorodými etnickými prvkami, časť inklinovala aj k južanskej – balkánskej – náture, čo predstavovalo pre Bartóka ten správny genius loci.
Hudobné kroky v Bratislave
Bratislava zostane navždy spätá so študentskými časmi Bartóka. V rokoch 1892 až 1899 tu navštevoval Kráľovské maďarské katolícke gymnázium. Do tejto školy chodili aj jeho neskorší priatelia Ernest von Dohnányi a Alexander Albrecht, ktorého o štyri roky starší Bartók doučoval hru na klavíri.
Patril k obľúbeným kantorom a o hudbe vedel nielen vášnivo rozprávať, ale aj ju dôkladne znázorniť. Na svojich hodinách často predohrával pri klavíri tie isté frázy stále dookola, jednou z jeho hlavných metód bolo sústredené počúvanie, vďaka čomu si jeho študenti privykli rozoznávať drobné detaily hudobného tkaniva.
Samotný Bartók mal neskutočne jemný sluch, čo neskôr využil aj pri zapisovaní ľudových piesní. Čo sa týka jeho osobnostných čŕt, nebol rád stredobodom pozornosti, spoločnosti sa stránil a inklinoval k introvertnému správaniu.
Pôsobil asketickým dojmom, k ženám sa správal placho a keďže nevedel ani tancovať, radšej iba posedával v kúte a potichu debatoval so svojimi známymi. Najlepšie sa cítil iba v blízkosti svojich dobrých priateľov, ako boli Zoltán Kodály alebo Albrecht. Rovnako nemal rád extrovertnosť ani pri interpretácii, a preto neobľuboval samoúčelnú virtuozitu.
Aj keď spočiatku uvažoval o štúdiu vo Viedni, priatelia a rodina ho nakoniec presvedčili, aby išiel do Budapešti na Hudobnú akadémiu. Tu sa opäť stretol s Alexandrom Albrechtom, ktorého začal učiť klavírnu skladbu, a okrem vyučovania viedli aj vášnivé, no priateľské diskusie o umení a hudbe.
Nikdy sa vážnejšie nerozhádali, aj keď existovala jedna téma, pri ktorej sa vôbec nezhodli. Podľa Albrechta mal Bartók v sebe zakorenený predsudok, že čím je hudba modernejšia, tým je aj lepšia. Stále skúšal nové postupy a originalita bola jednou z najdôležitejších čŕt, ktorú si vážil na ostatných skladateľoch.
Nešlo vôbec o prelietavosť, ale o naberanie nových poznatkov, preto nedával na piedestál iba jedného autora. Béla Bartók o tom zvykol hovoriť: „Na počiatku každej novej práce by mal človek zabudnúť na predošlé dielo, aby nezačal napodobňovať seba samého."
Alexander Albrecht, nenahraditeľný organizátor bratislavského hudobného života, na Bartóka vo svojich spomienkach často myslel: „Úprimné priateľstvo ho spájalo s celou našou rodinou; keď prichádzal z Budapešti, býval u nás. Boli to veľmi pekné chvíle so zaujímavými diskusiami a častým muzicírovaním. Béla hral výborne, ale cvičil len vtedy, keď musel.“
O Bartókovi bolo známe, že nikdy nepatril k fanatickým nacvičovateľom a horlivejšie cvičil iba pred koncertmi. Albrecht tiež spomínal, ako ho raz pred jedným vystúpením videl rúbať na dvore drevo. Keď sa ho opýtal, čo robí, Bartókova odpoveď, že si precvičuje svaly na „klavírovanie“, ho poriadne zaskočila.
Aj potom, čo sa Béla Bartók odsťahoval do Budapešti, navštevoval Albrechtovcov v ich bratislavskom byte, kde mal vždy pripravenú malú izbičku na prespanie. Malého Jána Albrechta, ktorý ho familiárne volal Béla báči, desila jeho rázna hra, ale vždy sa tešil na tieto návštevy.
Prerušila ich až druhá svetová vojna. Alexander Albrecht vo svojich memoároch priznal, že k najkrajších chvíľam v jeho ťažkom živote (zakončenom samovraždou) patrilo obdobie, keď bol Bartókovým žiakom v Bratislave a neskôr v Budapešti.
Ľudová pieseň ako katalyzátor
Po skončení štúdia na budapeštianskej Hudobnej akadémii v roku 1905 sa Bartók pustil do výskumu maďarskej ľudovej hudby, ktorá bola dovtedy neobjaveným teritóriom. Predurčil tak cestu ďalšej generácii, keď poukázal na ľudovú pieseň a jej ďalšie využitie v kompozičných technikách. Na svoju prvú cestu neskôr vo svojich memoároch rád spomínal: „Bol som vtedy chudobný, v kapse som nemal ani grajciar, avšak mal som pocit, že prinášam poklad: dušu maďarského ľudu.“
Spolu so Zoltánom Kodálym pripravil svoju prvú významnú zbierku Maďarské ľudové piesne. Samotný proces zbierania bol veľmi náročný a svojím spôsobom aj dobrodružný, o čom Bartók vo svojich spomienkach povedal:
„Aby sme našli hudobný materiál nedotknutý civilizáciou, museli sme vyhľadať dediny, ktoré boli čo najviac vzdialené od centier a od dopravných liniek. Keď sme chceli obstarať staršie piesne, prípadne viacstoročné melódie, museli sme sa obrátiť na starých ľudí, hlavne na starenky; tieto sa zasa dali ťažko nahovoriť na spievanie. Hanbili sa spievať pred cudzími pánmi, báli sa, že ich dedinčania vysmejú, báli sa aj fonografu. Museli sme získať ich priateľstvo – panovala tu nedôvera ku každému príslušníkovi panskej triedy alebo mešťanovi.“
Postupne tak nazbieral 3700 zápisov maďarských ľudových piesní, 3200 slovenských, 3500 rumunských, ale aj desiatky ukrajinských, arabských, tureckých, či juhoslovanských. (Zbierka slovenských ľudových piesní vyšla v roku 1959 v Bratislave.) Folklór spracovával aj do svojich autorských kompozícií, o čom vravel:
„Spoznanie sedliackej hudby bolo pre mňa mimoriadne dôležité, lebo mi umožnilo úplne sa oslobodiť od nadvlády durového a molového systému.“ Na ľudovej piesni ho najviac zaujímala jej variabilita. Zvykol tvrdiť, že ľudová melódia je ako žijúca bytosť, ktorá stále podlieha zmenám, k čomu dodal: „Nemôžem povedať, že táto a táto melódia je taká, akú som ju zapísal, ale môžem tvrdiť len to, že vtedy a v tej minúte taká bola.“
Tieto bádateľské cesty s ním absolvovala aj jeho prvá žena Márta Zieglerová, ktorá patrila k jeho klavírnym žiačkam. Panovalo medzi nimi skôr porozumenie ako vášeň, čo sa neskôr ukázalo aj pri ich rodinnej kríze. V roku 1923 sa s Mártou rozviedol a opustil svojho trinásťročného syna, vzápätí sa oženil s o dvadsať rokov mladšou klaviristkou Dittou Pásztoryovou pochádzajúcou z Rimavskej Soboty, ktorá bola jeho ďalšou študentkou.
Traduje sa, že mladá Ditta si na začiatku štúdia na Hudobnej akadémii v Budapešti sama zvolila Bartóka za svojho profesora, čo bolo v tej dobe neprípustné. Toto spontánne rozhodnutie naňho zapôsobilo, keďže sám bol skôr rozvážnym človekom. Vášne, ktoré dovtedy nachádzal len na javisku, nakoniec našiel aj vo svojom súkromí.
Scestovaný národovec
Bartók veľmi rád cestoval. Z európskych metropol si zamiloval predovšetkým Paríž, aj kvôli náklonnosti k Debussyho hudbe. Prvé sklamanie z ciest zažil počas svojho anglického koncertného turné, keď britskí poslucháči naplno neporozumeli pre nich tak vzdialenému folklórnemu akcentu.
To isté zažil Bartók aj pri turné po Amerike, kde navštívil Chicago, Boston, New York či Los Angeles. Nenápadné správanie skromného Bartóka neimponovalo americkému naturelu, ktorý vtedy dychtil po senzáciách a šoumenských interpretoch.
V Amerike však Béla Bartók spoznal jazzovú hudbu a tá naňho veľmi zapôsobila tým, ako mu pripomínala ľudovú tvorbu strednej Európy. V jednom období svojho života sa dokonca venoval aj africkým piesňam.
V roku 1913 preto absolvoval náročnú cestu po alžírskych osadách, kde zažil zaujímavé skúsenosti s odlišným arabským svetom. Ženy tamojších moslimov nemohli hovoriť s cudzími mužmi, preto si pri zapisovaní ženských a svadobných piesní Bartók vyžiadal povolenie úradov, aby mu mohli spievať aspoň dve prostitútky.
Bartók bol zvyknutý, že sa jeho diela hrávali veľmi nedbanlivo alebo pre svoju obťažnosť nezazneli vôbec. Napríklad impulzom pre napísanie slávneho baletu Drevený princ bol neúspech opery Hrad kniežaťa Modrofúza, ktorá prepadla na plnej čiare, keďže bola pre publikum príliš abstraktná a scénicky málo honosná.
Existovali však aj ďalšie dôvody, prečo ho doma ignorovali. Bartók sa po celý svoj život snažil o spriatelenie Maďarov so susednými národmi. Bola to práve folklórna hudba, ktorá ho priviedla k myšlienke porozumenia medzi všetkými ľuďmi, k tzv. neegoistickému národnému povedomiu.
O dôležitosti pôvodu ľudovej piesne zvykol hovorievať toto: „Je jedno, či je to žriedlo maďarské, slovenské, alebo rumunské. Musí mať iba čisté pohnútky.“ Skladateľ tiež tvrdil, že etnické hranice ľudového umenia sa nekryjú s hranicami národov, ale viac-menej sa prekrývajú a navzájom ovplyvňujú. Samozrejme, aj on žil revolučnými myšlienkami, no uvedomoval si, kam až môže tento šovinizmus zájsť.
Maďarsko ho nechcelo
Útoky zo strany horthyovcov silneli. Títo šovinistickí nacionalisti odsudzovali skladateľa pre jeho horlivý záujem o piesne susedných národov. Pri každej možnej príležitosti sa Bartók snažil opustiť Maďarsko a smrťou jeho matky, na ktorú bol silno viazaný, sa pretrhlo aj posledné puto s rodnou krajinou. Definitívne sa tak rozhodol pre emigráciu do Spojených štátov amerických.
Posledným dielom skomponovaným v Európe bol 6. husľový kvartet. Jeho najtemnejšiu skladbu poznačili okrem úmrtia matky aj hrôzy druhej svetovej vojny. Bartók napísal pred odchodom do zámoria v roku 1940 svoj závet, v ktorom si prial čo najjednoduchší pohreb a výslovne zakázal pomenovanie budapeštianskych ulíc svojím menom, kým z nich nezmiznú mená ako Hitler a Mussolini.
No život v Amerike mu priniesol samé sklamania. Zažíval existenčné problémy, keďže o jeho tvorbu nebol záujem a koncertoval len sporadicky. Vydávanie vlastných folklórnych edícií a prednášanie na univerzitách Bartóka a jeho manželku uživilo len veľmi sťažka.
Podlomenému Bartókovi sa rozhodli pomôcť jeho priatelia, ktorí mu obstarali objednávky na niekoľko nových kompozícií. K tomu pristúpili žiadosti Yehudi Menuhina o husľovú sonátu a Williama Primrosa i violový koncert.
Americká spoločnosť sa opäť o Bartóka začala zaujímať, čo ho na chvíľu povzbudilo, ale pesimizmus v ňom naďalej pretrvával: „Tešil by som sa z radostných udalostí, keby som nemal stále pocit, že všetko príde príliš neskoro. Azda príliš neskoro pre mňa, a o to viac príliš neskoro pre tých, ktorých medzitým vyvražďujú.“
Bartók trpel nevyliečiteľnou formou leukémie, preto sa už po skončení vojny nemohol vrátiť do Maďarska. Zomrel 26. septembra 1945 v newyorskom West Side Hospital. Zanechal po sebe rozpracované dielo Koncert pre violu a orchester, ktorú zaňho dokončil jeho priateľ Tibor Serly. Trvalo veľmi dlho, kým Maďarsko otvorilo svoje náručie a objalo spoločenský a umelecký odkaz Bélu Bartóka.
Daniel Hevier ml. (1986)
Autor je hudobným publicistom a momentálne pôsobí ako externý doktorand na Univerzite Komenského v Bratislave, odbor muzikológia.