Dramatik Seneca
Lucius Annaeus Seneca (asi 4 pred n. l. – 65 n. l.) bol rímsky filozof, štátnik a spisovateľ. Do histórie vošiel ako učiteľ budúceho cisára Neróna, neskôr ako jeho poradca, obvinený z účasti na protinerónovskom sprisahaní – jeho žiak sa mu odmenil tým, že mu umožnil spáchať samovraždu. Senecov dramatický osud bol neraz podnetný aj ako dramatický námet – z hľadiska divadla však nie je o nič menej zaujímavý fakt, že Seneca sám bol dramatik.
Na prebásnenie piatich jeho drám (Faidra, Médea, Oidipus, Trójanky a Agamemnón) ma vyzval Divadelný ústav, ktorý mi dodal aj ich doslovný preklad (pripravila ho vynikajúca mladá latinčinárka Martina Borodovčáková) – mojou úlohou bolo prebásniť hry spôsobom primeraným originálu. Senecove hry sú totiž kompletne veršované, pričom sa v nich často striedajú rôzne druhy časomerných veršov a metier.
Netúžil som sa na staré kolená púšťať do nového autora, no keďže jambický trimeter a iné antické metrá mám už natrénované zo Sofokla či Šafárika – a keďže tým krásnym dámam, čo ma presviedčali, sa nedá nič odmietnuť – dal som sa nahovoriť.
Foto: wikipedia
Nebol to ľahký preklad. Seneca predvádza takú detailnú znalosť mytológie, že som musel ustavične mať po ruke Slovník antickej kultúry a takmer pri každom verši prerušovať prácu a prečítať si zopár encyklopedických informácií: venoval som tomu viac času než prebásňovaniu. Tá práca šla pomalšie, ako som očakával, no predsa, len čo som sa pohrúžil do prvej z hier, začala ma baviť, a hoci nešla rýchlo – trvala niekoľko rokov – už je takmer hotová. Chýba mi už len Agamemnón. To mi však nemohlo zabrániť v napísaní tejto eseje.
Seneca a Shakespeare
Na jej napísanie som dostal chuť nielen ako Senecov čitateľ a prebásňovateľ, ale aj ako prekladateľ Shakespeara a dramatik.
Zo všetkých týchto hľadísk bol totiž dramatik Seneca pre mňa objavom a inšpiráciou. Do slovenskej kultúry prenikol najmä svojimi Listami, nuž sme ho poznali najmä ako filozofa. No iné európske kultúry poznajú už dávnejšie aj jeho dramatické dielo. The Tenne Tragedies of Seneca (teda všetky jeho zachované hry, nesporných deväť aj tá desiata, kde sa o jeho autorstve pochybuje) vyšli napríklad v angličtine už v roku 1581 – dobré desaťročie predtým, ako ovládol alžbetínsku divadelnú scénu William Shakespeare.
Značí to, že Shakespeare tú knihu čítal?
Shakespearistika o tom pochybuje. Seneca bol vraj do angličtiny preložený nekvalitne a anglická dráma sa pri gréckych námetoch inšpirovala radšej pri prameni, t. j. hlavne gréckou drámou (ktorej témy Seneca iba zopakoval).
Nemusíme však tento názor prijať do bodky.
Dôkaz, že Shakespeare o Senecovi dramatikovi vedel, nájdeme v Hamletovi – stačí si spomenúť na Poloniovu repliku, že pre hercov, čo práve prichádzajú na Elsinor, „je Seneca príliš ťažký a Plautus príliš ľahký“.
Čo sa týka žánru, tam toho veľa nezistíme. William Shakespeare je v chápaní žánru už celkom inde než Seneca. Seneca hranice žánru tragédie ešte prísne dodržuje, Shakespeare už má najväčší pôžitok z ich porušovania: ani v tragédiách nikdy uňho nechýbajú klauni. Klauni sú muzikanti, ktorí prišli hrať na Júliinu svadbu, a teda zahrajú aj na tom jej prvom (zdanlivom) pohrebe.
Klaun prináša jedovaté hady Kleopatre. Klauna má stále pri sebe kráľ Lear. Klauni kopú hrob Ofélii. Na klauna sa zahrá, napokon, aj sám Hamlet. Darmo by sme však hľadali nejakého klauna alebo humor u Senecu.
No pozornosť musíme zbystriť, keď si začneme všímať postavy a dejové zvraty. Nielenže tu nájdeme pozoruhodné paralely, ale keď sa lepšie pozrieme na niektoré verše, nájdeme dokonca aj u Senecu skrytý humor.
V jeho Faidre, napríklad, sa vyskytuje spočiatku moralizujúca pestúnka, ktorá kráľovnej radí ovládnuť neodolateľnú sexuálnu túžbu po nevlastnom synovi, ale keď vidí, že ju nepresvedčí, jej taktika sa zrazu zmení:
Ó, pani, potešenie mojej staroby!
Keď už ťa strhla taká prudká vášeň, ty
na povesť nedbaj. Povesť býva falošná.
Lepšia si horšiu, horšia lepšiu zaslúži.
Skúsme to neoblomné srdce nalomiť.
Divého Hippolyta pokúsim sa ja
obmäkčiť – získať jeho srdce pre teba.
Nie je tu ani jedno veselé slovo, a predsa si to vieme predstaviť zrežírované tak, že sa na tom divák zasmeje. Navyše – aj keď je Senecova pestúnka vážna – musí na nás veselo zapôsobiť jej prudká zmena. Priam z verša na verš. Ani si takmer neuvedomíme, v ktorom verši sa to stalo, a z cnostnej pestúnky, čo pred chvíľou vyzývala Faidru, aby sa správala mravne, je zrazu kupliarka. Lebo – čo už iné sa tu dá urobiť?
Foto: SHUTTERSTOCK
Ak je tvoja žiadza naozaj taká veľká, že sa nedá skrotiť, tak potom poďme na to. „Skúsme to neoblomné srdce nalomiť.“ Musí nám v tejto chvíli vhupnúť do hlavy myšlienka, že Senecova pestúnka je vzdialená príbuzná dojky z Romea a Júlie aj Jagovej manželky Emílie z Othella. Nezabudnime ani na Faidru – a nielen na ňu. Takisto Médea či ďalšie Senecove ženské hrdinky sú predobrazom Shakespearových slobodne sa rozhodujúcich a až na doraz idúcich ženských hrdiniek, ako boli Kleopatra či Rosalinda.
Príbuznosť medzi Senecom a Shakespearom nájdeme aj v psychologickom majstrovstve: obaja podali v tomto smere vrcholné výkony, obaja vedeli napísať dialóg, z ktorého presvedčivej napínavosti nič neubrali ani storočia. Keď čítame ten dialóg, v ktorom licituje Médea s Iásonom a v stávke je nielen to, kto z nich si vezme deti, ale aj život detí – či to nie je šachová partia rovnako majstrovská ako tá, ktorú zohrá Jago s Othellom, keď v ňom postupne rozpaľuje žiarlivosť?
Hamlet a Trójanky
So Shakespearom má Seneca spoločné i to, že je nadčasový, to znamená, že sa prihovára práve tak svojej, ako ktorejkoľvek inej dobe.
Všimnime si napríklad jeho Trójanky. Určite patria k hrám, po akých raz za čas pátra každé divadlo, keď chce dať príležitosť viacerým herečkám. V Trójankách je nádherná úloha stareny – vdovy po Priamovi Hekuby. Ďalej krásna úloha krásnej Heleny, pre ktorú vznikla trójska vojna.
Ďalej úloha Andromachy (vdovy po Hektorovi), ktorá sa (neúspešne) pokúša prekabátiť Odysea, keď chce zachrániť život synovi Astyanaxovi (chlapcovi, ktorého sa chystá Odyseus obetovať). Alebo úloha Polyxeny, ktorú takisto obetujú v rámci starovekej úcty k prírode, keď chcú Gréci pokojne odplávať domov (ekologická téma!) a ešte je tam aj chór trójskych žien (ktoré sú v závere takmer nahé) a celý ten chór si odvezú Gréci do sexuálneho otroctva.
Mimochodom, každý Grék si svoju otrokyňu vyžrebuje, aj kráľovskú dcéru si môže vyžrebovať obyčajný vojak (aké otrokárske aj demokratické zároveň!). Je to skrátka krásne aktualizovateľné – skaza Tróje, to bolo vlastne čosi, čo evokuje aj myšlienku na moderné genocídy (aj keď v Tróji zdanlivo išlo len o vyvraždenie mužských príslušníkov kráľovského rodu).
Osobitne si však musíme v Trójankách všimnúť ešte jednu zaujímavosť: to, ako plynule nadväzujú na Shakespearovho Hamleta. Je to iba náhoda? Nevyzerá to ako Shakespearov zámer?
Nielenže sa v Hamletovi spomína Seneca v Polóniovej replike, ale keď potom herci na Elsinor prídu, prvé, na čo si z ich repertoáru Hamlet spomenie, je hra o skaze Tróje a o zavraždení kráľa Priama pred očami jeho manželky Hekuby.
Čiže na udalosť, ktorá tesne predchádza príbehu Senecových Trójaniek.
Skúsme si Hamleta a Trójanky predstaviť ako jednu hru!
Shakespeare miloval hru v hre, niekde bola rámcová hra vedľajšia a vnútorná hlavná – ako v Skrotení čertice, – inde zas, naopak, rámcová hlavná a vnútorná vedľajšia – ako v Hamletovi. Najprv by teda mal prísť na scénu Hamlet:
HAMLET (prichádza a zhovára sa sám sebou).
Byť a či nebyť, to je otázka:
je dôstojnejšie iba mlčky znášať
strely a šípy podlej Šťasteny,
či proti moru múk vziať do rúk zbraň –
a rozseknúť to vzburou? Umrieť, spať….
… Spať! Len či nie aj snívať? To nás brzdí.
Sny, ktoré hrozia nám aj v spánku smrti,
keď unikneme biedam tohto sveta,
nás nútia váhať – preto vydržíme
radšej to dlhé peklo života.
Kto inak znášal by moc tyranov,
bič výsmechu a krivdy nafúkancov,
sklamania lásky, nespravodlivosť,
cynizmus úradov a bezočivosť
niktošov, ktorí utláčajú schopných,
keby mal nádej, že mier získa jedným
//bodnutím dýky?
(Zarazí sa, potom opakuje predchádzajúci text, ráta na prstoch. Zdvihne prvý prst,) Moc tyranov, (druhý,) bič výsmechu a (tretí,) krivdy nafúkancov (štvrtý,) sklamania lásky, (piaty,) nespravodlivosť, (šiesty,) cynizmus úradov a (siedmy) bezočivosť niktošov, ktorí utláčajú schopných. Vymenoval som sedem dôvodov na samovraždu. A v Sonete číslo 66 sa mi ich podarilo vymenoval jedenásť. Niekto by sa mohol aj čudovať, prečo vo chvíli, keď mám potrestať vraha svojho otca, premýšľam o samovražde.
No či je ľahké odhodlať sa k vražde – aj keď zo spravodlivej pomsty? Pomsta nasleduje pomstu, tú ďalšia pomsta… Kto potom zastaví špirálu násilia? Zabiť iného človeka je hračka – no treba na to nie iba presvedčivý dôvod, ale aj vhodnú situáciu. Nešťastnú náhodu. Alebo uznávaný rituál. Ak hľadám vhodnú situáciu na zabitie Claudia, to neznačí, že váham. Iba potrebujem dôkaz, že vraždu môjho otca naozaj spáchal Claudius.
To, že sa mi zjavil, že mi to povedal a pomstou ma poveril otcov duch – to nestačí. Mohla to byť aj halucinácia, ktorú mi vnukol diabol. No keby som, pomýlený diablom, zabil nevinného človeka – nebolo by potom lepšie zabiť radšej sám seba?
HERCI (prichádzajú a počúvajú ho).
HAMLET (ešte si ich nevšimol). Trestajúca ruka nesmie byť nikdy prchká. Potrebujem, aby sa Claudius najprv usvedčil sám. A už aj viem, ako ho k tomu privediem. Pozval som hercov, nech pred jeho očami zahrajú scénu, ktorá ho tak rozruší, že sa sám prizná.
PRVÝ HEREC. A čo by to malo byť, pane?
HAMLET (až teraz si ich všimne). Vy ste už tu? Počul som ťa kedysi čosi prednášať, no nikdy sa to nehralo, alebo, ak sa hralo, tak len raz – pretože, ak si dobre spomínam, tá hra sa páčila obecenstvu ako perla svini. Ale podľa môjho úsudku, i podľa mienky iných, čo tomu rozumejú ešte lepšie než ja, bola to hra výborná, z jednotlivých výstupov dobre skĺbená, a napísaná šikovne aj múdro… Chválili ju, ak si dobre spomínam, za to, že v nej nie sú zbytočné pikantérie ani afektované efekty, nuž jednoducho, že je pôsobivá preto, lebo je pôsobivo jednoduchá, a radšej než na vonkajšie parádičky sa spolieha na vnútornú krásu.
Skrátka, dobrá robota. Najmä jedna pasáž na mňa urobila dojem – to, ako sa stretnú Aeneas a Dido, a ako ju on informuje o zavraždení kráľa Priama. Ak vám to ešte nevyšumelo z pamäti, začnite veršom – moment – hneď si spomeniem (pasáž, ktorá bude nasledovať, režisér Peter Mikulík zhodou okolností z nie tak dávnej inscenácie Hamleta v SND vypustil, nahradil ju svižnejšou pantomímou, môžeme si ju teda zacitovať teraz):
„Keď ľúty Pyrrhos, ten hyrkanský tiger – “
nie, tak to nie je. No určite sa to začína Pyrrhom.
„Ten ľúty Pyrrhos v zbroji černejšej
než noc a jeho čierne úmysly,
bol skrytý v bruchu osudného koňa –
no dnes je jeho erbom des a hrôza!
Temný zjav od hlavy až po päty mu
pokrýva purpur. Poškvrnil sa krvou
otcov a matiek, dcér a synov, ktorú
na škvaru spiekol oheň horiacich
ulíc, čo prízračne si posvietili
na vraždu svojho pána. Hnev a oheň
v ňom planú, v oku rubín nenávisti –
pekelný Pyrrhos ide, pokúša sa
nájsť kráľa Priama.“
Teraz pokračuj ty!
PRVÝ HEREC
„A našiel ho
mizerne biť sa s Grékmi. Starý meč
ho neposlúcha, vypadne mu z ruky
a leží na zemi. Tu Pyrrhos zlostne
vyrazí na Priama…
… Nedrvil tak Kyklop kladivom,
ako ten Pyrrhov skrvavený meč
zasvišťal nad Priamom.
Je to pridlhé.
HAMLET. Len pokračuj! Pokračuj, blížime sa k Hekube.
PRVÝ HEREC
No hľa – ach! – vyľakaná kráľovná
vybieha bosá, na hlave má zdrap…
… Kto by ju videl, ten by preklial osud
jazykom vymáčaným v jede. Keby
bohovia začuli len ten jej výkrik,
keď Pyrrhos so zvrátenou rozkošou
manžela rozrúbal jej pred očami,
nuž – hoci inak sú im ľahostajné
starosti smrteľníkov – pri tom výkriku
za mraky skrývali by plač a súcit
zmocnil by sa tých bohov.
HAMLET. Celkom si zmenil farbu a tečú ti slzy! Ak si dobre spomínam, to už je koniec.
PRVÝ HEREC. Nie, princ. Má to ešte pokračovanie.
HAMLET. Kto ho napísal?
PRVÝ HEREC. Seneca.
HAMLET. Ako sa volá tá Senecova hra?
PRVÝ HEREC. Volá sa to Trójanky.
HAMLET. Kedy ju naštudujete?
PRVÝ HEREC. Naštudovali sme ju už. Aj Trójanky máme v repertoári.
HAMLET. Tak do toho! Najprv to predveďte mne! A to teraz hneď!
A tu – keby Hamlet a Trójanky tvorili jednu hru – by už mohol nadviazať citát Trójaniek.
Neviem si totiž predstaviť lepší spôsob uchopenia toho temného posolstva, ktoré nám Seneca zdeľuje svojimi Trójankami, ako keď ho vtiahneme do svetla Hamletovej demokratickej myšlienky. Keď to urobíme, bude to rovnako jasné ako súčasné. Veď čo iné sa deje dnes – a dokonca takmer na tých istých miestach, na ktorých sa odohrávala skaza Tróje?
Rovnaké dielo skazy.
Hra by sa mohla volať Hamlet v Tróji čiže Trója v Hamletovi. A na jej konci by opäť mohlo zaznieť to Hamletovo „byť a či nebyť“.
Hister a Dunaj
Končím esej – idem napísať hru. No ešte skôr, ako sa do nej pustím, chcem znova vysloviť poďakovanie Divadelnému ústavu, že ma nahovoril na Senecu. Verím, že sa nám spoločnými silami podarí vzbudiť oňho aj záujem čitateľov – veď už onedlho sa dočkajú knižného vydania piatich hier.
Na záver ešte jeden citát zo Senecu.
Keď sa Iásonom ohrdnutá Médea chystá na pomstu, chór takto komentuje jej správanie:
Žena, ktorú milenec zradil, planie
nenávisťou, čo by jej závidela
každá sila, požiar aj burácanie
búrky či dela.
Viac, než Auster, z mračien čo na zem vrhá
zimný dážď a bičuje zver aj ľudí,
viac než Hister, cestou čo mosty stŕha
a v poliach blúdi…
Hľa, aj keď len v básnickom prirovnaní, v Senecovi sa objavuje aj Hister – náš Dunaj. Akoby nám aj týmto spôsobom chcel Seneca povedať, že všetko, čo sa na svete deje, deje sa vždy o čosi bližšie k nám, než si to pripúšťame…
Ľubomír Feldek (1936)
V roku 1959 absolvoval štúdium slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Do roku 1973 bol v slobodnom povolaní a do polovice 80. rokov redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Je z generácie básnikov Trnavskej skupiny alebo konkretistov. V roku 1989 podpísal výzvu Několik vět a stal sa zakladajúcim členom VPN. Vydal celý rad básnických zbierok, próz, esejí, rozprávok a divadelných hier. Prekladá poéziu a drámu (Shakespeare, Jesenin, Lautréamont, Jeffers, Blok, Sofokles, Thákur, Antonyč, Erben, Kollár, Majakovskij, Goethe, Heine, Apollinaire, Puškin, Morgenstern, Rimbaud, Jevtušenko, Nezval, Stefanov, Tuwim, Seneca).
