Kráčaš si len tak ráno po ulici, ideš s nákupným vozíkom na centrálne trhovisko, myšlienky ešte neskalené, čisté, celkom dobrá nálada, začal sa víkend a ty si cupitáš, keď tu oproti – mimoň.
Potom ideš ďalej a mimoni sa trúsia jeden za druhým, v čoraz väčších húfoch, už je ich plná ulica, je ich plný trh. Preľakneš sa a vbehneš do najbližšej drevenej búdy s úmyslom dať si kávu.
Postavíš sa k pultu, opatrne pozrieš na obsluhujúceho výčapníka, preboha, je to mimoň! A z rýchlovarnej kanvice ti „tureckú“ kávu zaleje tiež mimoňka, a keď si sadneš a vyplašene sa rozhliadneš okolo seba, zistíš, že hostia, ktorí v šere zdvihli hlavy od svojich nápojov – sú takisto samí mimoni.
Kávu si ešte horúcu vleješ do hrdla a ráznym krokom odchádzaš preč z trhoviska, hoci máš vozíček celkom prázdny. Ideš k domu, kde bývaš. Chceš sa vyviezť k svojmu bytu, nastúpiš do výťahu, v jednej chvíli sa uvidíš v malom výťahovom zrkadle – je to tak, aj ty máš podobu mimoňa.
Majster a či maestro
V podstate na tom nie je nič čudné, že človeka také čosi máta, veď tú smiešnu postavičku dnes vidieť všade, na obale croissantu, ktorý jedáva tvoj vnuk, na plagátoch a obrázkoch, je dokonca vytlačená na kuchynskej rolke…
Mimoni sa dnes v tržbách šplhajú na vrchol rebríčka, čítaš v novinách o filmovej snímke Mimoni, ktorá sa po tom, čo ju premietali v Číne, zaradila medzi animované filmy s najvyššími celosvetovými tržbami.
Pravdupovediac byť mimoň nie je bohviečo už len z toho dôvodu, že nevyzerá dobre. Na žltom jednoliatom šúľku bez foriem, ktorý predstavuje jeho telo a zároveň aj hlavu s tvárou, má navlečené pracovné montérky, na očiach, prípadne na jednom oku – má zváračské okuliare alebo taký zvláštny monokel.
Hore na vrcholci žltého šúľka je náznak vlasov mimoňa, malý chocholček. Vlastne je podobný hlavíkovi z kresbičiek celkom malých detí, lebo z jeho hlavotelíčka trčia ruky a nohy, pričom ruky mu chránia pracovné rukavice a drží v nich nástroj, niekedy hudobný.
Mimoň je majster – a možnože aj maestro… No napriek tomu si povieš, že byť mimoň, to už je nad rámec.
Sedíš zmorená doma v kresle a premýšľaš, čo ďalej. Pýtaš sa sama seba, kedy k tej premene došlo? Bývala si viac-menej normálna, a tu zrazu – mimoňka. Čo sa stalo? No keď sa zamyslíš ešte raz, keď si predstavíš, že v tom, o čom je dnes život, s výnimkou pár vecí čisto praktického charakteru, si úplne mimo, musíš si priznať krutú pravdu.
Podobní jedinci bývali aj predtým, no bolo ich málo či menej, boli to naozaj periférni jedinci, takí neškodní blázni, vravelo sa im – mimózy. No dnes nastúpili mimoni, a tých je tu viac než dosť, sú ich masy. Mimoň, to už je niečo kolektívne, je to priam súhrnný pojem. Fakt, že ty sama si mimoňka, svedčí aj o tom, že v tom nie si sama.
Si proste mimo, a teoreticky by si z toho mala byť neistá, no nie je to tak, ty máš istotu, ktorá vyplýva z vedomia, že všetci okolo teba sú takisto mimo. Je to charakteristický, a pritom časopriestorovo presne ukotvený pocit. Sme v súčasnosti a sme na Slovensku, no sme aj v EÚ…
Myslíme si, že je to ono
Niekto ti raz povedal, že my si žijeme a pechoríme sa a myslíme si, že je to ono, a v skutočnosti je už mimo nás celkom iná realita s inými pravidlami, ktorým nepodliehame. Ten niekto vlastne vyjadril podstatu nášho mimoňstva.
Začnime len od tvojho mesta, v ktorom žiješ tak dlho. To mesto je dnes hlavné a kedysi, keď ešte nebolo, sa ti páčilo, zdalo sa ti super, pravda, bolo to už veľmi dávno. A teraz naň hľadíš s nechuťou, zdá sa ti zanedbané, hlavne špinavé a ošarpané, a celkovo dosť hnusné, bez harmónie tvarov a priestoru, bez architektonickej idey, dokonca bez estetiky škaredého, vravíš si, nie je to mesto pre ľudí, len taký antihumánny priestor, v ktorom kvôli okolnostiam vlastnej existencie zotrvávaš.
V takzvanom meste či centre mesta sa vyskytuješ, len ak je to nutné a vyhľadávaš miestečká, kde je aspoň trochu priestoru pre fantáziu, napríklad tu ostali nejaké stromy, ktoré magistrát nestihol dať vyťať kvôli výstavbe nadbytočných budov, a ty sa môžeš skryť v ich tieni.
Alebo je tam kúsok pekného výhľadu, cez ktorý si človek môže vyfantazírovať iné, krajšie, mesto. To máš z toho, že si mimoňka, lebo v tom skutočnom meste, v ktorom žiješ, sa cítiš byť mimo.
Spomínaš si, ako sa na fasádach domov začali zjavovať sprejerské čmáraniny, ktoré sa ti, mimochodom, už od začiatku veľmi bridili. No zhora, z oficiálnych miest, možno odkiaľsi z magistrátu alebo od nejakého odborníka či ešte od niekoho, vyšli slová, že ide o umenie grafitov vychádzajúce z tvorivosti mládežníkov, tak si sklapla a ďalej si kritizovala už len v duchu.
Alebo to povedala nejaká ďalšia pseudoautorita. Ty so svojím názorom, pre istotu nevysloveným, si sa dostala do pozície mimoňky, zatiaľ čo z Bratislavy sa v priebehu niekoľkých rokov stala asi najväčšia svetová galéria najohyzdnejších grafitov, aké vôbec jestvujú.
Včera si videla reklamný pútač, na ktorom sa škerí opálený politik, načarbal niečo sprejom na stenu a sprej drží v ruke. A chce, aby ho ľudia volili. Ale veď je to mimoň! Sme krajina mimoňov.
Čo z toho, keď je slabý
Zmimonení (a zmamonení) politici si tu nažívajú niekde v oblakoch, nikoho sa na nič nepýtajú, najmä nie obyvateľov, vyhľadávajú ich – čo je možno v politike normálne – len vo chvíľach, keď potrebujú byť zvolení. Koho sa teda pýtajú? To nie je jasné, v každom prípade si neraz počínajú, akoby nežili na Slovensku, ale niekde na Marse.
Je to stopercentne mimoňský prístup a v tomto zmysle je aj vzhľadom na našu realitu vlastne legitímny. Súvisí so zvláštnym, našským druhom demokracie, do akého sme upadli a nevieme sa z neho vyhrabať. Nemáme na to. Veď demokracia znamená v doslovnom preklade pôvodného pojmu vládu ľudu, no čo z toho, keď je ľud slabý?
Už pred sto sedemdesiatimi rokmi slovenský romantik vystríhal, že ľud nemožno haniť, pravda, kvôli mladosti (ľud – národ bol mladý), no napriek tomu, že medzičasom trochu zostarol, slová ostávajú v platnosti – napokon, kto by bil slabšieho?
Zdá sa, že slabý ľud (hoci je dávno vnímaný predovšetkým sociálne), vlastne ani netúži, aby mal rozhodovacie práva, aké mu prináležia, aby bol, ako sa v demokracii patrí, náležite povznesený. Náš ľud nemá pre istotu žiadne práva (okrem volebných), a hlavne nemá žiadnu ekonomiku, no zato dobre cíti, že strašiakom je už sám výraz „ľud“.
Ľahko sa spája s ľudom, o ktorom sme toľko počúvali za čias bývalého režimu. Slovo „ľud“ bolo také frekventované, že dokonca aj naša malá dcérka, ktorá si z toho ustavičného omieľania vyvodila, že ľud je niečo veľmi významné, sa ma spýtala, či je tiež ľud? Pravdaže si ľud, veď si človek…
Teraz si kladieš otázku, či je vôbec dnešný ľud zložený z „človekov“ a nevieš si odpovedať… Skôr nie, veď človek, ako sa nazdávaš asi zo zotrvačnosti, by mal znieť hrdo. No tomu by dnes nikto neveril. Ľud svoj význam stratil, dokonca sa oň sám pripravil. Si na pochybách, či je ľud aspoň z mimoňov?
Nie je to jasné, veď mimoni majú tak či onak na smiešnom hlavotielku akú-takú tvár, a dnešný ľud – krútiš hlavou – ten už tvár nemá. Nemá ju ani morálny marazmus verejného života, v ktorom žiješ. Ešte včera sme chceli dospieť k socializmu s ľudskou tvárou, a dnes sme vhupli do kapitalizmu s takou neľudskou tvárou, až sa čuduješ, čo to vlastne je. Hovoria, že je to vraj demokracia. O takej demokracii si povieš, že by mohla byť mimoňská, no ani to nie je isté.
Mimoň nemá hrdosť, načo by mu bola, je „zmagorený“ zo sveta aj zo seba. A ak v ňom predsa len ešte tlie nejaký názor, je to názor úplne odťažitý, pretože v myšlienkach sa mimoň dostal do závozu – je proste mimo.
Všetko so všetkým súvisí
Keď sa zhora nariadili stavby nejakých ohavných a nepotrebných budov, ktoré sa naozaj začali stavať, zúrila si, no to bolo tak všetko, lebo si si povedala, že aj tak nič nemá zmysel. A postavil sa Manhattan na Račianskej, a tebe šli vypadnúť oči z jamiek, jedno ti dokonca vypadlo.
A postavil sa „pavilón“ na Hodžovom námestí, ktorý nemá šancu, že ho dokončia (je to vraj niečo ako čierna stavba) a ty si si trhala vlasy, až ti na hlave ostal chocholček. Pred počarbanou kamennou opachou na Námestí slobody, reliktom minulosti, ktorý bol kedysi fontánou a teraz nefunkčne stojí uprostred lánov buriny, si skamenela v nemom úžase. Takto v tebe postupne rástol telohlavík. Dnes je zrejmé, že už dorástol a ty si sa stala dokonalou mimoňkou.
Všetko so všetkým súvisí, čudné stavby a čudné postupy developerov. A rovnako čudné financovanie štátnych zákaziek, založené – na čom inom, než na úplatkoch a korupcii. S korupciou súvisí aj čudná legislatíva, ktorá vychádza z opačne nastavených hodnôt a kódexov, kde je biele čierne a naopak.
Také kódexy zodpovedajú stavu spoločnosti, v ktorej beží proces bleskurýchleho hromadenia kapitálu. Ani za spáchanie veľkých hospodárskych prečinov tu niektorým ľuďom nehrozí žiadny trest, a nielen v súdnom, no ani vo filozofickom, náboženskom, dokonca ani v psychologickom zmysle.
Tu by bol dnes mimo aj Dostojevskij, ktorý by asi radšej aktuálne napísal nový román – Zločin bez trestu. V tomto procese je bežné, že niekto sa z ničoho nič stane kapitalistom a iný celkom nebadane – chudákom. A čoskoro z neho bude proletár, a ten nemá čo stratiť…
Toto je ľud
No ľud žije. Alebo skôr prežíva. Kto je ľud? Vieš presne, že u nás pozostáva z množstva predstaviteľov všemožných zamestnaní. Ľud je naša inteligencia. Naši vedci, ktorí pre potreby tejto spoločnosti priveľa vedia, čo je nevhodné. A učitelia a inžinieri. Ale aj pracovníci kultúry, určite nie medializované celebrity nášho šoubiznisu (tie tvoria sféru nekultúry našej TV fast food produkcie), myslíš najmä tých, čo vládnu „slovom a perom“.
Veď slovo, to sa nezdá, pre spoločnosť nášho typu môže byť ešte stále potvorsky nebezpečné… Sú to aj predavači, upratovačky, robotníci, zdravotné sestry a ďalší a ďalší. Poznávacím znamením nášho ľudu sú malé mzdy, o akých len človek s bujnou fantáziou povie, že sa z nich dá pri súčasnom nastavení cien a poplatkov mesiac žiť.
No a potom dôchodcovia a invalidi a zástupy nezamestnaných, ktorým ešte o niečo ide. A bezdomovci, roztrúsení po uliciach… Prepadli cez priveľké oká sociálnej siete a nejde im už o nič. Tí všetci sú ľud.
Bezdomovcov je vraj v našom hlavnom meste asi 520. No napriek tomu, že bijú do očí (a tiež do nosa, keďže väčšina z nich vo svojej mizérii už dávno nedbá na hygienu) a dozaista ich vidia aj politici, nevidia dôvod, aby im z titulu zodpovednosti voči spoločnosti išli pomáhať. Nie sú pre nich zaujímaví, veď ani nevolia, tak čo s nimi?
Politici bezdomovcov vlastne ani nevnímajú, rátajúc akosi automaticky s tým, že v zime ich rady zrednú „prirodzenou cestou“… Takto ti pripadá naozaj čudná iniciatíva istého politika (vlastne je to ten politik z pútača), ktorý súkromne, v duchu svojej kampane z reklamky, neprihliadajúc na nikoho a na nič v tejto krajine, zato prihliadajúc k svojej zaslepenej sebapropagácii, ponúkne veľkorysú pomoc zahraničným migrantom, ktorých nielenže nevidel, ale nevie o nich vôbec nič. A k nám prenikajú z rôznych strán správy o tom, kto všelikto je medzi nimi…
A kto si spomenie na nekonečný príbeh slovenských Rómov v osadách, aké sú zriedkavosťou možno aj v africkej džungli? Nie je to tiež príbeh nášho ľudu?
Tak ako je to vlastne?
Keby si nebola uzrozumená so svojou mimoňskou existenciou v mimoňskom svete, povieš, že je to s nami otrasné. Takto len pozeráš jediným jasnozrivým okom s monoklom, škrabeš si malý chocholček na hlave a svoj nástroj – pero – držíš zatiaľ v rukavičkách.
Používaš ešte iné nástroje, povedzme že si v MHD necvikneš v strojčeku lístok alebo prejdeš ulicu, keď je na semafore červená, a stváraš podobné smiešnosti. Je to taký tvoj mimoňský protest…
Tieto riadky nemajú iný cieľ, ako poukázať na problém úpadku našej spoločnosti, prinajmenšom spoločnosti metropoly, v ktorej žijeme. A ten je – ako všetci dobre vieme – v skutočnosti oveľa-oveľa rozsiahlejší.
Eva Maliti-Fraňová (1953)
Foto: Robert Hüttner, Pravda
V Ústave svetovej literatúry sa venuje výskumu ruskej literatúry a umeleckého prekladu. Je autorkou vedeckých kníh, monografia Symbolizmus ako princíp videnia vyšla v Rakúsku pod názvom Symbolismus als Ansichtsprinzip (2014). Prekladá tituly ruskej a osetskej tvorby, pripravila prerozprávanie Nartského eposu, zborník Ruská symbolistická dráma, ocenený bol jej preklad románu Andreja Belého Peterburg. Píše knihy próz (Krpatý vrch, Pod jazdeckou sochou a ďalšie) a divadelné hry (Krcheň Nesmrteľný, Jaskynná panna a i.).