Ladislav Grosman - muž jedného scenára?

Počas úvodných titulkov filmu Obchod na korze kamera sleduje niekoľko bocianov krúžiacich nad strechami mestečka Sabinov. Z vtáčieho pohľadu vidíme dvor väznice, na ktorom sa do kruhu prechádzajú väzni, akoby v rytme pomalého valčíka Zdeňka Lišku, autora hudby k tomuto filmu. Kamera švenkuje stále nižšie, čoskoro sa dívame na idylické námestie, slnečné nedeľné korzo je plné usmievavých ľudí.

11.12.2015 13:00
Obchod na korze, Sabinov Foto:
Obchod na korze v Sabinove dnes.
debata

Groteskne zveličená malomestská harmónia. Vzápätí mestom prechádza nemecký vojenský vlak, na jednom z vagónov prebleskne nápis Paris Moskau odkazujúci na nacistický militaristický optimizmus. Vojakov sleduje aj Tóno Brtko, ktorý čaká na železničnom priecestí so svojím psom Esencom…

Majstrovský úvod filmu dokonale približuje atmosféru malého mesta na Slovensku v roku 1942, sám osebe je komplexnou metaforou morálnej katastrofy krajiny, ktorá sa výmenou za relatívnu prosperitu nechala spútať a dobrovoľne sa zbavovala vlastných občanov.

Herci a režiséri

K úspechu tohto filmu (Oscar za najlepší cudzojazyčný film v roku 1966) výrazne prispela mnohorozmerná hlavná postava stolára Tóna Brtka, skvelo stvárnená Jozefom Kronerom. Zďaleka to nie je prostoduchý slaboch, ako ho občas zjednodušene hodnotili. Ide o hlboko tragickú postavu, ktorá si v závere uvedomuje svoj podiel na páchanom zle, hoci čiastočne je aj sama jeho obeťou. Postavu možno považovať za štúdiu vnútornej premeny jednotlivca konfrontovaného s inštituciona­lizovaným násilím.

Podobne úspešnou voľbou bola poľská herečka Ida Kamińska v druhej hlavnej úlohe vdovy Lautmannovej, ako aj obsadenie vedľajších postáv (napr. František Zvarík ako gardista Kolkotský, Martin Gregor ako Jozef Katz a ďalší). Barrandovskí režiséri Ján Kadár a Elmar Klos (pomocným režisérom bol Juraj Herz) si vybrali na filmové spracovanie látku od Ladislava Grosmana, ktorý mal už vyše štyridsať rokov, ale ako spisovateľ aj scenárista stál na začiatku svojej profesionálnej dráhy. Ján Kadár a Elmar Klos mali za sebou schematické obdobie päťdesiatych rokov, keď ich filmy patrili k vypuklým príkladom dobovej ideologickej agitky (napr. Únos, 1952). Boli to však nesporní filmárski profesionáli. Tentoraz si zvolili tému, ktorá sa pre autora predlohy Ladislava Grosmana stala celoživotnou. Aj v ďalších svojich poviedkach a románoch totiž zobrazoval predovšetkým život (či skôr zánik) židovskej komunity v malom východoslovenskom mestečku, z ktorej sám pochádzal, počas vojnového Slovenského štátu.

To, čo režisérov na predlohe zaujalo, pomenoval Ján Kadár takto: „Po prvé komický, groteskný pôdorys tragédie, ktorá celá vyrastie z nedorozumenia. A po druhé, možnosť ukázať celý problém znútra, v jedinej kvapke vody. Hovoriť o milióne je totiž vždy jednoduchšie, ako ukázať jeden ľudský osud.“ Ako prvotná inšpirácia poslúžila jedna krátka poviedka, z ktorej využili len niektoré motívy, novelu Obchod na korze, ako ju poznáme dnes, písal Grosman až neskôr, vlastne paralelne s literárnym scenárom filmu.

Spisovateľ pochádzal z Humenného, film sa však mal pôvodne nakrúcať v inom východoslovenskom meste, v Rožňave, kde prežil svoje detstvo režisér Ján Kadár. Nakoniec voľba padla na Sabinov. Tu sa nakrútili exteriérové scény filmu, ktorý mal československú premiéru 8. októbra 1965.

Osudy filmu

Český spisovateľ, scenárista a Grosmanov priateľ Arnošt Lustig si na problémy snímky spomína takto: „Film nemal v Prahe spočiatku úspech. Jeden režisér na ceste z premietania pre filmárov v paláci Adria ukázal palcom dole. Šéf slovenských komunistov Dubček napísal list Antonínovi Novotnému, že film je urážka slovenského národa, jeho Povstania. Predali ho potom do Ameriky kanadskej distribútorke za päťtisíc dolárov. Poslala ho do Los Angeles do súťaže, film vyhral Oscara a zarobila milión osemstotisíc dolárov. Film sa vrátil do Prahy na vavrínoch. Naraz to bolo majstrovské dielo, Grosman sa cez noc stal známym, prijali ho na Barrandov ako scenáristu.“

Kuloárne výhrady k filmu boli rôzne, medzinárodný úspech sa okrem iného zdôvodňoval aj mobilizáciou svetovej sionistickej loby… Film si nezískal porozumenie do­mácich mocipánov, ale neprijala ho ani časť slovenskej filmovej kritiky. Napríklad Emil Lehuta vo svojej recenzii v Slovenských pohľadoch č. 1/1966 píše o „čierno-bielom určení základnej hodnoty postáv“, a hoci kritizuje predošlú prax umeleckého schematizmu, vzápätí sa celkom v intenciách dobovej ideológie dovoláva hlbšieho zohľadnenia historicko-sociálnych príčin arizácie, naznačuje, že ju treba interpretovať ako svojím spôsobom logický dôsledok triedneho boja.

Spoločnosť nebola celkom pripravená na tento typ kritického vyrovnávania sa s minulosťou a podvedome ho odmietala: Slováci sa radi videli ako obete nacizmu a bojovníci proti nemu (SNP), nie ako jeho aktívni či pasívni podporovatelia. Po auguste 1968 sa Ján Kadár nevrátil do Československa z USA a Ladislav Grosman z Izraela, hoci pôvodne išlo o legálne pobyty, obaja sa napokon rozhodli zostať v emigrácii. Nebolo to ľahké rozhodovanie, o čom svedčí aj Grosmanova osobná korešpondencia zachovaná v Pamätníku národného písomníctva v Prahe. Film bol z týchto dôvodov dvadsať rokov zakázaný. Elmar Klos síce zostal v Československu, ale musel odísť od filmu.

Židovstvo a východoslovenské malomesto

Tieto historicko-osobné peripetie spôsobili, že spisovateľ a scenárista Ladislav Grosman sa po krátkom období slávy prepadol do takmer úplného zabudnutia. Jeho dielu sa dosiaľ na Slovensku nikto sústredenejšie nevenoval. To, čo dnes o ňom a jeho prózach máme k dispozícii, je nemnoho dobových recenzií a niekoľko krátkych spomienkových textov, ktoré mu venovali jeho priatelia a súčasníci z radov spisovateľov a filmárov, predovšetkým Arnošt Lustig a Ján Kadár. Zmienky o ňom nájdeme takmer výlučne v dvoch, zvyčajne navzájom úzko prepojených súvislostiach – holokaust a vzťah literatúry a filmu. Samozrejme, tieto kontexty sú pre interpretáciu Grosmanovho diela podstatné, pretože najdôležitejšia časť jeho tvorby jednoducho zobrazuje židovské postavy v čase druhej svetovej vojny a širšie kultúrne publikum bude už asi navždy vnímať tohto spisovateľa predovšetkým v kontexte československej filmovej novej vlny šesťdesiatych ro­kov.

Manželia Grosmanovci Foto: KULTÚRNE STREDISKO SABINOV
Grossmanovci Manželia Grosmanovci

Pôvodným prostredím mu bolo východoslovenské malomesto, ktoré je hlavným a takmer jediným inšpirátorom jeho spisovateľskej práce. Tesne po skončení druhej svetovej vojny – takmer celá jeho rodina v nej zahynula – odišiel študovať do Prahy, kde sa aj usadil. Ďalším zlomovým momentom je profesionálna rozlúčka s materinským jazykom, keď ako publicista a začínajúci spisovateľ prešiel v druhej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia od slovenčiny k češtine. V roku 1968 emigroval aj s rodinou do Izraela a zo zachovanej korešpondencie medzi ním a viacerými osobnosťami československého kultúrneho života je zrejmé, ako urputne sa snažil spojivá medzi sebou a domovinou udržať. Neúspešne, žiadny z jeho veľkých literárnych alebo scenáristicko-filmových projektov sa už po roku 1968 v Českos­lovensku nerealizoval.

Malý, nenápadný človek

Ponúka sa niekoľko relevantných dôvodov, prečo je Ladislav Grosman ako prozaik tak málo známy: V doterajšej reflexii jeho diela výrazne dominuje téma, no práve v nej sa v kontexte českej a slovenskej literatúry ocitá vo výrazne konkurenčnom pros­tredí dôležitých autorov päťdesiatych a šesťdesiatych rokov (Ladislav Fuks, Arnošt Lustig, Rudolf Jašík, Leopold Lahola a iní). Nepatrí medzi nimi k tým priebojným a ambicióznym. Ján Kadár o ňom v rozhovore s Antonínom J. Liehmom povedal: „Grosman, autor námetu, je taký malý, nenápadný človek. Do štyridsiatich rokov písal poviedky, novely, len tak, do šuplíka, nikdy nepublikoval.“

Autor ako prozaik a scenárista debutuje až v roku 1965, ale už o tri roky neskôr odchádza do emigrácie, takže mal veľmi málo času na hlbšie ukotvenie sa v umeleckom prostredí a kultúrnom povedomí v Česku, a už vôbec nie na Slovensku, keďže s Bratislavou nemal nejaké priame intelektuálne kontakty. Počas života mu v Československu (v Prahe) vyšli len dve knižky, novela Obchod na korze (1965) a zbierka krátkych próz Nevěsta v roku 1969 už po jeho emigrácii, takže sa o nej viac-menej nepísalo. Dostal sa teda do veľmi paradoxnej situácie, jeho meno bolo síce všeobecne známe, možno povedať, že po úspechu filmu boli jeho tvorcovia v Československu vyslovene slávni, ale po zmene politickej situácie to bol úspech bez možnosti pokračovania.

Zomrel predčasne v izraelskej emigrácii v roku 1981, do kontextu českej a slovenskej kultúry sa teda po roku 1989 nestihol fyzicky vrátiť. Časť jeho diela vyšla v exile, je zle dostupná, prípadne stále vôbec nevyšla.

Genius loci

Zaoberať sa Grosmanovým dielom nevyhnutne znamená venovať sa aj otázkam česko-slovenského literárneho kontextu. Ladislav Grosman je totiž nepochybne rovnako slovenským, ako aj českým spisovateľom. Okrem toho je tu ešte jeden podstatný rámec, tentoraz kultúrno-priestorový, spojený s multikultúrnym prostredím na hraniciach východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi, odkiaľ spisovateľ pochádzal a kde leží aj predobraz jeho literárneho malomesta – Humenné. Tento priestor sa v českej literatúre dlhodobo reflektuje a najmä v medzivojnovom období išlo o vyslovene konjunkturálnu, módnu tému, ktorá sa na úrovni príbehu zvyčajne realizovala ako zrážka modernej západnej civilizácie s archetypálnym hodnotovým systémom karpatských Slovákov, Rusínov a najmä ortodoxných Židov (Ivan Olbracht, Karel Čapek, neskôr Ivan Klíma, Josef Topol a iní). Vo filme Obchod na korze je táto miestopisná línia skôr potlačená. Naopak, v Grosmanových prózach, predovšetkým v prozaickom súbore Nevěsta, sa genius loci dosť silne odhaľuje. Kým Čapek aj Olbracht, každý zo svojich pozícií, predpovedajú zánik židovského sveta východných Karpát, Ladislav Grosman zachytáva jeho posledné chvíle, definitívny rozvrat.

Grosman tragikomik

Napriek tomu je neoddeliteľnou súčasťou Grosmanovej poetiky situačný aj slovný humor, zmysel pre až groteskné zachytenie tragickej existenciálnej situácie. Tragikomické postavy tvoria v Grosmanovej tvorbe osnovnú líniu, nie je to len Tóno Brtko z Obchodu na korze, ale aj krajčírka Lízinka z titulnej novely knihy Nevěsta, ktorej dej sa odohráva v malomestskej židovskej komunite v predvečer deportácií vo februári 1942. Optimis­tickejším pokračovaním tejto línie je hlavná postava útleho románu Z pekla štěstí (vyšiel až posmrtne v roku 1994), chlapec, ktorého jeho slovenská židovská rodina počas vojny ukryje u príbuzných v Budapešti. Nebezpečnú cestu vlakom aj svoj budapeštiansky pobyt vníma pod vplyvom lektúry poklesnutej dobrodružnej literatúry nie ako život ohrozujúce nebezpečenstvo, ale ako veľké dobrodružstvo.

Arnošt Lustig hľadá vysvetlenie tohto rysu Grosmanovej poetiky v jeho povahe aj osobnej histórii: „Snažil sa nájsť vo všetkom niečo pozitívne. No čokoľvek mu z toho vyšlo, bola tragikomédia. (…) Rys vidieť v ľuďoch, v ich správaní, v ich okolí smiešnu stránku vecí, ale nie, aby to niekomu ublížilo, v sebe nemohol potlačiť, hoci všetko zatieňovala tragédia.“

V istom zmysle je Ladislav Grosman spisovateľ jednej témy a jedného priestoru, jeho tvorba má však aj nepochybné univerzálne kvality a bolo by ho treba do slovenskej kultúry vrátiť oveľa organickejšie, ako sa to podarilo dosiaľ, hoci film, ktorého päťdesiatku si tento rok pripomíname, už asi navždy zostane jeho najvydarenejším dielom.

Radoslav Passia (1977)

Študoval na Prešovskej univerzite a Karlovej univerzite v Prahe, je vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, v rokoch 2010 – 2015 šéfredaktor literárnokritického časopisu Romboid. Je autorom vedeckej monografie – eseje Na hranici. Slovenská literatúra a východokarpatský hraničný areál a spoluautorom zborníka Hľadanie súčasnosti (2014).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Obchod na korze #Ladislav Grosman #Elmar Klos #Ján Kadár