Neokonzervatívna revolúcia 80. rokov minulého storočia, ako aj globálna finančná kríza po roku 2008, ktoré priniesli dosiaľ bezprecedentný nárast individualizmu v európskych spoločnostiach, zastihli sociálnych demokratov nepripravených.
Vízia sveta, ktorého ideálom mala byť spoločnosť založená na sociálnom partnerstve, na prekonávaní nerovností a nacionálnych vášní, Európa založená na postupnom zjednocovaní a mierovej spolupráci, sa dovtedy javila ako predmet strategického konsenzu sociálnodemokratických, konzervatívnych a liberálnych strán.
Príchod neokonzervatívnej revolúcie situáciu radikálne zmenil. Nielenže predstavil zásadne odlišnú víziu sveta, ale na rozdiel od dovtedajších modelov súperenia pravice a ľavice prakticky vytvoril nové usporiadanie, v ktorom je realizácia sociálnodemokratickej vízie sveta čoraz menej reálna.
V skutočnosti nielen v niekdajšej postkomunistickej Európe, ale aj v starých členských štátoch EÚ sa sociálna demokracia so zmenami nedokázala vyrovnať. Sociálnodemokratickým stranám sa z času na čas darí úspešne vyhrávať voľby, spravidla však nasledujúce voľby prehrávajú, pretože nielenže nedokážu zmeniť sociálno-ekonomické smerovanie svojich krajín, ale v skutočnosti sa na procese demontáže vlastného sociálno-ekonomického projektu podieľajú.
Obmedzovanie vplyvu štátu v ekonomike, privatizácia verejného sektora vrátane systému dôchodkového zabezpečenia, oslabovanie inštitúcií sociálneho dialógu, predovšetkým odborov, si v rozličnej miere osvojili aj sociálnodemokratické strany. Paradoxne, tento proces intenzívnejšie prebieha v bývalých komunistických štátoch, kde čelí podstatne slabšiemu tlaku občianskej spoločnosti ako v západnej Európe.
Ničivé následky
Sociálnodemokratické strany v tejto časti Európy však z väčšej časti predstavujú niekdajšie postkomunistické formácie (s výnimkou Českej strany sociálnodemokratickej so silnými historickými tradíciami), ktoré však participovali na procese privatizácie a neoliberálnych reforiem ako ich aktívni aktéri. Tieto strany sú rovnako zasiahnuté procesom oligarchizácie ako pravicové strany. V straníckom systéme sa ocitli v dvojitej úlohe:
Na jednej strane sa podieľali na procese postkomunistickej transformácie a do tohto procesu nepriniesli (azda s výnimkou Slovinska a Česka) zásadnejšie zmeny oproti predchádzajúcej politike pravicových strán, ba dokonca napríklad v Maďarsku v rokoch 1994 – 1998 práve Maďarská socialistická strana presadzovala nepopulárne ekonomické a sociálne reformy. Pričom práve s uvedenými stranami voliči spájali nádeje na sociálne únosnejšiu verziu transformácie.
Z hľadiska prepojenia politickej moci a oligarchického biznisu, t. j. veľkopodnikateľov, prepojených so štátnou mocou (ktorých zisk závisí nie od úspechov v trhovej súťaži, ale od politických rozhodnutí a ktorí otvorene alebo menej transparentne majú vplyv na obsah politiky a neraz aj na personálnu politiku strán) sa sociálnodemokratické strany výraznejšie neodlišujú od strán pravicových. Takýto vývoj mal pre sociálnodemokratické strany v niekdajších komunistických štátoch ničivé následky, keď sa, prinajmenšom v určitom časovom úseku, dokonca ocitli mimo parlamentu, ako napríklad na Slovensku po roku 2002, na Ukrajine v roku 2007 a v Poľsku v roku 2015. (…)
Vzdať sa privilégií
Prvou otázkou, ktorú si teda sociálna demokracia pri koncipovaní vlastnej vízie sveta musí položiť, je otázka týkajúca sa jej vlastnej identity. Do akej miery môže a chce byť prosystémovou formáciou, ktorá síce bude prostredníctvom svojich predstaviteľov na modeli desolidarizovaného kapitalizmu profitovať, ale v skutočnosti bude čeliť postupnému vnútornému rozkladu, alebo sa stane silou opozičnou, nebojme sa povedať, že až protisystémovou, či usilujúcou sa o zásadnú reformu existujúceho systému, ale za tú cenu, že stranícke elity sa budú musieť vzdať privilégií vyplývajúcich z prístupu k moci.
O možných dôsledkoch tohto vnútorného rozkladu svedčia dve nedávne volebné katastrofy sociálnych demokratov v Poľsku (parlamentné voľby v októbri 2015) a vo Francúzsku (regionálne voľby v decembri 2015), v prípade ktorých možno hovoriť nielen o jednoduchej volebnej porážke, ale doslova o historickej marginalizácii ľavicovej politiky. (…)
Depolitizácia verejného života a najmä vyčleňovanie sociálno-ekonomických vzťahov z demokratického diskurzu, na čom sa sociálna demokracia v rozličnej miere podieľa, v konečnom dôsledku likviduje sociálnu bázu ľavicovej politiky a priestor, v ktorom toto hnutie pôsobí. Tradičnú bázu sociálnodemokratických síl predstavovali predovšetkým zamestnanci, priestorom na realizáciu politiky hnutia bol demokraticky riadený štát. Proces ústupu štátu zo sociálno-ekonomických vzťahov a politika „flexibility“ trhu práce však spôsobujú, že sociálnodemokratická politika stráca v nových podmienkach svoje opodstatnenie.
Hrozba dezintegrácie
Ďalšou otázkou je, do akej miery existuje konzistentné, spoločné vnímanie Európy a vonkajšieho sveta zo strany sociálnodemokratickej ľavice. Sociálna demokracia, ktorá sa verbálne stavia za prekonávanie sociálnych rozdielov, prispela k potlačeniu „gréckej jari“ v rokoch 2014 – 2015, t. j. pokusu postaviť sa voči politike škrtov v sociálnej oblasti a masívnej privatizácii verejného sektora. Inak povedané, sociálnodemokratické strany sa podieľali na likvidácii snahy realizovať sociálnodemokratický program. (…)
Sociálna demokracia absentovala pri sociálnych protestoch španielskych „indignados“, pri hnutí 99 %, pri sociálnych protestoch v ďalších oblastiach európskej periférie, ktorých súčasťou bola snaha o posilnenie sociálnej funkcie štátov a demokratickej kontroly moci.
Realizuje sociálna demokracia pri formulovaní predstáv o budúcnosti EÚ svoj vlastný politický program, alebo program vypracovaný konzervatívnymi a liberálnymi stranami? Do akej miery môže sociálna demokracia participovať na Európskej únii, ktorá čoraz otvorenejšie presadzuje nie model sociálneho štátu, ale politiku „austerity“ – politiku integrácie záujmov veľkého biznisu a záujmy najmocnejších členských štátov EÚ oproti slabším partnerom?
Integračné zoskupenie, ktoré namiesto vyrovnávania nerovností prispieva k ich vytváraniu a ktoré namiesto vyrovnávania šancí slabších partnerov podieľať sa na spoločnom rozhodovaní začína vystupovať ako národný projekt silných aktérov, skôr či neskôr čelí hrozbe vlastnej dezintegrácie. Európa v politickej, bezpečnostnej a ekonomickej konkurencii s globálnymi aktérmi môže uspieť iba ako integrovaná štruktúra. Znamená však súčasná Európska únia jediný možný spôsob integrácie Európy, alebo je možná aj sociálne spravodlivejšia cesta?
Analogickú otázku možno nastoliť aj v prípade zahraničnej politiky EÚ. (…) Je sociálna demokracia pripravená diskutovať o takých zásadných otázkach, ktoré vyvolávajú práve z dôvodu nedostatku informácií strach voličov, ako napríklad dohoda TTIP, problematika migračnej krízy a vlny utečencov, ale aj v otázke vzťahov Európskej únie a Ruskej federácie v kontexte ukrajinskej krízy?
Ak neoliberálny model, v ktorom sa moc presúva z rúk politických inštitúcií do rúk oligarchického globalizovaného biznisu, nemôže predstavovať prijateľnú alternatívu pre sociálnu demokraciu, nemôže ňou byť ani konzervatívny a zároveň revanšistický autoritársky model, presadzovaný v súčasnom Rusku. A ani politika unilateralizmu, presadzovaná jednotlivými silnými aktérmi medzinárodnej scény.
Paradoxne, práve v podmienkach erózie najprv bipolárneho a neskôr unipolárneho modelu usporiadania a nástupu multipolárneho sveta vidíme prípady čoraz častejšieho unilaterálneho konania jednotlivých regionálnych, menších geopolitických aktérov. Aj v týchto otázkach vidíme rozdiely v prístupe jednotlivých sociálnodemokratických strán, ktoré namiesto spoločného európskeho postupu uprednostňujú partikulárne národno-štátne, či neraz doslova individuálne obchodné záujmy viac ako prioritu princípov medzinárodného práva. Nemýľme sa, v podmienkach multipolarizmu je kategória malého štátu veľmi klamlivou. Dnešný vývoj na Ukrajine potvrdzuje, že v pozícii malého štátu sa môže ocitnúť aj štát s približne 45 miliónmi obyvateľov. (…)
Ľudské práva tretej generácie
Alternatívou unilaterálneho usporiadania z prelomu 20. a 21. storočia, presadzovaného USA, môže byť multipolárny svet. No ten prakticky predstavuje iba iný názov pre tradičnú realistickú paradigmu modelu medzinárodných vzťahov, ktorého výrazom môže byť buď politika koncertu veľmocí, garantujúca stabilitu, ale aj nerovnoprávne postavenie malých štátov.
Zároveň však práve multipolárny svet môže generovať konflikty a intervencie v prípade, keď pre niektoré štáty alebo spoločenstvá model stability vynucovaný regionálnou mocnosťou alebo ich skupinou prestane byť vyhovujúci. Multipolarizmus teda neraz nesprávne zamieňa so systémom multilateralizmu, založeným na nadradenom postavení medzinárodného práva, ktorý sa vo väčšej miere snaží rešpektovať záujmy malých štátov.
Ešte v roku 2008 vyzýval slovenský politológ Juraj Buzalka na hľadanie sociálnodemokratickej vízie zahraničnej politiky v podmienkach Slovenska. Sú ňou hodnoty mieru, ľudských práv, ochrany životného prostredia, globálnej solidarity a sociálnej spravodlivosti. Na tomto mieste by som rád poukázal na slová českého politológa Petra Druláka, ktorý zdôrazňuje, že súčasťou ľudských práv nie sú len práva politické a občianske, ale aj práva sociálne a ekonomické, t. j. ľudské práva druhej a tretej generácie. Zároveň však kategóriu sociálnych a ekonomických práv nestavia do protikladu s občianskymi a politickými právami.
Naplnenie občianskych a politických práv jednotlivca je len sotva možné v podmienkach, keď sa značná časť občanov cíti byť ohrozená sociálnym vylúčením a neprejavuje vlastný názor v obavách z možného existenčného ohrozenia, napríklad v podmienkach vysokej nezamestnanosti a tzv. flexibility trhu práce, t. j. obmedzovania mechanizmov ochrany zamestnaneckých práv. No na druhej strane len v podmienkach naplnenia občianskych a politických práv je možné dožadovať sa plnenia sociálnych a ekonomických práv. Nepochybne kľúčovou témou musí byť otázka mieru, ktorá však nemôže byť interpretovaná ako súhlas s budovaním sfér vplyvu jednotlivých veľmocí alebo akceptovanie politiky teritoriálneho revizionizmu. Novým impulzom musí byť prenášanie princípov spravodlivosti a solidarity z úrovne národných štátov na úroveň európsku a globálnu. (…)
Hľadá sa vlastný program
Sociálna demokracia v podmienkach svetovej krízy a v podmienkach svojej vlastnej vnútornej krízy musí bojovať na dvoch frontoch – jedným je neoliberalizmus, redukujúci politiku a spoločnosť na princípy „good governance“ („dobrého spravovania“) a likvidujúci obsah demokratickej politiky, druhým je autoritatívny populizmus, ktorý rovnako spochybňuje účinnosť demokratických inštitúcií. Otázka demokratická sa tak v súčasnej spoločnosti stáva otázkou sociálnou a sociálne práva možno presadzovať jedine pri podmienke návratu štátu a politiky do sociálnej a ekonomickej oblasti.
Sociálna demokracia, ktorá akceptuje uplatňovanie trhových princípov nielen v ekonomike, ale aj v kultúre, školstve, vo vede, v sociálnej sfére a vo fungovaní štátu, sociálna demokracia, uprednostňujúca záujmy biznisu pred záujmom občanov v environmentálnej oblasti, sociálna demokracia uprednostňujúca z egoistických pohnútok spoluprácu s autoritatívnymi režimami, pokiaľ ich možno nahradiť demokratickou alternatívou, sociálna demokracia, participujúca na agresívnych vojnových dobrodružstvách v Iraku, Líbyi či v Sýrii a egoistickom presadzovaní úzko ponímaných národných záujmov, napríklad vo vzťahu ku krajinám tzv. tretieho sveta, sa síce môže istý čas udržať ako súčasť politického establishmentu, ale zaplatí za to jedinú cenu: prestane byť sociálnou demokraciou.
Ak sa teda sociálna demokracia nechce dobrovoľne zmieriť so svojou už nie iba dočasnou, ale historickou a globálnou marginalizáciou, musí sa otvoriť naľavo a znova hovoriť o otázkach, ktoré si kládla v 19. a 20. storočí – či je súčasný štát skutočne neutrálny z hľadiska jeho vzťahu k jednotlivým sociálnym vrstvám, či existujúci verejný priestor skutočne predstavuje platformu realizácie záujmov pokiaľ možno čo najširšieho spektra spoločnosti alebo, naopak, generuje čoraz väčší okruh vylúčených a odcudzených. Či naozaj trhová ekonomika je nevyhnutnou podmienkou demokracie, alebo či súčasný model kapitalizmu nevytvára predpoklady na jej postupné odumieranie.
Sociálnodemokratický politický a sociálno-ekonomický model, založený na princípoch liberálnej demokracie a sociálnej súdržnosti spoločnosti, je v kríze. Výrazom tejto krízy je však aj to, že samotná sociálna demokracia neverí vlastnému programu. Ak sociálna demokracia zvládne svoju identitárnu dilemu, ak nájde program, s ktorým sa jej elity budú schopné stotožniť, potom bude schopná znova pôsobiť ako globálna sila.
Krátené
Úryvok štúdie z pripravovaného zborníka Slovenský kapitalizmus a sociálna demokracia (ed. Brigita Schmögnerová a Jozef Kovalčík, Proforum 2016).
Juraj Marušiak (1970)
Vyštudoval FiF UK v Bratislave, odbor história – slovenský jazyk a literatúra (1994). Od roku 1996 pôsobí v Ústave politických vied SAV. Venuje sa problematike dejín Slovenska v 20. storočí a medzinárodných vzťahov v regióne strednej a východnej Európy po roku 1989. V roku 2001 publikoval monografiu Slovenská literatúra a moc v druhej polovici 50. rokov (Brno, Prius 2001). Je spoluautorom a editorom viacerých vedeckých publikácií. Naposledy vydal spolu s Mateuszom Gniazdowským a Ivanom Halászom knihu (Dez)integračná sila stredoeurópskeho nacionalizmu: Prípad štátov vyšehradskej skupiny (UK Bratislava, 2015). Od roku 2013 je členom Predsedníctva SAV pre 3. oddelenie vied.
