Tým prvým mužom z Ria – a podľa niektorých aj prvým mužom brazílskej, ba podľa Susan Sontagovej aj celej latinskoamerickej literatúry – je Joaquim Maria Machado de Assis (1839 – 1908). O najznámejšej knihe Machada de Assis, Posmrtných pamätiach Brása Cubása (česky 1996) možno skutočne povedať, že je výstredná a do určitej miery i jasnovidná, veď uviedla štylistické postupy, ku ktorým európska literatúra – ak nepočítame počiny Françoisa Rabelaisa, Miguela de Cervantes, Laurencea Sterna a Xaviera de¤Maistra – dospievala o desaťročia neskôr. Kniha obsahuje stošesťdesiat kratučkých kapitol, niektoré sotva presahujú niekoľko viet. Jedna dokonca pozostáva len z mien dvoch postáv, bodiek, otáznikov a výkričníkov naznačujúcich dialóg. Potom sa tu nájdu kapitoly-inštrukcie: „Túto kapitolu však nemožno brať vážne.“
Najväčšou výstrednosťou Posmrtných zápiskov Brása Cubása je však to, že knihu napísal nebožtík, ktorý pri spätnom pohľade na svoj život zisťuje, že nežil plným životom, ale len v opare diletantských ambícií a v područí triviálnych názorov na život.
John Gledson z Liverpoolskej univerzity označil Machada de Assis za „realistu, ktorý svoje najlepšie romány konštruoval vo svojhlavom digresívnom štýle Laurencea Sterna“. Gledson mal na mysli zrejme trojicu Posmrtné pamäti Brása Cubása (1881), Quincas Borba (1891) a Pán Casmurro (1899). Všetky tri knihy sú vlastne memoáre fiktívnych postáv, v šate vycibrenej, starosvetsky prepracovanej štylistiky, okorenené nejednoznačným humorom. V Posmrtných spomienkach je rozprávačom nebožtík; v Quincasovi Borbovi filozofuje pes (v predchádzajúcej próze vystupoval ako žobrák) a v Pánovi Casmurrovi – v diele, ktoré kritik Afrânio Coutinho označil za najlepšiu knihu, aká kedy v portugalskom jazyku vznikla – sa čitateľ môže zoznámiť s pochmúrnymi postrehmi málovravného a nesmelého, no chorobne žiarlivého Benta Santiaga, žijúceho svoj bezvýznamný život v ospanlivom Riu de Janeiro, kde na sklonku 19. storočia vládne prehnaná ohľaduplnosť, pretenciózne gestá, domýšľavosť a hrozba žltej horúčky.
Ďalší muž z Ria
Podobne ako Machado de Assis, aj Lima Barreto (1881 – 1922) prežil celý svoj život v cidade maravilhosa – nádhernom meste. Barretovo dielo spája s prózami Machada de Assis nielen zmysel pre realistické detaily, ale aj úzka spätosť s autobiografickými prvkami. Zdeněk Hampl v predslove k českému prekladu románu Smutný koniec Policarpa Quaresmu (1911) (po česky Smutný konec snaživého Policarpa, 1974), píše, že „o najlepšej a najväčšej časti diela Limu Barreta sa dá povedať, že je to dlhý a nepretržitý rad osobných vyznaní“.
Snahy a činy Barretových postáv nakoniec aj tak pohltí zmar a ľahostajnosť spoločnosti. Melancholická, až pesimistická atmosféra, taká dominantná u oboch autorov, má svoje korene v neľahkom údele, ktorý ako mulati dostali do vienka. Brazílska spoločnosť sa dodnes celkom nezbavila diskriminácie a ponižovania ľudí s tmavšou farbou pleti. Rasizmus existuje dokonca aj medzi obyvateľmi afrického pôvodu, sú miesta, kde bledší „černosi“ odmietajú zamestnávať tmavších černochov. Kto chce pochopiť, prečo sú niektoré veci v Brazílii také „komplikované“, možno by sa mal oboznámiť s osudom Policarpa Quaresmu. (Potom pochopí aj to, prečo sa rozprávača v Camusovej poviedke Živý kameň zmocňuje toľké zúfalstvo, že sa chce vrhnúť do červeného bahna – v Brazílii má pôda červenkastú farbu – a zostať v ňom navždy ležať.)
Barreto musel celý život znášať ústrky, nepochopenie a kritiku. Nečudo teda, že sa prejavoval drsne, opovrhoval konvenciami a sympatizoval so socializmom. Hampl píše, že literatúra mala preňho „zmysel reformátorský“ a len „angažovaná tvorba“ mohla byť opodstatnená. Satirické ostrie sa prejavuje vo všetkých Barretových dielach, či už ide o romány ako Numa a nymfa (1915), kde si vzal na mušku karierizmus obmedzených a nevzdelaných jedincov, alebo o poviedky a kratšie publicistické formy.
Kým prózy Machada de Assis charakterizuje sofistikovaná štylistka, premodernistovi Barretovi vyčítajú „kompozičnú neprepracovanosť“ a „málo vycibrený jazyk“. Pod kvalitu jeho textov sa podpísala zrejme skutočnosť, že sa živil publicistikou a nemal príležitosť texty ďalej cizelovať. Skončil ako tulák a duševne znivočená alkoholická troska.
Traja králi avantgardy
V roku 2015 vydavateľstvo Penguin Books publikovalo pod názvom Multitudinous Heart (Viacnásobné srdce) výber z poézie najpopulárnejšieho brazílskeho básnika Carlosa Drummonda de Andrade (1902 – 1987). Prekladateľ Richard Zenith v úvode knihy píše: „Je to divná zhoda: medzi tromi nositeľmi mena Andrade neexistuje žiaden príbuzenský vzťah, no bez tejto trojice by dejiny brazílskej poézie dvadsiateho storočia boli oveľa chudobnejšie.“ Tými druhými dvomi boli Oswald de Andrade (1890 – 1954) a Mário de Andrade (1893 – 1945).
Najvýznamnejší z nich bol Mário, jeden z hlavných protagonistov A Semana de Arte Moderna – Týždňa moderného umenia – akcie, ktorú v roku 1922 usporiadali v sãopaulskom Mestskom divadle a ktorá trvala tri dni.
Počas týždňa moderny sa brazílskemu publiku predstavili nielen avantgardní literáti, ale aj výtvarní umelci (Anita Malfattiová, Di Cavalcanti, Victor Brecheret) a napríklad aj svetoznámy skladateľ Heitor Villa-Lobos.
Mário de Andrade sa preslávil najmä vďaka provokatívnemu modernistickému románu Macunaíma (1928, česky 1998), ktorý mnohí považujú za prvé dielo latinskoamerického magického realizmu. Pravdaže, to je len jedna z čŕt tejto prózy, ktorá hravým a humorným spôsobom spracovala celú kavalkádu folklórnych elementov indiánskej, africkej i „belošskej“ proveniencie. Macunaíma je vlastne pseudomytologická pikantná karikatúra Brazílie na začiatku dvadsiateho storočia, založená (okrem iného) aj na prudkých kontrastoch medzi dvomi divočinami: prírodnou a mestskou, pričom autor mesto nielen kritizuje, ale necháva sa aj unášať jeho dynamizmom (predstavme si horúčkovito rastúce São Paulo tých čias) a je aj ohromený.
V spomínanom úvode Richard Zenith frapantne zhrnul význam troch Andradeov pre brazílsku literatúru: Oswald bol obrazoborec a ohnivý kazateľ moderny, Mário vystupoval ako obozretný a konštruktívny teoretik a Carlos Drummond poučenie z Oswaldových a Máriových teórií aplikoval v praxi.
V roku 1924 Oswald de Andrade vydal experimentálny román Sentimentálne pamäti Joãoa Miramara, ktorý básnik a kritik Haroldo de Campos označil za „nultý medzník“ nielen modernej brazílskej prózy, ale aj poézie, keďže je pomerne náročné odlíšiť, či tento „telegraficky“ úsečne napísaný text, pozostávajúci z krátkych kapitol, má bližšie k próze plnej metonymií, alebo k poézii. Oswalda však preslávil predovšetkým jeho Manifest kanibalizmu, v ktorom okrem iného napísal, že brazílske dejiny sú „kanibalizáciou“ ostatných kultúr.
Carlos Drummond výdobytky moderny pretavil do civilnej a zrozumiteľnej poézie vystavanej na drobných príbehoch a impresiách. Medzi jeho najpopulárnejšie zbierky patria Cítim svet (1940, v roku 2015 vyšlo v Brazílii desiate vydanie) a Ruža ľudu (1945).
Rovnako významná pre brazílsku modernú literatúru je aj poézia Manuela Bandeiru (1886 – 1968), ktorého báseň Ropuchy odznela počas Týždňa moderného umenia, a tvorba Raula Boppa (1898 – 1984).
Príliš vzdelaný zálesák
V Európe máme tendenciu predstavovať si Brazíliu buď ako pláž, alebo ako prales, alebo ako oboje. Stále málo vieme o brazílskom vnútrozemí, ktorému João Guimarães Rosa (1908 – 1967), diplomat a polyglot (hovoril ôsmimi jazykmi), venoval značnú časť svojej literárnej pozornosti. Jeho vrcholným dielom je rozsiahly román Veľká divočina: Cesty (česky 2003). V originálnom znení názvu sa vyskytuje slovo sertão, ktoré portugalsko-slovenský slovník prekladá ako „vnútrozemie“, ale veľmi výstižný je i výraz „divočina“, lebo veď ide o nehostinné kopcovité územia, na ktorých sa lesy striedajú s oblasťami podobnými stepi.
Autor hneď na prvej strane píše: „Sertão je tam, kde nie sú ohradené pastviny, kde môžete ísť desať, pätnásť míľ a nevidíte obydlie, kde má zločinec svätý pokoj, žiadne opletačky s úradmi.“ Život v odľahlých končinách vnútrozemia na Guimarãesa Rosu zapôsobil až tak, že sám sa koňmo vydával na dlhé cesty po drsných končinách. Jeho literárne sertão je však metaforou celého sveta: „Sertão nie je ani zlé, ani dobrotivé, drahý pane! …berie, alebo dáva, poteší, alebo potrápi, podľa toho, aký ste sám.“
Guimarães Rosa sa v tomto románe koncentroval na všadeprítomnosť neexistujúceho diabla, na hlbinné príčiny zla. Dochádza niekedy k desivým konklúziám, platným zvlášť v Latinskej Amerike: „…sú ľudia na tomto zlom svete, ktorí zabijú len preto, aby videli, ako sa niekto zaškľabí…“
Veľká divočina nie je iba filozofickým experimentom, diaboliádou, ktorú mnohí chápu ako „juhoamerického Fausta“ či ako rafinovanú ozvenu Danteho Pekla, ale je to mysteriózna (chvíľami mystická) freska večného putovania, spestrená autorovými ohromnými jazykovými i kultúrnymi znalosťami. Veľká divočina sa považuje za brazílsku obdobu Joyceovho románu Ulysses a podľa prieskumu Bokklubben World Library z roku 2002 tento román patrí medzi 100 najlepších kníh všetkých čias.
Dve prvé dámy
Zdá sa, že dejiny modernej brazílskej literatúry sú vlastne dejinami experimentov. Samozrejme, nájde sa aj množstvo skvelých „konvenčných“ autorov, no zhodou okolností akoby platilo, že najodvážnejší sú zároveň tí najlepší. Haraldo de Campos do línie, ktorá sa začína románom Sentimentálne pamäti Joãoa Miramara – popri Máriovi de Andrade a Guimarãesovi Rosovi – zaradil aj Clarice Lispectorovú (1920 – 1977), dcéru ukrajinských Židov, ktorí do Brazílie utiekli pred pogromami.
Lispectorová vzbudila pozornosť už svojou prvou prózou Blízko divokého srdca, ktorá vyšla v roku 1943 a napriek svojej náročnosti (nadväzovanie na Joycea) sa hneď stala knihou roka. Dvadsaťtriročná autorka už tu nastolila tému ľudskej totožnosti, tiahnucu sa naprieč jej ďalšími dielami.
Americká poetka Elizabeth Bishopová charakterizovala Lispectorovú ako „spisovateľku samouka“, podobnú „primitívnemu maliarovi“. A skutočne: jazyk autorky balansuje medzi robustnosťou a neuveriteľným zmyslom pre lyriku, jej portugalčina má stále príchuť akejsi cudzoty či neprirodzenosti. Brazílsky spevák Caetano Veloso napísal, že jej prózy sú ako piesne. Ďalší hudobník – Cazuza – Lispectorovej útlu knižku Živá voda (1973, česky 2010) prečítal stojedenásťkrát. Pedra Almodóvara, ktorý mal napísať úvod k posmrtne vydanej knihe Dych života (1978), Lispectorovej vety natoľko ohromili, až mal pocit, že musí pred nimi „zastať ako pred múrom“. Podľa Orhana Pamuka patrí Clarice Lispectorová medzi „najtajomnejších spisovateľov dvadsiateho storočia“.
Tajuplnosťou sú však poznačené nielen diela tejto spisovateľky – ako napríklad román Pašie podľa G. H. (1964), ktorý možno vnímať aj ako nenáboženské „evanjelium“ ohromujúcej mystickej (ale aj animálnej) hĺbky – ale aj jej život. Lispectorová totiž väčšinou neposkytovala rozhovory, nechodila na autogramiády a vyhýbala sa aj televíznym vystúpeniam. Najzasvätenejší znalec jej diela Benjamin Moser uvádza, že mnohí si mysleli, že hádam ani neexistuje a ide o pseudonym niekoho z Európy. Niekto dokonca tvrdil, že za jej menom sa skrýva muž.
„Pijem, pretože je to jediný spôsob, ako zniesť realitu.“ Tieto slová vyriekla ďalšia neskrotná spisovateľka Hilda Hilstová (1930 – 2004). Na svet prišla ako dcéra jedného z najbohatších kávových barónov. Ako tridsaťročná zanechala právnickú kariéru a vybrala sa do Európy. V Paríži natrafila na Marlona Branda a pokúsila sa ho zviesť. Jej úsilie nebolo korunované úspechom. Po návrate do São Paula sa rozhodla, že každú hodinu svojho života zasvätí literatúre. Na kávových plantážach, ktoré zdedila neďaleko dnes už miliónového mesta Campinas, dala zrekonštruovať vilu Casa do Sol (Slnečný dom) a vychádzala odtiaľ už len zriedkakedy.
Foto: Wikipedia
„Keby som písala po anglicky,“ vyhlásila raz, „bola by som Joyceom.“ Áno, prúd vedomia hrá významnú úlohu aj v jej surreálnej próze Mojimi psími očami (1986), prešpikovanej básňami. Rovnako ako gnostická filozofia, magický systém Aleistera Crowleyho a – v neposlednom rade – šialenstvo. Ostatne, možno balans medzi poéziou a prózou, medzi surovosťou a mystikou priviedol niektorých kritikov k myšlienke, aby ju porovnávali s Clarice Lispectorovou. Hilstová však opovrhovala názormi buržoáznych určovateľov vkusu, ktoré, ako píše prekladateľ Adam Morris, Lispectorovú povýšili na stolec veľkňažky brazílskej literatúry. Hilda Hilstová získala síce množstvo literárnych ocenení, no nikdy sa nestala komerčne úspešnou autorkou, čo jej na sklonku života neumožnilo udržať si náročný životný štandard. Žiadalo by sa napísať niečo aj o ďalších autoroch ako napr. Ignáciovi de Loyola Brandão (1936), ale z priestorových dôvodov to nateraz možné nie je. Azda nabudúce.
Peter Macsovszky (1966)
Autor próz Frustraeón (2000), Fabrikóma (2002), Tanec pochybností (2003), Lešenie a laná (2004), Klebetromán (spolu s Denisou Fulmekovou, 2004), Hromozvonár (2008), Mykať kostlivcami (2010), Želáte si novú kúpeľňu? (2012). Píše a publikuje aj v maďarčine. Vydal 15 básnických zbierok. Prekladá z maďarčiny a angličtiny.