Prvú časť tohto textu som skončil vetou spred desiatich rokov: „Je čas nastoliť otázku demokracie a jej nevyhnutných duchovných dimenzií.“ A dodal som: „O demokracii sú aj veľkonočné sviatky.“ Myslel som najmä na Veľký piatok. Dnes to musím zdôvodniť. Som presvedčený, že poprava Ježiša mala nielen teologický, eschatologický, antropologický či historický rozmer – bola to aj politická udalosť. Ježiš bol takpovediac ukrižovaný demokraticky.
Nacisti v Tešíne sa 20. februára 1942 nespýtali obyvateľov na štadióne: Koho z tých pod šibenicou máme prepustiť? Pilát sa spýtal: Barabáša alebo Ježiša? Gestapáci v Katoviciach sa nespýtali obyvateľov na ulici: Čo máme s tým Kwaśnickým urobiť? Pilát sa spýtal: Tak čo s tým vaším Ježišom? Rozhodla „ulica“.
Tu faktická poznámka: pojem fašizmus nechápem iba historicky, ako označenie hnutia Mussoliniho, ktoré je odvodené od starého rímskeho fasces (bol to zväzok prútov, symbol moci „majiteľov nespochybniteľnej pravdy“, ktorí si nárokovali presadzovať ju bez ohľadu na čokoľvek). V tomto zmysle si dovolím povedať, že Ježiša z Nazaretu, etnicky čistého Žida, ukrižovala jeruzalemská „ulica“, sfanatizovaná propagandou náboženských fašistov zo sekty (dnes by sme povedali strany) Farizejov.
Dav zavelil
Samozrejme, dav ho neukrižoval vlastnoručne (nezlynčoval ako Ku-klux-klan), ale rukami rímskych okupantov – vojakov. Ich šéf, generál a guvernér Pilát Pontský, videl, že ten úbožiak v handrách, ktorého mu poslal kráľ Herodes, nie je terorista a je asi blázon – veď s ním chcel nadviazať dialóg, a neuspel, tak mu ho asi prišlo aj trochu ľúto. Preto hodil zhysterizovanej ulici návnadu, akože referendum (nech tí krikľúni majú pocit, že vládnu): „Mám tu dvoch, Barabáša a Ježiša. Ktorého mám prepustiť?“ (To bola tradícia: amnestia na sviatky.) Potichu si myslel: nebudú takí sprostí a nebudú chcieť nebezpečného extrémistu.
Lenže ľud zavelil: „Pusť Barabáša!“ Pán Pilát však bol skúsený hráč, aj v psychológii sa vyznal. Nechal Ježiša bičovať, nasadiť mu tŕňovú korunu (nech má ľud trochu zábavy – circenses tejto voľnočasovej aktivite hovorili v Ríme) v presvedčení, že u Ježišových súkmeňovcov vyvolá súcit a potom, už s istotou (predsedu parlamentu) hodil do pléna na ulici otázku: „Vážení spoluobčania, tak čo podľa vás mám s tým vaším Ježišom urobiť?“ A plénum jednohlasne zakričalo: „Ukrižuj ho! Ukrižuj!“
To Pilát nečakal. Ako politik, teda oportunista, si to nechcel rozhasiť ani s kráľom, ani s Najvyššou radou a nechcel ani riskovať vzburu davu (ešte nečítal Ortegu y Gasseta La rebelion de las masas, ale mal dobrý nos), tak zvolil menšie zlo: teroristu Barabáša pustil na slobodu. Ako predstaviteľ impéria sa napokon cítil silný „v kramflekoch“; musel byť dosť bohatý, nebol teda akýsi ľavičiar (ako ten Ježiš) a musel byť aj dosť vzdelaný, asi mal „šajn“ o gréckej filozofii a tam vtedy letel cynizmus (v Ríme asi platilo heslo Grécko – náš vzor! a cynici dodávali: Na večné časy a ani chvíľku dlhšie!).
Chcem tým povedať, že Pilát politik sa vďaka Ježišovi dostal nielen do evanjelia, ale aj do dejín filozofie; vyslovil totiž fundamentálnu skepsu: Čo je pravda? Stal sa tak priekopníkom postmodernizmu a neoliberalizmu. Už vtedy vedel, že tzv. princípy patria na smetisko dejín. Podobne ako akési idey či hodnoty. Vedel, že platí Anything goes!
Lenže čert nespí. V tej trme-vrme prišla za Pilátom jeho pani manželka a pošepkala mu, že mala v noci akýsi zlý sen, aby si teda dal pozor a do čohosi sa nezaplietol. A tak Pilát suverén a súčasne poslušný manžel si dal doniesť lavór s vodou a umyl si ruky na znak, že on osobne s tou pochybnou záležitosťou nechce nič mať. Ešte to aj vyjadril tvrdým slovom a na kríži priklincoval písmom. Zrejme si pomyslel: „Bohvie, ako to vlastne je s tou pravdou?“ Nebol zadubený racionalista, čo absolutizuje ľudské ratio – už pred Popperom vedel, že „my nevieme, iba hádame“. A pred Freudom nespochybnil manželkin sen. Carl G. Jung by povedal, že animus a anima boli v Pilátovej duši v rovnováhe.
Svetlo a tma
Snažím sa tu Piláta vyhlásiť za svätého? Ani nápad! Pokúsil som sa iba načrtnúť siluetu inteligentného politika – oportunistu – alibistu. Pilát to nedotiahol na úroveň štátnika.
Štátnik – a nemusí to byť rovno prezident (štátnik nie je funkcia či úrad) – je podľa mňa politik verný princípom; vedomý si pravdy, že všetko má svoj základ in principio – na začiatku. To nám bolo chvalabohu oznámené dosť dávno a chvalabohu nie ťažkopádnymi úvahami či nezrozumiteľnými rovnicami, ale obrazne-vecne-jednoznačne-sugestívne (a je v istom zmysle jedno, či si to interpretujeme mytologicky, či teologicky, antropologicky či ontologicky, alebo poeticky): „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola beztvárna a pustá, tma bola nad priehlbinou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré: vtedy Boh oddelil svetlo od tmy.“ (Gen. 1; 1,2).
Principiálny je teda ten, čo vie rozlíšiť svetlo od tmy a vie, že svetlo je dobré. Ten, čo vie rovnako rozlíšiť život a smrť alebo dobro a zlo (samozrejme, schopnosť rozlišovania sa tým nekončí). Toto vrodené spontánne rozlišovanie tvorí základ každej duchovnej kultúry a príslušnej tradície. Keď v spoločnosti spontánne rozlišovanie a rešpektovanie týchto princípov mizne, tak to znamená, že sa uberá do džungle – tvrdil Friedrich von Hayek, "pápež liberalizmu“. Nobelista fyzik Werner von Heisenberg preto hovoril o "barbarstve civilizácie“. Vráťme sa však k veľkonočným sviatkom.
Mikrogilotíny v srdciach
Veľký piatok neprišiel z ničoho nič. Keď sa pozrieme na predchádzajúce dni od Kvetnej nedele ako na transformačný proces, uvidíme aj tu akúsi nevšednú strašidelnosť: na vstupe (input) jasajúci dav hádže na mesiáša kvety, na výstupe (output) nenávisť, strašné: Ukrižuj! Čo sa stalo? Veď tu nebol čas na postmarxistickú (neoliberálnu) ekonomickú transformáciu spoločnosti na menšinu zbohatlíkov a väčšinu, čo si musí uťahovať opasky. Tí, čo si ich ani za Piláta neuťahovali, by sotva vítali akéhosi tuláka na somárikovi.
Núkajú sa dve interpretácie. Jedna – že tu predsa zapracovala neviditeľná ruka trhu, síce nie tá zlodejská, ale tá korupčná. Druhá – že to nebol jeden a ten istý ľud, ale dva ľudy: ten jasajúci – po uväznení Spasiteľa, dezorientovaný a vystrašený – sa stiahol do ulity; druhý, akýsi lumpenproletariát, podľahol propagande vrchnosti – nie okupantskej, ale „svojej“. Tak či onak, všeobecne vládol strach, veď Rimania križovali domorodcov ostošesť, lesy v okolí boli vraj vyrúbané, drevo na kríže už bol úzky profil. (Na okraj: keď som už bol po osemročnej normalizačnej "karanténe“ v Umenovednom ústave SAV, jasnozrivý riaditeľ profesor Ján Bakoš pozval mikrobiológa, profesora Ladislava Kováča – tiež „odídeného“ – na prednášku; hovoril o funkcii strachu v politike.)
Tu sa vrátim k druhej otázke z úvodu prvej eseje – či mám strach z utečencov. Podobne ako pri prvej otázke (ohľadne kotlebovcov) musím odpovedať, že nie, ale že nie som „v pohode“; že tu tá úzkosť akoby vyplývala z pocitu, že oba problémy majú akéhosi spoločného menovateľa, ktorému neviem prísť na meno. No hamletovská otázka dnes znie: Stavať ploty alebo búrať? That is the question. Som presvedčený, že žiletkové ploty sú hmotným prejavom žiletiek (mikrogilotín) v našich srdciach. Najprv si ich musel ktosi predstaviť a vymyslieť, aby nemusel myslieť na príčiny hroziacej globálnej katastrofy, ktorú žiadne ploty (ani elektrické ako v Hitlerových koncentrákoch) nevyriešia.
Globálny človek
Politici riešia iba symptómy choroby, nie chorobu. Čínska múdrosť hovorí, že chorá nie je noha či ruka, ale celý človek. Tu takpovediac globálny človek. Jedna diagnóza by mohla znieť: ten celý človek je ťažko chorý, lebo mu amputovali ľavú nohu aj ľavú ruku a pritom aj srdce. Druhú diagnózu sugeruje Wilder Penfield: premietol proporcie mozgových centier zodpovedných za dominanciu a agresivitu do telesných proporcií. Výsledok je desivý: Penfieldov homunkulus je príšera s obrovskou papuľou a so strašnými pazúrmi (a nás učili, že sme druh Homo sapiens a že „človek, to znie hrdo“). Tretiu diagnózu sformuloval po druhej svetovej vojne Romano Guardini v diele Koniec novoveku; konštatuje, že moderný človek síce akoby ovládol prírodu, lenže stratil moc nad sebou; snaží sa ovládať druhých, a tak ich zdegradoval na čísla.
Ako „čísla“ sme ľahko zabudli na malú psychiatriu, na tri tendencie: vytesniť vlastné prešľapy z vedomia; racionalizovať iracionálne rozhodnutia; treťou je projekcia vyjadrená v evanjeliu vetou: „Steblo v oku brata vidíš, avšak brvno vo vlastnom oku nevidíš.“ Nečudo, že Hoimar von Ditfurth (v nadväznosti na Konrada Lorenza) prišiel s tézou: „Človek je bytosť na polceste medzi beštiou a anjelom.“ Martin Heidegger pritom dokazuje, že „evolúcia myslenia dospela do dimenzie dialektiky, čo sa v myslení prejavuje schopnosťou myslieť (kriticky) vlastné myslenie (bežné, automatické, verbálne)“; túto schopnosť označil pojmom reflexia a tá, ako výsledok evolúcie, je teda záväznou normou (presahujúcou iba konvenčné normy).
Výnimka potvrdzuje pravidlo. Tou výnimkou je téza pána exprezidenta G. Dablju Busha, ktorou nás po tragédii dvojičiek od tejto „záväznosti“ oslobodil; išiel dokonca ďalej – zakázal kauzálne myslenie: Kto bude rozmýšľať o príčinách, je proti nám! Tak sme sa z tej Lorenzovej – Ditfurthovej „polcesty“ dostali do protismeru evolúcie všeobecne, a evolúcie myslenia zvlášť.
Johan Huizinga tvrdil, že človek je homo ludens („ludus“ je hra na vymedzenom ihrisku podľa vymedzených pravidiel – korektne dodržiavaných). Carl Friedrich von Weizsäcker tvrdil, že homo ludens je infantilný – nerozlišuje medzi príjemnosťou (hry) a tým, čo je vážne. Ktorýsi z veľkých prorokov (Izaiáš?) predpovedal: Deti vám budú vládnuť! Obávam sa, že bol optimista. Štýl, akým je riadený svet, robí dojem, že sa – z hľadiska našej tradície – zrodil na Veľký piatok. Nie na Golgote, ale v paláci reprezentanta Impéria. Tento „pôrod“ mal dve dejstvá: prvé – pseudocisársky rez v podobe referenda; druhé – v podobe umývania rúk v lavóre. Tu mi chtiac-nechtiac napadá cynická otázka: majú v Bruseli a spriatelených metropolách dostatočné množstvo lavórov? A dosť čistej vody? Centrálne, teda Stredozemné, more sa už asi dávno zmenilo na Červené. Nie?
A Ariadninu niť ukradli
Je to iba malá vzorka orientačných bodov, na ktoré by mali myslieť tí, čo rozhodujú o osudoch ľudí. Svet vnímame cez mriežku pojmov, ktoré sme si stihli osvojiť, lebo intuíciu nám už dávno zahrdúsili. Keď tie pojmy (niekedy nie kompletné, primerané komplexnosti sveta) nie sú zakotvené v princípoch, ideách a hodnotách, z ľudského sveta sa stáva karikatúra (tá je vlastne dnes symbolom „slobody"!) a pre miliardy koncentrák. Pre tých vyvolených, čo teraz musia robiť handel s ľuďmi, „cesta do Ankary“ je karikatúrou voľakedajšej „cesty do Canossy“. Staromódne povediac, je to Boží trest za zločiny Západu spáchané a páchané vo svete, ktorý sa kvôli nim stal tretím svetom – vďaka vyspelej technike a strate svedomia v tom prvom.
Navonok je prevádzka neprerušená – rýchlo, rýchlejšie, čo najrýchlejšie! Vnútri kŕč – existenciálna úzkosť zo straty orientácie a zmyslu. Esperantom synergetiky povediac bifurkácia – stav extrémnej nerovnováhy. Heideggerovou „záväznou normou“ sa nestala reflexia, ale narcistický (aj nacistický) odraz karikatúry v centrálnom mori krvi. Zbierame plody postpilátovskej paradigmy politiky. To PPPP pripomína muzikantské extrémne ticho globálneho cintorína (in spe), oddeleného globálnym plotom od hluku globálnej ulice. Od globálneho Ukrižuj!
A globálny človek? Ten z globálneho koncentráka slumov, brlohov, osád; bičovaný, opľúvaný, križovaný? Mlčí. Človek, "bytosť dialógu“, zoči-voči všetkým Pilátom mlčí. A človek, ten od vekov na úteku pred farizejmi? A tak ďalej. „Človeka zabíjajú ako zver,“ písal veľký básnik Tadeusz Różewicz. Človek zisťuje, že z labyrintu niet východiska a Ariadninu niť mu ukradli. Postpiatková bifurkácia Bielej soboty: Čo bude zajtra? Veď vo svete nevládne homo sapiens, ale Penfieldov homunkulus! Je tu ešte nádej? Že bude aj Veľká noc a Nedeľa? Keďže Európa evanjelium – radostnú zvesť zahodila, vráťme sa k synergetike; je to teória „spontánnej morfogenézy kvalitatívne nových celkov-systémov-organizmov!“ Tá nám hovorí: Áno. Je tu šanca, ak vhodný impulz spojí chaotické fluktuácie na povrchu makrosystému s princípmi odvekého logosu, skrytého v Tillichovej či Bohmovej hlbine. Nájdeme ten vhodný impulz? Hľadajme!
Roman Berger (1930)
Hudobný skladateľ a teoretik poľskej národnosti, od roku 1952 žije v Bratislave. Pôsobil ako pedagóg na konzervatóriu, neskôr na VŠMU v Bratislave. Počas normalizácie podstúpil zákaz činnosti a vylúčenie zo Zväzu slovenských skladateľov. V rokoch 1977 – 1991 pôsobil v Umenovednom ústave SAV. Od roku 1999 je členom Zväzu poľských skladateľov, získal rad domácich aj zahraničných ocenení. Je autorom publikácií Matematika a hudba (1997), Hudba a pravda (1997), Dráma hudby (2000) a zborníka esejí Cesta s hudbou (2012).
