Nadmerný človek Rudolf Sikora

Rudolf Sikora je obdarený skvelým intelektom, suverénnym a neovplyvniteľným, širokým rozhľadom a zvládnutím oblastí ľudského poznania, ktorým sa umelecky venuje – napríklad znalosťou ekologických procesov i astronómie, neúnavnou duševnou aktivitou a pracovitosťou, veľkosťou vo všetkých ohľadoch – telesnej schránky, hlasu, gesta, rozmerov svojich diel i rozpracúvaných tém, nadľudskou energiou, hrmotnosťou a náporom prejavu.

Úvodná veta je citát z môjho článku o Sikorovej výstave v Danubiane, uverejneného v kultúrnej rubrike týchto novín pred piatimi rokmi. Hovorí o jeho všestrannej veľkosti ako dominante bijúcej do očí na prvý, druhý i ďalšie pohľady. Text o Sikorovi sa ťažko zaobíde bez toho, aby ju zaznamenal v rôznych aspektoch. S výnimkou odborných prác kunsthistorikov, ktorí so svojím analyticko-syntetickým prístupom oprávnene pokladajú túto kvalitu za prvoplánovú a v sikorovskom diskurze obohranú. Vlastne preto je aj tu v záhlaví – takto je akoby vyčlenená pred zátvorku a nemusíme si ju opakovane pripomínať.

Okrem toho tá dlhá veta síce uvádza veľkosť ako najvýraznejšiu Sikorovu charakteristiku, ale nie na prvom mieste. Podstatný je obsah, kvalita a zmysel veľkosti. Nehovoriac o jej relatívnosti – je iná na Slovensku, v Európe a vo svete. Sikora je však jeden z niekoľkých slovenských výtvarníkov, ktorých umeleckú kvalitu znalci vnímajú, uznávajú a žiadajú aj v zahraničí, ba aj lepšie ako doma. A širšiemu publiku sú takmer neznámi. Smutné, ale netreba z toho robiť národnú katastrofu, kultúra je vo svojich vrcholných prejavoch elitárska.

Dôvod na hrdosť

Je ťažké presvedčivo dokazovať veľkosť umelca jeho väčšinou nedostatočne podkutým súčasníkom. Početné výstavy doma a vo svete, individuálne i skupinové, reprezentatívnosť medzinárodných výstav v renomovaných svetových galériách, kde predstavoval nielen slovenské, ale aj stredo- a východoeurópske umenie, prípadne bol vybraný ako uznávaný tvorca určitého zamerania spolu s najznámejšími veličinami, dielo zastúpené v súkromných a inštitucionálnych zbierkach vo viacerých krajinách, ďalej zahraničné umenovedné štúdie a knižné publikácie, v ktorých je jeho tvorba na poprednom mieste ako predmet skúmania a interpretácie, jeho nebojácne skupinové iniciatívy a organizačné aktivity, najmä nelegálne v období normalizácie, spoločensko-politická angažovanosť a pedagogická činnosť na troch vysokých školách, v Bratislave, Košiciach a Prahe, úspechy žiakov… – to všetko sú objektívne hodnotiteľné ukazovatele významnosti umelca a Sikora ich má viac než dostatok, teda vysoko nadštandardný objektívny rating. Určite je to podklad pre uznanie u slovenskej verejnosti a dôvod na hrdosť informovaného našinca.

Má to však chybu krásy – to verejné uznanie a hrdosť sú založené na objektívnom zhodnotení, nie na subjektívnom zážitku z diela, emocionálnom pohnutí a/alebo intelektuálnom obohatení. Čiže je to mimo pravého poslania umenia. Moderné a súčasné umenie je však skoro nemožné vnímať bez akej-takej vzdelanosti a priaznivého duševného nastavenia, bez otvorenosti a schopnosti spracúvať iné než utilitárne podnety. Dnešná doba tomu nepraje, veľmi mierne povedané. Pritom naši kunsthistorici a publicisti svojím profesionalizmom nezaostávajú za umelcami a ich interpretácie by mohli bežným ľuďom pomôcť vnímať súčasné umenie. Ich odborne náročným výstupom však tiež chýba percepčné podhubie – umelecká osveta.

Sikorova sedemdesiatka je iste príležitosť znížiť tento deficit takpovediac osvetou cez oslavu. Keby bola využitá, malo by to aj všeobecne pozitívny účinok na prijímanie umenia u ľudí, lebo v tejto sfére neplatí konkurencia, úspech jedného umelca otvára oči a srdcia aj pre ostatných, aj pre celkom iných.

Nikto to nedokáže lepšie

Táto esej však nie je príspevok k umeleckej osvete, na to nemám popularizátorské bunky. A hoci sa hrdo považujem za Sikorovho priateľa, som tu iba trochu osobný a ešte menej oslavný, lebo je známe, že „dobrý Sikora sa chváli sám“ a nikto to nedokáže lepšie. A skôr než o umenovedný rozbor, na ktorý tiež nie som kvalifikovaný, mi ide o to, ako Sikora napĺňa zmysel, ktorý má umenie pre ľudí, čím sa ľuďom prihovára, aké obzory otvára.

Mňa bližšie poznanie fenoménu Sikora naviedlo na formulovanie princípu umenia, ktorého existenciu som hmlisto tušil. Je to princíp nadmernosti a zovšeobecnene platí aj pre kultúru, vedu, poznanie a pre humanitu ako takú, aj s jej negatívnymi stránkami. Nebudeme teraz skúmať jeho genézu a riešiť prvenstvo vajca či sliepky. Pre stručnosť sa obmedzíme na to, že u človeka sa vyvinula tendencia k nadmernému uspokojovaniu svojich potrieb, od základných biologických až po najvyššie duševné.

Je v ríši tvorstva jedinečná a očividne súvisí, alebo je takmer identická s ľudskou schopnosťou pamätať si a predvídať, obávať sa a tešiť sa, myslieť a cítiť, vlastniť, ovládať, túžiť, poznávať, snívať, tvoriť… – s funkciami jedinečnej ľudskej duše. Človek chce jesť viac, ako potrebuje na zahnanie hladu, ale aj chutnejšie pre ešte väčší pôžitok – to je nadmernosť kvality. Podobne obliekať sa. Mať všetkého do zásoby, pre istotu, ale najradšej viac, ako by mohol spotrebovať. Zaistiť si nadmernú bezpečnosť aj preventívne likvidovať potenciálne hrozby.

Vodca chce nadmerne ovládať kmeň, vyžaduje väčšiu podriadenosť, než je potrebné na jeho organizáciu a riadenie – z potrebného vedenia sa stáva nadmerná moc, prinášajúca opojenie namiesto uspokojenia z dobrého vedenia. Človek chce mať nepomerne viac sexu, ako treba na reprodukciu. Pritom všetky tie nadmernosti pochádzajú z pôvodnej primeranej saturácie životných potrieb, vyvolávajúcej prirodzené slasti.

No v človeku je už zakódovaná možnosť, a teda aj žiadostivosť vyššej a vyššej slasti. A tak potrebuje pokrok a rast, trvale udržateľný. Predovšetkým produkcie materiálnych statkov, ich vlastníctva, produktivity, poriadku, disciplíny, jednoty, sily pre vzájomnú súťaž a konfrontáciu, no a nad tým všetkým – moci. Nie je to zadarmo, ide to na úkor prírody a človek sám sa stal otrokom toho rastu, takže si v konečnom dôsledku menej užíva život so slasťami, než jeho predok pred tisícročiami, a viac v pote tváre hrdlačí na ďalšom nadmernom uspokojovaní potrieb.

S otvorenou dušou

Našťastie u človeka sa zároveň vyvinuli jedinečné vyššie potreby čisto duševných pôžitkov, dobrých pocitov. Sú to „krátke a zriedkavé momenty inšpirácie, extázy, uvoľnenia tvorivej energie“, spojené s pocitom priblíženia ku komplexnému poznaniu, precíteniu a pochopeniu sveta a seba v ňom. Sú nemateriálne, samou svojou podstatou nadmerné, lebo ani len nesúvisia s uspokojovaním životných potrieb, dá sa bez nich žiť. V Maslowovej pyramíde potrieb sú na najvyšších stupňoch ako sebarealizácia a na jej úplnom vrchole ako sebatranscendencia.

V nich je esencia zmyslu človeka ako duchovnej bytosti a človek, ktorý sa im otvorí, vie, že tieto pôžitky „chutia“ lepšie než ukájanie nižších potrieb, hoci aj nadmerné. Nie sú ničím podmienené, ich jedinou podmienkou je tá otvorená duša. Neplatia pre ne ani elementárne pravidlá materiálneho sveta – zákon kauzality, zákon zachovania hmoty a energie, alebo že nič nie je zadarmo a za všetko sa platí, ani pravidlo reciprocity atď. Odohrávajú sa vo vedomí i v nevedomí, zapájajú rovnako sféru rozumu, citu a iracionality, logika je tam rovnocenná s paradoxmi a absurditou. Teda absolútna sloboda, alebo ak chcete – chaos a anarchia, ale neškodná, tak čo? A možno v tých vzácnych zábleskoch duša zrkadlí najvernejší, celistvý obraz sveta a dochádza k úplnému súladu, k euforickému splynutiu s ním…

Nepripomína to trochu kvantovú mechaniku? Nemusíme tomu rozumieť, tak ako jej vraj celkom nerozumejú ani sami kvantoví fyzici, ale ak áno, nie je to nepatrný znak zbližovania ľudskej duše s veľkým svetom?

Tie záblesky sú zriedkavé a ich príklady sa v živote vyskytujú len v slabých a ťažko čitateľných náznakoch. Mimo vlastného vnútra ich môžeme vytušiť alebo aj pozorovať najskôr u duševne vyspelých ľudí (čo neznamená nutne inteligentných a vzdelaných), ktorí sú disponovaní otvoriť si dušu pre také vrcholné zážitky. Najpovolanejší sú na to ľudia so silným špecifickým nadaním, vďaka ktorému sa vedia o ne podeliť a vyjadriť svetu svoje výnimočné duševné obsahy. Aj tie neopísateľné obyčajnou rečou, iba umeleckou výpoveďou, dielom. Umelci.

Zdravá istota

Umelec Rudolf Sikora je vrchovato (nadmerne) obdarený predpokladmi pre sebatranscendenciu aj schopnosťou sebavyjadrenia cez výtvarný prejav. Tým vzbudil vo mne potrebu ozrejmiť si ho ako výnimočný prírodno-duchovný úkaz a sformulovať tú suchopárnu teóriu nadmernosti. Trochu mi ho nasvecuje z môjho vlastného uhla pohľadu…

Vidím to tak, že Sikorove duševné parametre sú nadmerné rovnomerne a v tom je tiež jeho jedinečnosť. Vysokú racionalitu preukázal už na strednej škole a výnimočné umelecké danosti tiež – ani nie sedemnásťročný urobil talentové skúšky a bol prijatý na Vysokú školu výtvarných umení na prvý raz, čo bolo neslýchané medzi stovkami každoročne prihlásených, mnohých opakovane. Jeho nadanie bolo komplexné a dobre sa stalo, že si vybral umeleckú dráhu – umenie je najľudskejší a zároveň najkomplexnejší spôsob duševného osvojovania sveta. A pre kreslenie a maľovanie mal najsilnejšiu vášeň, takže nezaváhal. Aj táto zdravá istota v správnosti svojich rozhodnutí, výtvarných nápadov a riešení je jeho sila. Vo svojom kumšte je absolútny suverén, aj tým je presvedčivý, sugestívny až fascinujúci. Jeho živelná radosť z vlastnej tvorby je nákazlivá.

Takou pevnosťou sa vyznačujú aj jeho politické postoje. Normalizácia sa začala v čase jeho ukončenia štúdia a vstupu do života, aj rodinného, on však nepripustil nijaké kompromisy s režimom. Pohrúžil sa do vlastnej tvorby a zorganizoval vo svojom dome legendárny 1. otvorený ateliér podobne nezávisle zmýšľajúcich a tvoriacich výtvarníkov. Bol autorom nápadu a iniciátorom zhromaždenia občanov vo výstavnej sieni ZSVU 19. novembra 1989, z ktorého sa zrodilo hnutie Verejnosť proti násiliu.

Charakteristická anekdota tej doby: keď na pôde VPN jeden z aktivistov a dovtedajší komunista manifestačne odhadzoval stranícku legitimáciu, Sikora s veľkým sochárom Jozefom Jankovičom, ktorý rovnako spoločensky vylúčený prežíval dvadsať rokov normalizácie, si vzdychli: „Vidíš, zase sme nahratí, my ani nemáme čo odhodiť!“

Pevnosť charakteru, pravdivosť, otvorenosť, poctivosť názorov a skutkov je nevyhnutná podmienka, aby sa uplatnili všetky nadania a duševné schopnosti, aby sa uskutočnili tie sugestívne záblesky sebatranscendencie. Bez toho nadmernosť aj genialita nemajú kredit a hodnotu. Pritom pravdivosť, charakter a étos  nemôžu byť obmedzené alebo nadmerné, buď je niekto rovný chlap, alebo nie je. Sikora je, bez najmenšej pochybnosti. Mám pocit, že to je na ňom najvzácnejšie a najviac hodné obdivu. Vďaka tomu z jeho diel naplno vyžaruje jeho duševná nadmernosť.

Majme ho radi, ako má on rád ľudí a život, otvorme sa jeho umeniu a prijmime jeho duševný rozmach. Neoľutujeme, nesklame nás.

Ešte aby sa dožil aj nadmerného veku…