Filozofia a jazyk v ére globalizácie

Filozofia je tvorivé pojmové myslenie v prirodzenom jazyku. Takým prirodzeným jazykom súčasnej svetovej filozofie je angličtina, tak ako ním bola latinčina v stredoveku či gréčtina v staroveku. Až v novoveku sa jazykom filozofie stali národné jazyky, aj preto sa filozofia stala pluralitnejšou a rozvíjala sa v nemčine ako nemecká, vo francúzštine ako francúzska, v angličtine ako anglická a americká filozofia atď.

Nikto s tým nemal žiadny problém a ten, kto chcel pochopiť, čo hovoria napríklad nemeckí filozofi, učil sa nemecký jazyk, a keď sa ho naučil a chcel obohatiť svoju národnú filozofiu o myšlienky nemeckých filozofov, začal ich prekladať do svojho jazyka alebo vykladať ich v ňom. To bol donedávna prirodzený proces rozvíjania každej filozofie bez prívlastku „národná“ či „domáca“, ak už nechceme povedať „lokálna“ alebo „regionálna“.

Rozdiel medzi jednotlivými filozofiami bol len v tom, že niektoré z nich – tvorené a písané v tzv. svetových jazykoch – sa stávali takmer automaticky „svetovými filozofiami“, kým iné nie (hoci napríklad Søren Kierkegaard sa stal svetovým filozofom, aj keď myslel a písal v dánčine). Pluralita však zostala, pretože ak by sa niekto pýtal, v akom jazyku dnes existuje a píše sa „svetová filozofia“, tak racionálna odpoveď je, že vo svetových jazykoch, ktorými sú vo svetovej komunite a medzinárodných inštitúciách uznané viaceré jazyky, a to podľa svetovej roly národa – angličtina, nemčina, francúzština, ruština, čínština.

Od novoveku pár storočí

Globalizácia, zdá sa, všetko mení. Nastolila znova otázku „lingua franca“ a zrejme vďaka tomu, že 20. storočie vo svetovej politike a kultúre bolo storočím Spojených štátov amerických, globálnym jazykom nielen svetovej politiky, ale aj kultúry, a teda aj filozofie, ba globálneho akademického sveta sa stala angličtina. Chcete teda byť svetovým filozofom? Zabezpečte si, aby vaše filozofické práce boli v angličtine.

Samozrejme, toto je len nevyhnutná podmienka, ktorú dávnejšie pochopili napríklad škandinávski filozofi, produkujúci absolútnu väčšinu svojich prác v tomto svetovom jazyku. Nie je to však dostatočná podmienka, pretože byť svetovým filozofom znamená, aby vaše myšlienky nielen boli v angličtine, ale aby rezonovali vo svetovej filozofickej komunite. Inak povedané, aby v nej boli prítomné alebo aspoň známe a mali nejaký vplyv. A ešte inak povedané, aby boli v „obehu na akademickom trhu“, tam sa „konzumovali“, čoho ukazovateľom podľa súčasného marketingového prístupu je, aby boli niekým vo svete citované.

Je tu však problém, zvlášť dnes pre filozofov z krajiny, pre ktorú je každý svetový jazyk cudzím jazykom, ktorý sa treba naučiť. A dnes aj preto, lebo kedykoľvek v minulosti v predglobálnej ére takto otázka nestála. Napríklad Descartes, Hobbes alebo Kant i ďalší takúto otázku neriešili, filozofovali prirodzene vo svojom rodnom jazyku a nezaujímali sa o to, či sú svetoví, alebo nie. Prví dvaja ešte čítali najmä filozofické diela iných autorov v latinčine, no aj Kanta z jeho dogmatických driemot prebudil Hume v nemeckom preklade.

Na druhej strane, Descartovi ani v jeho slávnom sne nenapadlo, aby niečo písal v angličtine, rovnako ako Hobbesovi vo francúzštine či Kantovi v nejakom inom jazyku ako v nemčine. Každý z ich nasledovníkov sa však isto potešil, ak jeho dielo preložili do niektorého z „cudzích“ jazykov, či už svetového, alebo „lokálneho“. Takto prirodzene fungovala svetová a medzinárodná komunikácia vo filozofii od novoveku pár storočí. Ani Wittgenstein ako svetový filozof rakúskeho pôvodu, ktorý väčšinu života prežil v anglosaskom prostredí, nepísal svoje práce priamo v angličtine, aj keď ju ovládal, jednoducho preto, že primárne myslel v nemčine. Nemčina mu na jeho filozofovanie postačovala a bola preňho zrejme aj podstatne komfortnejšia než angličtina (ba oprávnená je aj hypotetická otázka, či by sa bol stal svetovým filozofom, keby bol začal myslieť a písať v inom ako svojom rodnom jazyku).

Ak máme „svetové myšlienky“…

V čom je teda problém? Ešte raz, filozofia je pojmové myslenie v prirodzenom jazyku a každý prirodzený jazyk je národný, etnický. To znamená, že na pestovanie a rozvíjanie svojej filozofie potrebujete prirodzene myslieť v tomto jazyku. A ak sa vám podarí prísť na myšlienku, ktorá stojí za to, aby zarezonovala aj v inom jazyku, nie je problém prácu preložiť alebo dať si preložiť do iného, cudzieho jazyka. Prípadne, ako niektorí iní filozofi z iných „nesvetových“ kultúr, môžete začať tvoriť svoju filozofiu priamo v niektorom svetovom jazyku namiesto rodného, dnes najmä v anglickom, čo, samozrejme, predpokladá ovládať ho na takej komfortnej úrovni, ako ovládate svoj rodný jazyk, ak náhodou nie je „svetový“, a teda na takej úrovni, ako ho prirodzene ovládajú „native speakeri“. To všetko, samozrejme, je možné.

No tým sa problém nevyčerpáva. Ak je filozofia pojmové myslenie v prirodzenom jazyku (nie umelom, formálnom ani matematickom) a každý prirodzený jazyk je národný, etnický, potom existujú len tieto cesty, ako sa stať „svetovým filozofom“ (samozrejme, ak máte „svetové myšlienky“): 1. Narodiť sa ako „native speaker“ niektorého zo svetových jazykov, 2. Naučiť sa myslieť vo svetovom jazyku, aj keď ste „non-native speaker“, 3. Myslieť vo svojom rodnom nesvetovom jazyku a svoje myšlienky (alebo aj myšlienky druhých) do svetového jazyka prekladať.

Problém je zložitejší aj z iného dôvodu. V ére globalizácie sa presadzuje myšlienka, že existuje len jeden svet, jedna globálna ekonomika aj politika, a pre niektorých aj jedna jediná globálna či svetová veda. Toto sa prijíma všeobecne, aj keď na druhej strane sa nikto neodváži tvrdiť, že existuje aj jedna jediná globálna či svetová kultúra alebo jazyk, hoci ako generálny jazyk sa presadila angličtina. Kultúry, a teda aj filozofie, ktoré prirodzene žijú vo vlastnom etnickom prostredí a jazyku, majú teda problém stať sa súčasťou napríklad svetovej akademickej komunity, ak svoje výsledky neprodukujú a neprezentujú v globálnom jazyku.

Slovenské otázniky

Ak teda existuje svetová fyzika alebo chémia a ponecháme bokom otázku, v ktorej krajine, štáte či kultúre sa rozvíja, lebo to môže byť v jednej oblasti v Nemecku, v inej v USA a v ďalšej hoci aj v Číne alebo Rusku, podstatné je, aby svetová vedecká komunikácia prebiehala v tomto jazyku. Teda aby aj svetový akademický trh bol v tomto jazyku, akože fakticky aj je. To znamená, že nestačí, aby ste ako vedec prispievali do „slovenskej fyziky“ či chémie, lebo vlastne nič také nemá zmysel, ba ani neexistuje. Veď ani svoje fyzikálne alebo chemické pokusy a výskumy nerobíte inak a s inými prírodnými látkami, než ich robia kolegovia na Srí Lanke alebo v Oregone či v Patagónii, a že pritom myslíte a komunikujete s kolegami, s doktorandmi po slovensky, je zanedbateľné, pretože viete, že svoje vedecké výsledky aj tak publikujete v angličtine, ktorú ovládate, alebo si ich dáte preložiť. Nikto a nič vás teda nenúti myslieť v angličtine, pravda, pokiaľ nie ste na pobyte v zahraničí alebo nerobíte výskum so zahraničnými kolegami a kolegyňami.

Je však situácia rovnaká aj vo filozofii a vlastne aj v ďalších humanitných a spoločenskovedných disciplínach?

Znamená to, že myslenie a komunikácia napríklad v slovenskom jazyku pre nás sú rovnaké ako pre našich fyzikov, chemikov a ďalších prírodovedcov? Znamená to, že slovenská filozofia, psychológia, sociológia, história, etnológia, ekonómia atď. už v globálnej ére nemajú význam ani právo na existenciu, ale len nanajvýš ako „filozofia na Slovensku“ ako jedna súčasť globálnej svetovej filozofie, pričom podiel, účasť prvej na tej druhej je kritériom jej hodnoty?

Byť slovenským filozofom a prispievať k slovenskej filozofii buď nemá zmysel, alebo len do tej miery, pokiaľ to je explicitne súčasťou svetovej filozofie, a teda to musí byť napísané a publikované v cudzom jazyku. A inak to nie je ani možné. Háčik je len v tom, že na rozdiel od fyzikov a chemikov vo filozofii nepracujeme s prírodnými látkami ani s faktami a dátami tak, ako oni. Vo filozofii pracujeme s myšlienkami, pojmami, koncepciami, teóriami, ale aj hodnotami, významami, interpretáciami, pracujeme jednoducho nielen v nejakom prirodzenom jazyku, ale aj s týmto jazykom. Jazyk je tu nielen nástroj, ale aj predmet analýzy, pretože predmetom analýzy vo filozofii sú myšlienky rovnako ako ich jazyková artikulácia a deskripcia.

Otázkou teda je, v akom jazyku máte myslieť, ak žijete a chcete žiť ako filozof na Slovensku (alebo v inej podobnej krajine). Pretože byť svetovým filozofom znamená síce myslieť na svetovej úrovni, čo zrejme je možné aj na Slovensku (otázka je, či v slovenčine), a určite to znamená komunikovať so svetom v angličtine, aby ste sa stali súčasťou svetovej filozofickej komunity. Otázkou teda je, či ešte máme na Slovensku myslieť a komunikovať napríklad vo filozofii – a filozofia bez myslenia neexistuje, pretože filozofia je myslenie – v slovenskom jazyku a akú to má pre koho hodnotu?

Takže úplne poslednou otázkou, ktorú položím v tejto úvahe, je táto: Pre koho a načo som ju písal v slovenčine? Nemal som ju rovno napísať v angličtine?