Potrebujeme žiť v pozitívnom svete

Bolo mi ľúto, že štrajk slovenských učiteľov nevyvolal diskusiu o stave našej spoločnosti a o úlohe škôl v ňom. Chcem veriť, že sa spúšťačom takejto diskusie skôr stane pripomienka, ktorú vidím obsiahnutú v drobnej - a nepodstatnej - požiadavke Združenia katolíckych škôl Slovenska na stiahnutie knihy Sekerou a nožom Petra Pišťanka a Dušana Taragela z povinnej literatúry pre stredoškolákov. Pokúsim sa vyjadriť svoj názor učiteľa.

09.06.2016 17:00
debata (11)

Hoci naša krajina ekonomicky rozkvitá, jej duchovný stav je biedny. Poškodenie z čias komunizmu sa nám nepodarilo odstrániť. K biede ducha sa pridáva kultúrne vyprázdnenie západného sveta. Na prvý pohľad sa to nezdá a skôr to vyzerá opačne: tak ako sú naše obchody plné najrozmanitejších hmotných tovarov, rovnako sme zaplavení „výrobkami“ kultúry – stali sa tovarom, ktorým oplýva bohatý „kultúrny trh“. Lenže pôvodné poslanie kultúry bolo iné: aby fungovala ako tmel, ktorý drží stavbu spoločnosti pohromade. Zaviedla príkazy, no najmä aj zákazy – to, čo nazývame tabu, čosi nedotknuteľné a posvätné. Ako sa funkcia kultúry ako sociálneho tmelu stráca, celá konštrukcia spoločnosti sa rozvoľňuje, stráca stabilitu a hrozí jej zrútenie.

Ako sa to začalo?

„Ľudskou prirodzenosťou“ nazývame to, čo bolo vkladané do ľudskej genetickej výbavy po milióny rokov biologickej evolúcie, a v užšom zmysle to, čím sa odlišujeme od svojich najbližších príbuzných, primátov. Ale len pred 10-tisíc rokmi sa ľudia zmenili z lovcov a zberačov, čo žili v malých sociálnych skupinách, na poľnohospodárov. Len pred 5-tisíc rokmi začali vznikať prvé mestá, pred piatimi storočiami sa objavila moderná veda, pred dvoma storočiami priemysel a len pred 45 rokmi sa zrodil internet.

To, čím sa súčasný človek líši od svojich predchodcov lovcov a zberačov, nepriniesla biologická evolúcia, ale nový typ evolúcie: kultúrna evolúcia. Kultúra nezmenila a nemení ľudskú prirodzenosť. Ako všetky iné živočíchy, snažíme sa vyhnúť bolesti a smrti. Líšime sa však od nich tým, že si svoju bolesť uvedomujeme. Ale uvedomujeme si tiež vlastnú príjemnosť a stali sme sa živočíchmi, ktoré sa ženú za slasťou. Kultúra nám v tom pomáha. No kultúra nevznikla pre slasť, ale aby ľudstvu umožnila prežiť a aby mu uľahčila život zmenšovaním utrpenia a prekonávaním úzkosti zo smrti. A to vďaka mýtom: na začiatku každej kultúry je mýtus.

Mýtus chce byť jednoduchý a uspokojuje nás tým, že vysvetľuje všetko. Biologicky sme naďalej uspôsobení iba pre život v malých sociálnych skupinách. Zásluhou kultúry však veľkosť skupín stále narastala. Každá skupina má vlastnú kultúru, a teda aj vlastný mýtus. Mýtus ostal naďalej podstatnou zložkou sociálneho tmelu.

To, čo dnes nazývame kultúrou Západu, vzniklo miešaním rôznych kultúr tak, ako sa skupiny zväčšovali a zjednocovali. Západná kultúra vynašla vedu ako alternatívu k mýtom. Zásluhou prírodných vied rýchlo expandovala technika, s ňou priemysel, s priemyslom ekonomika a veľmi rýchlo, aj keď nerovnomerne, vyrástli zložité západné spoločnosti blahobytu.

Rýchlosť zmien sa stáva závratnou, a zbytočne by sme apelovali na vedu, aby nám pomohla spomaliť. Naopak, to ona je motorom stáleho zrýchľovania a narastania zložitosti. Keďže z mýtov vyrástli také inštitúcie ako morálka, právo, etiketa a systémy noriem – prikázaní a zákazov, bolo treba po nástupe vedy tieto inštitúcie nanovo zakotviť.

Zakotvenie vo vede sa od čias osvietenstva 18. storočia javilo ako najrozumnejšie. Ale masám obyvateľov západných štátov, čo sa dnes ženú za blahobytom a slasťou, na osude týchto inštitúcií nezáleží. Spoliehajú sa na to, že vývoj spoločnosti bude naďalej pokračovať rovnako úspešne ako doteraz. Tradičné mýty akoby viac nepotrebovali. Tým viac, že im v porovnaní s vedou pripadajú ako primitívne a naivné bájky. Ale ani vede nerozumejú – odpudzuje ich svojou zložitosťou. Nebadajú, ako sa celá spoločnosť roztmeľovaním svojej štruktúry začína rozpadávať.

Čím sa to končí?

Pred nebezpečím, ktoré so sebou nesie opustenie starých mýtov, varovali vzdelanci Západu od nepamäti. Najmä, pochopiteľne, ľudia z náboženských kruhov. Ale iní vzdelaní ľudia, naopak, upozorňovali na to, koľko zla napáchali mýty a s nimi úzko zviazané fanatické presvedčenia jedincov o jedinej pravde, svojej osobnej alebo svojej skupiny.

Mnohí z osvietencov kontinentálnej Európy vykladali mýty ako predsudky pochádzajúce z neznalosti. Boli presvedčení, že len čo sa predsudky odstránia pod náporom vedy a všeobecným rozšírením poznania, všetci ľudia budú vidieť veci také, aké „naozaj“ sú a otvorí sa cesta k neobmedzenému zdokonaľovaniu ľudstva.

Jan Breughel st.: Zvieratá nastupujú do... Foto: wikipédia
Jan Brueghel, dielo, maľba, umenie Jan Breughel st.: Zvieratá nastupujú do Noemovej archy (1700).

Nemecký filozof Immanuel Kant (1724 – 1804) chápal osvietenstvo ako nástup éry dospelosti, v ktorej každý ľudský jedinec bude slobodne a vlastným rozumom vedieť múdro rozhodnúť, čo je pravdivé a dobré. Ibaže v 20. storočí práve nacistické Nemecko vyvrátilo osvietenské ambície a ruský pokus previesť program osvietenstva do praxe v podobe komunistickej spoločnosti skrachoval. Vraj jedine správny „vedecký svetový názor“ sa ukázal byť novým mýtom a oportunizmus a cynizmus, ktoré ho po páde komunizmu vystriedali, zas nie sú ničím iným než svojskou podobou mýtov.

V 21. storočí postkomunistické európske krajiny, hoci ekonomicky zaostávajú za bohatými krajinami ostatnej Európy, sú možno priekopníkmi nového mýtu, ktorý sa šíri západným svetom: straty viery v akékoľvek nadosobné hodnoty, „bezchrbticovej zmäkčilosti“ (termín, ktorý vymyslel taliansky politológ Giovanni Sartori) a bezhlavej honby za slasťou.

Západ sa stále viac prepadá do ideového zmätku. Spoločnosť blahobytu je zároveň „permisívnou spoločnosťou“ (všetko je dovolené, čo sa neprieči občianskemu zákonníku), v ktorej sa každému jedincovi nahovára, že sám môže rozumne posúdiť, čo najviac prispieva k jeho šťastiu a slobodne si vyberať. Permisívna spoločnosť presadzuje permisívnu výchovu a vzdelávanie. Rýchlo expandujúci priemysel zábavy premieňa spoločnosť blahobytu („welfare society“) na spoločnosť zábavy („fun society“).

Mimoeurópski pozorovatelia zbadali a komentujú túto premenu Západu. Najmä ázijskí vzdelanci na to upozorňujú a tvrdia, že sa končí dominancia západnej kultúry vo svete. Kto Západ nevaruje pred jeho krachom, sú vzdelanci islamu.

Keď novozvolený egyptský prezident Abdal Fattáh Sísí v decembri 2014 na najstaršej káhirskej univerzite Al-Azhar pred publikom moslimských učencov a imámov vyhlásil: „Je nepochopiteľné, že ideológia, ktorú uctievame, sa stala pre celý náš národ zdrojom úzkosti, nebezpečenstva, zabíjania a deštrukcie pre zvyšok sveta. Potrebujeme revolúciu v náboženstve,“ stretol sa u svojich poslucháčov s mlčaním. Zato v moslimských mešitách, čo vyhúkli ako huby po daždi v západoeurópskych krajinách, imámovia nebojácne kritizujú úpadkovú európsku kultúru a proti nej presadzujú jedinú pravú vieru islamu.

Jediné pravé viery presadzovali v Európe na počiatku novoveku fanatici jednotlivých európskych kresťanských cirkví a viedli medzi sebou náboženské vojny. Keď v septembri 1529 dorazila k Viedni celá osmanská armáda, sultán Sulejman poslal do obliehaného mesta štyroch väzňov s odkazom: „Veliteľovi a ďalším obyvateľom pevnosti Viedeň nech je známe, že ak prestúpite na islam, nič sa vám nestane. Ak budete odporovať, potom bude, pri najvyššom Alahovi, mesto zrovnané so zemou a mladí i starí budú pozabíjaní.“

O storočie neskôr, v septembri 1683 stáli znovu osmanské vojská pred bránami Viedne. Porazili ich vojská Svätej ligy na čele s poľským kráľom Jánom III. Sobieským. Od tých čias sa traduje, že poľský kráľ zachránil kresťanskú Európu.

A sme v našej dobe. Pred bránami Viedne nestoja islamské vojská, ale moslimskí mládenci, ktorých Európa cez televíziu a internet očarila predvádzaním svojho blahobytu a stala sa pre nich vábničkou. Ale proti mýtu, čo nesú so sebou, im Európa nedokáže ponúknuť to, čo poskytovala cudzím príchodzím kedysi: nadosobné hodnoty svojej kultúry a svoje sebavedomie. A získať ich na svoju stranu.

Nechcem, preboha, zjednodušovať a zľahčovať osud utečencov z krajín, v ktorých zúria lokálne vojny! Pred bránami Viedne nestoja len prísloveční mladíci, vykresľovaní a predvádzaní v bulvárnych médiách, ale aj úbohé ženy s deťmi v náručí, vyháňané z rodísk nivočených divokými zápasmi skupín navzájom sa líšiacich vo svojich mýtoch. Chcem len upozorniť na strašidelnú drámu, ktorá sa nám odohráva pred očami.

Svet nie je rozštiepený len podľa rozdelenia bohatstva a chudoby. Rozštiepený je podľa rýchlostí, s akými dochádza k zmenám v jednotlivých oblastiach zemegule. Niekde sa po celé generácie v podstate nič nezmení; tam sa ani mýty z generácie na generáciu nemenia. V západnom svete bežia zmeny ohromnou rýchlosťou a tak rýchlo pribúda aj neriešiteľnosť toho, čo zmeny prinášajú. A rovnako rýchlo sa menia aj mýty. A to aj mýty politických a vzdelanostných elít: tí istí politici, ktorí prednedávnom otvárali brány Viedne, Berlína či Bruselu, oddaní mýtu všeobjímajúceho humanizmu a utópii všeľudského zbratania, brány zatvárajú a siahajú k iluzórnym „riešeniam“, ktoré nič neriešia.

Elity vzdelancov im zakaždým poskytujú pre ich konania alternatívne ideológie. Ale všímajme si najmä správania európskych más. Ponad životy v bavlnke potešení, čo naďalej ponúka trh materiálnej a symbolickej zábavy, sa začína dramaticky rýchlo vznášať strach a úzkosť. Vo svojej knihe o biológii agresivity opisuje etológ Konrad Lorenz (1903 – 1987), akou hroznou sa stáva agresivita vystrašených potkanov, keď sú zahnané do kúta, z ktorého niet úniku.

Historik holokaustu a komunistických zločinov Timothy Snyder nedávno napísal, že neexistuje veľa dôvodov myslieť si, že sme dnes imúnnejší alebo eticky vyspelejší ako Európania v 30. a 40. rokoch 20. storočia. „Zábudlivosť nás presviedča, že sme iní než nacisti, zastierajúc, že sme vlastne rovnakí. Zemský povrch zdrsnel, ľudia zdiveli a všetko je možné.“ Obávam sa: sme zatiaľ neschopní pripustiť si, že pôvodná priazeň k imigrantom sa postupne premieňa na studenú vojnu kultúr a môže nakoniec aj privodiť vojnu „horúcu“. Akoby sa z nezastaviteľného populizmu vystrašenej Európy postupne vynáral nový Ján Sobieski.

Nemôžem súhlasiť s českým egyptológom Miroslavom Bártom, ktorý nás utešuje, že sa nemusíme znepokojovať. Analogizuje so starým antickým Rímom, spohodlneným a hodnotovo vyprázdneným podobne ako dnešný Západ, ktorý neodolal náporu „barbarov“ a skolaboval. Zmiešaním kultúry barbarov a zvyškov rímskej kultúry sa vytvorila nová kultúra a vzostup „omladenej“ civilizácie pokračoval.

Bárta robí lineárne extrapolácie, akoby kultúrna evolúcia ľudstva tiež bežala lineárne. Lenže kultúrna evolúcia nie je lineárna, ale sa trvalo zrýchľuje. V našej dobe je rýchlosť ohromne veľká a zložitosť sociálneho diania sa zväčšila do podoby, ktorej nedokážeme rozumieť, a tým menej ju riadiť. Každá nová situácia je neočakávaná, márne hľadáme podobu s minulosťou.

Čo teda robiť?

Nemôžeme predvídať to nové, čo nám kultúrna evolúcia ešte prinesie. Môžeme si byť istí jediným: ľudská prirodzenosť sa nezmení (pokiaľ niekomu nenapadne „vylepšovať“ človeka technikou génových manipulácií).

Rozpor medzi svetom, ktorý kultúrna evolúcia vytvára, a nemennou ľudskou prirodzenosťou je neprekonateľný. Potreba mýtov je súčasťou našej prirodzenosti a na nich stála kultúra i organizácia spoločnosti, no dôkazy vedy o tom, ako tradičné mýty nevyjadrujú pravdu o povahe sveta, sotva možno spochybniť. Pritom veda nevie poskytnúť náhradu mýtov a ilúzie niektorých vedcov o tom, že do ľudských más vnesú očarenie „vedeckým mýtom“, nemajú šancu na úspech. Odvrátenie más od tradičných mýtov v permisívnej blahobytnej spoločnosti je len prechodné a ako sa objavuje existenčná neistota a strach z ohrozenia, nastupujú nové mýty.

Som presvedčený, že rozpor nemá riešenie a že opodstatňuje záver, že ľudstvo ako biologický druh Homo sapiens skončí (ako pred nami skončilo 99,9 percent iných biologických druhov). Zároveň som však presvedčený, že potrebujeme žiť v pozitívnom svete. Teda vo svete, v ktorom by ľudia mohli byť šťastní. Kedy, ak nie teraz?!

Držím sa zásady, ktorú vyjadril Jan Amos Komenský vo svojom spise Obecná porada o nápravě věcí lidských, že „první, ne-li jediné, co má býti pro nás všechny cílem, je štěstí lidského rodu“. Ak sa touto zásadou riadil tento náš „Galileo pedagogiky“ pred 350 rokmi, v zlých časoch tridsaťročnej vojny, ktorá zdecimovala populáciu Európy na tretinu, mala by sa stať i zásadou pedagógov v neľahkých časoch súčasnej Európy. Lebo ide o to, ako pripraviť novú generáciu na záverečnú éru ľudstva.

A to ma vracia k prvým vetám tejto eseje. Nemyslím si, že príprava novej generácie by mala pozostávať z toho, že ich už ako deti a adolescentov naučíme vidieť svet okolo nich „tvrdo realisticky“ a „bez ilúzií“. A spravíme z nich „ontologických pragmatikov“, ľudí, čo neuznávajú nijaké hodnoty a prispôsobujú sa čomukoľvek, čo im prináša prospech.

Keď sa funkcia kultúry ako sociálneho tmelu stráca, spoločnosti hrozí zrútenie.

Nemôžem súhlasiť s názorom publicistu, ktorý v polemickom ošiali vyhlasuje, že „nemá zmysel vytvárať okolo detí voňavučkú parfumovanú vatu anjelským dezodorantom a preafektovanou zbožnosťou, nepripravíte ich na nič a nenaučíte ich rozumieť ľuďom“. Ani nemôžem súhlasiť s tým, že by sa deti mali nielen učiť čítať, ale dokonca poznať naspamäť z kníh „najdrsnejšie pasáže vystihujúce vulgárnosť života a pornografický charakter veriacich, čo úchylne odhaľujú ako metafyzické socky svoju erektovanú zbožnosť a prenasledujú nás s modlitbami až na zastávky“.

Komenský tvrdil, že poslaním škôl je šľachtiť ľudskú prirodzenosť. Svojím presvedčením nadviazal na starogréckeho Platóna (427 – 347 pred n. l.), ktorý napísal: „Človek je, ako hovoríme, tvor krotký, a ak sa mu dostane správnej výchovy a šťastnej prirodzenosti, stáva sa spravidla tvorom najbožskejším a najkrotším, avšak keď sa vychová nedostatočne alebo nedobre, najdivokejším, čo ich zem plodí. Z týchto dôvodov nesmie zákonodarca dopustiť, aby bola výchova detí vecou druhoradou a vedľajšou…“

Konrad Lorenz už viac než pred 60 rokmi pobadal postupné upadanie západnej kultúry a dokonca upozorňoval na „osem smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva“, z ktorých každý stačí na zničenie nie iba civilizácie, ale celého ľudského druhu. Nádej vkladal do výchovy mladej generácie. Za svoj objav „imprintovania“ (vštepovania) kritických období vo formovaní mladého človeka dostal Nobelovu cenu.

Predpokladal dve fázy imprintovania. Bol presvedčený, že v druhej fáze imprintovania, v kritickom období adolescencie, keď sa mladý človek vyčleňuje z rodiny a dostáva pod vplyv vrstovníkov a školy, treba mladých ľudí nie učiť, ako sa majú adaptovať na upadajúci svet, ale vštepovať im potrebu ideálnych hodnôt a schopnosť tieto hodnoty presadzovať.

Lorenz vedel, že človek je jediný živočích, ktorý má svedomie. Je škoda, že okrem pár náhodných pozorovaní nemal čas vypracovať nenáboženskú, biologickú teóriu svedomia. Svedomie nie je súčasťou ľudskej prirodzenosti, priniesla ho kultúra ako „vnútornú kontrolu“.

Kedysi, v malej skupine lovcov a zberačov, bolo konanie každého jedinca viditeľné a ten, kto sa previňoval voči normám skupiny, bol potrestaný. Keď skupiny zásluhou kultúry narástli do veľkých rozmerov a jedinci sa stali anonymnými, bol strach z okamžitého potrestania nahradený strachom z Boha, ktorý kontroluje každý náš krok.

Strach z božieho trestu možno považovať za prvú a hlavnú podobu náboženského mýtu, ktorý stabilizoval civilizované spoločnosti. Zabudovávanie vnútorných kontrol do osobnosti mladého človeka v prvej fáze imprintingu kedysi robila tradičná rodina, no tá sa, žiaľ, v západnom svete nezadržateľne rozpadá.

Výchova silných osobností, s vnútorným kompasom pevných hodnôt a sebakontroly, s múdrym pohľadom na evolučný údel človeka, a tým aj s toleranciou a solidaritou, sa mi javí ako osudovo dôležité poslanie škôl a učiteľov.

Ladislav Kováč (1932)

Prvý ponovembrový minister školstva, mládeže a telesnej výchovy SR. V rokoch 1991 – 1992 pôsobil ako veľvyslanec ČSFR pri UNESCO a zároveň predseda komisie OSN pre vedu a rozvoj. V rokoch 2001 – 2007 bol členom Vedeckej rady Regionálneho úradu UNESCO pre vedu v Európe. Pôsobil na Katedre biochémie PF UK, v súčasnosti je jej emeritným profesorom. Venuje sa kognitívnej biológii. V roku 2015 vydal v angličtine knihu Ukončenie ľudskej evolúcie: Život v záverečnej ére. (Closing Human Evolution: Life in the Ultimate Age, Springer 2015).

Ladislav Kováč
Ladislav Kováč. Autor: Robert Hüttner, Pravda

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #školstvo #kultúra #spoločnosť #štrajk učiteľov