V 90. rokoch minulého storočia doznievala takzvaná tretia vlna šírenia demokracie. Od pádu vojenských vlád v Latinskej Amerike a na južnej periférii Európy cez rozbitie „komunistického“ východného bloku po liberalizáciu režimov v Afrike… Dejiny leteli ponad naše hlavy ako opreteky a zdalo sa, že letia jediným jasným smerom. „Naša“ liberálna demokracia mala byť ich vyvrcholením. „Náš“ západný spôsob života ideálom, na ktorý neašpirujú len pomätenci a spiatočníci.
V prvých rokoch 21. storočia nasledovala séria prevratov a „nenásilných revolúcií“ v postsovietskom priestore. Arabská jar otriasla autoritárskymi režimami, ktoré sa zdali večné. Znovu ožil mýtus o blížiacej sa liberálnodemokratickej utópii. Lenže to sa už dejiny začali riadne zauzľovať. Zmeny boli komplikovanejšie, a najmä dočasnejšie.
Hannibal ante portas
Evanjelizačné nadšenie nahrádza paranoja. Turecký sultán-prezident Erdogan, Putinova lumpenkapitalistická autokracia v Rusku, náboženský fanatizmus na Blízkom východe. Na hraniciach sa množia nepriatelia „nášho spôsobu života“. Útechu by sme mohli hľadať v starom dobrom šovinizme (a pravda je, že niektorí ju hľadajú): nie všetci sme zrodení pre demokraciu a ľudské práva, niektoré kultúry sú jednoducho „iné“… Mohli by sme, ale to by nesmeli existovať Le Penovia, Wildersovia, Kotlebovia, Kollárovia a ďalšia háveď, narúšajúca túto našu idylku.
Omnoho viac než barbari za bránami liberálnu demokraciu ohrozujú jej vnútorní nepriatelia. V USA – tej „bašte západnej situácie“ – reálne hrozí, že prezidentské voľby vyhrá nebezpečný egomaniak, šovinista s pochybnou podnikateľskou minulosťou a primitívnymi sexistickými a rasistickými rečami. V Európe krajiny nezaostávajú. Ak v nich aj rovno nevládnu hlásatelia nového ne-liberálneho poriadku (Orbán), majú na to dobre našliapnuté (Le Penová). Takzvaným mainstreamovým politikom sa nehnusí zbierať politické body živením predsudkov voči „cudzincom“ (Fico, Zeman, Vals…).
Kedysi by sme sa mohli utešovať, že je to len posledný kŕč atavistických inštinktov, pred konečným víťazstvom modernity. Kríza je však príliš hlboká, než aby sme mohli takejto hlúposti uveriť. Jej korene nepreskúmame, ak nepripustíme znepokojujúcu myšlienku: že pre prekliato veľký počet ľudí nie je naša utópia ani liberálnou, ani demokratickou.
Liberálna demokracia nie je ani darom z nebies, ani plodom prírodných síl. Je výsledkom veľmi konkrétneho ekonomického a sociálneho kontextu – plného protirečení, ktoré nás dobiehajú. Zložitú povahu krízy najlepšie pochopíme, keď na ňu nazrieme cez štyri okná: ekonomické, politické, kultúrne a medzinárodné.
Prudká pyramída
O raste majetkových nerovností sa už hovorilo veľa. Minimálne od čias Pikketyho bestselleru je negatívny vplyv nerovnosti na súdržnosť spoločnosti mainstreamovou témou. Lenže, reči sa hovoria, a majetky kumulujú.
Stalo sa už dobrým zvykom, že pred stretnutím globálnej ekonomickej a politickej elity v Davose vydá organizácia Oxfam správu o stave svetových nerovností. Podľa tej poslednej najbohatšie percento populácie vlastnilo v roku 2015 viac majetku ako zvyšných 99 percent. Magickú polovicu sa podarilo prekročiť o rok skôr, ako sa čakalo.
Smerom k špičke pyramídy sa nerovnosti ešte zostrujú. Šesťdesiatdva najbohatších ľudí sveta má dnes viac majetku než chudobnejšia polovica obyvateľov planéty – 3,7 miliardy. Pred piatimi rokmi to bolo 388 ľudí, minulý rok 80. Trend je zrejmý. Aj vďaka tomu, že príjmy z kapitálu rastú rýchlejšie ako z práce. Pravidlá tohto sveta – kríza, nekríza – vyhovujú najviac „horným šesťdesiatim dvom“.
Elity sú možno znepokojené, priznávajú existenciu problému. Už ťažšie sa im však priznáva, že sú jeho súčasťou. Záujmy elity sú úzko spojené s pravidlami zvýhodňujúcimi kapitál pred prácou, so sieťou daňových rajov, s nespravodlivým prerozdeľovaním ziskov a strát. Koncentrácia majetku uľahčuje zhromažďovanie moci, nespravodlivé rozdelenie moci umožňujú ďalší rast majetkových nerovností. Horných šesťdesiatdva má záujem tento svet meniť len do tej miery, pokiaľ to neohrozí ich miesto na vrchole pyramídy.
Rovní a rovnejší
Prudký rast majetkových rozdielov nejde dokopy s férovým, demokratickým politickým systémom. Symptómy politickej krízy sú však zamieňané s jej príčinami. Nie náhodou. Hlavným strašiakom sú extrémisti, nezodpovední populisti.
Pocit diskomfortu spojený s populizmom posilňuje poznanie stokrát opakovanej pravdy, že v mene ľudu (občas nazývaného národom, rasou…) sa už popáchali všakovaké zverstvá. Bol zásterkou či ospravedlnením neobmedzenej moci pestrej zbierky kreatúr. No s týmto termínom by sme mali narábať opatrnejšie. Čo ak mal pravdu Ernesto Laclau, že strach z populizmu je len skrývanou nedôverou voči demokracii? Konzervatívnym presvedčením, že racionálny jedinec sa v dave stáva nekontrolovateľnou beštiou, vedenou nízkymi pudmi.
To nie je ospravedlňovaním Trumpov, Farageov, Hoferov, Kotlebov tohto sveta. Sú mimoriadne nechutnými symptómami krízy tejto doby. Hlúposť presvedčenia, že prinášajú alternatívu k súčasnému poriadku, je porovnateľná len s naivitou viery, že si súčasné elity vstúpia do svedomia a začnú sa správať férovo. Pravdepodobnejší je iný scenár. Budú pokojne kradnúť, klamať, skrývať sa pred zodpovednosťou, odmietať odpovedať na otázky, robiť z politiky trápnu frašku, ťahať nitkami, zneužívať svoje postavenie a ešte všelijako inak „tým dole“ dokazovať, že v skutočne dôležitých veciach im môžu vyliezť na hrb. Pri najbližších voľbách pred nich predstúpia s nehorázne drzým sebavedomím a budú tvrdiť, že voľbou sú oni alebo poloblázni a extrémisti. Pokračovanie svojho bačovania nazvú obranou liberálnej demokracie.
Hrdinovia doby
V morom a storočnou vojnou zmietanom Francúzsku štrnásteho a pätnásteho storočia prepukali epidémie masového šialenstva. Procesie flagelantov, náhle vlny náboženského fanatizmu, milenaristické hnutia hlásajúce bezprostredný príchod Kráľovstva Božieho… Kultúrne príznaky spoločnosti v hlbokej kríze.
Kultúrne základy nášho sveta pukajú. A nie, neotriasajú nimi pochody pod dúhovou vlajkou ani volania, aby ženy – odpustite tú nehoráznosť – smeli rozhodovať o svojom tele a sexualite. Nepodkopávajú ich teplí, feministky, ateisti, ba dokonca ani moslimskí imigranti. Rúcajú sa mýty, ktoré vysvetľovali, že keď už náš svet nie je tým najlepším možným, je aspoň prijateľným.
Dnes už ťažko uveriť, že k dôstojnému životu sa možno dopracovať poctivou, drobnou prácou. Nielen v postkomunistickej transformačnej Európe, kde boli kapitál a moc koncentrované metódami „pôvodnej akumulácie“ par excellence. Vertikálnej sociálnej mobilite bránia „sklenené stropy“ aj na západe nášho kontinentu.
V čase, keď sa všetci tvárime ako stredná trieda – a tento pojem znamená stále menej vo vzťahu ku kvalite života – ostáva jediná „slušná“ cesta medzi smotánku. Vyniknúť. Byť prvým. Jedinečným. Invenčným. Byť podnikateľom v pôvodnom zmysle, invokujúcim riziko, inovatívnosť a veľkú výhru.
Z garáže na pódium v Davose. Tento ideál je opakovaný a potvrdzovaný v životných príbehoch „úspešných ľudí“, vychádzajúcich v bestsellerových nákladoch, aj startup kultúre pohŕdajúcej „nudou“ sveta tradičného zamestnania. Kultúrni hrdinovia dneška tak za svoj úspech nevďačia spoločnosti – len šťastiu a genialite. S dôrazom na to druhé.
Ich príbeh však možno čítať aj trochu inak. V čase, keď nik nikomu za nič nevďačí, keď sa spoločenská priepasť prehlbuje, sa na šťastnejší breh možno dostať iba zázrakom. Alebo podvodom. V akého hrdinu však uveria všetci tí, čo nemajú možnosť (alebo žalúdok) stať sa Edmundom Dantesom ani Eugène Rastignacom?
Tým treba ponúknuť prijateľné vysvetlenie ich „zlyhania“. Uchopiteľného vinníka za strácajúci sa sociálny štát a istoty. Pionieri neoliberálnej revolúcie (v západnej Európe od konca 70. rokov, v postkomunistickej od zmien v 90. rokoch) to riešili viktimizáciou chudobných. Šancu má každý. Kto ju nevyužije, môže si za to sám.
No vo svete, kde majetky rodia ďalšie majetky, mýtu o rovnej štartovacej čiare ťažko uveriť. Konzervatívne sily, ktoré sa stali hlavným nositeľom ekonomického liberalizmu, sa tak utiekajú – viac či menej otvorene – k rasistickým, xenofóbnym vysvetleniam. Za vašu biedu môžu neprispôsobivé skupiny. Prisťahovalci (z východnej Európy, Turecka, Afriky, Číny… – doplňte, čo sa hodí). Vlny imigrantov čakajúce na hraniciach… Pripravuje sa pôda na nové vlny masového šialenstva.
Polia pelenorské
Slepota, ktoré nám bráni vidieť príčiny krízy „liberálnej demokracie“, je najsilnejšia v rovine zahraničnej politiky. Náš vzťah k svetu „tam vonku“ osciluje medzi dvoma extrémami: považujeme ho za terra nullius, ktorú môžeme pretvárať podľa našich predstáv (a potrieb), alebo, naopak, nebezpečnú džungľu, od ktorej sa treba ohradiť. Obyvateľov týchto krajín vnímame buď ako nesvojprávne ovce, čakajúce na blahodarné pôsobenie západnej kultúry, alebo iracionálnych, nebezpečných barbarov, ktorých si treba držať od tela (najlepšie pár metrov vysokým plotom).
Horšie ako to, čo sa deje na severe Afriky, na Blízkom východe či východe Ukrajiny, je však len naše pokrytecké predstieranie, že sme nevinnými obeťami či nezúčastnenými pozorovateľmi javov. Nemusíme sa vydávať na dlhú cestu skúmania následkov kolonializmu a ekonomickej globalizácie. Od roku 2004 využívala „koalícia ochotných“ sektárske násilie v Iraku na oslabenie rastúcej opozície voči okupácii. Okupačné sily tak dokázali utlmiť sunitské povstanie, no priliali olej do ohňa občianskej vojny a pripravili živnú pôdu pre neskorší nástup islamistov.
USA a ich spojenci podporovali v Sýrii opozíciu voči Asadovmu režimu – nepochybne autoritárskemu a zločinnému. Všetko bolo v poriadku, pokiaľ časť povstalcov nezačala mávať vlajkou Islamského štátu, stínať inovercov (a cudzincov) a vyhlasovať džihád proti Západu.
Nešťastný omyl? Zmenili sa bojovníci za slobodu pred naším nechápavým zrakom za noc na teroristov? Samozrejme, nie. Podľa čiastočne odtajnených informácií amerického ministerstva obrany bol islamistický charakter časti skupín známy už minimálne v lete 2012. Vedelo sa aj o možnosti vzniku Islamského štátu na hraniciach Sýrie a Iraku. Pre Západ to bola možnosť, ako ešte viac oslabiť sýrsky režim – ktorý zas mal podporu Ruska…
Naše intervencie na Blízkom východe – a v iných častiach sveta – sú pričasto omnoho viac súčasťou problému než riešením. Nie sme nevinnými obeťami. Nie sme ani udatnou armádou Gondoru, ktorá bráni civilizáciu pred mordorskými hordami na Pelenorských poliach. Ak sú dnes „liberálne demokracie“ pod čoraz väčším vonkajším tlakom, ak Západ stráca spojencov, za príčinami by sa mal obzrieť aj do vlastnej zahraničnej politiky.
Stredoeurópsky kotol
Problém liberálnej demokracie v strednej a juhovýchodnej Európy, pôvodnej periférie „západného“ svetosystému, je o to väčší, že kľúčovou súčasťou našej politickej identity je glorifikácia histórie rozbíjania mnohonárodných štátnych útvarov – rakúsko-uhorská monarchia, Československo, Juhoslávia a, áno, aj Osmanská ríša (ktorá plní v politickej mytológii regiónu úlohu dvojakého diabla: väzenia národov a moslimskej hrozby Európe).
Nejde o to, či bola habsburská monarchia ideálnym multinárodným (multikultúrnym) štátom, či ním bola Titova Juhoslávia, alebo či sa ním mohlo stať republikánske Uhorsko. Dôležitejší je spätný význam, ktorý týmto udalostiam pripisujeme. V prevládajúcom príbehu je koncom dejín vytvorenie malých, monoetnických a monokultúrnych štátikov. Mytologizovaným apoštolom tohto obrazu nášho regiónu sme ochotní odpustiť aj veľmi nepekné veci: spoluprácu s reakčnými monarchiami, sympatie k fašizmu a nacizmu, autoritárske sklony.
V spojení s ekonomickou transformáciou, ktorej dôsledky rozrušili základy sociálnej súdržnosti, to vytvára zlú živnú pôdu pre liberálnu demokraciu. Pod tenkou pokrývkou „členstva v euroatlantických štruktúrach“ a peňazí z eurofondov sa vraciame k intolerancii, uzavretosti a šovinizmu, ktoré tento región už niekoľkokrát roztrhali na kusy. V stredoeurópskom kotle to buble.
Antonius Block
„Dlhé dvadsiate storočie“ bolo svedkom troch pokusov buržoázie o ochranu vlastnej politickej moci a majetku. Najprv stavila na spoluprácu so zvyškami „starých režimov“, aby bránila volaniu po populárnej demokracii, so všeobecným volebným právom a rešpektom k základným občianskym právam pre všetkých. Výsledkom bolo, že pod zástavou nacionalizmu a imperializmu utopila svet v prvej Veľkej vojne.
Druhýkrát sa spojila s radikálmi v hnedých a čiernych košeliach, aby zabránila sociálnym požiadavkám. Skóre bolo ešte hroznejšie.
Až po druhej svetovej vojne sa pokúsila uchrániť majetok a moc tým, že sa o ne podelila. Reprezentatívna masová demokracia a sociálny štát dávali masám „dole“ podiel na oboch – výmenou za lojalitu. Od konca sedemdesiatych rokov sa však tento povojnový sociálny kompromis rozpadá. Na chvíľu bol ideál rovnosti nahradený „masovým konzumom“. Ak to nešlo inak, na dlh. Aj táto stratégia naráža na limity.
Maďarský filozof (a politik) Gaspár M. Tamás v rozhovore pre český A2larm nedávno upozornil: krajná pravica nie je hrozbou pre kapitalizmus. Je hrozbou pre život. Nie však pre kapitál a štát.
„Nezabúdajme, že Adolf Hitler bol považovaný za záchrancu západnej civilizácie pred komunizmom… Že zničil a vyhladil polovicu Európy? Škoda. Myslíte, že dnešná buržoázia by váhala? Ja si myslím, že nie.“
Krajom začínajú tiahnuť procesie danse macabre. No dnešný rytier Antonius Block sa neobetuje, aby zachránil život rodine chudobných komediantov. Je ochotný ich po kúskoch rozpredať, len aby si čo najdlhšie zachoval svoj drahocenný, privilegovaný život.
Radovan Geist (1978)
V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džavaharlála Néhrúa v Naí Dillí, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave.
