Kto som? Som André Breton

Uplynulo celé polstoročie, ako opustil tento svet, ale to bretonovské pulzovanie času a tvaru dodnes neprestalo byť čertovsky príťažlivým. André Breton (18. február 1896 – 28. september 1966) garantoval celým svojím životom a celým svojím básnickým i výtvarným dielom nemalý cieľ.

29.09.2016 17:00
André Breton Foto:
André Breton (18. február 1896 – 28. september 1966)
debata (1)

Ten cieľ sa síce zmestil do jedinej vety: „všetko, čo už bolo, bolo surrealistické“, ale tá veta mala ambíciu byť oveľa dlhšia ako celé dvadsiate storočie. Bretona preslávil jeho „neukojiteľný hlad po absolútne“, ktorý rovnako ako slávu privolal na jeho hlavu aj nenávistné hromy-blesky. Smädom i bleskami sa však vtlačil do času dvadsiateho storočia ako málokto.

Spojené nádoby

Spojené nádoby pomenoval André Breton svoje vrcholné esejistické dielo z roku 1932. Ako motto druhej časti knižky uviedol vetu z poviedky Gérarda de Nervala Aurélia: „Dáma, ktorú som dlho miloval a ktorú budem nazývať menom Aurélia, bola pre mňa stratená.“ V tej vete si podmanil v aktuálnej prítomnosti píšuci Nerval ako čas minulý, tak aj čas budúci. Veď o nič iné sa neusiloval ani André Breton, ktorý pre legitimizovanie surrealizmu prevrátil vari každý kamienok minulosti, pod ktorým tušil nájsť výnimočnú autorku či výnimočného autora rodovej, ba rodokmeňovej príbuznosti.

André Breton uviedol rešpektovaných predchodcov už v Prvom manifeste surrealizmu (1924) a o čosi neskôr – a aj vyčerpávajúcejšie – vyčaril z dejín umenia rodostrom surrealizmu v slávou ovenčenej Antológii čierneho humoru (1939). Rád pripomeniem, že Breton pri tom vymenovávaní ani zamak nezradil básnika: „Swift je surrealistom v zlomyseľnosti. Sade je surrealistom v sadizme. Chateaubriand je surrealistom v exotizme. Constant je surrealistom v politike. Hugo je surrealistom, keď nie je hlúpy. Desbordes-Valmorová je surrealistkou v láske. Bertrand je surrealistom v minulosti. Rabbe je surrealistom v smrti. Poe je surrealistom v dobrodružstve. Baudelaire je surrealistom v morálke. Rimbaud je surrealistom v životnej praxi i inde. Mallarmé je surrealistom vo zverovaní tajomstiev. Jarry je surrealistom v absinte. Nouveau je surrealistom v bozku. Saint-Pol-Roux je surrealistom v symbole. Fargue je surrealistom v atmosfére. Vaché je surrealistom vo mne. Reverdy je surrealistom u seba. Saint-John Perse je surrealistom na diaľku. Roussel je surrealistom v príbehu. Atď.“

Surrealistická zázračnosť

Napokon aj vyčarený rodostrom sa ukázal (surrealisticky) nákazlivým a povojnové neoavantgardy sa jedna po druhej pokúšali dovolávať minulých – takých či onakých – predchodcov. Pravda, tentoraz by bol v našej krátkej úvahe dôraz na pojme vyčariť, pretože z neho môžeme odvodiť pojem zázračnosť, ktorý sa tešil v Bretonovej teoretickej tvorbe veľkej vážnosti. Totiž v Bretonovej interpretačnej praxi sa dostávali k najplatnejšiemu slovu diela, ktoré označil ako symboly zázračna. A v surrealistickom avantgardizme naisto nešlo o hocijaké symboly a ani hocijakého zázračna. V dikcii André Bretona išlo o symboly schopné po určitú dobu uvádzať do pohybu ľudskú senzibilitu.

Pri porovnaní s ostatnými klasickými avantgardami však v manifestoch surrealizmu proklamovaná túžba po poznaní obohatenom o zázračno spôsobila poriadnu zmenu vo vnímaní avantgardných perspektív. Totiž surrealistická perspektíva sa neuspokojila iba so surrealistickou estetikou, ba ani so surrealistickou ideológiou, pretože išlo predovšetkým o surrealizmus ako spôsob života. Tam kdesi sa stratila vidina pokroku ako bezpodmienečná požiadavka surrealistickej perspektívy. Tá už navždy mala byť perspektívou ohmatateľnou i overiteľnou – ničím menším ako – vnútorným zrakom človeka. No hrôza! Čo však bolo pre „revolučných komisárov“ také nehorázne na – vlastne poriadne sofistikovanom – odmietaní ideálu pokroku?

Odpoveď na položenú otázku hľadajme trebárs vo veľmi kritickej a vari o všetkom surrealistickom pochybujúcej monografii Jeana Claira O surrealizme… (2003): „Kľúčovým slovom surrealistickej estetiky je totiž zázračno. Zázračno je vždy krásne, akékoľvek zázračno je krásne, vskutku je krásne len zázračno,“ uisťuje Breton v roku 1924 v Prvom manifeste surrealizmu. „Zázračné, ktoré sa odlišuje od záhadného a fantastického, bližších tieňu a noci, je nečakaným vpádom neznámeho životného hnutia, ktoré svojím jasom ožiari nové svety a ožiari ich do všednodennosti.“ Nečudo, že v mene takej zázračnosti André Breton musel hľadať prazdroje umeleckej tvorivosti takmer výlučne v nevedomí, pravda, v nevedomí, ktoré malo byť schopné vyjadriť sa (o)čarujúcou rečou snov.

Zložitá ideologizácia básnického obrazu

André Breton prostredníctvom surrealizmu – nielen vo svojej dobe – nastolil veľa inšpirujúcich otázok, ktoré naisto fungujú v spoločenskom diskurze ako provokujúce, výrazne kritické i výrazne poetické. Už od vydania dodnes vzrušujúcej Nadje v roku 1928 sa v Bretonovej tvorbe ukotvuje prízvuk na poéziu všednodenného zázračna. Napokon, práve ono sa blahodarne prejavilo pri odkrývaní poézie mesta a v rade dotykov so skutočnosťou, ktorú mal zmeniť práve poetický uhol pohľadu. Príkladov je veľa, ale príklad poézie lásky – v dikcii André Bretona „lásky šialenej“ – je príznačný aj preto, lebo mal byť mierou slobody a kvality (medzi)ľudských vzťahov. Pravda, definícia poézie slobody už dostávala slobodu na strmo sa zvažujúci chodník a zadefinovanie poézie revolúcie zasa rovno na šikmú cestu s tragickým vyústením.

André Breton v knihe Arkán 17, ktorú napísal v exile na jeseň 1944, si takto pripomenul svoj hlboko uložený zdroj a priam esenciu bretonovskej zložitej revolty: „Nikdy nezabudnem na pocit úľavy, vzrušenia a pýchy, keď som ako dieťa vôbec po prvýkrát objavil na cintoríne medzi toľkými skľučujúcimi a smiešnymi náhrobkami jednoduchú žulovú dosku, na ktorej bolo vyryté červenými písmenami nádherné heslo: ANI BOHA, ANI PÁNA. Poézia a umenie budú mať vždy určitú slabosť pre všetko to, čo mení človeka, a v tejto zúfalej a neotrasiteľnej výzve využije z času na čas príležitosť, aby ju vmietol do tváre života.“

Nuž a André Breton sa z tejto cesty už nemienil odkloniť ani o povestný chlp. Nazdával sa, že má na to výnimočný dôvod: vrátiť ľudskej senzibilite možnosti všetkého, čo je schopná poskytnúť. Ako inak, ak nie prostriedkami poézie revolúcie. Všetkými prostriedkami revolúcie. Annie Le Brunová, ktorá má určitú slabosť pre zložitú situáciu André Bretona prežívajúceho slasti aj strasti v čase zasvätenom Nadji, napísala, že „hoci v roku 1926 smerovali už jeho sympatie k marxizmu, revolučné riešenie nepokladal ešte za nevyhnutné“. Lenže zároveň dobre vedela, že André Breton bol „nezhandlovateľným“ tvorcom absolútnych pravidiel a ich meradiel. Meradiel chápania lásky, slobody aj revolúcie. Nazdávam sa, že naša autorka by sa práve preto prihovárala – nielen v aktuálnom Nadjinom čase – za všeobecné používanie jej, Nadjinej, metódy, a to spôsobom, aký pre ňu vymyslel André Breton: „prestrčiť najskôr hlavu a potom aj celú ruku pomedzi uvoľnené mreže logiky, pomedzi mreže toho najneznesiteľnej­šieho zo všetkých väzení“. Na rozťahovanie mreží logiky zrejme treba aspoň kus zázračnosti. Poézia je – mala by byť – od kosti zázračná. Mala by byť zázračným zdrojom sebapoznania. Isteže išlo o odvážne tvrdenie, ale tvrdenie, ktoré sa stalo fundamentom Bretonovej kritiky francúzskeho románu. Prečo? Lebo román ponúka namiesto sebapoznávania iba život v kulisách cudzích osudov. Povedané príkro a provokujúco, tak ako sa patrilo na surrealistické výroky. Veď Breton a jeho najbližší v provokovaní určite vynikali nad inými. Skúškou ohňom prešli už roku 1924, keď štyria básnici – Louis Aragon, André Breton, Paul Éluard a Philippe Soupault – napísali pamflet a usporiadali „verejný proces“ a intelektuálnu popravu románopisca Anatola Francea. Kdekto sa mohol iba čudovať, pretože na zničujúcom pranieri surrealistov sa ocitla nespochybniteľná hlava francúzskej ľavice.

V aktuálnom čase však už bolo známe, že Lev Trockij ostro vystupuje proti rastúcej byrokracii v Moskve, a vedelo sa aj o miliónoch obetí hladomoru i o jakobínskych čistkách Stalinom „usporiadane usporadúvaných“ – po rezortoch! Nuž a v Paríži sa André Breton práve postavil na čelo surrealizmu v službách revolúcie. A vstúpil – hoci len načas – do komunistickej strany. Teraz skúsme sformulovať rečnícku otázku: Mohol André Breton tolerovať múdru skepsu a jasný štýl Anatola Francea? Netoleroval a zatracoval ho! Nič na veci nemení, že jeden zo štvorice básnikov Louis Aragon sa v 70. rokoch 20. storočia vyslovil o „slávnom“ pamflete, že preňho ten bezvýznamný drzý článok nemá najmenšiu cenu.

Facka všeobecnému vkusu, čiže krása bude kŕčovitá, alebo nebude

André Breton bol básnik, veľký básnik, pretože – určite nielen – jeho poézia ovplyvnila milióny myslí zamestnávajúcich sa (tak či onak romantickými) úvahami o „zásadnej“ premene sveta. Nechcem sa zapliesť do krížov krážov bežných výhovoriek, že jedno je dielo, druhé je jeho autor a medzi nimi koreluje aj nekoreluje celý svet. Bretonovské pulzovanie času a tvaru, povedzme, estetického tvaru, skutočne bolo o čomsi inom. Pravda, už samotný pojem estetický tvar by bol Bretonovi akurát na smiech. Na jeho magnetických poliach sa dobre darilo slovu-kľúču a slovu-sile, ktoré – podľa bretonovských parafráz – prestali byť, čím boli a museli sa stať tým, čím budú. Preto ich silu (povinne) sprevádzala zázračnosť, magický čin, imaginácia podvedomia, automatizmus automatického posolstva, sen, ruka náhody, lyrické správanie šialenej lásky a čierny humor.

Poukladať si dnes na seba knihy André Bretona, knihy už päťdesiat rokov uzatvoreného diela, predstavuje výrečnú metaforu o facke všeobecnému vkusu. Nie je to sen kovaného avantgardistu, je to skutočnosť básnika, ktorý – síce žiarlivo, ale veľkolepo – zbieral úrodu a Jas zeme na Magnetických poliach, venoval ich Nadji, rovnako ako Spojené nádoby, Revolver s bielymi vlasmi, Vzhľad vody a jedno Automatické posolstvo. A to ani nehovorím o Šialenej láske, Hviezdnom zámku či Antológii čierneho humoru. Pravda, to nespomeniem ešte peknú kôpku knižných titulov André Bretona, zato si považujem za povinnosť odcitovať zo záveru Spojených nádob (1932) niekoľko viet venovaných básnikovi budúcnosti: „Básnik budúcnosti prekoná deprimujúcu predstavu nenapraviteľného rozkolu medzi činom a snom. (…) Určitým ľuďom, ktorí budú chcieť byť všetkými ľuďmi, prestanú sa vytýkať experimenty iným už dlho podozrivé. A aj pre nich samých už dlho dvojznačné. Siahajú však po nich, aby zachytili večnosť v okamžiku, aby zmiešali všeobecné so zvláštnym.“

Zakazuje sa zakazovať
André Breton sa nedožil májových dní v Paríži roku 1968. Nazdávam sa, že ich – aj v jeho mene – s citom i odstupom skvele vystihol iný slávny surrealista Luis Buñuel. V májovom Paríži „68“ písali spolu so Jeanom-Claudom Carrièrom scenár filmu Mliečna cesta. Chodili spolu po uliciach Latinskej štvrti a Carrière o 35 rokov neskôr v knihe Roky utópie na tie prechádzky takto spomína: „Buñuel s údivom hľadel na múry popísané surrealistickými vetami jeho mladosti: ,Zmeniť život‘, ,Všetku moc imaginácii‘, ,Zakazuje sa zakazovať‘. (…) Keď údiv zmizol, Buñuel veľmi nevedel, ako má reagovať. Dokonca ho opätovné objavenie sa surrealizmu poburovalo, ako keby v tom videl preňho neprijateľný pokus o uzurpovanie.“

Sugestívnou otázkou: „Kto som?“ otvára André Breton príbeh Nadje, ten „ľúbostný list plný chýb“. Jeho literárne i výtvarné dielo sa však postaralo o dodnes dostačujúcu odpoveď: „Som André Breton.“

Juraj Mojžiš

Teóriu a dejiny umenia vyštudoval na FF UK v Bratislave. Koncom 50. rokov sa spolu s Albertom Marenčinom a Karolom Baronom stal členom československej surrealistickej skupiny. V 60. rokoch viedol Galériu mladých, spolupracoval na vzniku filmu podľa knihy Dominika Tatarku Panna zázračnica (1966). V rokoch 1969 – 1989 mal zákaz publikovať. Po novembri 1989 napísal rad monografií a vydal zbierky esejí Voľným okom I (2007), Voľným okom II (2009) a Voľným okom III (2011). Je nositeľom Ceny Dominika Tatarku (2010).

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #surrealizmus #André Breton