Možno trochu archaické oslovenie, ale veď aj oslávenec reprezentuje archaickú dobu, v ktorej sa snúbili bozkami Tália a Erato, múzy divadla a poézie, dnes prehlušované huriavkom a bučaním.
Nech ich vo chvíľach ticha začujeme tak, ako som prvýkrát Feldeka počul ja – uprostred ešte vtedy zafajčenej kaviarne ku mne doľahol hlas ako zvon, recitujúci Jesenina. Prisadol som si k stolu básnika Ondrejičku, maliara Guldana a spisovateľa Šebestu; a predovšetkým Ľubomíra Feldeka, a ani neviem, ako sme prešli od Jesenina, Morgensterna, Chajjáma a Shakespeara, tých všetkých a mnoho iných Feldek prekladal, na Zeljenku, Brunovského, Šikulu, Válka, Kállaya. Feldek má totiž v tejto dobe jednu úplne unikátnu vlastnosť – nevie zabúdať. Myslím na kamarátov hodiacich sa k súčasnej dobe, alebo aj nehodiacich, on spomína spravodlivo všetkých, populárnych aj nepopulárnych. Po čase sa mnohí z tých, čo sa pred pätnástimi rokmi hodili iba k Feldekovi a iní sa k nim radšej nehlásili, čuduj sa svete, zrazu hodia k ostatným, a akosi sa zabúda na to, že po celý čas o nich rozprával iba Feldek, ktorému boli mnohí z tých dnes vynášaných do neba poriadne otĺkaní o hlavu slovenským quasi intelektuálnym mainstreamom. No ale to som všetko pochopil až neskôr.
V ten večer sme ešte prebrali, prečo Česi vysýpajú mŕtvych bez obradu na rozptylovú lúku…
"No predsa aby ušetrili, – hovorí Feldek, – čo je pre Čechov síce najdôležitejšie, lenže bez plaču, obradu a zatvorenia hrobu v sebe nikdy kapitoly so zosnulým neuzavrú. Ja som sa snažil vtipne zakontrovať, že k tomu sa musí povedať fráza:
"Nebožtík si pohřeb nepřál, – bolo to primitívne, ale Feldek sa napriek tomu pousmial. Podal mi ruku, a v tej chvíli som vedel, že to je „négdo čo néčo ví“ a je vysoko nado mnou, jednoducho osobnosť.
ooooo
Na to, aby som sa stal osobnosťou ja, ma tatko brával na prechádzky okolo sôch velikánov a hovoril: „Ty musíš byt osobnost, Luško, počuješ? O-s-o-b-n-o-s-t! Opakuj to!“ Tak som to opakoval tenkým hláskom, ktorému bohužiaľ akákoľvek osobitosť úplne chýbala. Raz po povinnej jazde pod Hviezdoslavom a Štúrom som sa pozrel do obrovskej výšky tatkových stopäťdesiatich deviatich centimetrov a spýtal sa: „A ty si osobnosť, tatíček?
"Ja? – opáčil tatko, – čo myslíš, synček, no povedz?
"Si! – povedal som tatkovi, lebo mi ho bolo ľúto, aj keď ako Hviezdoslav z námestia nevyzeral.
"Hovno, – povedal tatko,– Luško, pamätaj si, zo mňa všetku osobnost vysali ako upírice matky, teda moja a tvoja, chápeš? Chápal som ho dokonale.
"No tak ešte raz, – povedal, – aký nikdy nesmieš byť, Lušenko?
"Ako ty, tati, – pošepol som. – Presne tak! – zakričal, až holub z hlavy Hviezdoslavovej sochy vyletel ako Gagarin.
"Vidím, že z teba néčo bude.
Potom ma vzal do detskej cukrárne na čokoládový pohár a verte či nie, mal som čo robiť, aby sa mi nezdal ako osobnosť, keď mi tak pekne kupoval a všetkých zdravil ruky bozkávam a klaniam sa. Až keď som prijal Feldekovu ruku, uvedomil som si, že som sa osobnosťou napriek záľahe čokoládových pohárov a motivačných sôch určite nestal a zostal som z toho chvíľu frapovaný. To hovoril tatko, a ešte hovoril: „Tento parvenu nesmie prekročiť môj prah!“ Parvenu bol kopec ľudí od poštára až po recidivistu Jardu Veškrnu, dlžníka, ktorý hovoril môjmu tatkovi tatíček, hoci bol od tatka starší, a pumpoval z neho peniaze.
Pustil som Feldekovu ruku a poriadne si ho prezrel. Sivé sako, vlasy, brada, nič rušivé, extravagantné, žiadna proprieta tých, čo chcú niečo byť a nejde to. On bol. Začali sme sa stretávať a rozprávať, uvedomil som si, že toto je ten chlap, čo vie všetko, ako revával tatko posmešne, keď videl niekde debila. Akurát, že Ľubo to vedel naozaj. Ja som si v prvom momente vôbec neuvedomoval, kto Ľubo je. Chodil som do českej školy a jeho básne pre deti a rozprávky ma obišli, až na Hru pre tvoje modré oči. Keď som robil lepiča plagátov, lepil som jeho hru Jánošík podľa Vivaldiho a Utekajte, slečna Nituš na plagátoch Štúdia S.
ooooo
Spoznával som Feldeka takpovediac za pochodu, postupne, v ôsmich, dvadsiatich a štyridsiatich, úplne ma očaril ten vtipný rozprávač a človek nezištne sa radujúci z akehokoľvek dobrého počinu iných, žičlivý a ochotne mapujúci všetko nové, o čom vzápätí radostne informoval verejnosť fejtónmi a glosami.
A neprestával ma ohurovať, keď otváral oči Slovákom píšuc o justičnej vražde partizána Žingora či keď začal hovoriť o muklovi z päťdesiatych rokov Rudovi Dobiášovi, a tak učiť ľudí čítať jeho básne. A potom tu bolo ešte niečo, čo som vždy znovu vo vytržení pozoroval – dojemná láska a úcta, ktorú mu prejavoval slovenský, ale aj český pospolitý ľud. Ľubo je naozaj národný, či to oficiálne miesta zaujímalo, či nie. Nepotrebuje sa škeriť z plagátov a vyrevovať, že je najlepší. O jeho absolútnej nezastupiteľnosti svedčia desiatky stretnutí s ľuďmi, ktorí ho prichádzali vo vhodných aj nevhodných chvíľach pozdraviť alebo mu len povedať, že Komár Koloman je najlepšia rozprávka na svete, či výkriky vy ešte fakt žijete?, veď ja som z vás maturovala, ježiš, ani sa nepýtajte koľko to je rokú, alebo, pán Feldek, videl som hru Metafora, a to bolo niečo na tu dobu, že ste sa nebáli!
"Čo by sme sa nebáli, – povie Ľubko, a zasa musí rozprávať nové postrehy, napríklad, že najprv prišli po vojne krásne ruské piesne v podaní súboru Alexandrovci, ale len o kulinček neskôr, vlastne keď ešte tá Kalinka znela ľuďom v ušiach, prišlo kágébé, politické procesy a bolo po srande. A znova spomenie kamarátov – doktora Belana, Vlada Černého, pána Hegera z Novej scény, lekárov Traubnera, Pechana, Vuleva a plno iných mien, niektoré sú už dávno polozabudnuté, ale on ich neúnavne opakuje, naliehavo, aby všetci vedeli ešte aspoň chvíľku.
Ľudia uveličení počúvajú a ja s nimi, keď Ľubo začne rozprávať o legendách: „To vtedy Válek prišiel prvýkrát do Štefánky, on hovoril tak tvrdo, po trnavsky, a Sloboda priniesol poviedku Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou, to som videl talent od Boha, a Jožo Urban, tomu som uverejnil zbierku básní Malý zúrivý Robinson.
„To je ten, čo napísal Voda, čo ma drží nad vodou? – opýta sa dievča s drdolom, Ľubko pokýve hlavou.
"A nielen tú. Bol vynikajúci. A ľudia nezvyknutí z médií na slávnych, ktorí hovoria s úctou o iných, lebo dnes je doba samochvály, ho majú ešte radšej. A znovu mu ako motýle letia z úst mená kamarátov.
"Šikula Vinco, s tým sme vždy oslavovali narodeniny, lebo sme obaja októbroví. Na päťdesiatke, ktorú sme oslavovali U červeného raka, sme sa opili už popredu. To bola krása! Niekto spomínal Válka, teda ministra, a Šikula povedal, že kerý Válek, šak ja som poznal jedného Válka, školníka na konzervatóriu, juj to bol potom prúser, – povie Ľubo, – ale Válek bol aj tak v prvom rade kamarát. Keď som napísal báseň Herci, ktorá urazila divadelníkov, a pritom bola trošku o inom, sa Viliam Záborský prišiel posťažovať k ministrovi Válkovi, že im Feldek naložil. A Válek sa len usmial a povedal: „To nie je o vás, Vilko, to je o mne.“
Kostra, Brunovský, Stacho, Mihalkovič, Johanides, Ondruš, mená z učebníc, legendy. A jedna z Olympu, a možno aj posledná, ktorú si váži aj veľký Jevtušenko, s hocikým sadne k stolu, a tým je milovanejší a väčší ako iní.
ooooo
Vďaka jeho veľkosti a renomé, ktoré sa nedá kúpiť ani za miliardu, som našiel zasa tatka. To Ľubovi nezabudnem nikdy, a ani to, ako ma po pár jeho pochvalných slovách o mojej knihe v časopisoch začali vnímať aj takí, ktorí by sa radšej do myšacej diery vopchali, ako by ma čítali.
Celé sa to začalo tým Jeseninom v kaviarni, Ľubka mi predstavili básnik Erik Ondrejička a spisovateľ Juro Šebesta. Všetko tam bolo úžasne prepojené – Feldek bol kamarát ešte so Šebestovým tatkom Štefanom, ktorého poznal už ako gymnazistu, Erika Ondrejičku poznal ešte skôr, ako sa stal básnikom, lebo Erik je zať Albína Brunovského a Karol Kállay, ktorý sa pri nás zastavil, bol zasa kamarát Feldekovho otca, právnika a sudcu, ktorého zomleli päťdesiate roky.
Ľubo je syn mukla, čo málokto vie, myslím, že stretnutie s mašinériou totalitnej zvole poznamenalo mladučkého Feldeka navždy, a ak niekedy urobil nejaký kompromis, je to pochopiteľné a ospravedlnitelné. Takí, čo zažili päťdesiate roky a mužov v kožákoch, vedia. Mimochodom, otec doktor Feldek sa z následkov kriminálu už nikdy nespamätal a zomrel ako zlomený človek.
Ale, aby som pokračoval, Ľubo sa tak potešil mojej prvotine, že o nej neváhal napísať, hoci ma vôbec nepoznal, a mňa prekvapilo, keď ma stretol napríklad primár Garay a množstvo iných známych a neznámych a debata bola vždy asi takáto: „Tak som si kúpil tvoju knihu Ja, malkáč. Vieš, ja som ťa mal, prepáč, vždy za trúbu z posilňovne, ale keď ten Feldek o tebe tak pekne napísal, tak som si povedal, že to kuknem. Vieš, Feldek je Feldek." A ja dodávam, že to ví celý Felvidék.
A to najlepšie na koniec. Vedel som, že až si moje dielko prečíta otec, zabije ma, to bolo jasné. Po určitom čase som prestal byť ostražitý. Otec bol veľmi šetrný pán a knihu si už isto nekúpi, utešoval som sa a pustil to z hlavy. A tak, keď mi na jazere v Rusovciach zazvonil mobil, ani ma ňeťuklo. Tatko ma pozdraví milým hlasom.
"Ahoj, Luško, máš na mňa čas?
"Mám, – opáčim.
"Nejsi nekde v banke?
"Nie, nie, – poviem znovu, – môžem hovoriť, hovor, tati.
"A si sám?
"Sám, – a mimovoľne pritisnem mobil k uchu, aby bolo „intimčo“. Čo mi asi povie, hádam v duchu.
"Ty svina! – zreve mi tatko do ucha tak, že mi vzápätí odletí kus mozgu, – preklínam ťa, nemám vác syna – a to už mi mobil od laku vypadol z ruky a točil sa na štrku ako vrtuľa. Tatko veru vedel revať. Ach jaj, no tak som prekliaty a osratý prišiel o tatka.
ooooo
Trvalo to dlho a mňa to trápilo a Ľubo to vedel, a raz, keď tu bolo v DPOH nejaké české divadlo, hovorí, že zavolaj tatka. Vytočil som jeho číslo a dal mu Ľuba k telefónu. Aj pre môjho tatka, ročník 1931, bol Feldek absolútny pojem. Prišiel rád. Mrazivo ma pozdravil, ale to už ho Ľubo objal, a šli sme na víno. Feldek mu hovorí:
"Ľubo,“ – tatko bol tiež Ľubo, „si najlepšie napísaná postava v slovenskej literatúre. Tvoj syn o tebe píše s veľkou láskou.“
"No, keď to ty hovoríš, Ľubko, tak ja sa už nehnevám. Vypili si a vyšli z kaviarne, uprostred Laurinskej zaspievali Kalinku a Kaťušu, to už boli kamaráti až za hrob, doslova. Ja som kráčal pred nimi a bol som rád, ako to dopadlo, počul som iba útržky toho, čo Ľubo tatkovi hovoril.
"Dobrý je, máš skvelého syna… Zrazu na mňa tatko zakričí:
"Píšeš, Ľubo, píšeš? Ja niečo zamrmlem, hovorím si, radšej to neškrabať, ale tatko zakričí znovu.
"Píšeš? hovor!
"Ani nie, – poviem.
"No tak, kurva, píš! Aj Ľubko Feldek to hovorí!
A tak som mal zas tatka aj kamaráta, a tatko mal tiež kamaráta. Ešte raz Ľubka navštívil doma v Starom meste, keď už bol chorý, a Ľubo Feldek mi povedal – bol veľmi krehký a strašne milý. A potom tatko zomrel a Ľubo mi zostal a tatka krásne pochoval ako Merkucia a herca, lebo tatko sa ako herec cítil úplne najviac, hoci už roky hral iba tak na život.
A teraz má Ľubko Feldek osemdesiatku, Shakespeara má skoro komplet hotového, dokončil hru o Krčmérym, pred pár dňami predstavil hru o dvanásťročnej dcére Ivana Horvátha, spisovateľa, diplomata a slovenského intelektuála, väznenej eštébé a konfrontovanej s vymyslenou smrťou rodičov. Hra Rozšklbaná lastovička čaká na javisko, Ľubo Feldek nečaká, ten je na javisku často.
Ako herec hrá Shakespeara v hre Smrť v Stratforde, jeho dcéra Katka hrá jeho manželku a chalani z Café bandu priateľov. Skvelá vec a skvelý Ľubo! Keby sa Shakespeare náhodou zjavil na Slovensku, nikoho iného ako Feldeka by ako alternáciu nechcel.
A teraz to najpodstatnejšie – Ľubko milý, k Tvojej osemdesiatke ti prajem, nech žije Tvoja Olinka aspoň do dvesto rokov, lebo ona je Tvoj najväčší dar. A nezabudni, kamarát, že si sľúbil napísať hru podľa jej skvelej knihy Kým som šťastný. No a to Ty predsa si, inak by si sa nevyhrážal, že ďalšie narodeniny, čo budeš oslavovať, bude už len stovka. Hor sa do nej, to Ti praje Ľubo, malkáč, a milióny ctiteliek a ctiteľov, čo s Tebou rástli a nikdy na Teba nezabudli, a Ty to vieš pri všetkej skromnosti. Veď sú Tvoji.