Obrazy z odkazu Václava Havla

Po rozdelení krajiny na dva samostatné štáty sa Václav Havel stal na dve funkčné obdobia prvým prezidentom Českej republiky. Takmer päť rokov uplynulo od jeho smrti a diskusie o jeho odkaze sú v Česku stále na pretrase.

Päť rokov v dejinách krajiny môže znamenať veľa. Tak napríklad Poľsko. V roku 2011 minister zahraničia Radoslaw Sikorski predniesol dva známe prejavy, jeden v Británii, druhý v Nemecku.

Zvlášť ten berlínsky je mnohými považovaný za najlepší prejav akéhokoľvek stredoeurópskeho politika od roku 1990. Sebavedomé Poľsko bolo nielen rešpektovanou regionálnou mocnosťou, ale aj celoeurópskym hráčom, ktorý smeroval na čelo integračného procesu. Po piatich rokoch je štátom nerešpektujúcim ústavnosť a jeho vláda robí kroky, ktorými opúšťa pre nás príťažlivé pole liberálnej demokracie.

Takmer päť rokov uplynulo od smrti Václava Havla, v tomto týždni sme si v Českej republike pripomenuli 80 rokov od jeho narodenia. Spomínanie sa uskutočnilo aj v iných krajinách. Napríklad v New Yorku starosta vyhlásil 28. september za deň Václava Havla, prezentácie pripravili české centrá, texty vytlačili noviny na celom svete.

V súvislosti s výročím sa ponúka mnoho otázok, predovšetkým: Čo nám po piatich rokoch zostalo z odkazu Václava Havla? Čo pre nás znamená? Za ten čas sa česká spoločnosť tiež zmenila, hodnotový rámec sa posunul, zmenil sa český prezident, máme inú vládu, debaty vo verejnom priestore zhrubli. Spoločnosť je rozdelená.

Nič horšie nás nemohlo postretnúť

Je zrejmé, že odkaz Václava Havla bude taký, aký si ho urobíme my. Záleží len na nás, ktoré činy, prejavy a knihy budú reflektované a interpretované. Václav Havel nám tu zanechal pozoruhodné dielo, ale ako vždy hrozí, že zo cteného symbolu môže zostať len socha, vyprázdnená predstava, pomenovaná ulica či námestia. Obsah tomuto symbolu môžeme dať len tým, že Havlove knihy budeme čítať…

Neviem, ako by dopadla anketa o diele prezidenta Tomáša Masaryka. V každom meste nájdeme jeho pripomienku, denne sa používajú jeho citáty, ale koľko súčasných Čechov čítalo aspoň jednu jeho knihu? Potom je tu história.

Keď zomrel TGM v roku 1937, jeho smrť zomkla oba národy: český aj slovenský. Za niekoľko mesiacov sa však pod vplyvom okolností naňho zabudlo. Nie všetci, ale mnohí, ktorí ho ctili, sa k nemu odrazu hlásiť prestali.

V tomto smere máme s históriou už jednu súčasnú skúsenosť. Pred časom prezident Miloš Zeman obvinil najlepšieho českého novinára 20. storočia Ferdinanda Peroutku z toho, že napísal článok Hitler je gentleman a že bol fascinovaný nacizmom. Žiadny takýto text Peroutka nenapísal a fascinovaný nacizmom rozhodne nebol.

Zemanov hovorca Jiří Ovčáček sa pokúšal nájsť v Peroutkových textoch z roku 1938 aspoň náznak obdivu k nacizmu. Prizmou súčasnej demokratickej skúsenosti bral dvojzmyselné konštatovanie za prezidentovo víťazstvo. Posudzovať históriu musel dokonca aj súd. Nič horšie nás nemohlo postretnúť.

Je to jedine na nás

Keď v decembri 2011 zomrel Václav Havel, načas sa česká spoločnosť zjednotila. Pre väčšinu Čechov bol odchod symbolu československej a osobitne českej cesty k demokracii bolestivý. Môžeme povedať, že smútok bol skutočne úprimný.

Pohreb sa konal 23. decembra a na poslednej ceste odprevádzali v Prahe Václava Havla desaťtisíce občanov. V médiách sa diskutovalo o tom, že jeho úmrtie zjednotilo českú spoločnosť a že môže byť niečím, čo ju azda kvalitatívne premenilo. Bola to, samozrejme, ilúzia.

Novinár Jan Macháček v tom čase napísal: „Všimnime si, ako sa teraz nad Havlovým odchodom úprimne dojímajú aj tí, ktorí ho ešte pred pár týždňami či mesiacmi ohovárali a vysmievali sa všetkým pravdoláskarom.

Spolu s Jiřinou Šiklovou zdieľam potrebu Václava Havla obhajovať pred tými, ktorí ho dvadsať rokov ohovárali, a teraz sa naňho budú odvolávať a budú ho velebiť.“

Celé deväťdesiate roky a prelom milénia sa niesli v duchu nedorozumení alebo otvorených konfliktov medzi Václavom Havlom a Václavom Klausom. Vo svojom smútočnom prejave venovanom pamiatke Václava Havla vtedajší prezident Václav Klaus o. i. povedal:

„Odišiel prezident, politik, intelektuál, umelec. Odišiel človek, na ktorého budeme spomínať s vďakou, úctou a rešpektom. (…) Nie sme veľký národ, a preto ani veľkých postáv nemáme na rozdávanie. Napriek tomu sme často dopúšťali, aby bolo ich dielo a odkaz splošťované či deformované a tým znehodnocované. Verím, že Václava Havla nič také nečaká. To už je ale len a jedine na nás.“

Uplynuli dva roky a Václav Klaus v poľskej tlači o Havlovi hovoril ako o extrémnom ľavičiarovi, ktorý rúcal ľudský poriadok. V roku 2014 v denníku MF Dnes povedal:

„Stále sa oháňate tým, že sme vďaka jeho menu boli vo svete viac uznávaní: nehnevajte sa, ale žiadne takéto mená v ostatných krajinách strednej a východnej Európy neboli, a do Európskej únie a do NATO vstupovali v rovnakej chvíli ako my. Takže ja by som ani túto vec toľko nepreceňoval."

Vhodné je čítať z detailov

Môže sa zdať, že tohtoročné spomínanie na Václava Havla bolo predimenzované. Opak je však pravdou, dokonca zazneli výzvy „Málo bolo Havla!“ aj napriek tomu, že rad miest na počesť bývalého prezidenta po ňom pomenoval verejné priestranstvá, denníky pripravili obsiahle prílohy a vyšli nové knihy.

Havlov odkaz má svoj význam v niečom inom, je totiž duchovnou súčasťou debaty i sporu o terajšiu orientáciu českého štátu. A to vnútornú aj vonkajšiu.

Naprieč Európou zaznamenávame zmeny, ktoré zatiaľ nedokážeme pomenovať. Ocitli sme sa v akomsi medzičase, v ktorom sa rozhoduje o tom, či udržíme liberálnu demokraciu, alebo sa vydáme cestou neliberálnej demokracie či nedemokratického liberalizmu, ktorý presadzujú niektoré politické a úradnícke elity.

O tom, že sa niečo deje, svedčia mnohé výsledky volieb v Európe, brexit, nárast antiestablishmen­tovských a populistických strán či reakcie na migračnú krízu.

V Českej republike sa občas objavuje silná kritika Európskej únie aj z miest, z ktorých by sme to predtým nečakali. Od prezidenta Miloša Zemana. Pre zahraničnú politiku je dobré, že je vyvažovaná pluralitou názorov na jej orientáciu, ale naše zakorenenie má byť pevné v európskych hodnotách, ku ktorým celkom iste patrí aj ochrana ľudských práv. Vhodné je čítať z detailov.

Keď proizraelský prezident Zeman dá prednosť stretnutiu na druhoradom fóre Dialóg civilizácií na ostrove Rodos pred pohrebom Šimona Peresa, o niečom to svedčí.

Keď si pozve na Pražský hrad v čase kampane pred rakúskymi prezidentskými voľbami populistického kandidáta Norberta Hofera, kým liberála Alexandra Van der Bellena zámerne prehliada, opäť sa to dá jednoznačne vyložiť. Václav Havel by sa nikdy s Hoferom takto nestretol. V Číne zasa Miloš Zeman vyhlásil, že už nie sme v područí USA a EÚ…

Celkom dobrý nápad

Poľský novinár Alexander Kaczorowski v biografii Havel. Pomsta bezmocných, ktorá vyšla v Poľsku v roku 2014, napísal: „Na rozdiel od Klausa bol Havel v medzinárodných otázkach realistom. Uvedomoval si, že z perspektívy USA je stredná Európa jednoducho niekoľko postkomunistických štátov, ktoré sa v roku 1989 vytrhli z područia Moskvy. Ocitli sa v šedej neutrálnej zóne medzi ZSSR a Západom – a v nej by aj zostali, keby sa Sovietsky zväz v decembri 1991 nerozpadol.

So zánikom sovietskeho impéria sa hranica Ruska posunula o niekoľko stoviek kilometrov na východ, čo odkrylo nové, Európanom doteraz neznáme, pevninské priestory, obývané tajomnými kmeňmi na spôsob Ukrajincov. Na jar 1992 vypukla krvavá vojna v Bosne, ktorá mala v ďalších troch rokoch pohltiť vyše stotisíc obetí. Rozpadlo sa Česko-Slovensko.

Neutrálna zem nikoho teraz zahrňovala takmer polovicu Európy a hrozila destabilizáciou celého kontinentu. Čo najrýchlejšia integrácia aspoň časti tohto priestoru s vojenskými, politickými a hospodárskymi štruktúrami Západu začala pôsobiť ako celkom dobrý nápad.“

Zaujímavý je postoj prezidenta Zemana k nedožitému výročiu svojho predchodcu. Jeho hovorca prezradil, že z rozhodnutia prezidenta sa v deň nedožitých narodenín Václava Havla uskutoční pripomienka, na ktorej sa zúčastnia pracovníci kancelárie prezidenta.

Miloš Zeman bol v tom čase na návšteve Zlínskeho kraja, a tak na pietnu spomienku nedorazil. Nejde iste o kardinálne pochybenie, iba o symbolický akt, ktorý sa dá opäť jednoznačne vyložiť.

Práve z týchto dôvodov je dôležité Václava Havla čítať, jeho pozícia je úplne zreteľná a ponúka spoločnosti pevný hodnotový systém, z ktorého sa dá v našej politickej praxi čerpať. To sú koniec koncov fakty, ktoré si uvedomujú v zahraničí a ktoré majú univerzálny dosah.

Netreba prijímať všetko

Václav Havel si bol vedomý nevyhnutnosti pokory, preto za základ svojho rozhodovania považoval diskusiu. Otázkou je, či aj my dokážeme o bývalom prezidentovi hovoriť spôsobom, ktorý je jednak vecný, jednak dostatočne kritický. Netreba automaticky prijímať všetko, čo si Václav Havel myslel, a iste netreba akceptovať všetko, čo robil v politike. Hrozia dve krajnosti: absolútna nekritickosť a totálne nespravodlivá kritika.

Zatiaľ sme nemali príliš veľa priestoru pre vecnú kritiku, azda s výnimkou revízie Havlovej zahraničnej politiky. Pred časom niekdajší námestník ministra zahraničia Petr Drulák sformuloval novú koncepciu českej zahraničnej politiky, ktorú oslobodil od Havlovho atlantizmu a pojem ochrany ľudských práv doplnil o environmentálne a sociálne nároky.

Debata o Drulákovom návrhu však narazila: akákoľvek snaha bola odmietnutá ako spochybnenie Havlovho ideálu. Pritom išlo iba o diskusiu, ku ktorej nakoniec vôbec nedošlo. Bude zložité nájsť potrebnú mieru kritického odstupu, aby kritizujúci nebol zároveň automaticky zaradený k bytostným odporcom Václava Havla.

Súčasť identity

Veľmi prekvapujúce bolo zistenie, ako často sa hrajú Havlove hry v divadlách na celom svete. Spontánna podpora spomínania na Václava Havla u nás zase ukazuje, že ľudia si ho stále vážia a čerpajú z jeho osobnosti dodnes.

Je plne súčasťou našej identity a spory o jeho odkaz ukazujú, že je tu i početná skupina ľudí, na ktorých čele stojí exprezident Václav Klaus, ktorá by naňho najradšej zabudla. Trápne znevažovanie Havlovho diela však svedčí o ich charaktere. Václav Klaus sa správa nízko, keď Havla kritizuje najhlasnejšie zo všetkých až po jeho smrti.

Už z tohto dôvodu by sme mali Havlovo dielo čítať a nenechať sa zmiasť rôznymi dezinterpretáciami. Našou slobodou je možnosť ovplyvňovať vlastnú budúcnosť.

Túto voľbu načrtol Václav Havel v eseji Moc bezmocných: „V každom človeku je samozrejme prítomný život vo svojich bytostných intenciách: v každom je kus túžby po vlastnej ľudskej dôstojnosti, mravnej integrite, slobodnej skúsenosti bytia, transcendencii „sveta súcien“; každý ale zároveň vo väčšej či menšej miere je schopný zmieriť sa so „životom v lži“, každý sa nejako prepadá do profánneho zvecnenia a účelovosti, v každom je kúsok ochoty rozpustiť sa v anonymnom dave a pohodlne s ním tiecť riečišťom pseudoživota.“ Preto je zrejmé, prečo niektorí volajú „Málo bolo Havla!“.