Odpad v podobe hôr odpadu tu teda nebýval odjakživa, je plodom deľby práce a následného konzumizmu, s ktorým zber nedrží krok.
Neplatí to v každom smere. Vodovody a čoraz rozšírenejšia kanalizácia si s tekutým odpadom prinajmenšom v euroatlantickej civilizácii zväčša už vedia rady. Dokonca aj s komunálnym odpadom – ku každému bytovému domu patrí niekoľko kontajnerov (spravidla aj so separáciou), každý samostatný domček má vlastnú smetnú nádobu a vie aj presne, kedy ju vyložiť pred bránu.
Také je pravidlo, ktoré má, samozrejme, svoje výnimky. Napokon aj separácia zberu funguje inak v krajinách s vysokým ekologickým povedomím, a inak s tým nízkym. Stačí nazrieť do kontajnerov určených na separovaný odpad a hneď vidíme, že s ekologickým povedomím sme to u nás zatiaľ ďaleko nedotiahli. Ako štatistický priemer, nie ako jednotlivci. Tak či onak, ako systém to v zásade funguje. Nanajvýš že niekto bezohľadný vyhodí z okna smeti, lebo sa mu ťaží urobiť aj to málo – zaniesť ich do kontajnera. Takto však čierna skládka nevznikne a väčšina obyvateľstva si svoj odpad do kontajnerov odnáša, keďže ich má pred domom.
Predstavme si však na chvíľu, čo by sa stalo, keby smetné nádoby nestáli pred každým domom, ale by boli sústredené povedzme na rohu každej ulice. Nebolo by to od obydlia síce priďaleko, no teraz by sa nielen tí bezohľadní, ale asi dosť značná časť bytov zbavovala svojho odpadu inak, pohodlnejšie. Skládky by takto síce nevznikali, lebo aj na čiernu skládku treba odpad odniesť či odviezť. Zato ulice sídlisk a priestory okolo domov by pokrývali pohodené vrecia s odpadom.
Schodné cesty sa už našli
Nepokrývajú, lebo kontajnery sú každému na dosah. Tu hľadajme vysvetlenie, prečo to s ostatnými druhmi odpadu nefunguje tak, ako by malo. Teda prečo cenný odpad, ktorý má vysoký recyklačný potenciál, ale aj ten toxický či životnému prostrediu inak nebezpečný tak často končí buď v tom komunálnom, kde pôsobí ekologické škody, alebo ho majiteľ niekam tajne pohodí, nech si s ním poradia iní.
Pritom na zneškodňovanie niektorých nebezpečných odpadových látok, pokiaľ nie sú objemné a ťažké, sa schodné cesty už našli. Staré lieky vám prijme do zberu každá lekáreň, baterky môžete hodiť do zbernej nádoby v elektropredajni, niektoré vám umožnia takto sa zbaviť aj žiaroviek či žiariviek, použité oleje vylejete pri tankovaní na benzínke. Vo vyspelejších krajinách sa benzínky stali už aj zberňami ďalších toxických odpadov, ktoré s motorizmom nesúvisia. Nie je to síce práve poruke, ale pre motorizovaných, a to je obrovská väčšina, predsa len poruke, takže zber závisí iba od úrovne ekologického povedomia.
Zďaleka nie všetci
Prečo teda vznikajú rovno čierne skládky (čo je vlastne tiež svojho druhu neseparovaný odpad, ibaže nezákonný), alebo sa odpad odhadzuje tajne hocikde po parkoviskách či chodníkoch a v susedstve záhradkárskych osád rovno v lese? Lebo organizácie, ktoré v oblasti zberu podnikajú, kladú na bežného občana prevažne požiadavky, ktoré je pre ich časovú náročnosť či prácnosť málokto ochotný splniť. Keď si kúpite nový elektrospotrebič, predajca má v náplni ten starý odviezť. Keď si dáte porobiť úpravy v byte firme, o odpad sa musí postarať ona. Keď si ich urobíte sám, ostanú vám v byte farby a chemikálie, no na otázku, čo s nimi, sa dozviete, že ich máte odviezť do zberného dvora, ktorý môže od vášho bytu byť 10–15 km alebo aj viac. Aké percento občanov sa na to podujme?
V Bratislave mestské časti už podnikajú ústretové kroky, keď na určitý deň vopred ohlásia, kde všade budú pripravené veľkokapacitné kontajnery na taký či onaký druh odpadu. S podobnými iniciatívami prichádzajú aj niektoré obchodné reťazce. To všetko je pokrok, ktorý ale aj tak predpokladá, že občan si odpad musí na zberné miesto odviezť či zaniesť sám a v určených hodinách. Na to pristúpi už viac občanov, ale zďaleka nie všetci. To sa so svojou starou kasňou či gaučom, ktoré treba najprv aj tak rozbiť či posekať, naozaj mám trepať autom či vozíkom ku kontajneru, ktorý je odo mňa 500 metrov alebo viac? povie si všelikto.
Výsledok poznajú všetci obyvatelia veľkých bytoviek – suterénne priestory sa pomaly plnia najprv takýmto neskladným odpadom, a keďže malá kopa pýta viac, potom už aj menším. A keď je toho už priveľa, dobrovoľní nadšenci, zväčša členovia domovej rady, usporiadajú brigádu, odpad povynášajú a objednaným nákladiakom ho dajú odviezť do zberu. Samozrejme, že na účet celého domu.
Ekologická stopa
Ako tomu efektívne brániť, vyplýva z predošlých úvah. Zber čohokoľvek, čo je buď príliš neskladné, takže zbaviť sa toho ekologicky býva problém, a zber všetkého ostatného, čo má potenciálnu recyklačnú hodnotu alebo je toxické, bude efektívny iba vtedy, ak odvoz príde za občanom, nie naopak. Pre toto riešenie svedčí aj tzv. ekologická stopa, ktorú v rôznej miere zanecháva každý z nás. Tá totiž môže krok, v zámere ekologicky orientovaný, posunúť do záporných hodnôt.
Napríklad keď individuálne odveziete autom do zberného dvora chladničku či práčku, lebo novú ste si nekúpili, a teda nik nemá povinnosť vám tú starú odviezť, mávate dobrý pocit, že ste konali ekologicky správne. Ak je zberné miesto od vás 10–15 km, čo môžeme pokladať za priemer, prejdete autom 20–30 km, ktoré by ste inak neprešli. Spotrebujete pohonné hmoty, vypustíte do ovzdušia teplo a výfukové plyny, o máčny máčik priblížite aj hranicu, keď sa rozhodnete kúpiť si nové auto. Keď sa na vec pozriete takto, je už otázne, či ste vlastne postupovali až tak ekologicky a či tým nezvýšite svoju ekologickú stopu o viac, než keby ste práčku tajne pohodili niekde na rohu, veď obec sa o ňu v rámci nejakej akcie aj tak postará.
Nie že by som tým na to chcel navádzať. Len demonštrujem, že takýto spôsob zberu, kde ekologicky zmýšľajúci občan v dobrej viere individuálne odváža svoj odpad na vzdialené zberné miesto, je čo do ekologickej bilancie sporný. Navyše, mnohým sa do takejto časovo náročnej operácie proste nechce a vyriešia si to, kulantne povedané, neštandardne.
Žiadna utópia
Situácia by sa radikálne zmenila k lepšiemu, keby organizácie poverené zberom našli cestu, ako zbierať aj takýto odpad tým, že si poň samy a bezplatne prídu.
Zrazu by vysvitlo, že to s ekologickým povedomím nie je až také zlé. Pritom to vôbec nie je utópia, ani by to nevyšlo pridraho. Veď existujú už súkromné organizácie, ktoré to robia – určite nie so zámerom prerobiť na tom. Napríklad, v Bratislave vám spoločnosť Envidom po objednávke na svojej webstránke elektroodpad bezplatne odvezie, stačí ho potom pred stanoveným časom vyložiť pred bránu. To občanovi už naozaj vychádza v ústrety, šetrí mu čas a šetrí aj ekologickú stopu, lebo jedno či zopár zberových vozidiel určite neminie toľko pohonných hmôt a nevypustí toľko exhalátov ako tisícky áut, odvážajúcich škodlivý odpad do vzdialeného strediska individuálne.
Isteže, zatiaľ to platí len pre niektoré mestá a týka sa iba elektroodpadu. Tento prístup však ukazuje cestu, lebo podobne by sa dal organizovať aj zber každého iného odpadu, ktorý nepatrí do komunálneho, čiže nemal by skončiť v spaľovni, ale v triediarni.
Homo consumens
A isteže, téma sa tým nevyčerpá. Separovať by sa predsa dalo oveľa viac. Napríklad nielen na vidieku, ale v každej domácnosti, kde prevažuje domáce stravovanie, vzniká veľké množstvo organického odpadu, ktorý by sa dal ekonomicky využívať, ak by sa ukladal separovane.
O organickom odpade z verejného a školského stravovania, ktorý sa kedysi zbieral a využíval, a teraz už nie, ani nehovoriac. Zákonné ustanovenia o expiračnej dobe potravín určené na ochranu zdravia, podobne ako normovanie tvaru či veľkosti poľnohospodárskych výrobkov, hory organického odpadu pri striktnom výklade rovno inštitucionalizujú, a tak sa od nich zdráhavo a príliš pomaly ustupuje.
Tendenciu k nárastu odpadu v rámci turbokapitalistickej paradigmy nikto nezvráti, lebo opak je pre spotrebne orientovanú ekonomiku kontraindikovaný. Veď preto podniky do čoraz viac výrobkov zabudovávajú tzv. kazítka, a škandály v automobilovom priemysle, ktorý sa sofistikovanými digitalizačnými manipuláciami pokúša prejsť ekológii cez rozum, nie sú okrajové výstrelky, ale symptomatické vlastnosti systému. Systému, ktorého najvyšším cieľom je stupňovať zisky stupňovaním odbytu, a odbyt zasa presviedčaním zákazníkov, že potrebujú veci, aké by im bez našepkávača (re)klamy nikdy nezišli na um.
Nečudo potom, že homo consumens, omamovaný takto utváraným prostredím, si túto odpadotvornú filozofiu vo svojej každodennej praxi osvojuje, ako dosvedčuje obsah väčšiny kontajnerov. Z tohto hľadiska sa potom bezdomovci a iní lúzri, prehrabujúci sa v kontajneroch, javia vlastne ako neinštitucionalizovaný prídavný separačný filter, i keď nepôsobí lákavým dojmom. Aj ich éra sa však končí, lebo čoraz viac poriadkumilovných občanov mení stojiská kontajnerov na pevnosti, ktoré sú enem pro nás a pro naše dzítky.
Objavujú sa lastovičky
Hospodárenie vojnových čias, keď ekológia ako faktor svetového povedomia síce ešte neexistovala, no ekonomiku a obchod hnala do šetrenia zdrojov recykláciou vojnová mašinéria, je nenávratne preč. Šlo to vtedy až do takých krajností, že novú zubnú pastu vám za Slovenského štátu predali, iba keď ste odovzdali tubu z tej spotrebovanej, a určite sa to netýkalo iba zubných pást…
Aj za reálsocializmu ešte naplno fungoval zálohový aj bezzálohový výkup sklených fliaš, jogurtových téglikov a podobne. To však bolo náročné na dopravu a pracovnú silu. Ťažko povedať, ako sa takéto systémy premietali do celkovej ekologickej stopy, rozhodne však podporovali zamestnanosť. Globalizovaná turbokapitalistická ekonomika, bičovaná do maximalizácie efektivity, však vidí najľahšiu cestu v racionalizácii a robotizácii, sprevádzanej odbúravaním pracovných miest. Z hľadiska našej témy sem presne zapadá príbeh českého filmu Vratné lahve, kde na začiatku stojí živý vykupovač, a v závere ho v tej istej funkcii vystrieda automat.
Takéto automaty fungujú v obchodných reťazcoch ešte vždy, ale je to zatiaľ relikt. Tendencia prechádzať od vratných obalov k jednorazovým, odhadzovacím, sa v rámci daného systému vidí nezvratná. Pravda, objavujú sa aj lastovičky tendencií ustupovať od tohto zamorovacieho mrhania.
Neoddávať sa ilúziám
Francúzsko si v auguste 2016 odhlasovalo zákon o prechode na zelenú energiu, ktorého súčasťou je zákaz jednorazových plastových téglikov, riadu a príborov od roku 2020, čo by zrejme znamenalo návrat ku sklu a keramike. Obalové loby sa do zákona, samozrejme, zúrivo obuli, ale už jeho schválenie dokazuje, že aj v rámci neoliberalistického prostredia sa sem-tam podarí presadiť neuveriteľne progresívne projekty.
Jedna lastovička jar nerobí, takže ekologicky zmýšľajúce skupiny ďalej musia hľadať cesty, ako hory odpadu likvidovať čo najmenej spaľovaním a čo najviac recykláciou.
Isteže, účinnejšou cestou by bolo nahradiť kapitalistický poriadok systémom ekologicky racionálnejším. Kapitalizmus má totiž ekologicky zhubný charakter zakódovaný už vo svojej podstate. Prekvitá tým lepšie, čím viac sa mu darí stupňovať spotrebu. Lenže nahradiť ho systémom, ktorý bude tým lepšie prekvitať, čím bude objem spotreby – bez ujmy na životnej úrovni – znižovať, to je beh na dlhé trate. A ani nevedno, k čomu nakoniec privedie, lebo kapitalizmu by sa ľudstvo možno aj ochotne vzdalo, ale konzumizmu sa dobrovoľne už nevzdá.
Takže nám nateraz neostáva iné, iba sa sústrediť na čo najefektívnejšiu cestu k premene väčšiny odpadu na zdroj druhotných surovín, na ktoré bude svet odkázaný čoraz viac. To však predstavuje len zmena prístupu. Zber musí prichádzať za občanmi, nemožno sa oddávať ilúziám, že občania masovo prídu za ním. Neprídu. A pokiaľ prídu, vzhľadom na ekologickú stopu sa ich dobrý úmysel môže nakoniec obrátiť proti tomu, čo v dobrej viere zamýšľali.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Pavel Branko (1921)
Narodil sa v Terste, od roku 1931 žije v Bratislave. Za protifašistický odboj bol odsúdený na doživotie, väznený na Slovensku, v posledných mesiacoch vojny v rakúskom Mauthausene. V roku 1949 vystúpil z komunistickej strany. V rokoch 1945–1956 sa venoval prekladateľstvu a filmovej kritike. V rokoch 1957–1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo, od roku 1972 mal zákaz publikačnej činnosti. Po novembri 1989 sa vrátil k filmovej kritike a publicistike. Vydal výber z doterajšej filmovokritickej reflexie v troch zväzkoch pod názvom Straty a nálezy, neskôr knihu spomienok Človek proti prúdu (Marenčin PT, 2011) a publikáciu Úklady jazyka (Milanium / SFÚ, 2014).