1.
Ó, bol som vždy len hosťom v tej vínnej krajine,
kde ty si kráľom!
A stále je to dobré oslovenie.
Nenadarmo sa vraví, že víno rozväzuje jazyky – byť kráľom vo vínnej krajine znamenalo v prípade Vinca Šikulu byť kráľom v kráľovstve dobrých rozprávačov. A, pravdaže, aj muzikantov. Lebo kde bolo víno, tam bolo nielen rozprávanie, tam bola aj hudba, tam bolo aj vzájomné porozumenie bez slov.
Vinco sa narodil vo vínorodej Dubovej a zomrel kúsok od nej, vo vínorodej Modre. Tým však netvrdím, že by sa odtiaľ, z tohto vínorodého kúska sveta, nepohol aj niekam ďalej. Zacestoval si on aj po svete. Ba v lietadlách i vo filme si zalietal aj nad svetom. A vedel sa – vďaka tomu že na konzervatóriu vyštudoval hru na lesnom rohu – túlať aj vo svete koncertných siení.
Svetobežnícke a túlavé však bolo iba jeho telo. Jeho duša – tá sa odtiaľto, z jeho vínorodiska, nepohla ani na okamih a ani na krok. Tak ako sila ktoréhokoľvek človeka sa vždy skrýva aj v niekom alebo v niečom inom, nie iba v ňom samom, skrývala sa aj tá Vincova v tom všetkom, čo ho obklopovalo v rodnom kraji.
Jeho Jánošíkovým opaskom boli vinice a pivnice, džbány na stoloch a poháriky v hrsti, a najmä ľudia, ktorých tu stretával a ktorým rozumel práve tak dobre, ako oni rozumeli jemu. Nikdy nebolo treba veľa slov, stačili náznaky. On aj oni rovnako dobre vedeli, a teda si nemuseli vysvetľovať, že za veselým vínom a ľahkým spevom sa skrývajú aj smutné starosti a ťažká práca: Ich komunikácia prebiehala napríklad takto:
Prídem k tetke Štefine,
hneď je hever vína.
„Sama som si vytáhla.”
Zasmejem sa,
no ona hneď plače:
„Drž ten pohár, cvrnknem!“
Zvážniem trochu
a ona hneď so smiechom
plače: „Ty mogón,
veď mám plný hever,
smeješ sa
jak Anča sobote.
Každý víme o svojom…“
Alebo takto:
„Chlapče zlatý, víno,
víno, to je robota.
Načneš súdok,
hneď máš pri ňom pánov…“
Nečudo, že sa jeho duši nechcelo odtiaľto ani na krok odchádzať!
No Vinco Šikula by nebol kráľ, keby sa nevedel pozhovárať naozaj s každým, teda aj s tými pánmi, čo sem prišli nie za robotou, ale iba schuti si vypiť a zaspievať, teda napríklad aj so mnou.
„Ja vypijem všetko,“ poučoval ma raz na modranskom vinobraní.
„A nebolí ťa hlava?“ spýtal som sa ho.
„A z čoho? Z vína mňa nikdy hlava nebolí. Daj si z tohto burčáka.“
„Máš pravdu, dobrý je.“
„…no, ani jeden nie je dobrý. Toľko hrozna nebolo tento rok, koľko burčáka sa z neho vypije len na tomto vinobraní, a kde je ešte víno! Daj si ešte!“
Čo veta, to perla – bodaj by som si to nezapamätal, bodaj by som si to neskôr neuchmatol do básne. Veď takisto ja som vedel, že ani moja sila nie je iba vo mne – ale napríklad aj v tom, čo pozorne počúvam, zatiaľ čo to vychádza z úst niekomu inému, napríklad môjmu modranskému kamarátovi Vincovi Šikulovi. I ja som si myslel to isté, čo on: „Nepatrí to tomu, kto to povie, ale tomu, kto to napíše.“
My literáti sme už raz takí – radi si zapisujeme, čo povie druhý, ale niekedy sme ešte radšej, keď vidíme, že si niekto druhý zapisuje to, čo povieme my.
2.
Keď už som sa rozrozprával o našom kamarátstve, musím dodať, že nás spájalo aj rovesníctvo. Narodili sme sa v ten istý rok a ten istý mesiac – delilo nás iba desať dní, o ktoré bol Vinco odo mňa mladší. Vnímali sme v rovnakom veku, aj keď každý inde, rovnaké udalosti – koniec druhej svetovej vojny, pár rokov povojnovej slobody, nástup stalinizmu a jeho krutostí – i ten jeho zdanlivý ústup po Stalinovej smrti.
Mali sme šťastie, že sme vstupovali do literatúry v čase chruščovovského odmäku, rovnako sme sa v roku 1956 potešili zo vzniku časopisu Mladá tvorba, v ktorom vychádzali naše prvotiny – a veľa nechýbalo, a bol by sa i Vinco stal členom Trnavskej skupiny. O tom, že sa ním nestal, rozhodlo asi len to, že tá skupina bola básnická a Vinco bol prozaik. Och, bola to naša hlúposť, že sme si vtedy všimli len Ruda Slobodu, a nevšimli sme si, koľko poézie sa skrýva aj v Šikulovej próze!
No nič sa nestalo. On sa bez Trnavskej skupiny zaobišiel a čosi-kamsi sa na vlastnú päsť vypracoval na najlepšieho slovenského prozaika prvej polovice šesťdesiatych rokov, keď rýchlo za sebou vydal štyri nádherné knižky: 1964 – Na koncertoch sa netlieska, 1964 – Možno si postavím bungalow, 1966 – S Rozarkou, 1966 – Nebýva na každom vŕšku hostinec. Jeho talent si rýchlo všimol aj svet – za tú tretiu dostal tridsaťročný Vinco Šikula Cenu medzinárodného PEN klubu.
3.
A keď už som sa rozrozprával o našom rovesníctve, musím dodať, že sme boli rovesníkmi napríklad aj v chorobách. Ako už vedia tí, čo si prečítali moju báseň Rozprávanie o Vincovi a víne, stalo sa, že
…naraz sme sa našli v nemocnici. Mne sa víno uložilo v žlčníku ako rúna, na ktorú sa kladú kamene z vinohradov. Tebe praskol zrelý vred na žalúdku.
Obidvom nám navrhli operáciu. Ja som súhlasil, ty si sa dal liečiť tabletkami.
Keď som sa s tebou, už zašitý, zvítal znova na izbe, práve si sa horko-ťažko dal presvedčiť aspoň na gastroskopiu. V predvečer akcie vypil si dva litre vína, čo si prepašoval cez vrátnicu. Vrátil si sa pyšný :
„Mám ho zahojený. Ešte keď som mal ten šlauf v bruchu, podal mi doktor ruku, že mi gratuluje.“
A už si zase pil, stál nado mnou a vysmieval sa z mojej jazvy :
„To by ti urobil aj modranský mäsiar. Ja poznám lekárov – aj oni plnia plán a nie sú radi, keď im to niekto kazí tým, že im umrie na stole. Ale keď vidia zdravého chlapa ako Feldek, hneď mu navrhnú operáciu. Ty somár si im naletel, a ja zas, len čo mi ju navrhli, hneď som vedel, že som zdravý.“
4.
A keď už som sa rozrozprával o tom i o onom, nemôžem vynechať ani to, že som mal šťastie byť pri tom, keď sa Vinco Šikula rozhodol, že svoj básnický talent potvrdí nielen básnickou obrazotvornosťou svojej prózy – ale aj zbierkou poézie.
Foto: Z VÝSTAVY AKTOVKA VINCENTA ŠIKULU, MODRA
Rodila sa akoby náhodou a s jeho básňami som sa zoznamoval postupne. Nejedna bola dokrčená – pobudla už istý čas v koši, Aj to, že vie napísať dostatočné množstvo básní, aby z nich mohla vzniknúť zbierka, Vinco potvrdil. So zostavením zbierky sa však neobťažoval. Ostalo to na kamarátovi – na mne.
Vymyslel som jednoduchý kompozičný kľúč. Za východiskový bod som určil ten čitateľom Šikulových próz a iným znalcom jeho života dobre známy domec na Hamrštíle, na kopci nad Modrou, v ktorom Šikula trávil veľkú časť roka a nejedna jeho báseň sa zrodila práve tam.
Určite napríklad aj tá krásna báseň Jeseň, kde sa zázrak kolobehu života a smrti, ktorému sme vydaní napospas, predvádza na chrobáčikoch, čo na jeseň nalezú spisovateľovi na Hamrštíle do rukopisu, zaspia v ňom, akoby pomreli, a na jar zas ožijú možno tie isté, možno iné.
A, pravdaže, aj báseň, ktorá sa aj volala Z domu na kopci. Tú som dal na samý začiatok knihy – a jej názov som dal celej knihe.
Za ňou potom som zoradil všetky básne, tematicky sa viažuce k tomu domu a kopcu, potom básne, viažuce sa k Modre, mestečku pod kopcom, a potom básne viažuce sa k básnikovej rodnej Dubovej, ležiacej len pár kilometrov od Modry… Akoby som na Hamrštíle zapichol kružidlo a opisoval ním čoraz väčšie kruhy. Špirála poskočila o ďalších tridsať kilometrov a boli sme v Bratislave… Pri malom Dunaji… Pri Devíne… Potom sme sa dostali až do Gaderskej doliny a do Blatnice… A napokon do sveta, do Osvienčima, do Verony… A z Verony skokom domov, veď takisto ako toto talianske mesto sa volala aj Šikulova dcérka… (Áno, tá istá Verona, ktorá dnes, keď už Vinco nie je medzi nami, tak úspešne pokračuje v tej modranskej a šikulovskej a zároveň rýdzo svojskej básnicko-prozaickej tradícii.) A na záver knihy sa, pravdaže, musela dostať báseň Jablko s jej posledným veršom „svet je malý – chytaj!“.
5.
Spomienok by bolo ešte neúrekom – no namiesto tej poslednej si dovolím malé odbočenie.
V slovenskej literatúre okrem krásnych literárnych tradícií pestujeme aj niektoré škaredé: jednou z nich je tradícia sebapodceňovania. Ustavične nám zle vychádza porovnávanie slovenskej literatúry so svetovou, ustavične nám v tej slovenskej čosi chýba.
To chýbanie vyjadrujeme rôznymi formulkami, napríklad celé roky a desaťročia tzv. znalci opakujú, že čakajú na slovenský román – a nie a nie sa ho dočkať. Nestačí im Bajza ani Kukučín, Timrava ani Tajovský, nestačia im Jesenského Demokrati, Hronského Jozef Mak, Urbanov Živý bič, Šikulovi Majstri, Ballekov Pomocník, Slobodov Rozum, Vilikovského Citová výchova v marci, Pišťankove Rivers of Babylon, Dobiášova Temná zeleň, Šebestov Keď sa pes smeje, Dobrovodov Ja, malkáč ani Feldekovej Kým som šťastný či Šikulovej Medzerový plod. Vzbudzujú dojem, že majú presnú predstavu, čo nie je. Čo by to malo byť, vedia. Vedia, no nepovedia. Nanajvýš sa dozvieme, že taký román podľa ich predstáv by rozhodne mal byť skôr hrubý, než tenký.
Foto: Z VÝSTAVY AKTOVKA VINCENTA ŠIKULU, MODRA
A potom nejaký populárny časopis – v snahe dozvedieť sa, čo vlastne má rád čitateľ – vyhlási anketu. A ktorá kniha ju vyhrá? Opakovane sa stáva, že ju vyhrá tenučký Exupéryho Malý princ. Takže už iba pointa. S tým čakaním je to bluf. Kto nie je hluchý a slepý, ten vie, že slovenská literatúra je aj svetová. A vďaka tej modranskej a šikulovskej tradícii, ktorej skladám v tomto článku nielen hold, ale aj vyznávam lásku, dočkali sme sa nielen kráľa Vinca, ale aj princeznej Veroniky.
Ľubomír Feldek (1936)
V roku 1959 absolvoval štúdium slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Do roku 1973 bol v slobodnom povolaní a do polovice 80. rokov redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Je z generácie básnikov Trnavskej skupiny alebo konkretistov. V roku 1989 podpísal výzvu Několik vět a stal sa zakladajúcim členom VPN. Vydal celý rad básnických zbierok, próz, esejí, rozprávok a divadelných hier. Prekladá poéziu a drámu (Shakespeare, Jesenin, Lautréamont, Jeffers, Blok, Sofokles, Thákur, Antonyč, Erben, Kollár, Majakovskij, Goethe, Heine, Apollinaire, Puškin, Morgenstern, Rimbaud, Jevtušenko, Nezval, Stefanov, Tuwim, Seneca).
