Ideológia – najlepší z možných svetov

Pokusy o budovanie nových svetov v Stalinovom Sovietskom zväze či Maovej Číne sa skončili hrôzostrašne. V 80. rokoch sa rozpadli centrálne štátom plánované ekonomiky sovietskeho typu a socialistický svet sa začlenil do sféry kapitalistického imperializmu. Odvtedy sa ani najväčšia hospodárska kríza od čias Veľkej hospodárskej krízy 20. rokov, sprevádzaná bezprecedentnou nerovnosťou, ekologická kríza, prejavujúca sa globálnym otepľovaním, či najväčšia migračná kríza od druhej svetovej vojny napriek svojej nezmernosti nejavia také zlé, aby ich nebolo možné zaradiť medzi najlepšie možné. Čo sa však myslí pod najlepším možným svetom?

Trochu svetla do tohto pojmu by mohol priniesť jeho autor. Podľa nemeckého filozofa Gottfrieda Leibniza (1646–1716) sa najlepší z možných svetov vzťahuje na Boha, ktorého najväčšia múdrosť „nemohla nezvoliť to, čo je najlepšie. Pretože tak ako menšie zlo je určité dobro, je práve tak menšie dobro určité zlo, ak predstavuje prekážku pre väčšie dobro“. Keďže Leibniz nazýva svetom „úplný sled a úplný súbor všetkých existujúcich vecí“, iné možné svety by mohli byť v niečom lepšie, no nie v konečnom dôsledku. Boh stvoril svet, ktorý je vo svojej celistvosti a prepojenosti najlepší možný. Samozrejme, nemohol to byť dokonalý svet, pretože dokonalý je len On, a tým by znásoboval samého seba.

Tento model sveta ako vesmíru, v ktorom má vonkajšia náprava chýb obrovské, nedozerné dosahy, býva označovaný ako „motýlí efekt“ (Butterfly effect). Treba povedať, že zatiaľ čo v teórii chaosu ide o nepredvídateľnosť fyzikálnych systémov, v populárnej kultúre ide o zjednodušené chápanie. Napríklad v sci-fi poviedke Raya Bradburyho Hlas hromu (1952) partia cestovateľov v čase naruší rovnováhu potravinového reťazca v prehistorickej dobe, čo má následne ďalekosiahle dôsledky na ich vlastnú dobu. Okrem zmeny správania a reči sa v dobe cestovateľov víťazom obávaných volieb namiesto umierneného kandidáta stane fašista.

Benevolentný Boh

Z hollywoodskej filmovej produkcie logiku motýlieho efektu zobrazuje film s rovnomenným názvom z roku 2004. Jeho hlavný hrdina Evan zistí, že má schopnosť cestovať v čase a meniť minulosť seba aj svojich blízkych. Napriek snahe napraviť minulé príkoria a traumy, ktoré zažil, sa mu nedarí zmeniť budúcnosť na lepšiu možnú. Buď zomierajú jeho priatelia, alebo na zmenu tvrdo dopláca on sám. Čokoľvek teda Evan vykoná, veci sa nevyvinú k jeho spokojnosti, dokonca sa zdajú horšie. (Toto pozorovanie potvrdzuje aj Evanov otec Jason, po ktorom schopnosti zdedil a ktorý mu hovorí, že niet najlepšieho riešenia: „Nemôžeš zmeniť ľudí bez toho, aby si nezmenil to, čím boli. Nemôžeš sa hrať na Boha.“ Jason mu napokon nahovára, že jediný spôsob, ako nespôsobovať väčšie utrpenie blízkym zahrávaním sa s alternatívnymi svetmi, je zabiť sa, čo Evan napokon aj urobí.)

Posolstvo filmu Motýlí efekt možno čítať ako odkaz, že žijeme v najlepšom z možných svetov, akokoľvek beznádejne zle a zúfalo situácia vyzerá. Naratív filmu podporuje obavu, že nie sme schopní vedieť, či by zmena určitých udalostí nenarušila celkové dobro a nemala ešte horší dosah na naše životy. V súvislosti s globálnym kapitalizmom ako najlepším možným svetom vyvstáva otázka: Na základe čoho môže kritik povedať, že toto nie je najlepší z možných svetov?

U Leibniza zostáva Boh zachovaný napriek tomu, že dopúšťa utrpenie a zlo, nie je však jeho pôvodcom a za nič nemôže. Nedokonalosti a nedostatky pochádzajú z pôvodnej existenciálnej obmedzenosti. „Zvrchovaná Božia dobrota… odmieta všetko zlo… (a) dopúšťa ho iba z nevyhnutných vyšších dôvodov a s veľkými kompenzáciami, ktoré zlé účinky zla napravujú a obracajú ich k prospechu.“ Výhodou takéhoto poňatia je, že Boh je benevolentný – dáva človeku priestor zlepšovať sa, zdokonaľovať, poučiť a neobmedzuje ho. Zodpovednosť za dobro či zlo tým padá na hlavu jednotlivca.

Je všade a za nič nemôže

Leibniz sa otázke zla vo svete nechcel vyhnúť, ale vyrovnať sa s ňou. Ako upozorňuje teológ John Milbank, teodícea (ako znie aj názov Leibnizovej knihy) je moderný fenomén. I keď sa nám to ťažko verí, „problém zla“ bol v stredoveku prevažne neznámy. Pre patristické, ako aj scholastické obdobie bolo zlo, ako to zhrnul filozof Slavoj Žižek, odmietaním dobra, sebaponižovaním sa a popieraním lojality voči bytiu ako takému. Zlo nemalo ontologický status, a teda nepotrebovalo byť odôvodnené. Na základe analogického myslenia sa aj existencia kameňov, rastlín, ľudí a anjelov zdôvodňovala určitou mierou existencie. Iba ak bytosti chýbala miera bytia, ktorá jej náležala, mohlo ísť o zlo v dôsledku straty alebo nedostatku dobra, resp. absencie uberajúcej na pozitivite bytia.

U Leibniza zlo jestvuje a vystupuje ako súčasť maľby, ktorá dotvára kontúry sveta. Je súčasťou nás samotných a dokážeme mu (po)rozumieť. Povedané inými slovami, dokážeme ho ospravedlniť. Leibnizov Boh teda zlo vlastne potrebuje, aby mohol človeka stále robiť lepším. Silný dôraz na individuálnu činnosť/pričinenie nachádza antropológ David Harvey aj v kapitalizme, našom „najlepšom z možných svetov“: „Iba tam, kde sa toleruje alebo pestuje istá miera individuálnej slobody, môže sa rozvíjať svojou povahou špekulatívny kapitalizmus a hnať seba samého dopredu. Kapitalizmus je založený tak vo svojich panujúcich ideológiách, ako aj vo svojich nutných praktikách na individuálnych slobodách umožňujúcich ľuďom, aby sa púšťali do špekulatívnych činností vytvárajúcich peniaze.“ Kapitalizmus nielenže nebráni osobnej iniciatíve, ale naopak, oceňuje ju, pretože sa ňou udržiava a rozširuje. Svoje fungovanie legitimizuje na základe činnosti, ktorú podnecuje v subjektoch, a tie napokon nemajú inú možnosť, ako nasledovať dobro, ktoré ponúka.

V Leibnizovej Teodícei (1710) figuruje Boh v roli zdroja dobra a motivátora, ktorý má nasmerovať človeka správnym smerom. Zároveň robí ľudí tým, čím sú. Okrem toho, že stvoril svet, ako je ten náš, naďalej ho udržiava (konzervuje) a podieľa sa na všetkých veciach, ktoré sa v ňom dejú. Boh, hovorí Leibniz, ľudí „udržiava v bytí, bez toho, aby im pomáhal v ich činnosti“. Podobne ako v prípade kapitalizmu, riadiaca idea skromne odmieta utopické ciele a neusiluje o žiadne „absolútne“ dobro. V oboch prípadoch však ide o všadeprítomnú silu, ktorá nie je zodpovedná za všetko, čo sa deje. Paradoxne je všade, ale za nič nemôže. Lenže, tak ako u Leibniza Boh spolupôsobí pri morálnom (hriech) i fyzickom (utrpenie) zle, ničí kapitalizmus ľudskú dôstojnosť udržiavaním armády nezamestnaných a chudobných alebo spôsobuje utrpenie v imperiálnych vojnách.

Podmienená sloboda výberu

Politologička Ellen Meiksins Woodová si všíma, že všetko zabezpečenie výrobkov a služieb sa musí podriaďovať trhovým imperatívom: nutnosť konkurovať, akumulovať, maximalizovať zisk a zvyšovať produktivitu práce. Dobro, ktoré šíri, má teda svoje jasne vymedzené chápanie. Individuálne konanie možno realizovať len pri dodržaní konkrétnych podmienok. Voľba je však napriek tomu dôležitejšia ako zlo, ktoré prináša. Boh stvoril a udržiava tento svet, no ohradzuje sa pred zodpovednosťou za stvorenie zla a utrpenia v ňom, pretože ľuďom dal špeciálnu schopnosť vybrať si, ktorá sa v teológii nazýva slobodná vôľa, čo v ekonomickom svete znamená striktne podmienenú slobodu výberu.

Je zrejmé, že kauzálne podmienky presahujú jednotlivcov, ktorým sú ako aktérom prisudzované príčiny konania. Keďže je úlohou ideológie udržať isté mocenské sociálne vzťahy nezmenené, snaží sa vysvetľovať príčiny rozhodnutiami a voľbami jednotlivcov. V tejto súvislosti je úlohou sociálnej teórie, naopak, rozkladať rozhodnutia a voľby jednotlivcov do roviny spoločenského poľa. O týchto sociálnych podmienkach Marx píše nasledovné: „V spoločenskej produkcii svojho života vstupujú ľudia do určitých, nevyhnutných, od ich vôle nezávislých, výrobných vzťahov, ktoré zodpovedajú určitému vývojovému stupňu ich materiálnych produktívnych síl.“ Marx tým neprízvukuje len to, že človeka vytvárajú podmienky, v ktorých žije, ale súčasne sa vyhýba pasci ideológie, ktorá by z teoretického konceptu vytvorila ďalšiu ideológiu. V citáte totiž tvrdí, že ľudia sa podieľajú na produkcii (rovnakých) podmienok, v ktorých žijú, čím otvára možnosť ich premeny. A teda dokáže problematizovať ideologické podložie akéhokoľvek systému, dokonca aj toho, ktoré by vzišlo z jeho koncepcie.

V dejinných peripetiách marxizmu boli momenty, keď Marxova filozofia a politická ekonómia plnili úlohu teodícey. Reálny socializmus sa nevyhlasoval za dokonalý, ale najlepší možný svet. Keď koncom 60. rokov stratil konkurenčnú výhodu v boji s kapitalizmom, upustilo sa od historických úloh budovania komunizmu a udržanie reálneho socializmu sa stalo samoúčelným. Ekonomika založená na centrálnom plánovaní brzdila technologický rozvoj a pre nepravidelné dodávky materiálu sa nevyužívali ani dostupné výrobné kapacity. Ako to komentuje politológ Michael Parenti: Sovietsky zväz mohol napríklad svetu dať mnohých najlepších matematikov, fyzikov a iných vedcov, ale len málo výsledkov ich práce sa aplikovalo v praxi. Na obhajobu tohto stavu sa dalo povedať, že ľudia v takýchto podmienkach aspoň mohli pokojne žiť a nečeliť kapitalistickému tlaku konkurencie. Fungujúce fabriky boli trestané vyšším pracovným zaťažením, pričom sa dotovali slabé výkony, čo demoralizovalo poctivých pracujúcich. Demotivujúco pôsobilo aj to, že si za svoj výkon nebolo čo kúpiť. Režim preto postupne upadal do špirály neefektivity a mrhania ľudskými a výrobnými zdrojmi.

A čo by ste ešte chceli?

Toto dialektické prevracanie námietok v pozitívne charakteristiky nachádza Žižek aj vo vtipe o sprostredko­vateľovi sobášov, ktorý chce presvedčiť mladíka, aby sa oženil so ženou, ktorú zastupuje. Keď mladík povie, že je škaredá, odvetí mu: „Aspoň si nebudeš musieť robiť starosti, že ju zvádzajú iní!“ Keď povie, že je chudobná, dohadzovač povie: „Tak aspoň nebude zvyknutá míňať veľa tvojich peňazí!“ Rozhovor pokračuje až do chvíle, kým mladík nepríde s výčitkou, ktorú nemožno zvrátiť v pozitívnu črtu, na čo prostredník vybuchne: „Čo chceš? Dokonalosť? Nikto predsa nie je bezchybný!“

Podobnú štruktúru bolo možné nájsť pri legitimizácii reálne existujúceho socialistického režimu. Na námietku, že v obchodoch je málo mäsa a nedostatok potravín, bolo možné odvetiť: „Aspoň sa nemusíte báť, že stlstnete a dostanete infarkt!“ Lenže k dispozícii nie je ani dosť filmov a kníh. „Tak aspoň môžete rozvíjať bohatý spoločenský život, navštevovať kamarátov a susedov!“ No tajná polícia pozorne sleduje, čo ľudia robia. „Tak aspoň môžete byť pokojný a viesť bezstarostný život!“ Až kým sa nedospelo napríklad k argumentu znečisteného vzduchu od blízkej továrne, ktorá spôsobovala deťom fatálne pľúcne choroby. Na čo prišla odpoveď: „A čo by ste chceli? Žiaden systém nie je bez chýb!“

Ak by sme teda hľadali počiatky tohto modernistického, strategického ospravedlňovania zla, mali by sme siahnuť k Leibnizovi. Jeho koncepciu najlepšieho z možných svetov parodoval už Voltaire v novele Candide. V nej jednoduchý mladík Candide v pomerne krátkom čase prejde hroznými strasťami: je vyhnaný zo zámku, zbitý, jeho láske rozpárajú brucho, jeho šľachetný kamarát sa utopí a zemetrasenie zničí tri štvrtiny mesta Lisabon, po ktorom nastane upaľovanie kacírov. Napriek tomu Candidovi jeho filozofický učiteľ, umierajúci na exotickú chorobu syfilis, ktorú medzitým chytil, povie, že to všetko sa muselo stať, to všetko muselo byť, „pretože nešťastie jednotlivcov tvorí šťastie celku, takže čím viac je nešťastníkov, tým viac je všeobecného blaha“.

Aj v 20. storočí sa politicky zapríčineným humanitárnym katastrofám hľadajú a pripisujú pozitívne dôsledky. Druhá svetová vojna, s viac ako 80 miliónmi obetí, vlastne priniesla politický a sociálny zmier a zároveň hospodársky rozmach. Zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki s viac ako 220-tisíc obeťami podľa niektorých historikov prispelo ku skončeniu vojny či predišlo ich opätovnému použitiu. V poslednom čase sa napríklad hovorí o dôležitosti globálnej finančnej krízy z rokov 2007 – 2008, pretože prináša nové príležitosti zarobiť a očistiť realitný trh a trh vôbec od zlých, toxických aktív. Naplno sa tak prejavuje logika nietzscheovského „čo ma nezabije, to ma posilní“, resp. ľudového „všetko zlé je na niečo dobré“, nech sa deje čokoľvek.

Dosť sme čakali!

U Leibniza predstavuje Boh ekvivalent súčasného, momentálneho stavu. Vyjadruje presvedčenie, že dobrá príčina musí mať dobré dôsledky. V rámci kritiky ideológie by sme mali tento predpoklad otočiť a opýtať sa, aké príčiny viedli k tomuto stavu. Túto procedúru nachádzame u Marxa v Náčrte kritiky politickej ekonómie (1858), kde v súvislosti s vývojom spoločenských foriem hovorí, že „anatómia človeka je kľúč k anatómii opice“. Podľa Marxa totiž „náznakom vyššieho u nižších druhov živočíchov možno porozumieť len vtedy, keď je toto vyššie už samo známe. Tak poskytuje buržoázna ekonómia kľúč k antickej atď. Ale vôbec nie na spôsob tých ekonómov, čo stierajú všetky historické rozdiely a vidia vo všetkých spoločenských formách buržoázne formy“. Nevychádza teda z jednotvárneho, lineárneho, kauzálneho vývoja príčiny, ale berie terajší stav ako východisko na skúmanie podmienok, ktoré k nemu viedli. Stávanie sa totiž neoznačuje len jednoduchú časovú realizáciu toho, čo vec vo svojej večnej podstate už je. Nepočíta s budúcim vykúpením, ide o pohľad späť, ktorý usporadúva predchádzajúce udalosti do logického radu. Skrátene povedané – kauzalita na prvý pohľad vždy pôsobí ako klam zastierajúci možnosti odlišného vývoja, a to buď na základe preváženia iných príčin, alebo vyznenia ich kombinácie.

Terajší stav preto nemožno vysvetľovať výlučne chronologicky, teda ako vyznenie predchádzajúceho vývoja. Napríklad ekonomické a sociálne zaostávanie postkomunistických krajín za Západom nie je spôsobené tým, že sa uberali cestou reálneho socializmu (ako sa zvykne hovoriť), ale realitou kapitalistického sveta, ktorý udržiava určité krajiny v nerovnakej pozícii, napríklad ako zdroj lacnej pracovnej sily, nízkych ekologických a zdravotných noriem a voľných pracovnoprávnych vzťahov. Chronologické zdôvodnenie nedokáže objasniť, prečo vojnou zdevastovaná nemecká alebo japonská ekonomika zažila prudký rast a hospodársky zázrak. Marx sa preto díva na podmienky, ktoré vytvárajú, reprodukujú daný stav, inými slovami na príčiny v ňom samom, ktoré produkujú jeho opakovanie. „Vo všetkých formách spoločnosti jestvuje určitá výroba, ktorá vymedzuje všetkým ostatným výrobám ich postavenie a vplyv všetkých ostatných vzťahov. Je to akési všeobecné osvetlenie, do ktorého sú ponorené všetky ostatné farby a ktoré ich v ich osobitosti modifikuje. Je to zvláštny éter, ktorý určuje špecifickú váhu všetkého bytia v ňom… Kapitál je všeovládajúca ekonomická moc buržoáznej spoločnosti. Musí tvoriť východisko i konečný bod a musí sa vyložiť pred pozemkovým vlastníctvom.“

Vo všeobecnosti stojí ideológia na predpoklade „najlepšieho z možných svetov“, ktorého pozitívne dôsledky sa musia časom prejaviť. Podľa tejto predstavy si stačí počkať na plody, ktoré dané sociálne usporiadanie prinesie alebo z neho vyplynú. Na takúto výzvu by sme mali odpovedať: Dosť sme čakali! Pozitívne prejavy mali dosť dlhý čas na to, aby sa naplno prejavili v skutočnom svetle. Nemali by sme veriť v budúce zlepšenie pomerov, ale plne priznať, že antagonizmy kapitalizmu prinášajú rovnakú slepú uličku. S pokrokom sa prehlbujú rozdiely, takže z neho nikdy nebudú mať prospech všetci. Iba to je skutočný konzervativizmus a iba tak možno pomery naozaj zmeniť.