Slovenská veda – a najmä Slovenská akadémia vied ako jej hlavná nositeľka (či tvoriteľka), bola vystavená kritike už dávno. A kritizoval ju kdekto. Aj politici. Tí síce o jej kvalite či nekvalite nepísali, ale mali v rukách účinný nástroj, ktorý aj využívali – peniaze. A tak rozpočet znižovali a znižovali, až sa stal v porovnaní s inými tým najmenším. Vedecký výskum sa pokladal za výrobnú silu a ak neprinášal okamžitý prospech, bol vlastne zbytočný. Tento úzkoprakticistický názor mal aj minulý režim, ktorý tiež nebol s akadémiou celkom spokojný a vyžadoval praktické výsledky. Ukazuje sa, že politik sa so zmenou režimu nemení.
Slovenská veda sa rozpadá, tak znie novinový titulok, ktorý sa prednedávnom objavil na prvej strane istého celoslovenského denníka. Rozpad nie je ekvivalent úpadku, je to úpadok sám. Ba ešte niečo horšie – zánik. Ak sa niečo rozpadá, tak postupne zaniká. V prílohe denníka, v tom istom čísle, venovanej stavu slovenskej vedy, je ešte horšie zistenie: Ako spráchnivela slovenská veda. Podobnými frázami sa text hemží.
Najnovšia kritika, ktorá celý problém (lebo je to naozaj problém) rozmazala v novinárskej hantírke, sa však oprela o tzv. vedeckú analýzu. Štyria českí vedeckí pracovníci z Inštitútu pre demokraciu a ekonomickú analýzu porovnávali „síce iba štúdie zahrnuté v jednej významnej vedeckej databáze, no (tie) jednoznačne ukázali nízku kvalitu niektorej časti vedy na Slovensku…“ Autori skúmali výlučne články v špičkových svetových časopisoch a ich ohlasy či citácie. Celkom vypustili napr. knižné publikácie, štúdie, monografie. Vyslovili ortieľ: slovenská veda sa motá kdesi na chvoste svetovej vedy.
Preveruj a ignoruj
Najhoršie dopadli spoločenské vedy či humanitné vedné odbory. O tých svet nevie nič a keď nevie nič, tak vlastne nejestvujú. Hoci, pochopiteľne, jestvujú, len zvolená metóda ich neodkryla. Použitá metóda možno odhalila čosi v prírodných (a možno aj technických) vedách (aj tu sa však oprela o kvantitatívne ukazovatele), ale je takmer nepoužiteľná v spoločenských vedách.
Spoločenské vedy sledujú odlišné ciele, a preto majú odlišné priority a metodické parametre. Ich výskum je prioritne zameraný na domácu problematiku (takto je orientovaná slovenská jazykoveda, historiografia, výskum jednotlivých umení, literatúry, folklóru atď.), po druhé, významný je v nich historický rozmer, to znamená neskúmajú len súčasnosť, ale vyvodzujú ju z minulosti, teda nepýtajú sa, akými etapami prešla tá-ktorá disciplína (toho sa môže len dotknúť), ale tá-ktorá skúmaná oblasť či entita. Z týchto príčin najrelevantnejšími výstupmi tu nie sú články v karentovaných časopisoch (realizované, pochopiteľne, v angličtine), ale – a zdôraznili to aj autori Otvoreného listu o spoločenskovednom výskume, „vedecké monografie“, ktoré českí autori vo svojom výskume ignorovali.
Prírodné a technické vedy nemajú „národný“ charakter, sú organickou súčasťou svetovej vedy, ktorá sa rovnako skúma na Slovensku, v Anglicku či v USA, a hovorí tým istým jazykom. Tam slovenskí vedci majú čo pridať k univerzálnemu výskumu, spoločenskí vedci (aspoň väčšina z nich) nie. Napokon v oblastiach, ktoré skúmajú, sú oni najkompetentnejší, ktosi cudzí, ak sa aj zaoberá slovenskou problematikou, môže pridať k domácemu výskumu len zaujímavý hlas, realizovaný cez inú skúsenosť. Spoločenské vedy majú napokon nezanedbateľnú kultúrotvornú funkciu. Sú neoddeliteľnou súčasťou domácej kultúry, dvíhajú ju na vyššiu úroveň a tak (nepriamo či priamo) zvyšujú šance na presadenie sa aj tých vedcov, ktorí rozmnožujú onú svetovú vedu. Veď vždy nejde len o peniaze.
Zrejme veril aj na zázraky
Neviem si dosť dobre predstaviť, že niektorý svetovo uznávaný karentovaný časopis by mi uverejnil štúdiu napr. o Vladimírovi Mináčovi alebo Vincentovi Šikulovi (aby som ostal v oblasti, ktorá mi je blízka), keby som ju tam ponúkol. A kto by taký príspevok citoval, a koľko ráz – aby si ju mohli všimnúť nejakí českí (alebo iní) vedci, skúmajúci úroveň našej vedy. Zdá sa mi to dosť absurdné. V spoločenských či humanitných vedách nielen výskum, ale aj ohlasy naň sú zacielené dovnútra domácej komunity, oslovujú najmä vlastných odborníkov – ale aj, a to je tiež špecifické – širšiu kultúrnu verejnosť.
Pravda, je tu oblasť, ktorá sa dá „predať“ aj do zahraničia, a to je oblasť teórie. Aj spoločenské či humanitné vedy používajú isté teórie, ktoré majú univerzálnejší charakter ako sám predmet, o ktorý ide. Ale váha je vždy na predmete, to znamená, že (napr.) vo výskume slovenskej literatúry sa skôr uplatnia literárni historici ako teoretici. A platí o aj o ďalších spoločenskovedných oblastiach. Preto vrcholné úsilie je koncipovať najmä vedecké monografie (najlepšie knižné) o jednotlivých autoroch, obdobiach, problémoch a obohacovať nimi domáci „trh“, čiže slovenskú kultúru. Vo svete kníh jestvuje však aj kategória „svetová literatúra“. Tam, pochopiteľne, platia trochu iné pravidlá – aj pre výskum. O Dostojevskom či Kafkovi a podobných môžu písať odborníci z Európy, USA, Južnej Ameriky či Japonska (a uverejňovať svoje poznatky aj v tých najvýznamnejších svetových časopisoch – ak jestvujú). To isté platí aj o klasikoch (Shakespeare, Dante, Cervantes atď.). Títo autori prekračujú hranice národných literatúr, či presnejšie, vošli do všetkých národných literatúr, sú univerzálni.
Spoločenské vedy sa však podceňovali (a podceňujú) aj vnútri SAV. Pri spoločných rokovaniach kedysi v 90. rokoch, ale aj neskôr, vždy dominovali prírodní vedci a svoju prevahu dávali cítiť predstaviteľom spoločenských vied. Vyskytoval sa vtedy aj jeden bojový hlas: „Vy tu nemáte čo hľadať, vy nie ste vedci, choďte do Matice slovenskej.“ Bolo to po roku 1989 a už sa naozaj zdalo, že sa spoločenské vedy zo SAV vyčlenia, no vtedy sa to hýbalo s celou akadémiou (z ideologických či priamo politických dôvodov) a tak všetky vnútorné animozity išli bokom.
Mimochodom, predchodca SAV (volal sa SAVU) vznikol ešte v 40. rokoch ako vedecká protiváha osvetovonacionálnych odborov Matice slovenskej. Politická situácia v 90. rokoch bola však taká, že Matica naozaj hrozila. Vznikali tam nové oddelenia na úrovni ústavov, ktoré sa chystali pohltiť akademické spoločenskovedné pracoviská. Napokon zmena vlády tomu zabránila. (Ešte na dôvažok, ten prírodný vedec, ktorý posielal spoločenských vedcov do Matice, sa stal veriacim, pravidelne chodil do kostola a – zrejme veril aj na zázraky). Spoločenské vedy SAV nikdy nekoketovali s Maticou, ak tu boli divergentné snahy, išlo o vytvorenie samostatnej vedeckej ustanovizne. Pretože rozdiely – ako vidíme – naozaj sú.
Spomeňme aspoň dvoch
Spomenul som mená dvoch slovenských spisovateľov Vladimíra Mináča a Vincenta Šikulu. Prvý má práve dvadsať rokov od smrti, druhý nedožitých osemdesiat. O oboch vznikli v Ústave slovenskej literatúry dve závažné vedecké monografie (Pavel Matejovič: Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia, 2013 a Vladimír Barborík: Hľadanie rozprávača. Prózy Vincenta Šikulu, 2014). Hoci majú patričnú vedeckú úroveň, žiaľ, nijakým spôsobom nezlepšili medzinárodnú reputáciu Ústavu slovenskej literatúry. Obaja autori majú už za sebou viaceré úspešné publikácie na úrovni monografií, sú to skúsení vedci a svojimi najnovšími prácami posunuli o hodný kus naše poznanie o dvoch rozdielnych, ale pozoruhodných autoroch, zbavili ich predošlých ideologicky motivovaných charakteristík a zamerali sa na skutočné hodnoty.
Vladimír Barborík sa zameral na prvú časť Šikulových prác a cez precízne interpretácie vydoloval z nich to, čo je Šikulovým naozajstným prínosom. Pritom prešiel celou jeho tvorbou a pevne ju vsadil do literárneho a kultúrneho kontextu. Pavel Matejovič sa musel ešte väčšou mierou vyrovnať s celým radom problémov súvisiacich s bývalým režimom, ktorého aktívnou súčasťou bol aj Vladimír Mináč ako prozaik či ako publicista a esejista. Vzhľadom na to je Matejovičova publikácia monografiou nielen o Mináčovi (a peripetiách jeho tvorby), ale aj o troch desaťročiach reálneho socializmu, najmä kultúrneho. Ak Barboríkova monografia po novom osvetľuje Šikulovo dielo – aj na pozadí doby, Matejovičova práca cez Mináčovo dielo po novom približuje aj stav vtedajšej kultúry a spoločnosti.
Ak sa obmedzíme len na dôležitý žáner monografií, môžeme konštatovať, že v poslednom desaťročí vznikol v Ústave slovenskej literatúry SAV veľký počet knižne vydaných prác tohto typu. A to zo všetkých vývinových období, od baroka cez klasicizmus, romantizmus, realizmus, Slovenskú modernu až po literatúru dvadsiateho storočia a prítomnosť. Pokiaľ ide o osobnostné monografie, môžeme menovať H. Gavloviča, S. H. Vajanského, Timravu, J.G. Tajovského, J. Jesenského, I. Krasku, G. Vámoša, J. Smreka, J. Hrušovského, V. Mináča, V. Šikulu, I. Kadlečíka, P. Hrúza, L. Feldeka, D. Mitanu, R. Slobodu, D. Dušeka atď. Okrem toho vznikol tu rad problémových štúdií na konkrétne témy, rad teoretických reflexií o vývinovej problematike, publikovaných knižne, časopisecky a v zborníkoch (tie sa týkali žánrovej problematiky – detektívny žáner, horor, sentimentálny román atď. – ale aj významných osobností – Ľ. Štúr, S. H. Vajanský a i.).
Pred desaťročím začala vychádzať edícia slovenskej klasiky (Knižnica slovenskej literatúry). Dosiaľ vyšlo vyše šesťdesiat zväzkov, absolútnu väčšinu z nich edične pripravovali pracovníci ÚSL SAV. Je síce orientovaná na širší okruh kultúry a na študentov, ale do každého zväzku pripravili obsiahle štúdie, v ktorých uplatnili najnovšie poznatky a výskumy.
Neoddeliteľnou súčasťou výskumnej práce je (oddávna) kritická činnosť, to znamená odborné posudzovanie práve vychádzajúcej tvorby. Vydávanie je nepretržitý proces rozmnožujúci celok národnej literatúry o nové diela, ktoré sa postupne stávajú predmetom literárnovedného bádania. Aj táto skutočnosť oddeľuje spoločenské vedy od prírodných. Tam tiež vznikajú nové poznatky z vývinu, no nedeje sa to automaticky.
Otvorenie sa svetu
Ústav slovenskej literatúry SAV – ako jedno z početných spoločenskovedných pracovísk – má dve desiatky pracovníkov, je to teda veľmi malý ústav. Nemám pocit, že týchto dvadsať pracovníkov urobilo málo. Pravda, vždy je možné veci zlepšovať, najmä kvalitu. Ale ak chceme hodnotiť, musíme najprv poznať. Výskum, ktorý urobili českí kolegovia, má, ako sa píše v Otvorenom liste desiatky pracovníkov spoločenskovedných ústavov, adresovanom predsedovi SAV, „vážne metodologické nedostatky… nepodáva adekvátny obraz o výkonoch vedných odborov na Slovensku, o spoločenských a humanitných vedách nehovoriac“.
Autori listu si tiež nemyslia, že „spoločenské a humanitné vedy na Slovensku sú v perfektnom stave a kondícii… je v nich mnoho problémov a nedostatkov“, ale ak ich chceme riešiť, „je potrebné urobiť komplexnú analýzu týchto vied a odpovedať na otázky o príčinách ich zaostávania alebo nedostatočnej úrovne, ak by sme chceli takýto stav konštatovať. Takúto analýzu doposiaľ nikto neurobil…“
Na druhej strane však nemožno nevidieť, „že stav týchto vied v roku 2016 je oproti roku 1990 v mnohých smeroch a ukazovateľoch neporovnateľný. Nejde len o vymanenie sa z ideologického područia a zo schematickej metodológie mnohých oblastí skúmania, ani len o obnovu viacerých skúmaní, ktoré boli predtým blokované, ale o úplné otvorenie sa svetu, pluralitu a iniciáciu nových výskumov, nadviazanie na najlepšie tradície svetovej vedy…“ Aj keď sa v tejto formulácii hovorí o celku vedy, veľa z toho sa týka spoločenských vied.
Otvorený list upozorňuje, že aj v súčasnosti sú v oblasti vedy – a najmä spoločenských vied – deformujúce tendencie, ktorým sa treba vyhýbať. Ak sa v minulom režime deformácie viazali na „vládnucu ideológiu“, dnes je to „podriaďovanie biznisu, priemyslu, ale aj politike“. Zaváňa to cynizmom. Vždy bude situácia taká, že sa objavia problémy, ktoré bude treba prekonávať. A ide ešte o ďalšiu vec, vývin je všeobecný, pôsobí všade, teda aj vo vede a v spoločenských vedách. Ak sa niektoré disciplíny nedokážu pohnúť a držia sa len toho, čo bolo, zaostávajú. Treba sa otvoriť (či už metodologicky, alebo ináč) novým prúdom a výsledky budú potešujúcejšie; platí to aj pre spoločenské vedy – pri všetkých špecifikách.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Vladimír Petrík (1929)
Pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV, bol redaktorom časopisov Slovenská literatúra, Kultúrny život, Slovenské pohľady. Publikuje štúdie, literárne kritiky a eseje v časopisoch Romboid, Tvorba, Os, ale aj v denníku Pravda. Je autorom radu diel, o. i. Človek v Jégého diele (1979), Proces a tvorba (1990), Desaťročie nádejí a pochybností (2000), Hľadanie minulého času (2009, životopisná kniha rozhovor, v ktorej odpovedá na otázky literárneho vedca Vladimíra Barboríka). Pôsobí ako člen viacerých literárnych porôt – Cena Jána Johanidesa, Cena Dominika Tatarku, ceny Literárneho fondu, v rokoch 2010 a 2012 Cena Anasoft litera.