Terezínski skladatelia

Ani v časoch tých najväčších zverstiev a v najhorších podmienkach sa židovskí skladatelia nevzdali komponovania. Ich hudobná tvorba v getách a nacistických koncentračných táboroch sa stala silným mementom temnej doby. O pozabudnutých tragických osudoch umelcov sa dnes dozvedáme prostredníctvom obnoveného súboru Komorná opera Bratislava, ktorý pred časom priniesol výchovný projekt pre základné a stredné školy Terezínski skladatelia. Jeho súčasťou je aj opera Brundibár, ktorú po dlhšej prestávke opäť uvidia mladí diváci v bratislavskom Zrkadlovom háji už 17. a 18. novembra.

16.11.2016 17:00
opera Brundibár, herci, pódium, scéna Foto:
Opera Brundibár, ktorú pre naše publikum naštudovala Komorná opera Bratislava, dodnes neprestala dojímať divákov po celom svete.
debata

„Hnev z toho, že nás história stále dobieha – nádej, že sa dnes už nič podobné nezopakuje – obdiv, že ľudia dokážu aj v takýchto zúfalých časoch tvoriť diela pretrvávajúce veky. Terezínski skladatelia sú dôkazom, že duch vždy porazí matériu,“ povedal o dôvode naštudovania opery Brundibár v čase jej premiéry riaditeľ KOB Roman Müller.

Nacistický režim nepodceňoval vplyv hudby na spoločnosť a prostredníctvom prorežimných muzikológov sa snažil vytvoriť novú estetickú stránku germánskej tvorby. V nacistickej predstave mala hudba zjednocovaciu silu, v ktorej hľadali zvyšky dávneho úspechu nemeckých skladateľov Beethovena, Bacha, Schuberta, pričom sa neštítili ich ideály zneužiť. A najväčším vzorom kultúrneho vzopätia sa pre Adolfa Hitlera stal Richard Wagner (hudobný velikán, známy svojimi dobovými antisemitskými sklonmi, hoci mal niekoľko židovských priateľov aj medzi umelcami).

Kultúra je mechanizmus prežitia

V súčasnosti je ťažké predstaviť si, akú dôležitú úlohu hrala v tých časoch vážna hudba. Na jednej strane plnila propagandistickú funkciu, no na druhej strane ostatného drôtu pomáhala mnohým väzňom prežiť, nezblázniť sa a nájsť aj v novej situácii pozitívne momenty. Dnes už zosnulý česko-kanadský huslista Paul Kling, ktorý ako mladučký hudobník prešiel tábormi od Terezína cez Osvienčim po Gleiwitz, o tom v jednom rozhovore povedal: „ V okamihu, keď nemáte šancu vedieť, čo je budúcnosť, dáva vám to istú nádej. Kultúra je mechanizmus prežitia pre utláčané národy. Ľudia musia udržať civilizovaný život v súlade s podmienkami, a my sme potrebovali vtedy niečo iné ako len jazyk. Bola to potreba kultúry."

Židovských skladateľov a hudobníkov pôsobiacich v Nemecku i v ďalších európskych krajinách postavil vzostup nacizmu pred osudovú dilemu. Zostať a dať sa unášať neznámou budúcnosťou v nepriateľskom prostredí alebo odísť do cudziny a byť odrezaný od rodiny, priateľov a od svojho kultúrneho dedičstva. Krátko po uchopení moci nacistami emigrovalo množstvo židovských hudobníkov, ale aj „politicky nespoľahlivých“ skladateľov, ako bol napríklad Arnold Schönberg, Kurt Weill či Ernst Křenek. Po dosadení lojálnych spolupracovníkov do hudobných organizácií sa úplne zmenil hudobný život v Nemecku, ako aj v jeho satelitných štátoch, a židovská tvorba musela prejsť z oficiálnych kruhov do oklieštenej podoby táborového života.

V prvej generácii koncentračných táborov zohrávali dôležitú úlohu amatérske zoskupenia zložené predovšetkým z politických väzňov. Profesionálni hudobníci tvorili zo začiatku skôr výnimku, a až po začiatku druhej svetovej vojny sa medzi deportovanými väzňami ocitlo vysoké percento akademických muzikantov, umelcov a intelektuálov. Prvé oficiálne táborové orchestre existovali už od roku 1933 na miestach ako Duerrgoy, Oranienburg či Sonnenburg. Po reorganizácii táborového systému bola väčšina z nich rozpustená a od roku 1936 nahradená novými a väčšími súbormi, napríklad v Buchenwalde či Sachsenhausene. Čoskoro chceli mať vlastný súbor všetci velitelia pracovných táborov. Videli v ňom nielen spôsob, ako udržať v tábore poriadok, ale aj vec prestíže. Hudobné a kultúrne aktivity slúžili na propagandistické účely, ktorými nacisti zavádzali verejnosť a odkláňali otázky smerované k realite táborového života.

Terezín ako tranzitná stanica

Koncentračný tábor Terezín zriadil nacistický režim ako prechodnú stanicu do konečného bodu riešenia židovskej otázky. Väčšinou z nej smerovali transporty do Osvienčimu. Zároveň to bolo jediné geto v Protektoráte Čechy a Morava, čo vysvetľuje veľké sústredenie českej inteligencie a poukazuje na odchýlky od podobných miest v Poľsku. Geto, ktoré viedla židovská rada, bolo zriadené v hraniciach historicky pevnostného mesta Terezín. V závislosti od veliteľa tábora sa rade darilo relatívne pestro utvárať táborový život. Aj keď Terezín vynikal svojou štruktúrou, vzhľadom či spôsobom voľnejšej kontroly spomedzi ostatných táborov, stále bol iba väzením, ktoré poznačili neľudské podmienky a neistá vojnová atmosféra. Z celkového počtu 141-tisíc väzňov sa dočkalo konca vojny iba 23-tisíc.

Terezín ťažil z vlastnej bohatej hudobnej minulosti, a preto sa mnoho uväznených umelcov snažilo udržať identitu nadviazaním na svoje predchádzajúce aktivity. Umožňovali im to aj základné podmienky, ktoré propaganda ponechala pre mimoriadne kultúrne produkcie. V tábore existovala cynicky označená divízia „pre rekreáciu“ – tzv. Freizeitgestaltung, ktorá usmerňovala a dohliadala na tieto kultúrne činnosti. Zúčastnení väzni dostávali ako odmenu za vykonané aktivity drobné výhody (lepšie ubytovanie a stravu) a až do roku 1944 bola časť z nich chránená pred deportáciami do Osvienčimu.

Hoci aj tu existovala medzi väzňami hierarchia, prominentní skladatelia svoje postavenie nezneužívali a solidarizovali s ostatnými väzňami. Hudba sa v Terezíne stala prostriedkom zachovania vzťahu medzi hudobníkom a poslucháčom. Hudobníci i laici si uvedomovali jej metafyzický a transcendentálny presah, a to aj napriek tomu (alebo práve preto), že to bolo v ostrom kontraste s každodennou realitou a rutinou táborového života.

Brundibár dáva nádej

V Terezíne sa hudobné aktivity šírili vďaka profesionálnym hudobníkom ako Karel Ančerl, Egon Ledeč, Raphael Schächter, Viktor Ullmann, Pavel Haas, Gideon Klein či Hans Krása. Viacerí z nich patrili k sofistikovanej generácii skladateľov, ktorí používali nielen tradičné prvky židovskej kultúry, ale aj moderné kompozičné techniky inšpirované Schönbergovou dodekafóniou. Ich pričinením vzniklo v gete mnoho predstavení, ktoré po vojne objavili a prezentovali historici a muzikológovia po celom svete. I keď vznikli desiatky produkcií a mnohé hodnotné diela, predsa len jedno z nich svojím príbehom vynikalo nad všetkými ostatnými.

Bola ním komorná detská opera Brundibár, napísaná výlučne pre detských hercov, ktorú skomponoval Hans Krása na libreto Adolfa Hoffmeistera ešte v roku 1938. No jej prvé naštudovanie pripadlo až na rok 1941 – bol to darček k päťdesiatke riaditeľa pražského židovského sirotinca Otta Freudenfelda. Po prvej vlne deportácií, ktorým neunikli Hans Krása a ani režisér a dirigent Brundibára Rafael Schächter, naštudovanie opery v sirotinci prevzal riaditeľov syn, mladý hudobník Rudolf Freudenfeld, ktorý si neskôr zmenil meno na Rudolf Franěk. V Nemcami okupovanej Prahe sa predstavenie odohralo iba dvakrát, aj to tajne, keďže kultúrna činnosť Židov už bola v tom čase zakázaná. Rudolf Freudenfeld takisto skončil v júni roku 1943 v Terezíne, no práve jemu sa podarilo prepašovať v batožine jej klavírnu partitúru.

A tak, vo väzenskom podkroví číslo L417, hneď po jeho príchode začali prebiehať prvé konkurzy, do ktorých sa prihlásili detskí speváci, ktorí už mali skúsenosti z operných inscenácií. Nakoniec sa v hlavných úlohách predstavili Pinťa Mühlstein (Pepíček ) a Grétka Hoffmeisterová (Aninka), no najväčším miláčikom publika sa paradoxne stal záporný Brundibár (sčasti paródia na Adolfa Hitlera), ktorého po celý čas hral Honza Treichlinger. Do skúšok však neustále zasahovali transporty a herecký ansámbel sa musel veľakrát obmeniť, no po dvoch mesiacoch od prvého nácviku mala opera konečne premiéru. Uskutočnila sa 23. septembra 1943 v priestoroch Magdeburských kasární. Brundibár sa stal vzorovým príkladom modernej opery, v ktorej sa spája originálna scénická koncepcia s odvážnou melodikou a využitím modálnych tónin.

Po harmonickej stránke v nej bolo primálo disharmonických nesúladov, zato omnoho viac jazzových a folklórnych prvkov. Jemná orchestrácia poskytla zážitok poslucháčom z radov skúsených hudobníkov, ako aj neskúseným laikom, a v tomto bezútešnom prostredí nabrala úplne nové kontúry. Jej inštrumentáciu musel Hans Krása v Terezíne nanovo prepracovať, lebo mu chýbali mnohé nástroje z pôvodnej partitúry. No vďaka tomu, že tamojší velitelia po počiatočnom zákaze oficiálne povolili väzňom hudobné nástroje, mohol Krása dať dokopy túto inštrumentálnu zostavu: flauta, klarinet, trúbka, gitara, bubon, klavír, akordeón a husľové kvarteto.

Opera Brundibár bola jedinečná v tom, že išlo o dielo napísané výhradne pre detských hercov, dospelí účinkovali iba ako orchestrálni hráči. Opera sa stala v gete veľmi populárnou nielen pre svoj alegorický rozprávkový charakter víťazstva dobra nad zlom, no najmä preto, že väzni mohli aspoň na chvíľu vidieť deti tešiť sa z predstavenia. A pôvodný záverečný text z roku 1938 „Kto má rád mamičku aj otecka a našu rodnú zem, je náš kamarát a smie sa s nami hrať“, ktorý pre účely predstavenia v roku 1941 prepísal český prekladateľ Erik Adolf Saudek na „Kto má právo rád a pri ňom obstojí a ničoho sa nebojí“, sa stal neoficiálnou hymnou terezínskeho geta.

Popularitu opery si dobre uvedomovali aj nacistickí pohlavári. V decembri toho istého roku sem prišla ohlásená inšpekcia z Medzinárodného Červeného kríža, aby overila podmienky na život v tábore. Prípravu nacisti nepodcenili, vyhlásili skrášľovanie mesta, tzv. Stadtverschönerung. V skutočnosti sa táto úprava nijako bytostne nedotkla zlepšenia života väzňov, ale uskutočnila sa na spôsob „potemkinových dedín“. Komisia do pravých priestorov tábora nemala vôbec prístup. Pre komisiu a väzňov usporiadali predstavenie Brundibár, a to v pompéznejších priestoroch. Väzni dostali extra materiál navyše, aby mohli postaviť veľkolepejšie kulisy a ušiť krajšie kostýmy. Toto skrášlenie museli stihnúť za jedinú noc.

Záverečnú scénu z opery zachytil jeden z väzňov – nemecký režisér židovského pôvodu Kurt Gerron, ktorý v Terezíne viedol kabaret Karussell – do propagandistického filmu Theresienstadt (známy aj pod názvom Der Führer schenkt den Juden eine Stadt – Vodca daroval Židom mesto). Z pôvodnej snímky, ktorá mala slúžiť ako propagačný materiál, sa nakoniec stal dôkaz a z Gerrona nepohodlný svedok. Film zničili, podarilo sa zachovať z neho iba dvadsať minút, a Gerrona spolu s jeho rodinou deportovali do Osvienčimu, kde ich všetkých naraz zavraždili.

Dva týždne po uskutočnení inšpekcie Červeného kríža boli všetci herci a hudobníci z Brundibára deportovaní do Osvienčimu a ďalších táborov. V plynových komorách zomreli aj skladatelia Pavel Haas, Hans Krása, Gideon Klein a Viktor Ullmann. Brundibár však pokračoval. Nakoniec sa podarilo od premiéry až po ukončenie vojny zrealizovať päťdesiatpäť predstavení. Ako jeden z mála sa vo všetkých predstavil Honza Treichlinger. No ani jemu sa nepodarilo vyhnúť transportom a pravdepodobne zahynul v plynových komorách vo veku štrnásť rokov.

Je Terezín falošným mýtom?

Je možno málo známym faktom, že vďaka duchovnej úľave, ktorú prináša hudba, sa mnohým z terezínskych umelcov podarilo vytesniť skutočnosť a dokázať sa povzniesť nad neľudským väzenským prostredím geta. Aj za cenu toho, že sa stávali obeťou ilúzie o fungujúcom modeli geta. Dodnes niektorí historici venujúci sa tejto téme upozorňujú na riziko zbeletrizovania geta v Terezíne a hovoria o tomto mieste ako o stále pretrvávajúcom mý­te.

Známy historik Miroslav Kárny, ktorý patril k prvým deportovaným do Terezína, sa vyjadril jasne, keď zdôraznil, že toto miesto rozhodne nebolo v tej dobe oázou židovskej kultúry. Aj napriek svojej rozmanitosti osobností z oblasti umenia a kultúry a miernejším podmienkam oproti iným táborom, ako bolo povedzme oficiálne povolené muzicírovanie, bol Terezín stále iba miestom, ako presvedčiť prizerajúci sa svet, že sa v židovských getách dá existovať. Hudba však dokázala väzňov spojiť. A stala sa jedným z mála spôsobov, ako sa vyrovnať s neľútostnou situáciou. V jej tónoch počuli skladatelia, interpreti, herci i obyčajné publikum nádej na lepší svet.

(Autor je spolupracovník Pravdy.)

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #opera #Terezín