Všetky farby chudoby

Mohlo by sa zdať, že názov článku je oxymoronom, keďže pojem chudoby vôbec neevokuje predstavu niečoho mnohofarebného. Chudoba predsa vo všeobecnosti označuje nedostatok ako protiklad prebytku. No chudoba je charakteristikou stavu určitého fenoménu, ktorý sa vyjadruje nejakým počtom čŕt, dimenzií a vlastností. Týka sa to aj ekonomickej chudoby. Všetky jej definície zdôrazňujú málopočetnosť materiálnych zdrojov, ktoré majú ľudia k dispozícii. Na vonkajšie prejavy však ľudská chudoba nie je taká „chudobná“. Naopak, demonštruje také množstvo svojich charakteristík, že to vyvoláva skôr dojem nadbytku ako nedostatku.

Bohatstvo chudoby?

Bohatá rozmanitosť prejavov ľudskej chudoby, ako aj rôznorodosť zážitkov a reakcií ľudí považovaných za chudobných, už dávnejšie pútala pozornosť krásnej literatúry. Osobitne takých významných európskych spisovateľov 19. storočia, akými boli Honoré de Balzac, Victor Hugo, Eugéne Sue, Émile Zola, Charles Dickens, Nikolaj Gogoľ, Fiodor Dostojevskij a ďalší, ktorí prejavovali obrovský záujem o život sociálnych vrstiev dnes označovaných frekventovaným termínom „vylúčení“. Možno nás prekvapí zistenie, že Dostojevskij už vo svojom prvom románe Biedni ľudia, uverejnenom v roku 1846, ktorý sa stal emblematickým pre literatúru o chudobe, používa termín „vylúčený“.

Podobne ako iní autori, ktorí písali na túto tému, Dostojevskij zachytával fenomén chudoby v množstve obrazov, ktoré sú doteraz nielen pôsobivé, ale aj maximálne informatívne. Nepoužíval oficiálne štatistiky ohľadom ekonomickej situácie obyvateľstva vtedajšieho Ruska, keďže aj na vlastných skúsenostiach dôverne poznal, čo je to bieda a do akej tiesne môže človeka dostať. Prejavoval živý záujem o osud chudobných ľudí okolo seba… A v úlohe spisovateľa mohol na čitateľa prenášať svoj osobný, až do krajnosti vybičovaný súcit s ukrivdenými a vyvolávať v jeho, možno aj ľahostajnej duši, živý ohlas na nešťastia neznámych ľudí. Nie náhodou sa téma „ponížených a urazených“ stala prierezovou a príznačnou pre celú Dostojevského tvorbu. Prvý raz sa k nej hlási práve v Biednych ľuďoch.

Sociálny román

Hlavné postavy tohto románu môžeme právom označiť za biedne v obidvoch významoch tohto slova. Sú také chudobné, ako aj úbohé. Ich materiálne postavenie sa odvíja od sociálneho, čo je v stavovskej spoločnosti danosť, ktorú sa nedá len tak odbúrať prostredníctvom usilovnej práce a osobnej poctivosti. Platí to aj v prípade hlavného hrdinu románu Makara Alexejeviča Devuškina, ktorý za tridsať rokov bezúhonnej služby dosiahol len hodnosť titulárneho radcu, ktorá sa nachádzala na dosť nízkej priečke úradníckej hierarchie. Patril k obrovskej armáde úradníkov („činovníkov“), ktorí tvorili takmer tretinu obyvateľov vtedajšieho Petrohradu.

Sociálne a ekonomické postavenie tejto početnej mestskej triedy bolo dosť rozpačité. I keď sa vyvyšovala nad obyčajných robotníkov, remeselníkov, malých obchodníkov ako privilegovaný „nóbl“ stav, z hľadiska ich reálneho ekonomického postavenia sa k nim dosť približovala. Najviac trpeli tí, ktorí patrili k nižším vrstvám úradníckej hierarchie. Dostávali skromný plat, z ktorého sa takmer nedalo vyžiť, nieto si ešte niečo nasporiť. Nemali ani veľké vyhliadky na postup do vyššej úradníckej triedy, ktorá zabezpečovala dedičný šľachtický titul. Vratkosť ich materiálneho postavenia dávala o sebe vedieť pri každom čo i len trochu vážnejšom spoločenskom otrase alebo osobnom nešťastí. Ich životné osudy sú prejavmi beznádeje a bezmocnosti, preto pútali pozornosť celého radu ruských spisovateľov. (…)

Dostojevskij svojím románom Biedni ľudia však postavenie žánru „poviedky o biednom úradníkovi“ v realistickom prúde ruskej literatúry nielen upevnil, ale aj posunul na vyššiu priečku. Podľa slov autorovho súčasníka, literárneho kritika Vissariona Belinského to bol „prvý pokus u nás o sociálny román“, ktorý „odhaľoval také tajomstvá života a charakterov v Rusku, o ktorých sa pred ním nikomu ani nesnívalo“. V tejto charakteristike nie je až také dôležité určenie žánru Biednych ľudí ako románu, a nie poviedky, ale skôr potvrdenie sociálneho, a dalo by sa teraz povedať, sociologického zamerania tohto diela… Pôsobivosť umeleckého zobrazenia osudu ponížených a nešťastných v tomto románe Belinskij oceňuje dokonca viac ako dosah publicistických sporov. V rozhovore s Dostojevským zdôraznil, že „my, publicisti a kritici, len uvažujeme, slovami sa usilujeme toto objasniť, a Vy, umelec, jednou čiarou a naraz v obraze vystavujete samú podstatu, aby sa dala ohmatať rukou, a tak, aby aj samotnému neuvažujúcemu čitateľovi zrazu všetko bolo jasné“. Pričom umelci to robia nezámerne, „netušiac sami, čo z toho vyjde“.

Štúdia mestskej chudoby

Literárne obrazy takých spisovateľov ako Dostojevskij sa nestávali len ekvivalentom publicistických úvah, v ktorých sa realizovali aj rôzne ideologické postoje, ale mohli im konkurovať v pôsobení na predstavivosť a zmýšľanie širokej verejnosti. Vo svojom súhrne tvorili dostatočne bohatý východiskový materiál pre eventuálnu sociologickú kategorizáciu. A hoci obsah románu Biedni ľudia predstavuje fiktívny príbeh dvoch obyčajných obyvateľov vtedajšieho Petrohradu, absorbuje v sebe také množstvo poznatkov o reálnom postavení ľudí v núdzi, že nadobúda hodnotu dokumentu, ktorý môže byť nápomocný pri sociologickej analýze chudoby. Dokonca, keby sme na nejaký okamih vedeli odhliadnuť od literárnej formy a umeleckých charakteristík tohto diela, mohlo by sa chápať nie ako ďalšia verzia poviedky o biednom úradníkovi, ale dokonca ako prípadová štúdia mestskej chudoby.

Dostojevskij v nej dôsledne a do detailov analyzuje prípad Makara Alexejeviča Devuškina, ktorý sa v dôsledku nečakaných životných udalostí postupne ocitol na pokraji životnej katastrofy. Dobrovoľne totiž zobral na seba ťarchu materiálnej starostlivosti o svoju vzdialenú príbuznú Varvaru Alexejevnu Dobroselovu. Devuškin ako titulárny radca, obyčajný „úradnícky potkan“, ktorý vie len „odpisovať“ úradné papiere, nemá vysoký plat. Varvara Alexejevna, 17-ročná osamelá dievčina, zas zostala celkom bez prostriedkov. Len občas si privyrobí vyšívaním. Devuškin pre ňu prenajíma byt, usiluje sa jej zabezpečiť nielen základné živobytie, ale aj morálnu ochranu a podporu.

Stratégia prežitia

Existuje mnoho príčin, ktoré súvisia so skromným sociálnym pôvodom a nedostatkom vzdelania hlavného hrdinu, ako aj celá reťaz rodinných nešťastí, ktoré postihli hrdinku. Pod všetko sa však neúprosne podpisuje materiálna núdza, celkom banálna bieda. Z nej pramení ich celková bezmocnosť voči okolitému svetu. Ten sa im javí ako v zásade cudzí a nepriateľský… Hrdinovia Dostojevského sa nemajú na koho spoľahnúť, preto sa usilujú o to, aby si pomohli sami. Väčšinou sú to nesystematické, kŕčovité pokusy udržať sa nad hladinou, ktoré by dnešná sociológia s ťažkosťami umiestnila do rubriky „stratégie prežitia“.

Patrí tam hľadanie príležitostného zárobku, ktorý by pomohol zaplniť medzery v rozpočte. Týka sa to najmä Várenky, ktorej sa občas darí prostredníctvom slúžky dostať nejakú zákazku na šitie alebo vyšívanie, čo ju napĺňa neoprávneným optimizmom… Aby mohol prežiť Devuškin, nezostáva mu nič iné ako celkové uskromňovanie, čo sa prejavuje podstatnou redukciou výdavkov na uspokojovanie potrieb v stravovaní, oblečení, bývaní atď. V tomto prípade koná skutočne strategicky, zámerne si vyberajúc túto cestu od samého začiatku svojej dobročinnej akcie voči Varvare. Cieľom tejto stratégie bolo nielen zabezpečiť holý život sebe a Varvare, ale aj dodať mu určitú vonkajšiu dôstojnosť. Devuškinovi ide predovšetkým o to, aby zakryl svoju biedu pred ostatnými. (…)

No keďže mu táto stratégia napokon nepomáha, museli nastúpiť psychologické obranné mechanizmy, pomocou ktorých sa náš hrdina pokúša udržať si aspoň psychickú rovnováhu. Začína až priveľmi vyzdvihovať zdanlivo pozitívne stránky situácie, ktorá je vcelku neuspokojivá… Je to akoby pokus o záchranu stratenej veci. V psychológii sa tieto prejavy vysvetľujú ako hyperkompenzácia, teda zdôraznená obranná kompenzácia jestvujúcej alebo domnelej fyzickej či psychickej menejcennosti človeka, ktorú sa indivíduum pokúša prekonať tak, že vynakladá na to oveľa viac úsilia, ako treba. Práve to nám predvádza Makar, keď pociťuje určité slabé miesta vo svojom ekonomickom postavení. Už na začiatku dopisovania si s Varvarou jej opisuje svoju situáciu ako oveľa lepšiu, ako v skutočnosti je. Zjavne preháňa, keď v liste z 8. apríla píše: Nikdy „sa mi lepšie nežilo ako teraz… Som sýty, odetý, obutý…“, čo zďaleka nebola pravda. Ale Makar vo svojom beznádejnom úsilí prezentovať sa na úrovni, stupňuje svoju nie celkom vhodnú argumentáciu, keď dôrazne podčiarkuje, že nie je „prieberčivý“ a „fajnovka“…

Nie je až taký rojko, akým je hrdina Bielych nocí – jednej z neskorších noviel Dostojevského, ale potreba vytvoriť si náhradkový svet, kde je „čisto a svetlo“, sa ozýva aj v ňom. V určitom zmysle si ho aj vytvára, a to vďaka obrannému mechanizmu projekcie.(…)

Význam svojej práce nepreceňuje, lebo len „odpisuje“, ale predsa je hrdý na to, že ju robí dobre. Verí, že jeho funkcia „úradníckeho potkana“ je osožná, lebo aj „potkan je potrebný“, „potkan je osožný“. To mu na určitý čas dodáva silu odporovať nežičlivému svetu a vyzbrojuje ho istotou, ktorú prenáša aj na Várenku. Keďže súhlasí s jeho pomocou, dáva mu príležitosť stať sa prvýkrát v živote ochrancom, patrónom, náhradným otcom. Dokonca v relácii k jej absolútnej nezaopatrenosti si môže pripadať ako pomerne majetný človek. To mu do istej miery pomáha relativizovať pocit vlastnej chudoby. V tejto súvislosti sa stávajú relevantnými pojmy absolútna a relatívna chudoba, ktoré sa vždy objavujú v ekonomických a sociologických analýzach chudoby. Dostojevskij ich však ešte nepozná, lebo sa sformovali koncom 19. až začiatkom 20. storočia v prácach „pionierov moderného výskumu chudoby“ Charlesa Bootha a Seebohma Rowntreeho. Nepozná ani pojmy objektívna a subjektívna chudoba. Jeho zobrazenie priebehu postupného zbedačovania Makara však presne zodpovedá spomenutým kategóriám.

Pred našimi očami prechádza od stavu relatívnej chudoby, keď sa ešte drží obyčajných noriem spotreby, k stavu absolútnej núdze, v ktorom už nie je schopný zabezpečiť si základné živobytie, teda ani bývanie, ani ošatenie, ani stravu. No aj v tomto stave je schopný súcitiť s ľuďmi, ktorí sú na tom horšie ako on.(…)

Sociologický „zisk“

Sociologické inšpirácie, ktoré nachádzame v Dostojevského tvorbe, však žiaľ zostávajú nevyužité. Jeho dielo je prevažne objektom pozornosti filozofov, etikov, religionistov, nehovoriac samozrejme o literárnych vedcoch… Analýza textu románu však poskytuje dostatočné množstvo registrovaných reálií na to, aby sa pri jeho komentovaní mohlo uplatniť súčasné sociologické a spoločenskovedné pojmoslovie. Toto pojmoslovie ale nebolo Dostojevskému (a jeho románovým postávam) nanútené „zhora“. Naopak, jednotlivé termíny sa postupne vynárali akoby samotné, preukazujúc svoju dnešnú, aktuálnu tvár. Niektoré pojmy, ako pojem vylúčenie, pracujúci, dobročinnosť , „ležia na povrchu“, lebo ich používal sám Dostojevskij. Iné pojmy, ako napríklad sebaodcudzenie, sú u Dostojevského akoby sformulované, len nepomenované. Zachytenie ďalších by vyžadovalo hlbšie sa ponoriť do textu. Ide o také pojmy ako stigmatizácia, relativizácia chudoby, márnotratnosť a podobne.

Vo svojom súhrne tieto pojmy poskytujú dostatočné bohatý, takmer encyklopedický prehľad rôznych dimenzií či „farieb“ mnohorozmerného fenoménu, akým je chudoba. Pritom nejde len o čiastkové poznatky o prežívaní biedy v určitých vrstvách ruskej spoločnosti prvej polovice 19. storočia, ale o všeobecné poučky o formách a fázach zbedačovania, o spôsoboch jeho zvládania, o osobnostných charakteristikách chudobných ľudí, ktoré doteraz nestratili svoju platnosť. Krásna literatúra nevystupuje ako ex post komentáto alebo ilustrátor hotových sociologických, ekonomických alebo psychologických koncepcií. Skôr naopak, vidíme, že iniciovala tie pojmy, ktoré tvorili podstatnú časť ich obsahu. Preto aj trefné charakteristiky ľudských vlastností a vzťahov, ktoré v románe nachádzame, vnímame ako autorské nálezy, jedinečné objavy, z ktorých sa stávajú zárodky budúcich teoretických pojmov.

V tomto zmysle je román Biedni ľudia aj teraz prínosom pre sociológiu, ale aj pre psychológiu, ktorá v jeho časoch ešte „ležala v plienkach“. Veď na stránkach románu sa takmer v učebnicovej podobe objavujú názorné príklady pôsobenia takých obranných mechanizmov ako hyperkompenzácia, projekcia, relatívna deprivácia, na teoretické zdôvodnenie ktorých bolo treba ešte dlho čakať. (…)

Literatúra očividne predstihuje sociológiu a Dostojevského román predstihol v určitom zmysle dnešnú multidisciplinárnu vedu o chudobe, ktorá čerpá aj zo sociologických poznatkov. Táto veda je natoľko rozvinutá, že si môže dovoliť diferencovať sa na „objektívne“ „technokratické“ prístupy, ktoré „redukujú chudobu na merateľný príjem a spotrebu", a participačné „subjektívne“ prístupy, „založené na pochopení ľudí v chudobe“ (Ruth Lister). Aj keď nepodceňujeme význam merania chudoby, ktoré v súčasnosti prevažne pohlcuje záujem odborníkov, sociologický „zisk“ z románu Dostojevského predsa presunieme do tej druhej rubriky, lebo dostatočne povedal svetu o prežívaní chudoby malým, bezvýznamným človekom s veľkým srdcom.