Docent a profesor: Stavovský alebo profesionálny titul?

Docent a profesor sú všeobecne zaužívané „tituly“ pre vrcholové akademické pozície (nie „funkcie“). Niet vysokej školy bez docentov a profesorov. Spôsoby ich ustanovovania majú vo svete dvojakú podobu.

Tituly docent a profesor sa získavajú na základe samostatnej procedúry (u nás habilitácia a inaugurácia), ktorá nie je viazaná na pracovné miesto. Ide o „stavovský“ titul udeľovaný celoživotne. Prináša spoločenské uznanie podobne ako iné doživotné tituly (Bc., Mgr., PhD.). Habilitácie a inaugurácie sú vlastne pokračovaním a získavaním stále vyššej kvalifikácie ako podmienky plniť tie najnáročnejšie funkcie na vysokej škole.

Akademický pracovník sa vlastne celý život musí učiť a dokazovať svojim kolegom, ktorí ho v týchto procedúrach skúšajú a preverujú, že dosahuje túto vyššiu úroveň. Ide o stupne akademickej kariéry, ktoré majú svoje korene v Nemecku v 17. storočí. Nemecko si túto tradíciu zachovalo dodnes a na tamojších vysokých školách titul docenta síce oprávňuje vyučovať na univerzite, ale nie za plat ako interný zamestnanec. V tomto modeli sa titul viaže viac na vedeckú ako na pedagogickú činnosť.

Aspoň zlepšiť, ak nie zmeniť

Tituly docent a profesor za získavajú na základe štandardnej procedúry výberového konania, keď vysoká škola vypisuje „konkurz“ na tieto pracovné miesta. Dĺžku kontraktu a kritériá výberu určuje vedenie vysokej školy. Tým preberá za výber plnú zodpovednosť. Ide o pracovný, profesionálny titul, ktorý sa viaže na pracovné miesto na príslušnej vysokej škole. Úspešný uchádzač je jeho nositeľom, pokiaľ je zamestnancom, čo nevylučuje ani doživotnú pozíciu (tzv. tenure).

V tomto modeli sa titul viaže viac na pedagogickú ako na vedeckú činnosť. Je síce pravda, že tento spôsob získavania docentúr a profesúr ako pracovných pozícií sa najväčšmi etabloval na anglo-amerických univerzitách (mimochodom, najkvalitnejších na svete…), ale funguje aj v európskych krajinách (Škandinávia, Benelux). Aj v Nemecku, na ktoré sa najčastejšie odvolávajú oponenti, sa na miesto profesora vypisuje výberové konanie.

Argument, že tento spôsob je nášmu stredoeurópskemu akademickému prostrediu (zatiaľ) cudzí, je pravdivý. Otázkou je, akú kvalitu a výsledky nám prináša. Každý racionálny subjekt, keď vidí, že tradícia nefunguje, hľadá cesty, ako ju aspoň zlepšiť, ak nie zmeniť. Preto potrebujeme racionálnu diskusiu o tom, ako náš „stavovský“ model akademických titulov funguje a či by prechod na profesionálny model nepriniesol lepšie efekty.

Štyri poznámky

Na tomto mieste uvediem niekoľko poznámok do diskusie.

1. Stavovský model titulov síce prináša vyšší honor ich nositeľom, pretože v prípade profesorov ich vymenuje hlava štátu (prezident krajiny alebo napr. v Nórsku to bol do roku 1989 kráľ, odvtedy je to už len kompetencia vysokých škôl). Otázne je, či v súčasnosti takéto spoločenské (nebodaj politické) krytie profesori potrebujú? Keď prof. T. G. Masaryk ako prezident u nás tento systém etabloval, bolo to v úplne inom historickom kontexte. Ďalší prezidenti si túto výsadu ponechali, zrejme z rôznych politických či iných dôvodov, nech to boli komunistickí, alebo postkomunistickí prezidenti. Je otázka na diskusiu, aké racionálne dôvody na pokračovanie tejto tradície máme dnes.
2. Akademické tituly docent a profesor majú svoj zmysel jednak ako stupne akademickej kariéry (zvyšovania kvalifikácie), jednak nástroje personálnej politiky vysokej školy. Ich hlavný efekt je predovšetkým pracovný a profesionálny, až potom spoločenský. Preto by malo byť udeľovanie týchto titulov plne v kompetencii a zodpovednosti vysokej školy.
3. Naše vysoké školy dnes podľa zákona žijú v dvojakom režime: môžu konať habilitácie a inaugurácie (aj keď nie všetky), a teda „produkovať“ docentov a profesorov. Takisto môžu vypisovať konkurzy na ich pracovné miesta, pričom môžu zamestnať ako profesora aj niekoho bez úspešnej inaugurácie. Konkurzy sú však väčšinou formálne a obsadzujú sa prevažne habilitovanými docentmi a inaugurovanými profesormi. Racionálnym riešením by teda bolo buď stanoviť, že škola môže zamestnať ako docenta len habilitovaného a ako profesora len inaugurovaného akademického pracovníka. Druhým racionálnym riešením by bolo prejsť len na systém pracovných miest, v ktorom by habilitácie a inaugurácie prestali byť podmienkami zamestnania, čím by sa fakticky stali nadbytočnými a neefektívnymi procedúrami.
4. Obava, že po prechode na systém profesionálnych titulov a pracovných miest, ktorý by bol plne v kompetencii každej vysokej školy, by na to doplatila práve kvalita vysokoškolských učiteľov, je síce prirodzená, ale treba o nej racionálne diskutovať. Pretože kritériá výberového konania na docenta a profesora musia byť súčasťou vnútorného systému kvality personálnej práce školy a musia byť transparentné, verejne kontrolovateľné akreditačnou agentúrou. Ďalej je možné stanoviť zákonom alebo iným záväzným predpisom základné, resp. rámcové kritériá, ktoré nemôže žiadna VŠ vo svojom výberovom konaní porušiť. Napokon nik by žiadnej vysokej škole nebránil, aby svoje doterajšie kritériá pre habilitácie a inaugurácie jednoducho previedla do kritérií svojho výberového konania na tieto miesta.

Lepší systém existuje

Dôležité je teda racionálne diskutovať o výhodách a nevýhodách oboch modelov. Nevýhodou stavovského systému je jeho orientácia na mimoakademický výkon, často len na získanie „titulu pre titul“. Vysokoškolskí učitelia môžu kalkulovať, čo a koľko ešte potrebujú v nejakej tabuľke kritérií naplniť, aby sa stali docentmi či profesormi. To nie je autentická akademická motivácia. Takisto ani „tortúra“ habilitácie či inaugurácie negarantuje kvalitu v každom prípade z rôznych známych dôvodov.

Naopak, výhodou profesionálneho modelu je autentická akademická motivácia a sústredenie sa na akademický pracovný výkon. Akademický pracovník štandardne tvorí, ale nie preto, aby získal titul. V tomto modeli môže pracovať pre získanie vyššej pracovnej pozície, ktorou je miesto docenta, alebo najvyššej, ktorou je miesto profesora. Či a kedy takúto pozíciu získa, je nielen vec jeho akademickej kariéry, ale aj personálnej politiky vedenia školy.

Samozrejme, každé takéto pracovné miesto v tomto systéme musí byť dotované príslušnou finančnou sumou na mzdu, inak stráca zmysel. Procedúra teda môže mať dve základné podoby: 1. Vedenie školy v rámci svojej personálnej politiky skvalitňuje svoj personál a podľa svojej finančnej situácie vypisuje konkurzy na tieto miesta pre uchádzačov, z ktorých vyberie najkvalitnejších podľa svojich kritérií. 2. Akademický pracovník sám môže o také miesto požiadať, a tým dať podnet na výberové konanie (nie však na habilitáciu či inauguráciu). Vedenie školy žiadosť posúdi a rieši podľa predpisov.

Ak sú obavy, že na súčasný systém titulov u nás je „nadviazaných množstvo iných aspektov univerzitného života: akreditácie, vedenie postgraduálnych študentov, tlak na publikovanie a pod.“, tak ide práve o to zmeniť to, pretože existuje lepší systém. Takisto tu nie je žiadny problém kritérií, ktoré sa v novom modeli dajú nastaviť rovnako prísne, ba aj prísnejšie.

Argument, že titul zabezpečuje jeho nositeľovi „nezávislosť“, vychádza zo „stavovskej“ logiky, v ktorej titul je záštita (štít) autority pred druhými. V autentickom akademickom svete však autority nestoja na tituloch, ale na reálnych schopnostiach a výsledkoch práce.

Nový model

V novom modeli by zamestnávanie docentov a profesorov podliehalo rovnakým kritériám, takže tituly zahraničných kolegov (českých, poľských atď.) by sa brali na konkurze do úvahy spolu s tým, čím sú kryté. Problém „starých“ a „nových“ titulov by teda mohlo riešiť zrovnoprávnenie kritérií tak, že by kritériá konkurzu neboli nižšie než terajšie kritériá habilitácií a inaugurácií. Uchádzači by však boli zbavení postrannej samoúčelnej procedúry a museli by svoj výkon a výsledky preukázať priamo na konkurze, ktorý by mal byť veľmi náročný (aj viacstupňový).

Nešlo by v ňom o titul pre titul, ale o zamestnanie v pracovnej pozícii. Starí a noví titulovaní by boli tým zrovnoprávnení, lebo škola by mala právo i povinnosť riešiť svoju personálnu štruktúru. Prechod na nový systém by ponechal pracovné zmluvy „starých“ docentov a profesorov v platnosti tak, ako sú. Pri každom ďalšom konkurze zo zákona by sa bral do úvahy ich status a výsledky rovnako ako každého, kto by im konkuroval. Tituly, získané habilitáciou či inauguráciou, by boli len jedným z faktorov posudzovania, a nie jediným nárokom na pracovné miesto.

Naše vysoké školy potrebujú predovšetkým kvalitných akademických pracovníkov a efektívne procedúry, ktoré k nim vedú. Potrebujú perspektívny systém personálnej práce a rozvoja akademickej kariéry svojich zamestnancov. O súčasnom systéme treba diskutovať, aj keď určite nie je hlavným momentom v Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania. Tvrdiť však – medzi riadkami – že na nový systém by doplatili schopní a profitovali by z neho nejakí „noví neschopní“, lebo by prišli ľahšie k titulom, či „starí neschopní“, lebo by sa „zabetónovali“, sa rovná tvrdeniu, že „všetko je dobre tak, ako je“, a nech to tak je na veky vekov.

Ad: Daniel Šmihula, Pravda 15. decembra 2016