Tieto metódy transformácie, vehementne odporúčané expertmi zo Západu, nebrali na vedomie takmer žiadne základné ekonomické skúsenosti a expertízy. Varovania o predpokladaných útrapách, ekonomickom a politickom chaose a zmätku, boli všeobecne ignorované. Verilo sa, že šoková terapia je nevyhnutná, aby sa dobehlo bohatstvo Západu. Sociálni demokrati zo Západu však mohli ponúknuť alternatívne ekonomické odporúčania. Neurobili to.
Keď som pred 16 rokmi odchádzala zo Slovenska, vznikajúca sociálna demokracia (Strana demokratickej ľavice v prvej vláde Mikuláša Dzurindu, pozn. prekladateľky), hoci dočasne pri moci ako súčasť širokej koalície, vyzerala byť v kríze. Podľa môjho hodnotenia príčinou neboli iba politické obmedzenia vnucované koalíciou, ale hlbšie zakorenené pochybnosti o tom, čo sú hlavné hodnoty sociálnej demokracie a ako ich presadzovať v prostredí dominantných neoliberálnych dogiem o nadradenosti trhu.
V tomto tápaní slovenská ľavica nebola zďaleka osamotená. V skutočnosti väčšie sociálnodemokratické strany, nielen na Východe, práve vyslobodené z nefunkčného a väčšinou tyranského komunizmu, ale tiež strany zo západnej Európy, boli v zajatí Tretej cesty, prispôsobujúcej sa, ak nie kapitulujúcej v sociálno-ekonomických otázkach pred ideológiou tzv. Washingtonského konsenzu, ktorý zahrnoval dereguláciu, privatizáciu a komercionalizáciu takmer všetkých verejných funkcií.
TINA a šoková trhová transformácia
Nebudem rozoberať údajne magickú ideu známu ako TINA – z anglického „There is no alternative“, t. j. „Neexistuje žiadna alternatíva“ (podľa Margaret Thatcherovej, britskej premiérky) k trhovému fundamentalizmu. Táto mantra sa účinne predala a dychtivo ju "kúpila” veľká časť politikov a intelektuálov vo východnej Európe. V nej a rovnako aj v bývalom Sovietskom zväze pod názvom "transformácia” sa uskutočnilo pravdepodobne najväčšie zlodejstvo verejných statkov v modernej histórii. Opozícia proti tejto "liečbe” v spoločnosti takmer nevznikla a zvonka nevyvolala ani žiadne znepokojenie. Platí to aj o rodine sociálnodemokratických strán v západnej Európe.
Vyskytlo sa iba zopár hlasov varujúcich pred dôsledkami tzv. šokovej terapie trhom, t. j. transformácie bývalého centrálne plánovaného hospodárstva na trhové, nadiktovanej akoby z večera do rána akýmsi muftim, totálne netransparentne a bez skutočnej demokratickej kontroly. Tieto metódy transformácie, vehementne odporúčané expertmi zo Západu, nebrali na vedomie takmer žiadne základné ekonomické skúsenosti a expertízy.
Varovania o predpokladaných útrapách, ekonomickom a politickom chaose a zmätku, boli, ako hovoríme vo Viedni, ignorované nielen na Západe, ale tiež väčšinou politikov, expertov a širokej verejnosti (vrátane vznikajúcich sociálnodemokratických strán) v samotných transformujúcich sa štátoch. Možno je pochopiteľné, že širokej verejnosti chýbala akákoľvek skúsenosť či vedomosti v tomto smere. Verilo sa, že šoková terapia je nevyhnutná, aby sa dobehol Západ, jeho bohatstvo a aby sa odstránili zvyšky sovietskeho „socializmu“. Sociálni demokrati zo Západu však mohli ponúknuť alternatívne ekonomické odporúčania. Neurobili to.
Odstrašujúce slovo "socializmus”
Na rozdiel od bývalého sovietskeho tábora socializmus desiatky rokov po druhej svetovej vojne a počas studenej vojny nemal zlé meno v západnej Európe, dokonca ani medzi tými, ktorí boli skôr konzervatívne orientovaní. A z dobrých dôvodov, keďže socializmus v ich predstavách nemal takmer nič spoločné ani v teórii, ani v praxi so "socializmom” sovietskeho typu. Sociálni demokrati v Rakúsku boli napríklad tvrdými oponentmi sovietskeho "socializmu”. Teória a prax socializmu v západnej Európe sa zakladala na sociálne trhovom hospodárstve, na akceptácii kapitalizmu zmierňovanom požiadavkami na sociálnu rovnováhu.
Stále neviem vysvetliť, prečo tak mnoho sociálnych demokratov v západnej Európe zlyhalo, ani sa len nepokúsilo "predať” úspešný model sociálne trhového hospodárstva štátom, ktoré prekonávali dôsledky komunizmu a studenú vojnu a – čo je pochopiteľné – odmietli sovietsky "socializmus”. Mohlo sa podariť zachrániť milióny ľudí od zbytočnej biedy, mohlo to pomôcť vyhnúť sa alebo zmierniť sociálny, nacionálny a politický antagonizmus, obrovskú neistotu, mohlo sa zamedziť vzniku a dominancii oligarchov, ktorí profitovali z divokej privatizácie a pod.
Tretia cesta na vzostupe a historická prehra
No pri podrobnejšom skúmaní, prečo západní sociálni demokrati zlyhali, by nikto nemal zostať prekvapený. Sociálna demokracia v Európe bola už desiatky rokov v kríze, najneskôr od 70. či 80. rokov minulého storočia, t. j. od doby, keď sa začal nástup ekonomického neokonzervativizmu, resp. neoliberalizmu, ktorý bol pred tým odmietnutý ako „voodoo-economics“.
Čo sa stalo? Sociálnodemokratické strany v celej západnej Európe stratili ideologickú orientáciu ešte pred pádom tzv. železnej opony. Hoci boli väčšinou alebo často pri moci, prípadne sa o ňu vehementne usilovali, prestali diskutovať, nieto reformovať ideologický základ moci a prispôsobiť ju tomu. Tvárou v tvár sociálno-ekonomickým zmenám (napríklad koniec tradičnej robotníckej triedy alebo rastúca globalizácia podnikateľskej triedy a rastúca sila finančných trhov) takéto hľadanie seba samých a overovanie, prípadne prispôsobovanie princípov a hodnôt by bolo životne dôležité.
Podľa môjho názoru sociálna demokracia v tomto smere nevynaložila žiadne vážnejšie úsilie. Namiesto toho po roku 1989 jej kľúčoví politici sklonili hlavy, uvoľnili cestu neoliberalizmu a bez očividného dôvodu premenovali svoje strany zo socialistických na sociálnodemokratické (ako v prípade rakúskej SPÖ).
Sociálnodemokratické strany urgované niektorými intelektuálmi sa posunuli do stredu, hľadajúc voličov medzi údajne rastúcou strednou triedou. Tento posun pokladali za nevyhnutnú a potenciálne úspešnú modernizáciu. Osvojenie si konceptu TINA takými ako Schröder v Nemecku a Blair/Brown vo veľkej Británii (v menšej miere sociálnymi demokratmi v menej dôležitých štátoch) výrazne prispelo k masovej strate voličskej príťažlivosti a k strate politického vplyvu v celej Európe. Blairova a Brownova Tretia cesta v rokoch 1997–2010 napríklad stála Labour party milióny členov a voličov.
Sociálnodemokratické strany nemohli ani profitovať zo zrejmého zlyhania modelu trhového fundamentalizmu počas trvania vážnej ekonomickej krízy v Európe, resp. po jej skončení. Kríza, ktorá bola spôsobená neregulovaným finančným trhom a rýchlo sa premenila na dlhovú krízu (hlavne v dôsledku údajnej nutnosti zachrániť banky), pristihla sociálnodemokratické strany bez akéhokoľvek receptu ako ďalej a prakticky pasívne voči jej základným príčinám, akou je napríklad deštruktívna orientácia finančných trhov na zisk. A, samozrejme, nedisponovali ani nápadmi a mocou bojovať proti sociálnym (napríklad vysokej miere nezamestnanosti a podzamestnanosti) a environmentálnym dôsledkom trhového fundamentalizmu.
To malo za následok, že ich elektorát sa ešte viac scvrkol, stratili charakter masových strán a masového voličstva. Ich bývalí voliči sa väčšinou stali nevoličmi alebo prešli k pravicovo-extrémistickým stranám, zriedkavejšie medzi ľavičiarov na okraji politického spektra.
Rast populizmu a extrémizmu
A namiesto toho, aby to sociálnodemokratické strany zobudilo a začali sa seriózne zaoberať samy sebou, vedenie strán ako napríklad rakúskej SPÖ, sa uspokojuje s označovaním extrémnej pravice ako fašistickej, akoby to bolo vysvetlenie alebo spôsob, ako sa jej zbaviť. Iní sociálni demokrati znevažujú ľavicové pozície, ktoré voľakedy sami zastávali, ako extrémne ľavicové. Blairovci rôznych odtieňov vo Veľkej Británii označujú autentické sociálnodemokratické postoje za „naivne ľavicové“ a snažia sa zastrašiť potenciálnych voličov lídrov, akým je Corbyn, tým, že jeho postoje vyhlasujú za také, ktoré povedú k volebnému debaklu.
Je pravdou, že nárast nacionalistických, antieurópskych, antiintegračných a antikooperačných nálad a politických síl je dôvodom na vážne znepokojenie. Ale atraktívnosť takýchto ideológií sa nezníži, keď ich (a ich voličov) budeme démonizovať. Pre sociálnych demokratov by bolo príhodnejšie pozrieť sa na korene takýchto nálad a primerane konať.
Sociálna demokracia nezíska ani dostatočnú podporu, ak sa sústredí na „post-materialistickú“ agendu, akou je napríklad akceptovanie homosexuality, iba jazykové presadzovanie rodovej rovnosti, na verbálnu akceptáciu migrácie, na verbálnu podporu menšinových práv, na vyhlasovanie oddanosti ochrane životného prostredia a pod. Nie preto, že by si tieto témy nezasluhovali pozornosť a že by neboli dôležité, ale preto, že sa dotýkajú iba povrchu sociálno-ekonomického rámca trhového fundamentalizmu, o ktorom sociálni demokrati prevažne nediskutujú a nerozporujú ho. Toto zameranie sa na životný štýl, mimochodom, sotva zdieľa tých málo ľudí, ktorí sú ešte prívržencami sociálnej demokracie na Východe. Nie preto, že tieto spoločnosti sú vo všeobecnosti „konzervatívnejšie“, ale preto, že je tam prevaha iných problémov.
Sociálna Európa a jej nedostatočné presadzovanie
Volanie po sociálnejšej Európe nie je v kruhoch EÚ a v akademických kruhoch nové. Znepokojenie nad rastúcimi nerovnosťami položilo túto otázku na stôl. Lenže recepty, ktoré sa zatiaľ ponúkajú, ako Lisabonská agenda alebo Stratégia 2020 boli dosiaľ v línii dogmy a duchu neoliberalizmu/konzervativizmu. A nie je známe, že by sociálni demokrati vo vláde boli ponúkli niečo iné. To len upevňuje dojem, že sú blízko, resp. nerozoznateľní od tradičných konzervatívcov a neoliberálov.
Toto nedostatočné odlíšenie sa týka aj iných sfér politiky ako napríklad zahraničnej a bezpečnostnej. Sociálni demokrati nemajú žiadne škrupule podporovať (prevažne ilegálne) vojenské intervencie (napríklad v Sýrii, Iraku alebo Líbyi) a zúčastňovať sa na nich alebo prekrúcať základné ľudské práva vo „vojne proti terorizmu“. Človek by očakával, že budú podporovať prevenciu konfliktov a ich pokojné riešenie a obraňovať základné ľudské práva. To sa však nestalo, alebo iba veľmi váhavo.
Toto nedostatočné odlíšenie sa od mainstreamovej ideológie a strán je hlavným problémom sociálnej demokracie. Jej hlavní aktéri sú alebo unavení, oportunistickí, vyčerpaní, alebo prepadli utópii rovnako nerealistickej a nehumánnej, ako bola tá komunistická: neokonzervativizmu, výlučne oslavujúcemu antisociálneho „homo economicus“, zameraného na osobný zisk, efektívnosť a pod. Toto pomätenie zmyslov ich posunie ďalej na ceste k bezvýznamnosti.
Uvedené historické zlyhanie má vážne dôsledky pre celú Európu, resp. Európsku úniu. Dnes je pod líderstvom Nemecka a bez ohľadu na to, že na politickej moci v NSR sa podieľa i sociálna demokracia, EÚ takmer úplne oddaná dogme neokonzervativizmu. To je v súčasnosti najviditeľnejšie demonštrované v „austerity policy“, resp. v prekrúcaní funkcií „res-publica“ takým spôsobom, aby z toho profitoval biznis na úkor cenovo dostupných verejných služieb.
Ešte je však nádej
Rastúci počet mladých ľudí v celej Európe začal spochybňovať dominantný politický model a budovať medzi sebou kontakty. Dúfajme, že prekonajú hranice i medzi Východom a Západom. Po štvrťstoročí je už na to čas! A pomohlo by to spojiť Európu, tentoraz na agende, ako sa sústrediť na potreby más obyčajných ľudí zápasiacich o dôstojný život.
Dr. Gabriele Matzner-Holzer (1945)
Veľvyslankyňa Rakúska v Slovenskej republike v rokoch 1997–2000, neskôr v Tunisku a vo Veľkej Británii. V rokoch 1981 až 1983 bola členkou kabinetu Bruna Kreiského a Freda Sinowatza. Je autorkou viacerých kníh, napríklad Im Kreuz Europas; die unbekannte Slowakei (v slovenskom preklade Neznáme Slovensko očami Rakúšanky, Petrus, 2002) a naposledy dedektívne ladenej knižky z diplomatického prostredia Gefahr im Anzug (Amalthea, 2015). V knihe Egon Matzner-Querdenke für eine andere Welt (Wien – Czernin, 2011) podala prierez politickej práce svojho manžela, významného rakúskeho sociálnodemokratického ekonóma. Ako amatérska maliarka vystavovala vo Viedni, v Prahe, Budapešti, Bratislave, Berlíne a Tunise.
Preklad z anglického jazyka: Brigita Schmögnerová, publikovaný text je z pripravovanej knihy Proforum/FES: Slovenský kapitalizmus a sociálna demokracia.