Puškinov súboj

1.

Podľa juliánskeho kalendára (ktorým sa v Rusku meral čas v devätnástom storočí) sa Alexander Sergejevič Puškin narodil 25. mája 1799 a zomrel 29. januára 1837. V dvadsiatom storočí si však aj Rusko osvojilo gregoriánsky kalendár, a tak sa aj do Puškinovho životopisu dostali pozmenené dátumy. Nech už je ten deň datovaný tak či onak, každý Rus vie, že v tento deň najväčší ruský básnik podľahol zraneniu, ktoré dva dni predtým utrpel v súboji pri Čiernej riečke. Práve uplynulo od toho dňa stoosemdesiat ro­kov.

Príčina súboja? Ako to uviazlo v školských vedomostiach nejedného z nás, dʼAnthès dvoril Puškinovej manželke Natálii, a tak ho na súboj vyzval žiarlivý a podozrením z paroháčstva urazený básnik.

Osemnásťročny fičúrik Georges-Charles dʼAnthès (1812 – 1895) sa ako adoptívny syn holandského diplomata baróna Heeckerena dostal do Ruska už v roku 1830. O sedem rokov neskôr sa baróna Heeckerena zmocnil oprávnený strach, že mu Puškin syna zastrelí, a pousiloval sa súboj odvrátiť. Pustil do obehu správu, že dʼAnthès náhle ochorel, a počas tej predstieranej choroby ho dokonca v januári 1837 stihol ešte aj oženiť – s Natáliinou sestrou Katarínou. (Mimochodom: tretiu zo sestier Gončarovových, Alexandru, si neskôr vzal za ženu a do Uhorska, do svojho kaštieľa v Brodzanoch, si priviedol barón Friesenhof.)

D'Anthèsov sobáš s Katarínou mal upokojiť básnikovu súbojachtivosť – vyvolalo to však opačný účinok. Keď Puškin zistil, že dʼAnthès sa stal jeho švagrom, a tak sa ešte viac priblížil k jeho žene, reagoval na to rozhnevaným listom, zaslaným priamo Heeckerenovi – a súboj bol už potom neodvratný.

2.

No aj keď Puškinova žena Natália bola krásna, aj keď Puškinovu žiarlivosť chápeme, predsa len je oprávnená aj otázka: či nemal ten súboj širšie pozadie, ktorým bola Puškinova zložitá, až na zblaznenie ťažká situácia. Tú svoju situáciu a ten pocit opísal Puškin napríklad aj v básni Daj, Bože, nech sa nezbláznim.

***

Daj, Bože, nech sa nezbláznim –
to radšej kýpeť mať a s ním
isť žobrať, znášať hlad.
A nie preto, že o rozum
sa azda trasiem, jeho dúm
že nevládzem sa vzdať.

Aj ako blázon celé dni
rád by som tiahol, slobodný,
sám, cez pole i les,
na seba by som zabudol
a blúznivú si zahúdol
a nemal z čudies des.

Načúval by som piesne vĺn
a pozoroval slnko, spln
a šťastím pretekal,
bol by som silný, udatný
ako ten víchor, vývratmi
hôr čo sa presekal.

No zblaznieť u nás? Tu ti skôr
prepáčiť vedia čierny mor.
Tu povedia ti: „Ber
sa do blázinca na reťaz!“
A sledujú ťa denne raz
cez mriežku ako zver.

Tu nebudeš už umenie
slávikov ani šumenie
lesíkov v noci čuť –
len zľava, sprava smutné „Ach!“,
nadávky strážcov na chodbách
a večný cvengot pút.
(1833)

3.

Dohodnutý deň súboja bol 8. február (27. január) 1837. Hodina: piata popoludní. Miesto súboja: pri Čiernej riečke. Puškin mal vraj v ten deň vynikajúcu náladu. Doma si spieval, zabával sa so svojimi štyrmi deťmi, napísal dva listy a dokončil aj článok pre časopis Sovremennik.

Popoludní odišiel z domu a o štvrtej hodine sa stretol v cukrárni so sekundantom Danzasom. Vypili len akýsi nealkoholický nápoj a pobrali sa na miesto súboja. Bol pekný deň, pätnásť stupňov pod nulou, trochu fúkalo, miesto súboja však bolo pred vetrom chránené krovím. Prvý vystrelil dʼAnthès a mieril presne – náboj skončil v Puškinovej brušnej dutine. Puškin padol, no ešte sa vládal oprieť, nadvihnúť a vystreliť – a takisto on mieril presne. DʼAnthès mal však šťastie – Puškinov náboj zasiahol gombík na jeho uniforme a nijako vážne mu neublížil. Krvácajúceho Puškina dopravili domov a privolaný lekár Dr. Arendt usúdil – a ani pred Puškinom netajil – že šanca na prežitie je nulová. Natálii to však Puškin nepovedal.

Tajil pred ňou aj svoje bolesti, hoci boli také hrozné, že sa v noci pokúšal o samovraždu. Ráno bolesti trochu ustúpili, no zase sa vrátili, básnik ich však znášal statočne. Večer 9. februára (28. januára) sa rozlúčil s rodinou a priateľmi. Odolával ešte jednu noc a agónia nastala až v ďalší deň okolo obeda. Zomrel o trištvrte na tri popoludní. Správa o jeho smrti sa rýchlo rozniesla po celom Peterburgu – vraj sa potom za niekoľko dní predalo niekoľko tisíc výtlačkov Eugena Onegina. Tak sa začala Puškinova obrovská posmrtná sláva, ktorá trvá až dodnes.

4.

Slávy si užil Puškin už aj zaživa – no veľkosť jeho básnického génia si naozaj uvedomovali iba jeho najbližší priatelia. Takých, čo vnímali jeho výnimočnosť, bolo zaiste viac – no vnímali ju najmä vďaka jeho výnimočnému spôsobu života. A zas naopak, tí, čo ho podceňovali, neprestali s tým podceňovaním ani po jeho smrti.

Každý, kto si prečítal Puškinov životopis, si iste všimol že pre mnohých niktošov (no s honosnými titulmi a uniformami) bol Puškin bezvýznamný človek, na ktorého si mohol trúfnuť aj cársky lokaj. Niektorí sa o ňom pohŕdavo vyjadrovali už tesne po jeho smrti. Keď Puškinov priateľ V. F. Odojevskij publikoval ani nie veľmi dlhý nekrológ, pobúrilo to vtedajšieho ministra osvety Uvarova až tak, že šéfredaktorovi časopisu napísal:

„Čo hľadá čierny rámik okolo správy o smrti človeka bez hodnosti, ktorý nezaujímal nijaké postavenie v štátnej službe? ,Slnko poézie'! Prepáčte za čo taká česť? ,Puškin dokonal uprostred svojho pôsobenia'! Aké pôsobenie? Vari bol Puškin vojvodca, generál, minister, štátnik?! Písať veršíky ešte neznamená vykonávať veľké poslanie.“

Nadutosť takéhoto pohľadu je o to odpornejšia, že Puškin napriek tomu, že „nezaujímal nijaké postavenie“, nebol ani na prísne rešpektovanom spoločenskom rebríčku len tak hocikto. Narodil sa ako príslušník statkárskej šľachty a potomok bojarského rodu. Navyše jeho otec sa oženil s krásnou kreolkou, vnučkou Ibrahima Hannibala, syna habešského vladára, ktorý sa ako malý chlapec dostal do zajatia. V Carihrade ho vykúpil ruský veľvyslanec, a keď ho priviezol do Ruska ako „dar cárovi“ Petrovi Veľkému, cár ho dal pokrstiť a postaral sa mu o vzdelanie v Paríži. Napokon, keď dospel, stal sa cárovým poradcom a vojenským inžinierom. To, že v básnikových žilách koluje nejaká tá kvapka černošskej krvi, si všímali aj mnohí jeho portrétisti.

Foto: REPROFOTO: WIKIPEDIA

Puškin Najznámejší portrét Alexandra Sergejeviča Puškina vytvoril básnikov súčasník v roku 1827, maliar Orest Kyprenskij.

Kvalitné vzdelanie dostal aj A. S. Puškin – v rokoch 1811 – 1817 študoval na lýceu v Cárskom Sele, najmodernejšej vtedajšej škole, ktorá vychovávala budúcu ruskú elitu. Puškin si tu osvojil francúzštinu, angličtinu, nemčinu aj latinčinu. Ako lýceista zažil aj Napoleonov neúspešný vpád do Ruska, čo na jednej strane upevnilo jeho národnú hrdosť, no na druhej posilnilo aj európskosť jeho myslenia. V Cárskom Sele nadviazal cenné priateľstvá a vydobyl si už ako študent povesť vynikajúceho básnika. Keď v roku 1815 – za prítomnosti nestora ruskej poézie Deržavina – zarecitoval na skúškach svoje Spomienky v Cárskom Sele, očarený Deržavin ho pasoval na svojho nástupcu.

Aký zázračný talent blčal už vtedy v mladom básnikovi, dosvedčí aj táto – hoci len osemriadková – báseň (v ktorej už nájdeme aj ten „smiech cez slzy“, čo sa neskôr stal vizitkou N. V. Gogoľa):

Priateľom

Bohovia každú noc i deň
vám štedro pozlacujú ešte,
Z toho, že temné oči žien
sú na vás upreté, sa tešte.
Spievajte, hrajte, priatelia –
nech ďalší večer klesne na dno.
Tá bezstarostnosť veselá!
Cez slzy usmial som sa nad ňou.
(1816)

5.

Zároveň s talentom, národnou hrdosťou a európskym myslením rozvinula sa však aj Puškinova slobodomyseľnosť – a tá sa mu čoskoro postarala o budúcnosť podstatne komplikovanejšiu, ako mu chcel zaprorokovať dobromyseľný Deržavin.

Po maturite síce nastúpil do služby na ministerstvo zahraničných vecí ako tzv. koležský asesor, ale dlho sa tam nezohrial. Veľmi rýchlo prišli na to, aký slobodomyseľný duch im tam vtrhol – zakrátko ho odtiaľ vyhodili a poslali do jeho prvého vyhnanstva, do Jekaterinoslavli (dnešný Dnepropetrovsk). Dívam sa na mapu: je to 1 673 kilometrov od Petrohradu. A to si mohol Puškin ešte gratulovať – pôvodne ho chceli poslať (a iba vďaka intervencii vplyvných známych neposlali) na Sibír.

Tento scenár sa s obmenami potom viac ráz zopakoval. Všetko zlé je na niečo dobré. To, že Puškin pri svojich rôznych vyhnanstvách spoznal neskôr aj Kaukaz či Krym, zanechalo krásne stopy v jeho poézii i próze. V roku 1823, keď sa takto dostal zo zaostalého Kišineva do modernejšej Odesy, mal Puškin dokonca pocit, že sa jeho život obracia k lepšiemu. No trvalo to iba pár mesiacov, stačil flirt s manželkou odeského miestodržiteľa – a Puškin bol zrazu v ďalšej pasci, v dedine Michajlovskoje, pod policajným dozorom.

V decembri 1825 – po smrti cára Alexandra I. – prepuklo v Petrohrade, a hneď aj bolo potlačené, povstanie dekabristov. Bolo to povstanie Puškinovej generácie – keby Puškin netrčal v Michajlovskom, bol by sa ho určite zúčastnil a aj on by sa tak stal jednou z mŕtvol plávajúcich v Neve či prinajmenšom jedným z tých stopäťdesiatich odsúdencov na doživotie. Vraj takmer u každého z nich našli pri bytovej prehliadke Puškinovu báseň – ešte v Cárskom Sele napísanú Voľnosť. Tú ódu na slobodu, ktorá akoby bola ich spoločným manifestom.

Mal Puškin šťastie? Zároveň mal aj nešťastie. Stal sa totiž predmetom politickej manipulácie. Nový cár Mikuláš I. – aby zahladil spomienky na kruto potlačenú vzburu – nielenže zrušil Puškinovo vyhnanstvo, ale ho – zdanlivo – zbavil aj cenzúry. Sám sa totiž ponúkol za jeho prvého čitateľa a jediného cenzora, čo nebola pre Puškina nijaká výhra.

Zvyšné obdobie svojho života prežil potom Puškin zmietaný protikladnými pocitmi. Na jednej strane – napriek všetkým obmedzeniam – vytvoril geniálne literárne dielo, oženil sa, mal štyri deti… Na druhej strane však mu manželstvo s krásnou, no po prepychu túžiacou Natáliou prinieslo aj finančné starosti a iné trápenia – veď sa vraj páčila aj cárovi. Navyše Puškinova poézia prezrádza, že sa mu v duši neraz ozvala aj clivota a pocit dlhu voči dekabristom.

Takto o tom vypovedá napríklad táto báseň:

Arion

Mnoho nás bolo, plná loď.
Jedni z nás plachty napínali
a druhí napínali svaly
a veslovali. Lodivod
rozvážne pri kormidle stíchol
a viedol morom ťažký čln.
Ja, plný viery v šťastný spln,
spieval som plavcom. Z lona vĺn
sa zdvihol zrazu prudký víchor…
Niet plavcov, kormidelníka.
Len mňa, čudného básnika,
vyvrhla búrka na breh. Ruším
tíš piesňami – tie ostanú!
A svoju mokrú sutanu
pod skalou na slnku si suším.
(1827)

6.

Vráťme sa teraz na začiatok článku – a zrazu sa nám bude trochu inak javiť aj ten Puškinov súboj.

Nie – nebol to len súboj s dʼAnthèsom. Alebo ešte inak: ten súboj s dʼAnthèsom bol v skutočnosti len poslednou fázou oveľa väčšieho súboja. Puškinov tragický súboj sa neodohral iba v kroví pri Čiernej riečke – odohral sa zároveň aj vo veľkom blázinci, ktorým bol aj stiesňujúci ho svet. Nebol to len súboj s dʼAnthèsom – bol to aj súboj s tým svetom. A takisto súboj s vlastným životom.

Puškinovi – duelantovi ten súboj priniesol krutú smrť Puškin básnik sa aj vďaka tomu, čo ho zabilo, stal nesmrteľným.