Tony Blair, bývalý britský ministerský predseda, je vynikajúci rečník. Keď pricestoval v roku 2003 do Washingtonu predniesť reč pred oboma komorami Kongresu, dobre vedel, ako ju má gradovať. Počas prejavu bol mnohokrát prerušovaný potleskom, viackrát dokonca potleskom postojačky. Najbúrlivejší potlesk však zožal, keď sa v závere reči odvolal na hlboké presvedčenie Američanov o ich svetodejinnej úlohe a z toho vyplývajúcej zodpovednosti. Potlesk nemal konca.
Ľudské práva sú univerzálne, hovoril Blair. Platia pre moslimskú ženu rovnako ako pre kohokoľvek iného. Zásah v Iraku v ich mene nemôže nikto považovať za imperializmus, a keď to dokážeme, svet nám pomôže.
Priestor pre ľubovôľu
Blairov postoj bol v súlade nielen s vývojom v samotných Spojených štátoch, ale i v OSN. Genocída vo Rwande, vojny na Balkáne – všetko jasné porušenia Deklarácie ľudských práv – viedli k úvahám, ako hájiť ľudské práva efektívne vrátane možnosti prelomiť štátnu suverenitu, ak je aktérom ich porušovania štát.
Úvahy viedli ku konceptu humanitárnej intervencie – teda k použitiu vojenskej intervencie jedného štátu proti inému, pričom hlavným verejne deklarovaným účelom akcie je zastaviť porušovanie ľudských práv tým štátom, proti ktorému je akcia vedená. Po intervencii NATO v Kosove sa koncept stal jednou z kľúčových tém diskusií o zahraničnej politike, pretože prelamuje štátnu suverenitu, na ktorej je väčšina medzinárodného práva postavená, a otvára priestor pre ľubovôľu, ako ukázal „boj proti terorizmu“ v prevedení administratívy prezidenta G. W. Busha.
V rámci diskusií o obsahu humanitárnych intervencií vypracovala Medzinárodná komisia pre otázky intervencií a štátnej suverenity (založená kanadskou vládou v roku 2001) koncept „zodpovednosti chrániť“ (R2P), ktorý zahŕňa vojenské i nevojenské možnosti vonkajšieho ovplyvňovania správania sa štátov. Jednoducho, neschopnosť medzinárodného spoločenstva uspokojivo, t. j. v reálnom čase, riešiť podobné krízy, ako bola kríza vo Rwande, viedla k tendencii stále viac nadraďovať ochranu univerzálnych ľudských práv nad štátnu suverenitu. Ako sa ukázalo, malo to svoje dôsledky.
„Benevolentný hegemón“
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa neokonzervatívci vo vláde prezidenta Busha staršieho rozhodli, že naďalej už nie sú viazaní dohodami, ktoré s Gorbačovom uzavreli. Paul Wolfowitz, námestník ministra obrany Dicka Cheneyho, vypracoval obrannú doktrínu, ktorá v princípe znamenala politiku z nadradenej pozície sily voči Rusku. Wolfowitz, ktorý bol sklamaný z rozhodnutia prezidenta ponechať Saddáma Husajna po vojne za oslobodenie Kuvajtu pri moci, plánoval, že Spojené štáty majú niekoľko rokov otvorené „okno príležitostí“ , aby zatočili s režimami, ktoré sa držali v časoch studenej vojny len s podporou Sovietskeho zväzu. Napríklad s Irakom, Iránom alebo Sýriou. Hoci široká medzinárodná koalícia porazila Saddáma Husajna a oslobodila Kuvajt, republikáni prehrali voľby. Do Bieleho domu nastúpil demokrat Clinton. A aj keď z administratívy odišli neokonzervatívci, na zahraničnej politike sa toho veľa nezmenilo.
V USA si už začiatkom 90. rokov niektorí publicisti a politici uvedomili, že po rozpade sovietskeho bloku sa Spojené štáty stali jedinou superveľmocou na svete. Tzv. unipolárny moment a rozpad ZSSR vyvolali triumfalizmus, presvedčenie, že Spojené štáty zvíťazili v studenej vojne. Sporná téza, pretože studená vojna sa skončila omnoho skôr za rokovacím stolom dohodami medzi Gorbačovom a Reaganom. Keby si Gorbačov nerozviazal ruky pre liberalizáciu skončením studenej vojny, Sovietsky zväz by nepripustil stiahnutie vojsk z východnej Európy, upozorňuje Reaganov veľvyslanec v ZSSR Jack Matlock.
Unipolárny moment oživil predstavu o americkej výnimočnosti. Spojené štáty, benevolentný hegemón, sa vraj musia ujať svojej zodpovednosti za svetový poriadok a nesmú dopustiť, aby im opäť vyrástol súper. Nemôžu sa pritom spoliehať na nefunkčnú Organizáciu Spojených národov. Vzápätí sa ukázalo, že táto koncepcia zahraničnej politiky má svojich stúpencov tak v tábore republikánov (neokonzervatívcov), ako aj v tábore demokratov (liberálnych intervencionistov). Okolo think tanku Projekt pre nové americké storočie sa sformulovala „morálne ukotvená“ zahraničná politika pripravená šíriť dobro a americké hodnoty aj s použitím sily.
Keď sa Clintonova administratíva rozhodla začať intervenciu v bývalej Juhoslávii pre krízu v Kosove, odôvodnila to ministerka zahraničných vecí Albrightová tým, že Američania sú „nepostrádateľný národ“. Celkom v logike americkej výnimočnosti. Intervencia viedla k roztržke medzi Clintonom a Jeľcinom.
Katastrofálne dôsledky
Transformácia ruskej ekonomiky pri širokej účasti medzinárodných expertov vrátane ministrov americkej vlády mala doslova katastrofálne dôsledky. Medzi rokmi 1989 a 1999 sa ruský HDP znížil o 45 percent! Na porovnanie: v čase druhej svetovej vojny poklesol o 24 percent. V Rusku vznikla skupina superbohatých oligarchov a súčasne mnohonásobne vzrástol počet obyvateľov žijúcich pod hranicou biedy. Rozšírilo sa presvedčenie, že vlastne nešlo o žiadnu demokraciu, ale intrigu Západu na naivného Gorbačova s cieľom získať kontrolu nad ruským prírodným bohatstvom.
Neoliberálna ekonomická politika, ktorá bola integrálnou súčasťou aktivistickej zahraničnej politiky USA, presadzovala liberalizáciu trhov. Už len málokto si spomenie, že v rokoch, keď Spojené štáty mierili na postavenie priemyselnej veľmoci, chránili vlastný trh vysokými clami. Výsledkom bolo, že trhy postkomunistických krajín boli zavalené západným tovarom, s príslušnými dopadmi na domáci priemysel. Investície, ktoré by umožnili produkovať konkurencieschopný tovar, museli byť obrovské a, pochopiteľne, najťažšie sa zháňali práve v Rusku, v ktorom proces zavádzania inštitúcií potrebných pre fungovanie trhovej ekonomiky (bankovníctvo, kontrola kapitálových trhov, súdnictvo) štartoval z nuly.
Keď sa Jeľcin rozhodol odovzdať moc Putinovi, stálo Rusko na pokraji kolapsu. V roku 1998 prešlo finančným bankrotom. Význam Ruska vo svetovom hospodárstve v porovnaní s cárskym Ruskom poklesol na polovicu. Existovalo pritom reálne nebezpečenstvo, že Rusko sa stane ďalším rozpadnutým štátom, v tomto prípade však s hrozivou možnosťou straty kontroly nad arzenálmi jadrových zbraní a štiepnym materiálom.
Vedľajšie efekty
Politika „benevolentného hegemóna“ má niekoľko nepríjemných vedľajších efektov. Pred morálnymi požiadavkami, vyplývajúcimi zo „západných hodnôt“, málokedy obstoja aj spojenci, čo vedie k pokrytectvu a k dvojitým štandardom. (Absurdné začlenenie Saudskej Arábie do koalície, presadzujúcej „západné hodnoty“, viedlo k tragickému podceneniu úlohy, akú hrajú Saudskí Arabi v šírení radikálneho islamu.) Verejná mienka a príslušné loby majú tendenciu nútiť vládu, aby napravovala kdejaký neporiadok na svete, pretože na tom majú svoje záujmy. Skôr či neskôr to vedie k preťaženiu agendy a k oslabeniu vplyvu hegemóna. Pritom hegemón je presvedčený o morálnej čistote svojich úmyslov a štáty, ktoré sa mu nechcú podriadiť, považuje za nemravných ničiteľov svetového poriadku.
Ak si hegemón osvojí modernú koncepciu ako „zodpovednosť chrániť“ a bude napríklad tvrdiť, že každý štát má právo vstúpiť do takej vojenskej aliancie, po akej túži, vyvoláva tým pocit ohrozenia v krajinách, čo vyznávajú tradičné chápanie štátnej suverenity, ktorá zahŕňa zóny vplyvu, nota bene, keď hegemón sám žiadne priblíženie cudzej mocnosti k svojmu územiu nepripustí. Spomeňme si na morálny hazard, ktorý vyvolal sľub NATO prijať Gruzínsko, čo viedlo k jeho útoku na Južné Osetsko. Ruská politika sa potom ostro zmenila. Na pokus NATO a EÚ dostať Ukrajinu do svojej sféry vplyvu, ktorý viedol k zvrhnutiu prezidenta Janukovyča, Rusko zareagovalo obsadením Krymu. A hoci stratégia „benevolentného hegemóna“ nutne musí viesť ku konfliktu, vina za krízu sa jednoznačne pripisuje Rusku.
Niečo asi nebude v poriadku
Pokiaľ sa zahraničná a v princípe aj ekonomická politika hlavných politických strán Západu po niekoľko desiatok rokov od seba nedá prakticky odlíšiť, môže to viesť k nemilým dôsledkom. Zvrhnúť všetko na populizmus je príliš lacné. Donekonečna skloňovaná globalizácia iste priniesla doteraz nevídanú prosperitu, bohužiaľ, s absolútne nerovnomerne rozdelenými plodmi.
Profesor Stiglitz, laureát Nobelovej ceny za ekonómiu, mnoho rokov varuje pred rastúcou nerovnosťou, vyplývajúcou z neoliberálneho spoliehania sa na trhy. Ak sa v súčasnosti priemerná americká rodina nachádza na rovnakej úrovni ako pred šesťdesiatimi rokmi, pričom obrovsky vzrástlo bohatstvo zopár percent najbohatších, najskôr niečo nie je v poriadku.
V poslednom čase k tomu pridal aj podstatnú kritiku eura. Ukazuje, že v súčasnej podobe nemôže fungovať, že je hlavným vinníkom obrovskej nezamestnanosti mladej generácie v južných štátoch EÚ či hlbokej krízy Grécka pri neprimeranom bohatnutí Nemecka. Hoci euro bolo prijaté v dobrej viere, politické elity nedomysleli, aké môže mať dôsledky. Rast populizmu podľa mňa skôr odhaľuje neschopnosť elít riešiť problémy, do ktorých sa EÚ a USA dostali.
Pozrime sa na Grécko. Vstupom do eurozóny sa Gréci vzdali svojej štátnej suverenity bez toho, aby ich na to niekto pripravil, hovorí Stiglitz. A tak – nech si vo voľbách zvolia akúkoľvek stranu, vláda nakoniec urobí, čo jej povie Medzinárodný menový fond, Európska komisia a Európska centrálna banka, inak krajina skrachuje. Kam sa podela demokracia?
Frustrácia z nemožnosti ovplyvniť politiku voľbou tradičných strán je nepochybne jedným z dôležitých motívov pre úspech populistických vodcov, ako je Donald Trump. Sociológovia v Spojených štátoch aj v Európe objavujú fenomén, o ktorom si mysleli, že z politickej arény zmizol: slabosť univerzálnych liberálnych princípov oproti potrebe vymedzovať sa spoločne voči iným. Ide v princípe o rovnaký proces, akým sa vymedzujú voči sebe navzájom fanúšikovia futbalových klubov. Liberál na futbale by mal oceňovať peknú a férovú hru bez ohľadu na to, o aké mužstvo ide. Ale koľko takých divákov chodí na futbal? Stúpenec globálnej ekonomiky by mal oceňovať rastúcu životnú úroveň Číny. Je však pravdepodobné, že to dokážu ľudia, ktorí majú pocit, že sa to deje na ich úkor?
Málo dôvodov na optimizmus
Utešovať sa, že Trump v skutočnosti voľby prehral a veci sa rýchle vrátia k normálu, je naivné. Dokiaľ politické elity nezačnú riešiť dopady preťaženia integračných procesov, dôvera verejnosti sa nevráti.
Príchod prezidenta Trumpa do Bieleho domu mal znamenať návrat realizmu do zahraničnej politiky Spojených štátov. Bohužiaľ, nevyzerá to tak. Skôr sa zdá, že prezident verí v „zrážku civilizácií“, konkrétne židovsko-kresťanskej (kam zrejme počíta aj pravoslávie) a islamskej. Na doterajší systém aliancií hľadí s podozrením. Jeho zamýšľaný veľvyslanec v EÚ vyhlásil, že EÚ je rovnaká ako Sovietsky zväz a potrebuje skrotiť. Úlohu v tom iste hrá obrovský nemecký prebytok v bilancii zahraničného obchodu, ktorý podľa Trumpa vznikol podhodnoteným eurom a nízkym vojenským rozpočtom.
Trump – v snahe čo najrýchlejšie presadiť zmenu kurzu – napína ústavný systém USA na maximum. Ťažko predpovedať, ako sa Trumpov zápas so zástancami hegemonistickej politiky skončí, ale dôvodov na optimizmus je dosť málo, nech to dopadne akokoľvek.
Václav Žák (1945)
Šéfredaktor českého časopisu Listy. Vyštudoval jadrovú fyziku, pracoval na vývoji operačných systémov počítačov, študoval humanitné vedy, ekonómiu a právo, organizoval bytové semináre, podpísal Chartu 77. Po 17. novembri 1989 pôsobil v Občianskom fóre, neskôr v Občianskom hnutí, bol podpredsedom ČNR. Prednáša v Česku i v zahraničí. Do roku 2009 bol predsedom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie.