Namiesto toho, aby sme už dávno boli schopní hovoriť o bolestivých kapitolách našich dejín bez potreby morálne relativizovať zločiny ustavičným zdôrazňovaním osudu utláčaného holubičieho národa, nahrávame psychologickým skratkám.
V nich sa interpretácie dejín zhosťujú insitní historici a skutočná historická analýza ostáva bez povšimnutia, pretože všetci ostatní sú priveľmi zaujatí ukazovaním prstom na tých, ktorí dnes sú alebo nie sú fašisti, a kto si v internetovom ringu vydobyje čistejší štít. Zemiak je prihorúci: V takto vyhrotenej atmosfére ani niet priestoru na to, aby sme sa dokázali pokojne zamyslieť nad tým, prečo ľudia konali, ako konali v čase, ktorý definovala vojna. A nie, nemám na mysli až tak veľmi politikov. Hovorím najmä o jednotlivcoch, intelektuáloch, umelcoch či o „ľuďoch milión“, ktorých historickú zodpovednosť často posudzujeme s predpokladom, že my by sme na ich mieste konali inak, zväčša lepšie.
Hromobitie kanónov
Na Slovensku je vari ešte stále dosť tých, ktorí poznajú možno najznámejšiu báseň Jána Smreka Bacardi. „Kedysi dúškom píjali sme vás, nápoje slávne, korunované vinetami, na ktorých všetky reči sveta svietili ako drahokamy.“ Básnik v nej hedonisticky vyzdvihuje „univerzalizmus, veliký pocit života“ stelesnený v kvapke ušľachtilého alkoholu, v ktorej sa harmonicky a jednotne stretol oceán rozmanitostí ľudského rodu. Najznámejší verš, ako aj posledná strofa sú však ponurým vyjadrením času, v akom báseň vznikla. „Bacardi, meno tvoje v mysli ostalo mi, hoc dávno z jazyka mi zmizla tvoja chuť…“ Smrek už len plače za rozmanitou spoločnosťou bratislavských viech, v ktorých sa stretávali intelektuálni kamaráti rôznych politických presvedčení i kultúrnych a jazykových zázemí.
„Krotký cengot čiaš“ sa zmenil na „hromobitie kanónov“ – prišla vojna a z bývalých kamarátov s iným názorom sa stali nepriatelia na život a na smrť a ideologickí protivníci. Všetky antagonizmy, ktoré stmeľovala atmosféra slobody, vyplávali na povrch vedno s tým, ako rozhádaná a vášňami nadchádzajúceho konfliktu vyhecovaná spoločnosť čoraz masovejšie volala po jednoduchých riešeniach.
Jána Smreka by sotvakto nazval fašistom. Nevypovedá o tom ani jeho poézia, ani jeho vydavateľská činnosť vo vydavateľstve Elán, ani spektrum svetových básnikov, ktorých preložil do slovenčiny. A predsa je z dnešného pohľadu, s odstupom času a so znalosťou následkov politického lavírovania alebo kolaborácie ťažké pochopiť, ako sa práve on (pravdaže, nie jediný) mohol stať jedným zo signatárov tzv. Lomnického manifestu, ktorým sa v auguste 1940 niektorí literáti prihlásili k slovenskému národnému socializmu, pretože „najlepšie vyhovuje potrebám slovenského života“.
Medzi ostatnými signatármi boli najmä „katolícki autori“, Milo Urban alebo klasik katolíckej moderny Valentín Beniak. Urban, ktorého Živý bič patrí medzi ťažko prekonateľné diela slovenskej literatúry, sa dokonca stal šéfredaktorom denníka Gardista a z Tida Jozefa Gašpara, ktorého spomienkové opisy predprevratovej slovenskej intelektuálnej scény, predvojnového „univerzalizmu“ mestskej bohémy a ľudomilné, láskavé opisy veľkých i neznámych postáv predvojnového Slovenska dýchajú podmaňujúcim humanizmom, bol odrazu minister propagandy nacizujúcej sa krajiny.
Tradičný slovenský rozpor medzi katolíkmi a luteránmi sa nanovo vyhrotil a Židia, ktorí nemilosrdnou konfesionálnou nevraživosťou trpeli najviac, si často najlepšie rozumeli s „novopečenými“ ateistami, ktorí zavrhli svoje náboženské prostredie a mohli tak najlepšie dostáť myšlienke všeľudského humanizmu, ktoré hlásal komunizmus.
„Sophiina voľba“
Kým Lomnický manifest podpisovali intelektuáli v roku 1940 a aj historici sa zhodnú, že mnohí tam prišli viac zo zvedavosti ako z vyslovených sympatií k ľudáckemu režimu, situácia bola iná po potlačení SNP v roku 1944. Otvorene nepodporiť protipovstalecký manifest, ktorý uverejnil Tido J. Gašpar v ľudáckej tlači a ktorého znenie dokonca zmierňoval Šaňo Mach, sa stalo už otázkou prežitia, sotva hovoriť o naivite. Ako teda jednoznačne posúdiť, kto bol svojím postojom otvorený kolaborant a kto „zbabelec“? Do akej miery je možné „zbabelosť“ odsúdiť, ak nedokážeme zobrať do úvahy hraničnosť situácie?
Je spravodlivé stotožňovať isté počiatočné sympatie voči štátu so sympatiami voči jeho totalitným praktikám, ktoré sa postupne pritvrdzovali a ktorých mnohé stránky vychádzali na verejnosť postupne? Túto otázku si zďaleka nemusíme klásť len na Slovensku. Je prítomná kdekoľvek, kde sa prvopočiatočný ideál zrazí s formou svojho napĺňania po získaní oficiálneho postavenia – či ide o filozofické, alebo náboženské ideológie, alebo emancipačné tendencie vedúce ku vzniku národných štátov.
Túto otázku si na Slovensku zvykneme často klásť aj v súvislosti s neskorším obdobím uplatňovania gottwaldovského komunizmu alebo so spoluprácou so Štátnou tajnou bezpečnosťou. V čerstvo vydanej knihe rozhovorov Iris Kopcsayovej s Pavlom Brankom opýtaný, ktorý prežil koncentračný tábor aj perzekúcie komunistickej moci, jasne hovorí, že sotva má niekto zvrchované právo súdiť človeka v situácii „Sophiinej voľby“, pokiaľ je taký šťastlivec, že sa do podobnej situácie nedostane.
Pravdaže, spolupráca s opresívnou mocou sa dá vždy aj odmietnuť. Nedá sa však vždy predpokladať, akú násilnú podobu na seba môžu udalosti napokon vziať a ako veľmi dokáže vo vývoji udalostí zavážiť osobná statočnosť. Navyše, dnes by sme už vari poučení minulými udalosťami nemuseli tak ľahko padať do pasce oduševnenej rétoriky a ideálov "čistoty“ (hoci opak je pravdou) založených na zvrátenom presvedčení, že násilie páchané "obeťou“ je morálne vznešenejšie ako násilie páchané "utláčateľom“. Morálny imperatív totiž znie, že vražda je vždy len vražda, bez ohľadu na to, aký "svätý“ ideál ju vedie.
Ako však spomína Elias Canetti vo svojej autobiografii Pochodeň v uchu, a mnoho jeho súčasníkov, v tom čase aj priveľa univerzitných profesorov alebo študentov v reakcii na hospodársku krízu – zďaleka nie len prívržencov národného socializmu – verilo, že vojna je čosi ako nevyhnutné zlo a že jediný, kto dokáže uchrániť svet pred veľkou vojnou, je Hitler. Keď sa Canetti pýtal svojho viedenského spolužiaka, kde na to berie dôkazy, odpovedal: „Hitler to sám povedal.“ A ako dodáva: „Vidím ho pred sebou, vidím jeho planúci mierumilovný obličaj apoštola a dúfam, že za túto svoju vieru nezaplatil životom.“
„Vred na tele národa“
Svojím spôsobom je 14. marec takisto výsledkom istej „Sophiinej voľby“. Zároveň ukážkou tragédie, keď v hraničnej situácii vzniknutý štátny útvar dokáže dokonalo zradiť najelementárnejšie princípy ľudskosti na základe pocitu historickej krivdy. Počiatočná – či už otvorená, alebo mlčanlivá – akceptácia samotného vzniku Slovenského štátu časťou kultúrnej verejnosti v mnohých prípadoch vyvierala z vedomia podmienok, pred aké bol Jozef Tiso postavený: buď satelitný štát, alebo žiadny štát.
Potenciálne rozdelenie slovenského územia medzi jeho susedov jednoducho nemohli verejne činné kultúrne osobnosti, z ktorých veľká časť venovala myšlienke záchrany slovenskej kultúry a jazyka svoje životné úsilie z pochopiteľných príčin už dávno pred vznikom Československa, prijať s ľahostajnosťou. A to bez ohľadu na to, či razili skôr „čechoslovakistickú“ líniu, či boli z protestantského, katolíckeho, alebo komunistického prostredia.
Mnohí z tých, pre ktorých bolo Československo vysnívanou záchranou, už boli v predvečer vojny sklamaní z čechoslovakistických tendencií asimilovať slovenský jazyk a počiatočné nadšenie z nenahraditeľnej pomoci českých učiteľov či úradníkov vystriedalo rozčarovanie z necitlivosti, s akou pražské vedenie pristupovalo k problémom diametrálne odlišnej slovenskej reality. Alebo, ako v jednom rozhovore spomínala etnologička Soňa Kovačovičová, z tragédie medzi konfliktom „veľkého slovenského hochštaplera a malého českého človeka“.
Nevraživosť voči Československu dotiahla ľudácka vláda do „dokonalosti“. K tradičným „nepriateľom“, na ktorých si tieto prúdy vybudovali veľkú časť svojej ublíženeckej identity – Židom, luteránom a komunistom – sa tak pridal aj ďalší „vred na tele národa“.
Servilnosť obete
Do akého stavu sa dostala „pamäť národa“, ukazujú najmä súčasní „rodoľubi“, predvádzajúci jedno fiasko za druhým. Medzi tie zatiaľ asi posledné patrí propagandistické video Matice slovenskej, v ktorom jeho tvorca, samotný predseda, glorifikuje vojnový štát spôsobom, za aký by sa nemusel hanbiť žiadny minister propagandy ani v 40. rokoch minulého storočia.
Martýrska mentalita či trpiteľský komplex dosiahli jeden zo svojich vrcholov (alebo dno) v kalendári, z ktorého nám hajluje Jozef Tiso a ktorý vydal Ústav dejín kresťanstva. Vydavatelia všakovakých „osvetových“ letákov s prejavmi vtedajšieho prezidenta neváhajú zdôrazňovať, že jeho úsilím bolo hlavne prežitie národa, čo sa mu uchovaním zmrzačeného, ale predsa štátneho útvaru podarilo. Nie je žiadne tajomstvo, že dátum jeho vzniku by mnoho ľudí najradšej vyhlásilo za sviatok zhodný prinajmenšom s nanebovstúpením.
Z politického hľadiska by azda bolo možné konštatovať, že Tisov krok bol v záujme zachovania Slovenska logický. Lenže okamžite po jeho založení všetko smerovalo k tomu, aby definitívne stratil svoj morálny aj svoj kresťanský kredit a neodvratne pošpinil akékoľvek dovtedajšie autonomistické tendencie. Nadpráca, ktorú odvádzala slovenská vláda platením za každého deportovaného Žida, sa nedá prirovnať k ničomu inému, ako k trpko trefným múdrostiam „poturčenec horší Turka“ či pápežskejší od pápeža a celkom zbavila Slovenský štát jeho morálnej legitimity na „duchovné a hmotné povznesenie“ či „lásku k národu“. Nič nezničili dokonalejšie, ako práve ju, čoho trpké ovocie si môžeme dnes vychutnávať čoraz dokonalejšie.
Neexistuje žiadne ospravedlnenie deportáciám, ktoré rozhodne nemuseli tak tesne súvisieť s dátumom vzniku Slovenského štátu. Aj vzhľadom na jasný a deklarovaný antisemitizmus nebola slovenská vláda ničím zaviazaná k totálnej servilnosti, ktorá je o to odpornejšia, čím trpiteľskejším osudom sa zvykne ospravedlňovať. Neexistuje ospravedlnenie relativizovaniu masového vyvražďovania vyhláseniami, že vláda nevedela, že ide o vyhladzovacie tábory.
Pred Bohom i pred svetom…
O jednoznačnej povahe režimu, ktorý chcel „povznášať“ slovenský ľud, svedčí o. i. veľmi skoro aj Pamätný spis evanjelických a. v. kňazov z 21. novembra 1939, v ktorom sa jednoznačne protestuje proti „zákrokom proti židom, priamym surovostiam (keď napríklad gardisti v noci z postelí vyťahovali osobne nevinné židovské ženy, matky a deti a odvádzali ich v noci do táborov), nezákonité vyberanie peňazí a podobné, aké zákroky sa stali proti platným zákonom i proti kresťanskej etike. Nikdy nemôžeme schvaľovať odvážanie nevinných ľudí do koncentračných táborov, brutálne zákroky proti evanjelickým kňazom, spievanie pesničiek iné národnosti urážajúcich, akých prípadov bolo hodne“.
O niekoľko rokov neskôr, po potlačení SNP, si v ilavskom väzení žilinský evanjelický kňaz Fedor Ruppeldt poznamenal do denníka: „Ako si za to všetko zodpovie ten náš štát slovenský, jeho režim – a či konkrétne: jeho ľudia! Pred Bohom i pred svetom, pred Židmi samotnými i pred slovenským národom, pred svetovou verejnosťou i pred vlastným svedomím?!“
Prívrženci ľudákov radi tvrdia, že vláda na čele s Jozefom Tisom „nezradila štát a národ“. Tragédia, prečo sa naša spoločnosť nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou a svojím svedomím, tkvie v neschopnosti pochopiť, že je to práve naopak. Pretože vražda ostane vždy vraždou, nech je posvätená akýmikoľvek rečami o mieri či tzv. národnými cieľmi. Parafrázujúc Sebastiana Castellia, ktorý kedysi vystúpil proti dogmatickému Kalvínovi, „upáliť človeka neznamená brániť učenie, ale: zabiť človeka“. Obrať občanov krajiny o ľudskú dôstojnosť na úkor samozvaného povznesenia iných občanov tej istej krajiny neznamená „brániť národné záujmy“, ale obrať občanov o ľudskú dôstojnosť.
