Život sa nepíše. Žije sa

Pred stotridsiatimi rokmi 23. marca 1887 sa narodil v hronovskom mlyne maliar, spisovateľ, literárny a výtvarný kritik Josef Čapek. Spolu s mladším bratom Karlom patrili v Československu k intelektuálom vrcholne prezentujúcim rešpektovanú líniu masarykovského humanizmu i antifašistického odporu.

23.03.2017 17:00
Josef Čapek Foto:
Josef Čapek (23. marec 1887 - 1. apríl 1945)
debata

Z prvých povojnových dní pochádza nasledujúci denníkový zápis Václava Černého: „Ešte stále prichádzali zprávy najtrúchlivejšie. Z koncentráku sa nevracal Josef Čapek a potvrdzovalo sa, že po strastiplnej púti niekoľkými koncentrákmi zahynul v apríli 1945 na pochode smrti z Bergen-Belsenu.“ Mimochodom, Josefa Čapka zatklo a uväznilo gestapo 1. septembra 1939, teda v prvý deň druhej svetovej vojny. Nasledovalo šesťročné martýrium po koncentračných táboroch.

Čarotajná moc autorskej dvojdomovosti

Josef Čapek pochádzal z rodiny kúpeľného lekára Mudr. Antonína Čapka. Ešte kým si v Úpiciach, rozvíjajúcom sa textiláckom meste otvoril vlastnú prax, pracoval ako závodný lekár v továrni F. M. Oberländera. Čapkovci mali tri malé deti. Traduje sa historka, že keď sa syn Josef, absolvent miestnej tkáčskej školy, zveril rodičom, že bude maliarom, otec sa „strašne zľakol“. Márne. Jeho tri deti preslávili rod Čapkovcov ako umelci. Spisovateľka Helena Čapková (1886–1961), manželka významného básnika a prekladateľa Josefa Palivca (1886–1975), maliar, spisovateľ a esejista Josef Čapek (1887–1945) a Karel Čapek (1890–1938) český spisovateľ roku 1938 nominovaný na Nobelovu cenu. Návrh na jej udelenie predložil Louis Aragon a podpísalo ho jedenásť francúzskych spisovateľov.

Pravdou však je aj to, že pre všetky tri nadané deti bola prvotným impulzom a veľkou inšpiráciou rozsiahla knižnica pána doktora. U detí mal veľkú autoritu predovšetkým ako známy lekár ľudomil, a tak nečudo, že sa stal predobrazom ufrflaných doktorov z rozprávok bratov Čapkovcov, ale aj mohutnej postavy pacifistu doktora Galéna z Bielej nemoci.

Dvojdomý autor Josef Čapek od najvčasnejších prác prekvapoval nezvyčajne originálnym spracovaním prijatých podnetov, s ktorými sa stretol a vyrovnával v prvej dekáde 20. storočia. Povedzme, že od secesie ku kubizmu, od vitalizmom nasiaknutého étosu po skončení prvej svetovej vojny po stoické vyznávanie etických ideálov, ktoré nachádzame v jeho diele od prvotín až po myšlienkovo sumarizujúce – tak či onak filozofické – dielo Krívajúci pútnik. Josef Čapek k napísaniu tejto knihy hlbokého sebapoznávania mal ozaj závažné dôvody. Dalo by sa povedať, že chcel porozumieť zrkadlu. Totiž „Krívajúci pútnik je pútnikom v bytí. To je tá jeho cesta“.

Aby sme však priveľmi neprepadli zvodom obdivného pátosu, odcitujeme z textu Prvého náčrtu k štúdii o Josefovi Čapkovi, ktorý uverejnil už roku 1947 dôstojný dedič Františka X. Šaldu profesor Václav Černý: „Keď Josef Čapek maľoval, nebol z najväčších maliarov. Keď básnil, s nikým nepretekal. A vôbec nebol filozofom profesionálom. Ale keď básnil obrazom či knihou, keď premýšľal nad životom či nad svojím poslaním, vždy básnil i myslel celou svojou existenciou, celou bytosťou a v každej črte, v každom riadku, v najmenšej myšlienke bol celý, celistvý. (…) Pravdepodobne bolo preňho umenie tým najvýznamnejším spôsobom poznávania. Sebakonštrukciou ducha, hľadaním zmyslu vecí a poznávaním ich podstaty.“

Tvorivá povaha modernej doby

Josef Čapek napriek otcovým obavám zotrval na ceste stať sa maliarom. Lenže už počas štúdia na pražskej Umeleckopriemy­selnej škole sa venoval aj činnosti literárnej. V spolupráci s mladším bratom Karlom. Ich knižný debut Zářivé hlubiny má vročenie 1916. Rovnako aj kritickej a esejistickej tvorbe sa Josef Čapek venoval odpočiatku takpovediac profesionálne. Spolu s Karlom absolvovali zásadný odvrat od symbolistických ideálov i rovnako zásadný príklon ku „konkrétnu súčasného života“. Tak to Josef Čapek sformuloval priam programovo v textoch Tvorivá povaha modernej doby a Krása modernej výtvarnej formy. Prvý z nich vyšiel v revue Františka X. Šaldu Volné směry (1913 č.17).

F. X. Šalda Josefovi Čapkovi navrhol spoluprácu s ním vedenej revue a ako naslovovzatý frankofil sa zaujímal aj o jeho dva viacmesačné pobyty v Paríži roku 1910 a 1912. Totiž Josef Čapek už stihol vo svojej začínajúcej žurnalistickej praxi pútavo prezentovať záujem o umenie detskej kresby, výtvory tzv. naivných maliarov i záujem o zberateľsky čoraz atraktívnejšie umenie afrických a oceánskych národov. Tomu umeniu sa venoval dlhé roky a vytvoril niekoľko variácií dodnes pozoruhodných súborov úvah, ktoré zaradil do troch knižných celkov Najskromnejšie umenie, Málo o mnohom, Umenie prírodných národov.

K uvedenému študijnému interesu sa však v metropole umenia Paríži razom prihrnula záplava živého dotyku s umením Derainovým, Braquovým, Picassovým a Matzingerovým. Ba pre vtedajšieho eléva v redakcii Uměleckého měsíčníku išlo o stretnutie veľmi významné. Obaja Čapkovci boli nadšenými čitateľmi básnika a esejistu Apollinaira a Josef z druhého pobytu roku 1912 v Paríži aktuálne priviezol básnikovu úvahu Nová maľba, ktorá vyšla v aprílovom čísle revue Les Soirées de Paris. Napokon Josef ilustroval aj legendárne vydanie Apollinairovho Pásma. Preložil ho Karel Čapek a vyšlo roku 1919 v aprílovom dvojčísle časopisu Červen.

Josefa Čapka však aj naďalej vnímala kultúrna verejnosť v prvom rade ako výtvarníka. Moderného a v istom zmysle aj avantgardného maliara a ilustrátora, scénografa a knižného grafika. Bol aktívnym členom Skupiny výtvarných umelcov (spolu s Václavom Špálom a Vlastislavom Hofmanom), neskôr skupiny Mánes i skupiny Tvrdošijních (teraz už aj s Janom Zrzavým). Treba vari pripomenúť, že spoločným vierovyznaním uvedených umeleckých zoskupení bol kuboexpresionizmus. Pravda, expresívna modifikácia kubizmu sa u Josefa Čapka vyznačovala osobitou výtvarnou skratkou, nezvyčajne odtieneným dôrazom na intimitu zmyslového zážitku a poéziu prežívanej konkrétnosti obrazu i slova.

Kvapka vody

Už sme povedali, že Čapkov osobitý kubizmus mal viacero väzieb s francúzskym moderným umením. Predovšetkým Josef Čapek ctil tvarovú skratku a poéziu vtipnej pointy. Zároveň však treba zdôrazniť, že dopodrobna poznal príklady afrického a oceánskeho umenia a neváhal vyjadriť – vo viacerých výtvarných i literárnych médiách – osobitosti vlastnej syntézy uvedených podnetov.

Prvú svetovú vojnu prežil Josef Čapek v stredoeurópskom „magľajze“ militaristických fantázií a jej koniec privítal s nadšením. Našťastie aj s rozvahou. Dalo by sa povedať, že napokon aj s prejavenými obavami. Veď rešpektovaný tridsaťročný umelec – onedlho aj redaktor Národních listů (1918–1920) a Lidových novin (1921–1939), do ktorých nastúpil spolu s bratom Karlom – neváhal prejaviť obavy z krkolomného zavádzania národných a iných inštitúcií spravujúcich veci verejné. Nazval ich „sudcujúcimi či organizujúcimi inštitúciami, ktoré sú vlastne priamou cenzúrou“, pretože „čo sa im nezdá, to vybielia, zamlčia, prejdú nad tým a zastrú pravý stav vecí“. „Ak máme nejaký ideál, potom má pre nás práve v tejto chvíli krásnejší zvuk slovo sloboda ako organizácia.“

Uvedenú diagnózu jasnozrivo predpokladaného umeleckého diania napísal Josef Čapek v roku 1917 a vyšla v januári nasledujúceho roka v časopise Národ. Potom až do prvého dňa druhej svetovej vojny písal eseje, kritiky, poviedky, divadelné hry, ilustroval knižky, navrhoval divadelné scény, kreslil a maľoval. Tí najcitlivejší o ňom hovorili a písali, že básnil, hoci jeho „skutočné“ básne vyšli až posmrtne. Prečo? Pretože išlo o zväzok Básní z koncentračného tábora.

Krívajúci pútnik píše do mrakov

„Krívajúci pútnik a ja, keď som išiel sám.“ Figúre človeka, ktorý niekam ide, zveril Josef Čapek svoju autobiografickú sumu. V tej figúre sa zrkadlil človek hovoriaci o duši alebo o Obraze sveta podľa Jána Amosa Komenského, alebo sveta myšlienok filozofa Blaisa Pascala, s ktorým sa stretával na takmer štvorstoročnom oblúku času. Chcel porozumieť jeho veľkému úspechu vo vede a vo filozofii a porozumieť aj jeho o poznanie väčším obavám o čoraz osamelejšieho človeka.

Krívajúci pútnik Josef Čapek však predovšetkým zrkadlil človeka stretávajúcieho sa na ceste s dieťaťom, ktoré bolo radostné a šťastné. A mal na tej ceste stretnutia s dospelosťou, a aj tie boli šťastné. Neboli to predsa voľajaké malé stretnutia. Keď si krivkajúc položil otázku: „A koho ste stretli? Robotníka – sedliaka – pána?“ Odpovedal bez premýšľania: „Och, to áno, z každého niečo; každému z nich sa to v niečom podobalo. Ale bol som to ja sám; stretol som jednoducho toho najbližšieho.“

Keď Josef Čapek začal vysedávať nad Krívajúcim pútnikom, vypísal si z básne obľúbenej poetky Sapfó z ostrova Lesbos aj tieto dva verše:

„A smrť je zlo – to bohovia uznali
veď keby bola krásna, tiež by umierali.“

Predstavujeme si, že potom sa Josef Čapek pohrúžil do seba samého a to pohrúženie si pomenoval ako cestu. Za oknami jeho ateliéru aj redakcie Lidových novín pretekal čas nacistickej rozpínavosti a demokratickej ústupčivosti mníchovského strihu. A keď si urobil v písaní prestávku, kreslil a maľoval do úmoru obrazy svojich protivojnových a rovno antifašistických cyklov, najčastejšie s centrálne umiestnenou – a proti násiliu vzopätou – ochrankyňou československej samostatnosti.

V pražskom Stavovskom divadle začínali skúšať bratovu hru Bílá nemoc a v jednom zo stĺpčekov v Lidových novinách Karel doslova burcoval: „Musíme si stále opakovať, že zločin je zločin a že je a vždy bude súdený ako zločin. Ani na okamih sa nesmie vo svete rozšíriť pocit, že všeobecný mravný poriadok sveta môže byť na istú dobu suspendovaný. Stoj čo stoj musí byť zachovaná kontinuita mravných ideálov, ktoré sme prevzali a musíme odovzdať ďalej. Pravda, iba verbálne odsúdenie nie je ešte čin; ale ľahostajné mlčanie by bolo zlým činom; bolo by priznaním spoluviny na jednaní ničomnom a neľudskom.“

Kam by si niesol svoj kríž?

„Kam by si niesol svoj kríž?“ pýta sa Shakespearov Hamlet, „keby si nemal strach z toho čo ťa čaká v nepoznanom kraji, z ktorého sa už nikto nevrátil?“ Nepoznaný kraj v perspektíve končiaceho sa roka 1939? Pre Josefa Čapka sa stali štáciami nepoznaného kraja miesta pekelné a kruto známe z nacistických koncentračných pracovných a zberných táborov. Tam spoznával bolesť človečenstva, bolesť odratú na svoju prapodstatu a aj také o nej vydal svedectvo:

„Až na dně života jsem byl, tam dole, nejníže,
kde mezi ním a mezi děsem, smrtí
žádnych už hranic není…“

Začali sme tento text o skvelom diele maliarskom a literárnom staršieho z bratov Čapkovcov citátom z textu profesora Václava Černého Prvý náčrt k štúdii o Josefovi Čapkovi. Rok predtým, teda v roku 1946, v recenzii posledných básní Josefa Čapka napísal Václav Černý vety, ktoré – nazdávame sa – sú veľmi vhodné na zakončenie našej krátkej úvahy: „V tvorbe Josefa Čapka zväzok Básní z koncentračného tábora je z hľadiska vnútornej zákonitosti tým najorganickejším vyvrcholením (beda, i zakončením!): Sú druhým dielom Krívajúceho pútnika. Pri poznávaní Josefa Čapka a jeho vývinu nebude možné tieto dve knihy odlučovať. Básne totiž nie sú iba lyrickým denníkom toho istého Pútnika a ako Pútnikove dumy, také samotárske, boli vo svojej dobe u nás z najhlbších kníh o ľudskom živote vôbec, rovnako jeho Básne sú zrkadlom, priamym, neštylizovaným obrazom nešťastia najosobnejšieho a najindividuál­nejšieho, nešťastia povýšeného svojou hlbokou pravdivosťou a úprimnosťou na všeobecne ľudsky najzávažnejšiu básnickú knihu vo svojej chvíli. Byť tak hlboko a úplne osobným, až som celkom všeobecným, až som sväto banálny; taký úžasný je účinok tej knihy.“

Juraj Mojžiš (1938)

Teóriu a dejiny umenia vyštudoval na FF UK v Bratislave. Koncom 50. rokov sa spolu s Albertom Marenčinom a Karolom Baronom stal členom československej surrealistickej skupiny. V 60. rokoch viedol Galériu mladých, spolupracoval na vzniku filmu podľa knihy Dominika Tatarku Panna zázračnica (1966). V rokoch 1969 – 1989 mal zákaz publikovať. Po novembri 1989 píše výtavrné monografie. Vydal zbierky esejí Voľným okom I (2007), Voľným okom II (2009) a Voľným okom III (2011). Je nositeľom Ceny Dominika Tatarku (2010).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Josef Čapek